Opustiť zónu pohodlia...

...a robiť veci, do ktorých sa nám nechce, máme z nich strach, i keď vieme, že sú perspektívne, a môžu priniesť zlepšenie života, zmenu určite, a možno i zhoršenie... je ťažké.

Absolvovala som za uplynulý mesiac asi 7 vážnejších rozhovorov so záujemkyňami o prácu.

Z toho 2x sa objavili dámy, ktoré hladeli do očí, pevne stisli ruku, a spoločne sme hľadali spôsob, "ako".

Jedna neprišla.

A 5 žien uhýbalo pohľadom, a hľadali dôvody, prečo nie. Mala som z nich pocit, akoby si splnili svoju povinnosť voči svedomiu (pracáku?), že to aspoň skúsili, i keď polovičato.

Odvtedy, keď počujem slovné spojenie: "no jo, ale víte...jenomže já....bohužel nevím...nemohu, protože...já bych chtěla, ale...nevím ..." atď., začínajú sa mi ježiť chlpy po celom tele, končím rozhovor, nestrácam svoj tak drahý čas, a dotyčnej ešte drahší.)

Najčastejším a najsprostejším (áno, najsprostejším!!!) dôvodom bolo: "Nemám kam dát šicí stroj." Tak do prdele, vyhoďte ten stolík s televíziou z obývačky von oknom, a hneď bude miesto.) Stroj doveziem.) Alebo ostaňte na pracáku. Je to otázka priorít. 5 žien si vybralo pracák a televízor....Nie, nebolo to plácou, platím myslím celkom dobre, 200-250 kč/hodinu za prácu v pohodlí domova, predom, a garantujem určité množstvo práce a peňazí. Zato ale vyžadujem kvalitu a zodpovednosť.

Ono je ťažké niečo zmeniť po dlhšej dobe stagnácie. Ale treba. Stojaté vody hnijú a smrdia. Potok pekne zurčí, je veselý, čistý, voda je priezračná, a plná života, veľa vidí, veľa zažije.

Práci česť. A ja som sa zase niečo naučila. O sebe. Lebo i ja o pol dvanástej v noci hľadám dôvody, prečo to proste nejde, kašlem na to, nestojí to za to. (Chýba mi jedna švadlena, tak už pár týždňov ťahám za ňu denné a nočné, do toho rodina, domácnosť, a mám toho plné zuby.) Ale vidím svetlo na konci tunela. Lebo rozhovory pokračujú!! 🙂