Týždeň zo života mamičiek

Čo bude večer? Aký je vlastne život? Ako vyzeráme, keď ideme z domu von? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

*   *   *   *   *

Rozhovor s Tami (10 r.) – majú vytvoriť projekt z náboženstva:
Ja: „Už si urobila projekt?“
Tami: „Nieee, pôjdeme k babke a ona mi s tým pomôže, keďže je kostolná fanynka!“

*   *   *   *   *

„Rýchlo rýchlo, odvez ma do nemocnice, manžel! Rodííím!“ - kričala na neho dramaticky a on sa snažil rýchlo ju tlačiť hore dole do nemocnice. A ja som bola Dr. a odrodila som bábo:

*   *   *   *   *

Moja drobuľa (skoro 5 r.) víkendovala o deda a babiny. Babina sa jej večer, keď ju ukladala spinkať, pýta: „Zlatúšik, akú rozprávku ti poviem?“
S: „Operácia srdca!“
... budúca doktorka.

*   *   *   *   *

Včera ma jeden človek vytočil tak, že som potom až plakala, keď som bola v izbe sama.
Začul ma syn (5 r.), vôbec nevedel, prečo plačem, len ma objal a začal ma utešovať: „Mami, neplačkaj. Život je už raz taký, no, čo ti budem hovoriť...“
Toľko pochopenia od môjho malého filozofa, no skúste potom plakať ďalej.

*   *   *   *   * 

Kamošova žena bola tehotná, no a dieťa sa vypýtalo na svet o mesiac skôr. Do práce mu volala, že rodí, aby prišiel do nemocnice, že jej budú robiť cisársky rez. Tak celý v strese stál pred operačnou sálou, keď sa zrazu otvorili dvere a sestrička tlačí ženu na posteli. Rýchlo k nej pribehol, drží ju za ruku: „Tak čo zlatino, ako sa cítiš?“ - tá na neho divne pozerá... lenže to nebola jeho manželka, ale úplne cudzia žena!

*   *   *   *   * 

Dnes ráno som odišla z domu skôr ako vstala dcéra. Potom sa sťažovala dvojičkám, že ani nevie, ako som dnes vyzerala. Jedno dvojča jej vraví: „Však mala oči, nos a vrásky...“

*   *   *   *   * 

Večeriame. Malý už nechcel, tak mu hovorím, nech papá, že bude mať svaly. A muž do toho, že nech papá, že bude mať veľký pipík. Malý rýchlo dotlačil, vstane, stiahne gate aj slipy a hovorí: „Není veľký pipík!“
Dúfam, že zajtra v škôlke si na to nespomenie.

*   *   *   *   * 

V (4 r.): „Mama, akú budeš mať tortu na narodeninky?“
Ja: „Babka Ivka mi upečie čokoládovú.“
V: „A koľko už budeš mať rokov? 6?“
Ja: „Nuž, oveľa viac...“
V: „17???“
(Bodaj by!)

*   *   *   *   * 

Syn písal domácu úlohu, namiesto spoluhlásky mal vymeniť samohlásku v slovách tak, aby to dávalo zmysel. Až prišlo slovo fŕkať a Samko išiel pekne od začiatku - fakať, fekať a pri fikať som sa už nezdržala 😀 Ešte si to zopárkrát zopakoval, či takéto slovo nepozná a pokračoval... Až sa našťastie dopracoval k slovu fúkať!

*   *   *   *   * 

Syn má už 14 rokov, trieska ním puberta, Bože, hlavne ten mutujúci hlas! A vtedy, keď ho mám chuť prizabiť, som rada, že som si odkladala jeho listy, vyznania. Toto je len tri roky dozadu:

*   *   *   *   * 

Decká majú prázdniny, ja mega zavalená robotou, klienti tlačia...
To naše živé striebro, počas mužovho pracovného telefonátu stojí medzi dverami za spevu ej bí sí dí í ef dží (áno, učí sa práve abecedu), xy x... sa potrebuje niečo súrne opýtať...
Odviedla som ho bokom a už mu zúfalo vravím: „Maxík, raz ma z teba porazí!“
Ten môj malý praktik na to: „A kedy?“

*   *   *   *   * 

Dnes v obchode sa malej prihovorila predavačka, pýta sa jej, ako sa vola. Jej odpoveď: „Hanka“ ... chvíľu ticho a dodá „neviem prečo mi maminka dala také meno.“

*   *   *   *   * 

Hádanky sú Vilkova silná stránka.
(...to prvé má byť makovica a to druhé kohút):

*   *   *   *   * 

Materská demencia: Stretli sme veľkého psíka a malá, že: „Môžem ho pohladkať?“
A ja: „Yeah, len ho nepokúš!“

*   *   *   *   * 

„Mami, za koľko dní sú Vianoce?“ - pýta sa môj 6 ročný nedočkavec.
„O 2 mesiace“ - odpovedám.
„To naozaj? To sa tešííím“ ... krátke zaváhanie... „naozaj už musím začať poslúchať.“

*   *   *   *   * 

Za posledné dni sme boli 3x páliť sviečky, syna (5 r.) to veľmi bavilo a zaujímalo. Dnes sa pýtam: „Čo to staviaš z lega? Aká pekná stavba.“
„Mami, to je Dom smútku!“

*   *   *   *   * 

2,5 ročný syn mi pri kojení chytí bradavku, natiahne ju a hovorí: „Mami, ty máš tiež pipík!“

*   *   *   *   * 

Kúpem sa a kričím na môjho: „Otec, bude večer niečo?“
A mladšia zakričí naspäť: „Áno mami, palacinky!“

*   *   *   *   * 

Ja, keď som rodila, tak môj muž mohol byť pri mne. Lenže potom doktori rozhodli, že musíme cisársky, tak sme sa s mužom narýchlo rozlúčili a na posteli ma behom odtlačili na operačku.
Predtým mi dali vyvolávačku, no keď rozhodli, že bude cisársky, tak mi dávali „ukľudňovačku"“ - krvný tlak hore-dole, takže som im tam začala vracať večeru, ktorú mi nanútili. Vracala som cely čas, čo ma rezali, aj zašívali. Keď som nevracala, tak som prosila o vodu, ale ten lekár s rúškom v zelenom mundúre a čapicou, čo mi držal vrecko na vracanie bol strašne neochotný. Vodu mi dával po kvapkách. Ok, to som rešpektovala, on asi lepšie vie, či môžem piť počas operácie, ale bol mi preto strašne neľudský a nesympatický. No a potom ma naplo ešte viac a ja som mu ovracala ruky. Vrecko odhodil a utekal sa umyť, ako keby som naňho vyvracala rádioaktívny odpad. Žiadne vrecko? Ok, tak som sa iba naklonila z operačného stola a vracala som na dlážku a brala som to ako pomstu zdravotníkom za to, že sú takí precitlivení.
Najprv mužovi a potom aj rodine a známym, keď som rozprávala o pôrode, tak som sa každému sťažovala, aké citlivky pracujú na operačke, ako mi dali pocítiť, že som nechuťáčka. No a asi po roku mi môj muž hovorí: „Pamätáš na toho doktora, čo ti pri pôrode držal vrecko na vracanie?...“ Ja, že áno... a on na to: „Tak to som bol ja!“

*   *   *   *   *

Ďakujem za prečítanie, majte krásny čas 🙂

@rusalinka

Krátke správy sú upravované doplnením diakritiky a odstránením „rušiacich“ znakov. V prípade, že obsah nie je úplne gramaticky a štylisticky správny (pre autenticitu niektoré slová a výrazy neopravujem), trošku ho poupravím. Ostatok publikujem v 100% znení.

#zivotmamiciek #zabava #natitulku