Vyšliapal a zlyžoval si z Krížnej za jeden a trištvrte hodiny? Alebo si vyniesol na chatu 80-kilovú vynášku? Alebo si sedemnásť hodín stúpal hore kopcom v šesťtisícmetrovej výške? Strávil si dva dni v severnej stene Bradavice? Alebo si visel celý deň v lavičke na komíne a štetkoval a štetkoval? A teraz sa tváriš, že máš dosť a že potrebuješ oddych? Makal si ako fretka, svaly ťa pálili, pľúca ti pískali a bolo ti na tyčku? Myslíš, že si sa namáhal? Tak potom nevieš, ale vôbec nevieš, čo je námaha. NÁMAHA totiž je, keď ideš lyžovať s deťmi.

Ráno
Zabudni na svoje šťastné skialpinistické rána, keď neváhaš ani sekundu po zapípaní budíka, tichučko sa vytratíš z domu, v aute si pustíš Yael Naim a po pár chvíľach osviežujúcej jazdy si v červenom svetle vychádzajúceho slnka v mrazivom vzduchu ukrajuješ svoje vŕzgajúce metre smerom hore.

Deti spravia z tvojho rána chaotické peklo. Nechcú vstávať. Nechcú jesť. Nechcú ísť na záchod. Nechcú si umyť zuby. Nechcú sa obliekať. Nevedia, kde majú spodky, čiapku, rukavice. Nechcú ísť nikam. Chcú pozerať Čipa a Dejla. Ty si ale neoblomný. Chodíš natiahnutý vo funkčnej bielizni po vykúrenom byte, začínaš sám sebe smrdieť, hľadáš spodky, čiapku, ponožky. Varíš čaj, vyrábaš salámové chleby. Deti sa krčia na gauči a ostentatívne driemu. Zúfalo dúfajú, že si to ešte rozmyslíš.

Nakládka
Aké ľahučké je hodiť do kufra svoj "ultralajt" batôžtek a lyžiarky, pricvaknúť lyže na strechu a odfrčať. S deťmi je to iné. Vynášaš lyže z pivnice, v každej ruke jeden pár, hrany sa ti zarezávajú do dlaní, zhadzuješ nejaké obrazy a kvetináče. Nasledujú lyžiarky, cestou po schodoch ti určite nejaké spadnú a nakoniec paličky, batohy a tašky. Na záver vybiehajú z domu deti, prilby na hlave, stúpajú si na rozviazané šnúrky, tratia rukavice a po zemi za sebou ťahajú šály. S prvými príznakmi seknutia v krížoch ich nakladáš do auta. Dieťa napchaté v otepľovačkách je o dve čísla väčšie a ty sa ho pokúšaš pripútať. Prvé kvapky potu ti stekajú po chrbtici do zadkovej ryhy.

Jazda
Tvoje obľúbené cédečká si pokojne nechaj doma. Budeš počúvať škreky, plač, pišťanie. S bolesťou v srdci budeš v zrkadielku pozorovať, ako sa po tvojich poťahoch rozlieva džús, ako sa trúsi kroasant a rozotiera roztopená čokoládka. Uprostred jazdy na diaľnici sa dozvieš, že niekomu treba kakať a že niekto si zabudol jednu rukavicu.

Do výstroja
Je to jedna z najťažších etáp. Kto už niekedy obúval decko do lyžiarok, vie o čom je reč. Kľačíš v parkoviskovom sajrajte, dieťa sa ťa drží za vlasy, z celej sily rozťahuješ skelet lyžiarky a reveš: “Tlač! Tlaač! Ešte potlaaaač!!!” Svaly sa ti trasú, decko z celej sily ťahá tvoje ubiedené vlasy a tvári sa, že tlačí. A potom “šuch” a noha je tam. Keď zistíš, že pravá topánka je na ľavej nohe, rúca sa ti celý svet. A odznova. Potom nasleduje zapínanie klipsní. Ešte stále kľačíš, zmrznutými rukami cvakáš klipsne. Najprv slabo. Potom silno. Zase slabo. A zase silno. Tichučko, len tak pre seba, kňučíš od námahy, bolesti a zúrivosti. Chceš sa schúliť do klbka, ľahnúť si do slanej blatovej brečky vedľa auta, nehybne ležať a čakať na koniec.

Cesta hore
Máš rád, keď sa pásy kĺžu, keď máš nos plný skvelého, chladného vzduchu, keď ti krv rytmicky klopká v ušiach a svaly máš horúce a vláčne? Miluješ ticho, pokoj a samotu?

Budeš polhodinu stáť v rade na lístky. Potom budeš polhodinu hľadať deti. Potom budeš polhodinu stáť v rade na lanovku. Budeš stáť vedľa dvojmetrového repráku a budeš cítiť, ako ti basy vibrujú lebečnými kosťami a hrudným košom. Vypočuješ si speváčku, čo sa volá Madonna. Okolo teba budú stovky ľudí, niektorí budú len pol metra od teba. Budú kričať a šliapať ti po lyžiach. Uvidíš také týpky, o akých sa ti nesnívalo ani v najťažších nočných morách. Ty aj tvoje malé deti budete pre nich vzduch, budú do vás vrážať a pritláčať vás o zábradlie. Potom budeš ponížený sedieť na lanovke a držať deti za goliere, aby ti odtiaľ nevypadli.

Cesta dolu
Čerešnička na torte. Strmý, nedotknutý svah, vykrajuješ svoj zvlnený podpis do panenského snehu. Hlboko dýchaš, všetky zmysly máš napäté ako struny a zároveň si omámený konskou dávkou štiav šťastia. Nikto ťa nevidí, nevidíš nikoho. Nie sú hory, nie je nebo, nie je sneh. Ste všetko a jedno.

Zabudni...
Budeš sa valiť v dave a ostražito sledovať rútiacich sa šialencov. Budeš chrániť vlastným telom svoje drobné dieťa pred nepríčetnými snowborďákmi. Budeš celú cestu dolu ziapať na to nešťastné dieťa: “Oblúčiky! Oblúčiky!” Budeš mu utierať sopeľ a slzy, zbierať jeho rukavice, paličky a lyže. Budeš mu rozpletať zauzlené nohy a prekrížené lyže a veľakrát ho budeš dvíhať zo zeme. Budeš ho dávať na kraji zjazdovky cikať (toľko vrstiev odevov si v živote nevidel). Často budeš kľačať a povoľovať a priťahovať mu lyžiarky. Maj pri sebe skrutkovač – budeš nastavovať viazanie. Budeš veľmi, veľmi unavený. Spotený. Zúrivý.


V bufete
V reštaurácii si na nervy? Vyzeráš a chováš sa tam ako slon v porceláne? Ku šťastiu ti stačí, keď si na vrchu Krížnej sadneš za závej a naleješ si horúci čaj z termosky a schrúmeš tatranku?

Tvoje deti ťa určite donútia, aby si im niečo kúpil v bufete. Napriek tomu, že ty NIKDY nestojíš v žiadnom rade, budeš v ten deň stáť už v niekoľkom. Polhodinu. Je jedno, či tam bude päť ľudí, alebo päťdesiat. Zase sa budú na teba tlačiť cudzí ľudia, tí istí, čo ti v rade na lanovku stúpali po lyžiach. Vystojíš ten nechutný rad a dáš za jeden decový čaj v plastovom poháriku euro a dvadsať centov. Vypiješ si ho sám (neznášaš ovocný čaj), lebo deti chceli džúsik.

Transport
Toto všetko sa bude niekoľkokrát opakovať. Potom budeš volať deti domov a tak, ako ráno nechceli ísť sem, tak teraz nebudú chcieť ísť domov. Budú robiť scény napriek tomu, že ledva stoja na nohách, sople im visia až po kolená a sú polomŕtve od hladu a dehydratácie. Keď ich budeš pri aute vyzúvať a vyzliekať, zistíš, že sú aj hlboko podchladené a že prsty na nohách a rukách majú biele a keď zakúriš v aute, budú kričať od bolesti. Ale po pár chvíľach jazdy nastáva zlatý klinec programu – detičky zaspia.

Body
Teraz už je ti fajn. Fičíš zimnou krajinou, prišla na rad aj tvoja muzička. Si v podstate spokojný a aj všetci ostatní sú spokojní. Nabral si dobré body a tie sa vždy oveľa ťažšie získavajú, ako strácajú. Možno si spomenieš, ako sa s tebou trápili tvoj tato a mama a aký si bol nemožný a neznesiteľný. A možno si predstavíš, ako jedného dňa bude jeden z tých spiacich diablikov prešľapávať pred tebou stopu a druhý ti ponesie v batohu pivko.Autor: M.Diviak

                  Keby som videla

                  i v najskrytejšom sníčku,

                  kde na zemi je toľko dobrých slov,

                  zložila by som z nich modlitbu za mamičku.

                  Veď ona sama je už modlitbou.

                  Jej pohladenie,

                  jej úsmev i jej vráska,

                 sú ako modlitba, čo do nej vložil Boh.

                  Mama je láska.

                  Lebo aj Boh je láska.

                  Pusto by sa nám žilo bez tých dvoch.

                 „Kde som ju videl, odkiaľ sme si známi?

                 usmial sa Stvoriteľ,

                 keď stvoril srdce mamy.

                A vedel dobre, že nemôže byť iná.

                Pretože raz aj On

               jej zverí svojho Syna.

              (Milan Rúfus)

Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny.
O kom to vravím? Predsa o mame.

Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znova chodiť učí.
Po každom plači znova utíši.

Mama. Tá večná diakonka skromná.
Vyperie, žehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe nič sa nevyrovná.
No iný život bol by nebytím

pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.
A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada.

Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac, než my sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.

Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnohý z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.
Mama vždy chcela iba ochrániť.

Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.

Prečo to mnohý prineskoro zistí?
Prečo sa stala mnohým privšedná
tak ako breza so šumiacim lístím,
tak ako svetlo každučkého dňa

tak samozrejmé, že ho nevnímame.
A zabúdame zaň i ďakovať.
Ale aj jasný musí zhasnúť plameň
a po lete raz príde inovať.

Tak vážme si ich, kým sú medzi nami.
A prosme Boha, nech bdie pri nich sám.
Veď by sme často v svete boli sami
bez našich dobrých milujúcich mám.

A tým z nich, Bože, čo už s nami nie sú
a ktoré kryje tichá čierna zem,
ktorým len sám vieš správne adresu,
tým pošli od nás tiché - ďakujem.

(S. Kučerková)