Dovoľme si robiť chyby

Niekedy sa pýtam samej seba, prečo mi nikto pred tehotenstvom nepovedal, že výchova je tak strašne ťažká? 

Ak tento článok číta práve moja mama, určite teraz nahlas vraví, že veď ona mi TO HOVORILA. A keď sa dobre zamyslím, tak určite áno (alebo som to minimálne niekde čítala) len som to vytesnila...

Je totiž ťažké uvedomovať si tento fakt, keď úmyselne zablúdite do oddelenia detského oblečenia a tam vidíte tie rozkošné ružové a modré vecičky. Teda, ja som videla skôr tie ružové🙂 V takýchto chvíľkach nám ženám (aspoň väčšine) totiž všetko vypína a sústredíme sa už len na jedno. Bábätko. Malé, voňavé, moje. Takto som pred pár rokmi na tom bola aj ja. A popravde ešte občas aj som, keď zbadám tie rozkošné bábätkovské veci. Ale vraciam sa späť k výchove. Kým bola moja dcéra bábätko, mala som pocit, že všetko ide tak ľahko a nejako automaticky. Čím je však staršia, tak už aj tie problémy sú akosi zložitejšie, otázky náročnejšie (tie najkomplikovanejšie prichádzajú tesne pred spaním, keď ja už polomŕtva ležím v posteli). A ja si často kladiem otázku, či som situáciu v danej chvíli riešila správne, či som sa rozhodla správne a aký dopad to bude mať na jej budúcnosť. Ale hlavne sa bojím, či bude v živote šťastná. Vždy keď nadtým rozmýšľam tak sa dostanem k tej istej odpovedi a tou je, že vždy robíme to čo najlepšie vieme. A niekedy je to aj reakcia, ktorá nie je práve vystrihnutá z príručky pre rodičov. Pretože v danej chvíli sme to naozaj inak nevedeli. Je fajn keď si to potom vieme aj priznať a povieme to nahlas. Pretože dieťa tak dostáva od nás dospelých odkaz, že nemusí byť vždy perfektné.