Denník Rybenky - 2. séria

Spomínate si na denník plný zážitkov a pocitov, na príbeh o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť?

Prinášam druhé pokračovanie tejto mojej malej ságy. A či bude tentokrát happyend? Uvidíme.... 

deň KET-u (kryoembryotransfer)

Zas som tu, na koze rozčapená horeznačky, aspoň že ma prikryli, bo mi nohy oziabalo. A čakám. Rybenka si už asi 3 minúty pláva v mojich útrobách a hľadá pelech, kde sa usalaší. Ešte mám 7 minút na túto nemilú polohu, tak premýšľam. Dumem nad tým, prečo je koza vlastne koza. Fakt. Akože to lehátko. Nevyzerá ako koza, nesmrdí ako koza, mlieko nedáva, na lúke sa nepasie, ani capa jej netreba. Akurát, že je biele ako koza. Dosť málo spoločných čŕt na to, aby sa zdravotnícka pomôcka volala ako domáce zviera v chlievci. Z myšlienok ma vytrhne chytľavá melódia, ktorú mi pustili na spríjemnenie polihovania, podvedome si klepkám prstami do rytmu. Aj riťou by som vrtela, ale sa mi zacvakla medzi držiaky na nohy, bojím sa aj pohnúť, aby Rybenka nevypadla do plechovej misky podo mnou. Na boku ma niečo škrie, hmatám, že čo to. Sakra. Nové tričko a zabudla som odstrihnúť štítok. Ha! Že štítok! Však má pomaly viac strán ako telefónny zoznam. Snažím sa na to nemyslieť, hoci už cítim, ako mi vyvrtáva dieru do boku - Rybenka bude mať kukátko. Vchádza sestra, moja spása a skladá ma dole z kozenky, hupnem na zmeravené nohy a s holým zadkom hrdo kráčam do šatne, tvárim sa, že tých milión mravcov v lýtkach necítim. Čaká nás 3-hodinový tankodrom domov, tam to zapijeme detským malinovým šampusom, nech sa Rybenke dobre pláva a potom začne zábava.

1. deň po KET

Zbohom gaučing, zbohom teplo domova, vitaj práca, vitajte pozostalí! Idem do práce, nie na pohreb. Klientela je zložená z prevažne smútiacich a rozvášnených dedičov bažiacich po majetku, občas je to pakáreň, ale inak sa mi práca stala zábavou. Tentokrát nebudem hniť na gauči, ani polihovať, vhupnem do zabehaného kolotoča všedných dní a vezmem Rybenku do práce, nech vidí, že maminka sa nestíha nudiť. Prichádzajú dvaja lazníci a presviedčajú ma, že jeden z nich je vlastníkom tuctu hektárov miestnych lesov. Hovadina. S pokojom anglického džentlmena ich vypočujem, prikyvujem, kreslím si rodostrom a v závere ich schladím vyhlásením, že klamú. Gazdíčko sa rozhorčí, je to on, rozhodne je to on a fakt je to on. "Veď, aha, pani zlatá, on je to, aj občianku má", oháňa sa smradľavou červenou knižkou z minulého tisícročia. Rozhodnem sa toto teátro ukončiť. Dotyčného súdruha pochválim, že na 107 rokov vyzerá vynikajúco, akoby mal len 75 (nech mi je retro občianka svedkom) a ukazujem im dvere. S úsmevom, milo a s pozdravom, nech prídu zas. Šepkám Rybenke, že aj na klamárov slnko svieti, ale inak je svet úžasný.

2. deň po KET

Som si na seba ušila búdu. Voľajako mi na chvíľu preskočilo a posadla ma túžba upratať papiere, ktoré sa celý rok kopia v skrini. Výpisy z banky, poistky, oznámenia, zmluvy, výplatné pásky a iné chuťovky pre skartovačku. Vyťahujem ich a rozkladám po gauči, po stolíku, po zemi a o hodinu zistím, že si nemám kam sadnúť, ani kam stúpiť. Chytro zruším jednu kopu a uvelebím si svoje spanilé pozadie na gauč. Prehadzujem kopy, trhám, zakladám, preložím uložené, vyhodím založené, zliepam potrhané. V duchu si nadávam za svoje zatemnenie mysle, sedím nad tým už 4 hodiny a bordel väčší ako na začiatku. Strácam sa vo vlastnom chaose. Vtedy prichádza z roboty môj muž - môj princ záchranca, zhrnie všetko nabok do jednej kopy, lebo si nemá kam ľahnúť, mňa oblievajú smrteľné poty a on sa smeje. Moja snaha vyšla navnivoč! Ale čože, len či sa tým už trápiť nemusím. Aspoň teda nie dnes, hehe. Rybenka si spokojne žblnkoce, muž o 5 minút odfukuje a ja hádžem papiere ako - tak potriedené späť do skrine. No čo, popracem to zajtra. Asi.

3. deň po KET

Kašlem ja zvysoka na papiere, ešte si pol roka poležia bez pohnutia. Radšej si upečiem gaštany. Rybenka na ne dostala chuť, to nieeeee ja, nie nie! Och, sliny mi tečú po brade, rýchlo sa hrniem do kuchyne. Našla som si skvelý recept na nete, aby boli aj mäkké, aj sa ľahko šúpali, aj chutili výborne. Dala som rúru predhriať, vodu zovrieť a začala nakrajovať gaštany. Moje sklamanie rastie po piatom gaštankovi, ktorý vyhadzujem do koša, lebo je proste prázdny. Hm, veď čo som čakala, krémeše? Gaštany vo februári? Pcheeee. Voda vrie, rúra kúri na dvestodvadsať a milé gaštany končia v koši. Všetky sú buď prázdne alebo plesnivé. No, Rybenka, to sme sa zasa najedli, všakže? - vravím krpani, keď do vriacej vody namiesto gaštanov hádžem pigi-čaj a do rozpálenej rúry vkladám chlieb na dosušenie pre starkine sliepky a svokrove zajace. Zaháňam chuť na fajnové gaštany horkou čokoládou s chilli a zalizujem sa až za ušami, nakoniec je lepšia ako plánované gaštanové hody. Rybenke vysvetľujem, že gaštany si spravíme ďalšiu sezónu a to už možno bude aj na svete, tak nech sa drží, inak dostane prd a nie gaštan.

4. deň po KET

Prdím dnes na robotu, celý deň zabijem imitáciou pracovného procesu a hneď z kanclu sa hrniem k nechtárke. Tie pahýle moje odriapané si už zaslúžia údržbu. Ešte som len pred dverami a z vnútra počuť vresky-zjapy, čo tam dakoho z kože derú? Len opatrne otváram a v kresle sedí dievka, pot jej čelo olieva. Keďže som prudko tehotná, túžila som si len sadnúť a nechať sa rozmaznávať, ale nedala mi zvedavosť pokoja a nahliadla som na to úbohé stvorenie. Až sa mi zaparilo čelo, keď som zbadala, že baba má zlomený necht v polovici lôžka. Auuuuu! Pratala som sa radšej sadnúť si prv než odpadnem, ale ona ma schytila zdravou rukou za rukáv a hodila na mňa psí pohľad s prosbou, či ju budem držať za ruku, lebo to strašne bolí a asi skolabuje, kým jej ho nechtárka zbrúsi. Aj ja moja, aj ja.... ale! Som ja predsa matka - čakateľka, teda bojovnica - statočnica, tak som zaťala zuby a povedala Rybenke, nech sa nebojí, lebo ani maminka sa nebojí. Brúska bzučala, dievka drvila kosti mojej pravice, orosené čelo opierala o moje lono a nechet pomaly mizol zo sveta. Kým ona vrešťala o ratu, mne napadla strelená myšlienka, že či toto bolí viac ako pôrod. Neboj sa nič, Rybenka moja maličká, ja si túto neznámu slečinku zapamätám a keď ťa budem privádzať na svet, zavolám si ju (môj muž by to aj tak neprežil) a tiež jej budem drviť pravicu, tlačiť spotené čelo o jej lono a revať ako o život!

5. deň po KET

A je to tu, tehotenské chute! Za jogurt by som dala obličku. Počet jogurtov v chladničke - nula. Hádžem na seba sveter, vetrovku, viažem sa do šálu a ako cibuľa mierim do obchodu. Cestu mi preťal mliekomat. Prepadla ma šialená myšlienka, že si jogurt spravím sama, však čo je na tom ťažké? Každá biomatka si ho teraz robieva doma, čo som ja menej? A hlavne, aký bude zdravý, žiadne Ečka, farbivá ani pridaný cukor. Som síce tehotná a stučniem, ale aspoň nebudem mať výčitky, že som žrala priemyselne modifikované somariny. Čapujem si teda mlieko z automatu, v obchode kúpim len bifido jogurt na základ môjho domáceho zázraku a bežím domov celá žhavá variť ten úžasný domáci bio natural probiotic jogurt. Okej, študujem návod. Bla-bla-bla, mlieko zohriať na 80 stupňov, bla-bla-bla....íha, tak teplomer mám len bazálny a meteostanicu, to asi nedám, tak hrejem hrejem hrejem, kým mlieko nevyzerá že už už vykypí, odstavím, drisnem do neho biokultúrny jogurt a kultivujem domácu dobrotu. Miešajte, nalejte, odložte, čakajte. Mario panna, ale ja som ho chcela jesť hneď! Rybenke už tečú sliny, som o tom presvedčená, veď mi už v bruchu žblnkoce. Dobre teda, počkám. Zatiaľ zaženiem chute klobásou, však tiež domáca produkcia, má sa skaziť? Po výdatnom klobásovom obžerstve zaspávam na milovanom gauči a vstávam práve včas dokončenia jogurtu. Cipana, kelímky sa tvária ako živé ako sa v nich obsah hýbe, jogurt sa tvári až moc živo, je riedky, kyslý, bleeee. Nepomáhajú ani 3 lyžice jahodového lekváru, ďalší môj kulinársky poukus nevyšiel. Ospravedlňujem sa Rybenke, že maminka je neschopná a nevie ani jogurt doma navariť, zároveň sľubujem, že budem na sebe pracovať a kým bude na svete, budem najlepšia jogurtovarička na svete! Ako prvé si kúpim teplomer na varenie, veď v tom mojom vrelom mlieku všetky lactobacile museli pokapať, čo malo budovať bifido-kultúru? Tento nekultúrny pokus o jogurt skončil v splaškoch mestskej kanalizácie a moje pseudotehotenské chute tiež.

6. deň po KET

Vstanem a som unavená. Veď nečudo, som predsa prudko tehotná, už šiesty deň, haha. Keď ráno odchádzam do práce, túžobne hľadím na gauč a ticho sa s ním lúčim, dnes by som chcela byť len jeho a celý deň sa na ňom brhliť. Žiaľ, nie je mi dopriate, rozhodla som sa makať, tak idem. Divno mi je dáko, sprevádza ma taký nezvyčajný pocit. Asi mi Rybenka niečo chce povedať a ja jej nerozumiem. Jazyky mi nikdy nešli. Zadumaná som celý deň. Až večer, keď už ležíme všetci traja v posteli, môj zákonitý sa ku mne tuho pritúli a šepoce mi do ucha, ako ma "miľuje" a hladí mi bruch sadloidný. Už skoro upadám do hladiny alfa, keď mu ešte šepnem, nech sa nebojí, že Rybenka s nami ostane. Sama sa o tom presviedčam, verím, dúfam, prosím. A Rybenka počúva.

7. deň po KET

Nevydržala som. Dopustila som, aby sa ranný moč stretol s testom, ten osudný okamih, ktorý zmenil celý deň. Aj keď som si hovorila, že vydržím, že odolám, že počkám ešte pár dní, že že že že že....plané reči! Neverím, čo vidím. No nie. Mám ducha. My máme ducha. Ducha!!! Nie v šatníku, na teste! Vari naozaj? Čo teraz? Som tehotná či kieho? To čo budem teraz robiť? Áno, dám si facku. Prepána, Rybenka mi takto posiela odkaz, že je tu s nami, že nás ľúbi a ja verím, že ostane. Musí. Tak nám držte palce, nech nerobíme planý poplach. Divný to je pocit, taký krásny a čudný zároveň. Je tam a pritom ešte nie je. Ale bude. Verím jej, však je moja, teda naša.

8. deň po KET

Moja zvedavosť mi nedáva šancu sa sústrediť, myslím iba na to, ako sa Rybenke darí, či mocnie, dobre papá a rastie do krásy. Ráno znova močím na test a čakám napäto na výsledok. Ak tam budú Bruchalove zuby, zbláznim sa. Tak nie. Duch číslo 2 je jasný, vlastne to nie je duch, ale čiarka. Krásna, ružová, hoc slabučká ešte, ale je tam a vidí ju aj slepý. Teda aj môj muž a to je už čo povedať. Strkám mu test pod nos, že čo vidí. Reku test. A čo na ňom? No čiarku, teda dve. A to znamená, že akože toto oné čo teda? Môj muž je majster slova. Doslova. A ostane tam v bruchu? No je tam už vyše týždňa, o tom niet pochýb, či zostane, nevie nik, ale ja mojej Rybenke verím a tak jej aj vravím, nech ostane, že veselo nám bude. Tak ma len ticho objíma ten môj muž, aj božtek mi vtisol a usmieva sa. Ale je rád a ja s ním. Načo slová? Aj ryby mlčia a aj tak si rozumejú.  

9.-12. deň po KET

Tieto dni idú strašne rýchlo a zároveň veľmi pomaly. Ráno praktizujem zaužívaný rituál močenia na test, napäto očakávam výsledok, ale ani po piatich minútach nejasám. A to by som teda už mala. Asi sa niekde stala chyba. Čiarka nesilnie, zostáva rovnako slabučká. Rybenka moja, čo mi to robíš? Akoby som v dlaniach držala pierko a niekto zrazu otvoril okno a vietor mi pierko vzal. Ľahučké, krehučké. Ako moja Rybenka. Tak čudne smutno mi je, ako totiž popísať pocit, keď prídeme o niečo, čo sme v podstate nikdy nemali? Iba nádej a tá je stále živá. Chvíľu som naivná a verím, že zrazu zajtra bude všetko inak, že čiarka nebude len ružová, ale bude jasne červená a Rybenka dá o sebe znať. Vzápätí ma toto rozčarovanie prechádza, skladám ružové okuliare a hľadím triezvo vpred. Rozum chápe, že takto to byť nemá, srdce kričí svoje pravdy o tom, nech to nevzdávam. A verím. Ta verím. Tebe Rybenka.

13. deň po KET

Mám narodeniny. Zas. Už po tridsiatydruhýkrát. Som stará krava. Teda ryba. Kašlem na vrásky, ktoré prináša čas a grimasy. Aj na kilá, ktoré sú výsledkom nočných náletov na chladničku, stále sa môžem skrývať za tehotenské chúťky, nie? Preglnem teda ďalší krížik na chrbte, mám jediné prianie. Vykopnem sa z postele a idem si dať darček. Vytiahnem zázrak dnešnej doby - digitálny tehotenský test, pri ktorom je jediná istota - neuvidím Bruchalove zuby! Pripadám si tak trochu masochisticky, že sa ešte vôbec dokážem takto týrať, no som rozhodnutá to risknúť a dopriať si aspoň kúsok šťastia v tento sviatočný deň. Na displeji celú večnosť bliká hláška, aby som čakala. No veď čakám! Stále na niečo čakám ako taká čakanka. Aj som sa dočkala. Test jasne hlási, že tehotná som. Jediný dôkaz toho, že mi nešibe a že sa niečo deje, že Rybenka bojuje, že nás chce. Viem, že to nestačí, rozum to chápe, srdce stále popiera. Ale mám narodeniny, strácam rozum a aspoň chvíľu sa teším, že na pár okamihov som tak trochu tehotná. Tak skutočne, nielen akože! Je to zvláštny pocit a ja si ho užívam, aspoň dnes. Prichádza môj muž a podáva mi ružu. Silno ma stíska, silno ma ľúbi. Smutno mi je, že zas ostaneme len dvaja, že nám Rybenka odpláva a nechá soľ v očiach. Ja revem, on ma utešuje. Stále v ruke zvieram digitálny zázrak s nápisom "Pregnant" - je to najkrajší narodeninový dar, hoci len na jeden deň. Ale je náš.

14. deň po KET

Skúmavka sa plní krvou a ja sa znova lúčim s mojou Rybenkou. Usmievam sa. Hoci to bolo krátke, bolo to krásne, byť aspoň chvíľu s ňou v takom tesnom spojení, dalo mi to nádej, že nabudúce to bude lepšie. Nemusím postupovať míľovými krokmi, raz sa aj tak stretneme. Tak "naozajsky". Áno, krv potvrdila to, čo som posledné dni tušila, hoc som sa bránila, rozum sa nemýlil. Opäť. Odchádzame domov a hoci sa tvárim hrdinsky, lomcuje mnou obrovský žiaľ a pocit nespravodlivosti, boli sme tak blízko a znova sme na začiatku. Pocit, ako keď pierko držíš v dlani a v tom niekto otvorí okno...

KONIEC DRUHEJ (stále nie poslednej) SÉRIE

Komu ušla jednotka, nájde ju tu TU.

Foto: pixabay.com

#mk_blog_academy 

#blogujem

#dennik_rybenky

#umeleoplodnenie

#ket
#tehotenstvo
#umele_oplodnenie