Vravím si, že už mám istý vek…Predsa len, 31 rokov. Mala by som možno zájsť na Pobrežie slonoviny a vykonávať tam humanitárnu pomoc. Alebo ísť do domova dôchodcov a čítať knižky na spríjemnenie nálady nešťastným dôchodcom, ktorí do seba tlačia dva krajce chleba s malou Svačinkou.
Avšak pre začiatok stúpajúceho veku by možno stačilo len zájsť na botox a následne si kúpiť úžasnú masku na tvár. Rozhodla som sa pre poslednú možnosť. Botox mám absolovaný. Aj som si kúpila úžasnú zlupovaciu masku na tvár s nádejou, že sa budem páčiť viac. Spokojná so svojím rozhodnutím som si ju naniesla na tvár. Ligotala som sa z nej ako diskogula, no mala nádej, že sa budem páčiť aj tomu, s ktorým zdieľam spoločnú toaletu. Vyšla som z kúpeľne krásna, namaskovaná s veľa trblietkami na tvári a vedomím, že ten svet môžem zachrániť aj na Slovensku. Že snáď nemusím až do tej Afriky…V pozadí hrali To the Moon and Back. Moje sebavedomie nám v tej chvíli dvakrát v domácnosti vybilo poistky. Keď som dokráčala až k nemu s rozžiareným úsmevom a pocitom, že môžem podmaniť nie len Rím, ale celý svet, pozrel sa na mňa, rozosmial sa a povedal mi: “No čo, Ty fóliovník?”
Tak len taká otázka: Nejaký tip na ubytovanie na Pobreží slonoviny? 😀