Kojila som 3 roky a 9 mesiacov. Pár mesiacov sme boli v procese samoodstavenia. Nočné dojčenie už môj syn posledných pár mesiacov nepotreboval a cez deň posledné dva mesiace len pár cucov. Pár sekundové kojenie. Nazvala som to "posledné dozvuky". Keď sa mi syn narodil nemyslela som,že budem kojiť tak dlho, ani som netušila čo všetko to obnáša. Počas tehotenstva som stretávala väčšinou ženy, ktoré kojili veľmi krátko ( 3 mesiace) alebo vôbec. A v Holandsku ,kde žijem, je kojeniu prikladaný význam len prvé mesiace. Materská dovolenka tu trvá 16 týždňov, a začína už 6 týždňov pred pôrodom. Takže ženy su nútené ísť do práce veľmi skoro , a deti sú nasilu odstavené. Hoci asi do pol roka má žena nárok, aby jej priniesli dieťa do práce a ona ho mohla nakojiť. Ale neviem koľko žien túto možnosť využíva. 

Rodila som plánovaným cisárskym rezom. Dôvod bol, že synček sa neotočil hlavičkou dole . Aj vám poviem, naštastie!,  lebo ja som nízka, veľmi štíhla a syn mal pôrodnú váhu vyše 4 kilá. Tak si vravím, chlapček môj dobre si to zariadil, veď by si ma roztrhol, keby mám rodiť normálne. 

Výhodou v holandských nemocniciach je, že aj počas cisárskeho rezu môže byť s vami blízka osoba na pôrodnej sále. Takže partner bol celý čas pri mne. Najkrajšie slová , ktoré si pamätám počas zákroku ( všetko som vnímala, bola som len pod čiastočnou anestéziou) boli slová asistentky. Priam vykríkla nadšenim, a mne sa aj dnes tlačia slzy do očí, keď na to spomínam. Jej slová zneli : Už vidím nožičky... už vidím ručičky... už vidím hlavičku... 

Potom ho zdvihli do výšky a prvý krát sme uvideli naše bábätko. Na pár minút ho vzali ,ale len k vedlajšiemu stolu, tak som všetko videla. Zabalili do osušky a priložili na hruď počas doby kedy ma zašívali. Ale ešte sa nedojčil. Na dve hodiny ma odviedli na pooperačnú sálu. 

Tu má každá rodička svoju vlastnú izbu komplet vybavenú, aj s lôžkom pre partnera, s televízorom,so záchodom, sprchou, kuchynkou, aj s vybavením pre bábätko. Myslela som, že kým som na pooperačke muža už odviedli tam ( mali sme tam už prinesené veci) a o malého je postarané v nejakej inej miestnosti. 

Aké bolo moje velké prekvapenie, keď ma priviezli na izbu a videla som naše bábätko spolu s partnerom na izbe. Nikde ho neodviedli ,celé tie dve hodiny bol s tatom. Samozrejme bol hladný ako vlk, umeleho mlieka mu veľa dávať nechceli, vraj aj tak vypil viac než mal.

A vtedy mi ho prvý krát priložili k prsníku. Bol to krásny okamih, lebo sa prisal bez problémov.  A to často čítam ako ženy po cisárskom majú problémy kojiť, lebo mlieko sa im začína tvoriť neskôr. Mala som asi štastie. Jediný "problém" bol, že sa dojčil často. Vlastne často nie je ani tak výstižne. Dojčil sa v jednom kuse a dlhooo dlhooo. Prestavky medzi kojeniami boli ultra krátke a kojenie dlhé. 

Priniesli mi na izbu elektrickú odsávačku na mlieko. Aby videli aké mlieko mám a a aby sa mi zvýšila jeho tvorba. Ale kedy ju použiť, keď syn bol stále na prse? A tak sestričky chodili na izbu a pýtali sa či už som si odsala mlieko. Použila som ju asi dva krát. Snažila som sa sestričkám vysvetliť,že odsávať nepotrebujem, lebo syn je stále na prse, a teda tvorba mlieka sa mi tým automaticky zvyšuje. A taktiež som bola unavená,keď sa syn nedojčil tešila som sa krátkemu oddychu. 

Štvrtok som rodila a v nedeľu nás pustili domov. Pokiaľ nie sú komplikácie a žena rodí prirodzene prepúšťajú už po pár hodinách. Po cisarskom sú to 3 či 4 dni. Ale netreba sa obávať, lebo hneď ako prídete domov vás navštevuje popôrodná asistentka. A chodí k vám na pár hodín denne asi týždeň. Bez toho aby ste mali túto starostlivosť zabezpečenú vás ani nepustia z nemocnice. 

Pani, ktorá ku mne chodila bola veľmi milá. Kontrolovala mi bábätko, jeho zdravotný stav, moj zdravotný stav, pomohla v domácnosti, upratala, oprala, nachystala jednoduché jedlo, odbehla kúpiť drobnosti keď som potrebovala, pomohla vybaviť úradné záležitosti spojené s dieťatkom, a mnoho iného. A samozrejme mi pomáhala s dojčením. No neskôr som sama zistila, najlepšie porozumenie dojčenia vedie cez počúvanie potrieb samotného dieťaťa.

A treba zabudnúť na všetky tabuľky. Asistentka mi totiž radila použiť raz za deň umelé mlieko, lebo kojím veľmi často, bábätku to asi nestačí atď. Nikto mi nepovedal,že to je normálne,keď sa dieťa koji aj každú pol hodinu, že nepotrebujem sledovať čas , ani dieťa budiť keď spí. Takže najprv som skúšala raz za deň aj umelé mlieko. Bolo to trápenie, bola som vyčerpaná, syn flašu razantne odmietal, ten výraz v jeho očiach a plač hovorili za vsetko. Keď sa to podarilo to bol úspech. Ale prišiel zlom,kedy som pochopila, že tu nejde o moje mlieko, že nie je slabé ani ho neni málo. Malý sa nadojčil a o krátky čas chcel znova. Bola som unavená tak som mu ponúkla flašu, mlieko pre extra hladné deti, povedalali mi,že potom by mal vydržať minimálne dve tri hodiny. Zázrakom prijal a vypil 90 ml. A ani nie o trištvrte hodiny chcel znova prso! Vtedy mi blikla kontrolka v hlave a pochopila som. Dojčenie nie je len o hlade a smäde. Je toho oveľa viac, moje dieťa ma potrebuje, chce cítiť moju blízkosť, chce sa na prse ukludniť, zaspať , chce potlačiť bolesť, a mnoho iného. Keď som túto informáciu prijala dojčenie začalo byť jednoduchšie, krajšie. Nehovorím,že som nebola unavená, až priam vyčerpaná, aj ubolená, 3 krát som prekonala zápal prsníka,počas ktorého som ďalej kojila, prekonala som poranené bradavky, počas toho času som ďalej kojila, a to bol pocit ,akoby mi syn počas kojenia trhal zaživa mäso. Vydržala som, vydržali sme. Hlavné bolo prestať počítať počet dojčení, hlavne v noci. 

Zo začiatku mal malý svoju postielku, ale po par mesiacoch som ho nechala spávať vedľa mňa, čo ulahčilo dojčenie. Občas som ani nevedela že som bola hore v noci. Stalo sa mi že ráno vravím mužovi, túto noc som bola len dvakrát hore. On sa zasmial, vraj aspoň 5 či 6krát. 

Ešte som sa naučila o tom ako sa može počet kojeni meniť. Jeden mesiac može prespať takmer celú noc, a dalšie mesiace môže byť nonstop na prse. Kojené deti sú vraj menej choré. Nemusí to tak byť, ale čo viem je,že kojené dieťa môže ľahšie zvládnuť chorobu. 

Prežili sme aj jednodňový štrajk. Mal asi rok a z 20 kojení denne bola zrazu nula. Plakala som ako blázon. Takto sa to skončiť nemalo. A veru ani neskončilo.

Keď mal Mathias 14 mesiacov vrátila som sa späť do práce. Našli sme opatrovateľku kde chodí viac detí. Dlho fungovalo,že aj po príchode som ho musela najprv nakojiť, aj keď som pre neho prišla. Naštastie nik s tým nemal problém. Nevedela som si ale najprv predstaviť, ako bude vedieť zaspať bezo mňa. Bez kojenia. Medzi všetkými bol jediné kojené dieťa, a ako jediný zaspával bez problémov. To je dobrá správa aj pre iné ženy, ktoré koja a boja sa ísť kôli tomu do práce, lebo si nevedia predstaviť ako dieťa výdrží v školke. Samozrejme potom si to doma vynahradil poriadne.

Prvý polrok na kontrolách u lekárov vsetci vraveli super ,že kojíte. Ale potom som mala aj negatívne skúsenosti. Raz na jednej prehliadke, keď mal Mathias 2 roky, spomenula som, že ešte kojím. Lekárka na mňa priam kričala nech s tým okamžite prestanem, ubližujem vraj synovi, som zlá matka, syn bude z môjho mlieka tučný a podobné nezmysly. Nech ho nechám v noci vyplakať keď bude chcieť mlieko, a dám mu len vodu. O tri mesiace nás objednala na kontrolu, to bol aj čas ktorý nám dala ,aby keď prídeme ujistili ju,že už nekojíme. Samozrejme sme neprestali. O tri mesiace bola v ambulancii naštastie iná lekárka. Tej sa páčilo naše kojenie a dala nám najavo,že je to v poriadku.

O pár dní nás čaká dalšia prehliadka, to som teda zvedavá, čo nám povedia ,keď spomeniem, že až teraz sme skončili s kojením. Je to pre mňa úžasní pocit, že sme to zvládli do samoodstavenia. Že to prišlo samo, nenásilne, a obe strany, ja aj syn sme spokojní.

Najpr vám poviem jeden názorný príklad.

Ste čerstvo zaľúbená a so svojou láskou trávite veľa času. Vlastne každý jeden deň. Voláte si, píšete správy. Trvá to pár mesiacov, keď vám váš drahý oznámi, že je načase začať spolu žiť. Nasťahujete sa k nemu s nadšením, že budete spolu trávit ešte viac času, a budete si bližší. Ale tu vám váš priateľ vytýči mantinely. A oznámi: odteraz ti už nebudem dvíhať telefón vždy keď zavoláš,ani odpisovať na všetky sms-ky - to aby si si príliš nezvykla. Keď ma budeš volať z druhej izby, nie vždy odpoviem - to aby si si nezvykla priliš. A zaspávať tiež nebudeme stále spolu, lebo už teraz vidím, že bezo mňa nevieš zaspať, len pricucnutá na mne.

Absurdné? Ako by ste sa cítili po takomto oznámení?

A ako sa cítia bábätká keď ich necháme vyplakať samé - len aby si príliš nezvykli..

9 mesiacov trávili každú jednu minútu s nami, cítili náš tlkot srdca. Naše bábätko nám dôverovalo a cítilo,že sme tu pre neho 24hodín denne. Ono si už na nás zvyklo predsa. 

A teraz sa narodí a chceme aby si príliš nezvykalo, chceme aby samé zaspalo, samé sa utíšilo. Nechceme ho príliš nosiť na rukách, aby si nezvyklo.

Plač je jediná zbraň a komunikačný systém ktorý má. Dáva najavo ním hlad,smäd, strach, aj pocit, že nás chce nablízku. Este nechce byť samé. Ešte nie je čas. Raz sa to naučí aj bez toho aby ste ho nechávali vyplakať. A ten čas uspávania na rukách, ktorého sa mnohé mamičky tak desia, je veľmi krátky. Okolo pol roka dieťa samé prestane chcieť zaspávať na rukách. Prestane to by pre nich pohodlhná poloha na spánok. 

A zaspávať s vami v jednej posteli? Vám sa predsa tiež lepšie zaspáva vo dvojici.

Pre vaše bábätká ste vy jeho láska. Chce byť s vami, cítiť vás, zaspať vo vašom náručí, nechce byť odmietané. Raz príde ten čas, keď sa naučí zaspať samé, vedieť počkať. Teraz ešte nie, ešte nie je čas, ešte je príliš malé. Nepozná slovo počkaj, nerozumie vám,že musíte variť, upratať, že vás bolia ruky. Nerozumie prečo má zaspať samé, prečo neprichádzate.

Môjho syna som často uspávala na rukách a pritom mu spievala. Nestal sa z toho žiaden zlozvyk. Len mám o pár krásnych spomienok naviac.

Ešte len včera sa to narodilo a už by sme z neho chceli bakalára. Meriame si sily ktorá sme lepšia mamička, ktorej dieťa skôr sedí, chodí,rozpráva, odkedy je bez plienky. K tým plienkam sa vrátim, o tom chcem písať. Chcem dať ale najpr veci na správnu mieru. Nevadí mi chválenie detí. Kľudne aj ja to svoje vychválim až do neba aj pred inými. Ale- nie formou súťaženia,či nebodaj urážaním iných. 

Vráťme sa k tým plienkam. Prečítala som si búrlivú debatu k článku kedy dieťa učiť na nočník. Matky, ktorých deti už od siedmych mesiacov používajú nočník urážali mamičky,ktorých dvojročne deti ešte nosia plienky. Výrazy ako fuj a hanba ,lenivé matky ,som zaregistrovala vo viacerých komentároch.

Zapamätajte si --- vaše odplienkované deti nie sú dokonalejšie ,ani vy sa tým nestávate lepšou matkou.

Každé dieťa je dokonalé pre tú svoju mamičku a každá mama je najlepšia pre to svoje dieťa.

Keď raz vyrastú nik sa ich nebude pýtať dokedy nosili plienky, kedy začali rozprávať, sedieť ,chodiť. Nič z toho z nich neurobí lepších ľudí. Je to len taký bonus, z ktorého sa tešíme my rodičia.

Každé dieťa je výnimočné. Každé dieťa je lepšie v niečom inom. To dieťa s plienkou možno strčí do vrecka to vaše bez plienky v niečo  inom.. a verte mi, že by ste nechceli aby sa iná mamička  potom vysmiala vám...

Táto básnička má už 17 rokov. Mala som dvadsať, keď som ju napísala. Väčšinu času strávila schovaná medzi inými mojimi dielami. Pár krát som ju darovala na pamiatku deťom kamarátok. A raz sa objavila niekde aj na webovej stránke ,ktorej názov si už ani nepamätám. Ale to už je dávno. Tak som sa rozhodla, že ju trochu oprášim a zverejním opäť. Sme predsa na stránke pre mamičky a toto je básnička pre deti.

STRAŠIAK DO MAKU

Narodil sa strašiak

miesto rúk má vešiak

a noha je len jedna

aj to akási biedna.

Na hlave klobúk deravý,

stojí strašiak meravý.

Sám sa vrabčiakov bojí

a tak v poli placho stojí.

Chce odplašiť drzých vtákov

nech si vzlietnu do oblakov.

Tí mu iba krídielkami zamávali,

na hostinu ďalších zavolali.

Čo má robiť chudáčik,

keď odvahy nemá ani za máčik.

Nevie sa on kyslo tváriť v poli,

keď je tak krásne na okolí.

Usmieva sa nańho slniečko,

že má mäkké srdiečko.

Robí hanbu svojim bratom

havran mu je kamarátom.

Za odmenu sypali mu do vrecák 

nazobaní cudzí mak.