Dojčenie je prirodzené a najjednoduchšie,alebo ako to bolo u nás

Pôrodnica/šestonedelie!

Už tri dni po pôrode v pôrodnici Dávid dostal prvýkrát umelé mliečko. Nie nemala som zranené bradavky, aj mliečko som mala,akurát nám to “superľahké” dojčenie nejako nešlo a malý plakal a plakal. 

Ako prvorodička som sa spoliehala na rady a pomoc personálu pôrodnice, úprimne v tehotenstve som sledovala všetko,ale pripravovať sa na dojčenie má ani nenapadlo (veď je to také prirodzené :/ ).

Dávidko sa od začiatku ťažšie prisával na pravý prsník a keď som sa na to pýtala sestričiek,povedali mi,že to bude veľkou bradavkou (nikdy som si nemyslela ani nevšimla že by som mala veľkú pravú bradavku ) a že sa nemám čudovať,možno kojiť ani nebudem (veď aj v rodine sme s tým mali problém). Uffff moje popôrodné hormóny sa zbláznili prvý krát. 

Poprosila som ešte o pomoc laktačnú sestru,či by sa predsa na nás prišla pozrieť. A ona prišla! Na celých 5 minút! (Je mi jasné,že jedna laktačná sestra na celé šestonedelie je málo,ale pracovná doba od 7 do 14 tomu nenasvedčuje. Nehnevajte sa na mňa,ale myslím že by mala byť jedna na smenu. Potom by poradenstvo mohlo vyzerať trochu inak.) Odborným okom skontrolovala spôsob dojčenia,navrhla mi na pravú stranu inú techniku,názorne mi ukázala ako na to (rozumej prirazila malému hlavu na prso) a odišla s tým,že to bude ok. 

Nuž nebolo, a ďalšiu noc už sme dostali UM. 

Moje popôrodné hormôny sa zbláznili druhý krát. Ale malý bol spokojný a krásne zaspinkal,tak som sa snažila myslieť na neho a nielen na seba a na to,čo chcem ja. (Prosím, neukameňujte ma!)

Doma!

Doma sme pokračovali v dojčení a občasnom dokrmovaní s UM, detská obvodná lekárka nemala nič proti,zhodnotila to tak,že sa aspoň aj my viac vyspíme (nevyspali sme sa,malý bol hore á 1,5h či mal mliečko moje alebo umelé). 

A ja som sa dostala do jedného kolotoča hľadania a skúšania a čítania a pátrania a snahy zachrániť dojčenie aspoň do prvého očkovania. (Myslím, že to bol aj môj spôsob ako prežiť prvé dni s bábätkom)

Laktačné poradkyňe!

Asi ako väčšina prvorodičiek som absolvovala predpôrodný kurz,kde nám bolo sľúbené aj laktačné poradenstvo. Po mojej prosbe o pomoc,mi zavolala staršia pani,ktorá mi povedala,že “literatúra popisuje tento problém ako častý u chlapcov” a mám vydržať a bude dobre. Žiadna osobná návšteva,žiadne reálne zhodnotenie stavu. 

Pokus číslo dva: na webe som si našla laktačnú poradkyňu z nášho okolia.

Prišla do dvoch dní,mierne nervózna, poplašená žena. Aj na mňa extrémne rýchlo a hlasno rozprávajúca. V skratke sme si povedali čo nás trápi,a malý začal plakať,veľmi ako len mini bábätka môžu od hladu (to si pani ešte stihla vybaviť telefonát :/ ). Aby som nebola iba negatívna,pani LP nám upravila polohu na dojčenie a to nám veľmi pomohlo,napísala zoznam čo musím dodržiavať,aké vitamíny užívať. Keď sa drobec neutíšil,hneď mi ho brala z rúk a ukazovala zaručené metódy na utíšenie dieťaťa,odprezentovala nám nosenie,nastavila nosič a odišla s tým,že sa jej mám ozvať za tri dni ako sme na tom. Všetko by bolo fajn,veľa ženám v okoli vraj pomohla,ale skutočne nemám rada prístup MUSÍŠ DOJČIŤ inak si zlá matka, MUSÍŠ USPAŤ DIEŤA DO 15 MIN OD ZOBUDENIA inak mu ničíš nervovú sústavu, MUSÍŠ MUSÍŠ MUSÍŠ a NESMIEŠ si hovoriť,hlavne že je bábo najedené a spokojné ! To už nikdy NESMIEŠ povedať! A v ŽIADNOM prípade mu nesmieš dávať fľašu,keď musíš tak prikrmuj cievkou!!!!

Po “kontrole” kedy zhodnotila,že je evidentný pokrok z našej strany a že sme sa maximálne zlepšili,mi povedala že ju už nepotrebujem a odišla. Spolu s mojimi 100€ za obe sedenia. 

Problém bol,že sa nezlepšilo nič,malý pil umelého mliečka čím ďalej tým viac a mne produkcia mliečka stále klesala aj keď som poctivo dodržiavala všetko čo mi bolo nakazané. Okrem nastrihnutia uzdičky - pri pomyslení na to,že malému spôsobujem vedome bolesť sa mi popôrodné hormóny zbláznili tretí krát a asi najviac. 

Od prvého sedenia som užívala Senovku a Benedikt, ricinus communis 5ch, pila laktačné čaje a hroznové šťavy,dojčila som od začiatku na požiadanie,varila a jedla som rascovú polievku,naučila som sa malého nosiť v šatke,......a bola som v permanentnom strese,plakala som asi tak 20xdenne a cítila som sa ako najhoršia matka na svete! 

Druhá laktačná poradkyňa s ktorou som sa stretla (úplnou náhodou),bola miernejšia verzia prvej pani LP,samé musíš a nesmieš a opäť nástrih uzdičky rovno s kontaktom na doktora. 

Tak sme mu teda zavolali,objednali sa a tento zákrok absolvovali. Pán doktor bol veľmi príjemný človek,ktorý nám vysvetlil,že nastrih v prípade tuhšej uzdičky je dobrý aj do budúcna kvôli výslovnosti (nuž keď bude mať raz Dávid podrezaný jazyk,nebudem sa môcť čudovať :D ). Drobec zákrok mierne oplakal (oveľa menej ako očkovanie - pre porovnanie) a hneď pri prvom prisatí mi doslova zaprašťalo v krku,aký mal zrazu ťah. Super, ale ani po týždni sa zázrak nekonal. Dieťatko už pol na pol MM a UM,mama na nervy,ocko na nervy z mamy a tak dokola. Ku všetkým liekom,bylinkám a čajom a šťavám som pridala ešte odsávanie pomedzi kojenie na zvýšenie produkcie. 

Musím sa priznať,prestávalo ma to baviť, snaha o dojčenie ma unavovala, nervovala a to nehovorím o peniazoch,ktoré sme investovali. 

Posledný pokus!

To sme si povedali,keď sme ešte pridávali poslednú “radu” od LP - kontakt koža na kožu (aj dovtedy som dojčila len v podprsenke a malý v plienočke),len sme si “vymysleli” intenzívnejší prístup. Po večernom kúpeli som si synčeka prikladala len v plienočke na hrudník, on si našiel bradavku,on sa prisal a zaspal. Áno,taký domáci “bonding”. Drobec dokázal zaspať tak tvrdo,že sa neprebral ani na obliekanie do pyžamka a už to bola veľká novinka! 

Neviem presne,ktorá časť zabrala najviac,či celé KOMBO (ako to občas volám),alebo nástrih alebo kontakt koža na kožu. Faktom je,že presne na druhé “mesiacoviny” bol Dávid prvýkrát, prvý deň len na mojom mliečku. 

Teraz má 9 mesiacov a je to krásny a silný,veselý chlapček. Stále dojčený, viete ešte nás pár očkovaní čaká ;) a s MM sa vraj zvládajú lepšie ;)

Hlavný dôvod prečo som snahu o dojčenie nevzdala, bol práve Dávid, nie to,že by som si myslela,že to je jediná možnosť, že UM je zlé a podobne. Skutočne nepatrím medzi totálne vyhranené matky bud MM alebo nič! Ale Dávidko mi pri pohľade na prso pripomínal hladné vtáčatko,oči dokorán,pusinka dokorán a ten jeho radostný pokoj keď sa prisal,nuž nevedela som mu odolať,dokonca prso neodmietal ani po fľaške a to sa až tak často nestáva, v tom sme mali aj poriadny kus šťastia. 

A prečo to sem píšem? Možno sa v tomto článku niektoré nájdete a budete rady,že v tom nieste samé, možno sa rozhodnete zabojovať (získate kontakt na LP (stretli sme ešte tretiu a to je žena,ktorú Vám môžem len a len odporučiť), dobrého lekára na uzdičky, tip ako na to), možno budete šťastné,že vy ste to takto nemali,možno ma budete mať za blázna :D,.....ale aj také bývajú začiatky materstva ;)