Áno, čítam Viktora Frankla, známeho psychiatra, svoriteľa logopedie. (to ešte neviem presne, čo je, poreferujem neskôr.)

Frankl sa narodil začiatkom minulého storočia, a tri roky prežil v koncentrákoch počas duhej svetovej.

Píše, že presne vedel, ktorý väzeň prežije, alebo bude o prežitie bojovať v tom zmysle, že sa nevzdá, a ktorý neprežije. Najväčšiu šancu mali tí väzni, ktorí (áno, po slovensky je mäkké "I" v množnom čísle minulého času, to nieje chyba, dámy.) mali nejaký dovod prežiť. Rodina, dieťa čakajúce na návrat rodiča niekde v bezpečí, alebo púha motivácia napísať knihu po návrate, ako u autora.

Zamyslela som sa nad sebou, ako som si zmysel života tiež musela nájsť - práca, tvorivá, zábavná, napĺňajúca, a i 5x vyrobiť🙂 - no deti, kto iný?  Teraz mám zmyslov viac, než dosť.)

Kedysi som žila ako lístok vo vetre, kam ma zavialo, tam som bola a nevedela, som, čo tam robiť. V mladosti. To obdobie teraz vnámam ako stratený čas. Škoda ho, no asi som ho potrebovala.

Nikto ma neučil, že život si môžem tvoriť ja sama, verila som v osud, a že v mojom živote majú byť katastrofy. Sama som na to musela prísť.

Po období dezorientácie, usilovnému hľadaniu, som pochopila. Samé sa to neurobí.)

Zmysel života si treba vytvoriť, nájsť svoju vášeň, radosť, povinnosť, vhodne to namixovať, a už len vypiť.)

A čo je zmyslom života u vás? Píšte, nech sa ten FB trocha pozdvihne z prachu zbytočných breptov a zdieľaní, ktorými ho všetcia tak usilovne, nezmyselne zahlcujeme🙂

Nápoveda: Frankl uvádza tri hlavné: činnosť, tvorivá práca, tvorba,

láska,

spiritualita.

...a robiť veci, do ktorých sa nám nechce, máme z nich strach, i keď vieme, že sú perspektívne, a môžu priniesť zlepšenie života, zmenu určite, a možno i zhoršenie... je ťažké.

Absolvovala som za uplynulý mesiac asi 7 vážnejších rozhovorov so záujemkyňami o prácu.

Z toho 2x sa objavili dámy, ktoré hladeli do očí, pevne stisli ruku, a spoločne sme hľadali spôsob, "ako".

Jedna neprišla.

A 5 žien uhýbalo pohľadom, a hľadali dôvody, prečo nie. Mala som z nich pocit, akoby si splnili svoju povinnosť voči svedomiu (pracáku?), že to aspoň skúsili, i keď polovičato.

Odvtedy, keď počujem slovné spojenie: "no jo, ale víte...jenomže já....bohužel nevím...nemohu, protože...já bych chtěla, ale...nevím ..." atď., začínajú sa mi ježiť chlpy po celom tele, končím rozhovor, nestrácam svoj tak drahý čas, a dotyčnej ešte drahší.)

Najčastejším a najsprostejším (áno, najsprostejším!!!) dôvodom bolo: "Nemám kam dát šicí stroj." Tak do prdele, vyhoďte ten stolík s televíziou z obývačky von oknom, a hneď bude miesto.) Stroj doveziem.) Alebo ostaňte na pracáku. Je to otázka priorít. 5 žien si vybralo pracák a televízor....Nie, nebolo to plácou, platím myslím celkom dobre, 200-250 kč/hodinu za prácu v pohodlí domova, predom, a garantujem určité množstvo práce a peňazí. Zato ale vyžadujem kvalitu a zodpovednosť.

Ono je ťažké niečo zmeniť po dlhšej dobe stagnácie. Ale treba. Stojaté vody hnijú a smrdia. Potok pekne zurčí, je veselý, čistý, voda je priezračná, a plná života, veľa vidí, veľa zažije.

Práci česť. A ja som sa zase niečo naučila. O sebe. Lebo i ja o pol dvanástej v noci hľadám dôvody, prečo to proste nejde, kašlem na to, nestojí to za to. (Chýba mi jedna švadlena, tak už pár týždňov ťahám za ňu denné a nočné, do toho rodina, domácnosť, a mám toho plné zuby.) Ale vidím svetlo na konci tunela. Lebo rozhovory pokračujú!! 🙂

Často uvádzam, že naše výrobky sú šité v dieľni profesionálnymi švadkenkami. Ale že je tých dieľní viac, sa mi už rozpisovať nechce.        Nuže, komu teda dávate na chlieb?

Prvá kolegyňa, a momentálne hlavná pracantka, je pani Lidka, šije balerínky a bundy na zimu. Má svoju vlastnú dieľňu, šije na stroji Yuki a obnitkovačke mne neznámej značky.) Má vnučku a starú maminku, o ktoré sa stará, takže hodne šije po večeroch. Je to profíčka s vyše 20 ročnou praxou. A veliká kočica, ísť s ňou po meste, pripadám si takto maličká.)

Druhá pani, meno neuvádzam, má prax až 30 rokov, doma tiež vlastnú dielňu, a taktiež šije na Yukine. Už budúci týždeň začne pre vás na zimu pripravovať nosiace bundy, pretože už teraz začínate poptávať. (Takže budú v predaji pravedpodobne už v polovici srpna.)  Veľmi energická, akčná dáma.

Ďalej tu máme pani R., nadšenú "začiatočníčku" - (berte s rezervou, má niekoľkoročnú prax.))), šicie stroje zdedila po maminke - švadlene, a práve končí materskú. Je pečlivá, ochotná, učenlivá, perspektívna. Šije pre vás detské oblečenie, jeho ponuku budeme postupne rozširovať.

Slečna CH. je 18 ročná brigádnička s veľkými očami a ambíciami, strihá a kompletuje detské capáčky.

Ďalej som tu ja - bláznivá ženská s piatimi deckami, momentálne jediná, ktorá šije capáčky, ale to sa čoskoro opäť zmení. A stará sa o chod celej firmy, čiže robí všetkú prácu, ktorá nieje vidieť, ale bez ktorej by to celé spadlo.

Šiestou, zatiaľ neznámou švadlenkou, je pani, ktorá bude šiť capáčky.)

A poslednou spolupracovníčkou je tajomná čarodejnica, ovláda bielu mágiu a mám podozrenie, že i čiernu, ale našťastie ju nepoužíva.)

Mnoho z nás sú na trhu práce nezamestnatelné, buď kvôli veku, priveľkému počtu detí, alebo prílišnej starostlivosti, ktorú musíme (a chceme) dať rodine.

...rozhodne nieje o klasickom drtení malej a veľkej násobilky, vybraných slov, de-te-ne, prítokov Labe, predstaviteľov romantizmu v literatúre, hlavných miest štátov, gotickom štýle, chemickom vzorci kyseliny sírovej, naspamäť hymna, 3x za sebou kotrmelec, skok znožmo, rozdiel medzi hinduizmom a budhizmom, a milión ďalších encyklopedických dat, ktorými som odmietla nechať svoje deti naplniť.  Oni sú potvorky vynaliezavé, a dávno zistili, kde tie data sú. (Naposledy Sněžka a Aboriginci.)

Vzdelávanie doma v mojom poňatí znamená, že dieťa sa - samo - učí žiť život podľa svojich predstáv. Určuje si ciele, vytyčuje scestu, dosahuje podciele, napĺňa svoje vízie. (My sme dnes preberali afirmácie).

Že sa učí zodpovednosti za svoj život, za svoju prácu, že sa vie naučiť to, čo potrebuje k dosiahnutiu svojho cieľa. Že si vie rozvrhnúť čas svojho dňa tak, aby stihlo prácu, zábavu, učenie, i lelkovanie, že si je vedomé a dobrovoľne vykonáva svoje povinnosti, pretože vie, prečo, že je motivované a vie sa motivovať samo, že cíti radosť z tvorivej činnosti a dobre vykonanej práce a vie ju i oceniť u druhých, že sa vie hrať i odpočívať, že si vie obhájiť i svoje lelkovanie, že si je vedomé svojich práv a slobôd, a práv a slobôd druhých, že netrávi čas bezducho pred obrazvkou, že je zvedavé, že je tolerantné k názorom iných, i keď s nimi nesúhlasí, že vie diskutovať alebo naopak čušať keď treba.)

A milióny iných vecí, ktoré sa deti učia napodobňovaním svojich rodičov. Tak, ako všetky mláďatá. Pretože keď tie deti rodím, chcem ich i vychovávať, a to podľa seba.

sa deje toto: (fotky z mojej domácej dieľne)

 rúno, koža na podrážky, bavlna

 jemnejšia koža na vršky, nite

 nastrihané, podrážky hotové, pred záterom,

 šitie vrškov,

 dierovanie vrškov,

 skoro hotovo,

 a hotovo. Ešte sú čapaté, treba ich vytvarovať v rukách.)

Hoci mi tá kniha prišla do rúk neskoro, predsa len, pár zaujímavých myšlienok som si z nej vzala, čiže zapísala so svojho denníka. )) Túto konkrétne som však uviedla do provozu v deň, keď som sa stala optimistkou, len som to nevedela takto pekne formulovať.

"Život podle dizajnu spočívá z velké části ve vyzařování vděčnosti za to, co máte, a touhy po tom, mít víc. Patří sem i poděkování za to, že je náš život zrovna takový, jaký v daném okamžiku je. Pokud budeme každý den žít s pocitem vděku za to, co máme, a nezaměřovat se na to, co nám chybí, budeme disponovat silnou zbraní, která nám bude donekonečna dodávat sílu. Většina lidí stráví mnoho času tím, že si dookola připomínají, co jím chybí, místo toho, aby se porozhlédli okolo a počítali, co jim dělá radost."

Pesimistom a optimistom - začiatočníkom odporúčam prečítať. Sic trocha instantná, ako každá z usa, ale na začiatok stačí, na ten štart. Ja už i viem, komu ju darujem.) Jednej pesimistke, sťažovateľke, dáme, ktorá má všetko, okrem problémov, a tak si ich musí sama vyrábať, dnes sa to volá depresia.

OMLOUVÁM SE, PROSÍM, ODPUSŤ MI, DĚKUJI TI, MILUJI TĚ.

Na zamyslenie: Barefoot znamená "bosá noha" Barefoot boty teda musia čo najviac umožňovať "bosú chôdzu". K bosej chôdzi patrí jak rovná podrážka bez vyvýšeného opätku a stielky, tak i tenká, mäkká podrážka, cez ktorú je možné čo najviac cítiť nerovnosti povrchu, čo je dôležité pre stimuláciu reflexných bodov, celé telo si môžeme jednoducho premasírovať prostou bosou chôdzou.  Takáto podrážka nijako nebráni chodidlu v pohybe. No ani tá najlepšia BF obuv neumožní naozajstnú bosú chôdzu. Boty s podrážkou 1 cm hrubou, i keď ohybnou, už niesú BF. Boty s tenkou podrážkou, no tvrdou, typu bežných balerín, už niesú BF. Chodidlo necíti nerovnosti, kamienky, preliačiny...neohýba sa dostatočne. Prejdite sa bosé po tráve, piesku, štrku, i asfalte, a potom si obujte tieto "BF" boty, a pocítite rozdiel.

A hic jak hic, v balerínach to už nejde....naboso v meste je to blbé...treba niečo vymyslieť.)

Khaleesi

Textilné pásky sa dajú uviazať na milion spôsobov, kožená kvetina je odnímateľná, podrážka dvojitá tuhá hovädzina, no ešte dosť barefút, lepená. 20 - 29 cm.

S myšlienkami úplne mimo si odbijem hodinové koliesko starostlivosti o deti, miminu naservírujem ovocie, staršej dcérke kávu, sama si s papierom a ceruzkou v ruke sadám k banánovej kaši. Začnem kresliť a rozpisovať, dcérka zatiaľ pokojne prešúpe po stole taniere do správneho poradia.

Nápady a vylepšenia nosím v hlave už dlho, kritickým okom si prehliadam svoju vzorovú nosiacu bundu a dávam dohromady 9 rôznych zlepšovákov - inovácií, ktoré uľahčia používanie búnd a odstránia doterajšie nedostatky. Potom zhodnotím obľúbenosť doterajších dizajnov, vyberám si tie najlepšie a najpredávanejšie, do budúcna si dávam záväzok vymyslieť ešte tri nové.

A do obeda strávim dve hodiny na zemi prekreslovaním nového, "M"-kového strihu. To sa už deti dožadujú obeda, snažím sa niečo ukuchtiť, nejde mi to, skončíme na ryži a zelenine. (Už aby sa niektoré naučilo variť🙂

Po obede mi je dovolené umyť riad, no pracovať už nemôžem. Ach, ja to snáď nevydržím. Ale musím sa venovať deťom. Domáce učenie, prechádzka, rozprávanie, diskutovať so mnou je dosť problém, nesústredím sa, som roztržitá, neviem odpovedať na kontrolné otázky. Navečer si musím zabehať, ináč zo mňa ten pretlak vykypí. Konečne malé spia, veľké si otvoria svoje knihy a snáď už nič nechcú. Vrhám sa znova do tvorenia.

Sakryš. Nachádzam vážnu chybu v strihu - dĺžka neodpovedá dĺžke zipsu, a niekoľko malých. To som sa už musela vážne dosť ponáhľať k tomu obedu. Prerábam celý strih. Dochádza mi papier. Vysielam muža do 5 km vzdialeného mesta do Tesca kúpiť baliaci papier, pretože to MUSÍM dokončiť.Našťastie to stihne. Donesie a ide spať. Kreslím. Lejem do seba svoje piate kafe, posledné. Začínam strihať látku. Dostrihám a ešte raz všetko skontrolujem, ale už mi to nemyslí.

Je 01:27 keď ulíhám do postele.

Z legendárneho zápisníka Rebeky Q. - "Osobný rozvoj"
(Legendárneho preto, že o ňom všetcia viete, mnohé sa naň pýtate, ste zvedavé ako vyzerá...ale nikto ho nikdy nevidel! 🙂 
Ale on existuje, fakt. )
Jednou technikou, ako zmeniť svoje myslenie, je vyhľadávanie drobných zázrakov všedných dní. 
Sú to tie drobné udalosti, keď si povieme, no, aspoň to. A vzápatí na ne zabudneme. No keď sa stane takáto drobná - negatívna - udalosť, dokážeme ju rozoberať a trápiť sa ňou ešte dlhý čas.  
Ja sa učím to teraz vnímať opačne. To špatné sa snažím odmávnuť: no a čo, poučím sa, nabudúce to bude lepšie, alebo veď to až tak nevadí...a to dobré vyzdvihnúť, tešiť sa z toho, poďakovať, zavýskať si. 
A zapíšem si to! 
No občas sa mi ešte podarí skĺznuť do starého spôsobu myslenia, to mi deti rýchlo pripomenú: "Mami, ty si zase pesimistka!" Lebo oni najviac privítali tú zmenu v mojom - a teda i ich - živote. 
Táto ľahkosť žitia prináša potom svoje ovocie formou takých benefitov, ako napr: úspešne vyreklamovaný vysávač - to som fakt nečakala, 
nová vegetariánská jedáleň v Uherskom Brode - už nebudeme pri dlhšom pobyte odkázaní na chlebíčky z cukrárne, kde tie syrové často chýbajú, 
zasadila som fazuľu - rastie, a ešte ju nič nezožralo, 
dieťa č. 4 si okvickalo mastnou polievkou nový svetrík, ale podarilo sa mi to vyprať,

konečne som objavila tajomstvo meditácie, 
nadšená pochvala od nadšenej zákazníčky - pochvaly sú, ale takéto nadšené prinášajú nadšenie, 
príjemná pani na pošte, 
zjedla som môjmu sušienky - aspoň si navečer neskazí zuby, 
objavila som krásny sekáč pre deti, 
zabehla vyše 10 km bez prestávky,

mimino č. 5 je zase zdravé, 
a spústa ďaľšieho...
A to špatné? Ále, načo si tým kaziť deň! 🙂

Pretože viaceré zo zákazníčok ma žiadali o radu ako začať s bosou chôdzou, rozpíšem to ešte raz a podrobnejšie.

Znova upozorňujem, nie som odborníčka, uvádzam len svoje skúsenosti.

Pokiaľ nie ste zvyknutá chodiť bosá, začnite pomaly. Nalakujte si nechty karmínovou červenou. Doma odložte prezúvky s vyvýšenou stielkou a opätkom, aké má väčšina z nás.)O samotnej technike viac v blogu s názvom "Nevieme chodiť".

Sústreďte sa na chôdzu. Môže to trvať niekoľko dní, i týždňov, než vám prejde do krve tak, že budete správne našľapovať automaticky.

Spočiatku vás môžu bolieť chodidlá zo spodnej strany, členky, alebo predná časť lýtok. Nepreháňajte to a kludne bosú chôdzu striedajte s obuvou, na akú ste zvyknutá. Mňa bolela spodná strana chodidiel, a pretože som v tej dobe už skúšala beh cez špičku, zatiaľ v teniskách, tak po tréningu i predná strana lýtok. Dobré je oholiť si nohy a podporiť rozvoj chodidla vhodnými cvikmi, nebudem uvádzať všetky, na nete hľadajte napr. cviky na plochú nohu, a pod. Ja som zbierala drobné predmety zo zeme, hojdala sa špička-päta a spátky, chodila po vonkajšej, či vnútornej strane chodidiel, gúľala masážnú loptičku. Predlžujte čas strávený naboso podľa chuti.

Kto chodí doma boso bežne, a to asi väčšina z nás, môže hneď na záhradu, na trávu, do blata, áno, kludne, i to je zážitok, rosa, i sneh - striedanie teplôt robí nohám dobre, stimuluje imunitný systém, štrk je hrozný, nemám rada, asfalt ešte menej. Lesná pôda je podľa mňa najlepšia a najpríjemnejšia- korene stromov, nerovnosti, lístie, ihličie, tráva...no nieje pre všetkých. Ja som v tejto fázi chodila na prechádzky s deťmi k blízkemu rybníku, čo je mix všetkých možných i nemožných povrchov, a naďalej trénovala beh cez špičku. Vydržte pár týždňov, niekomu stačia len dni. Opäť predlžujte podľa chuti bosý čas počas dňa, nech vás to hlavne baví. Skúšajte rýchlu chôdzu, rôzne skoky, rýchly beh, klus...lezte po stromoch! Noha potrebuje zosilnieť, chôdza získa istotu.

A už máte hotovo v tom zmysle, že môžete ísť bosá i do práce.)) a vlastne už vydržíte bosá celý deň. Teda asi nie bosá, investujte do páru bosonohých topánok, aby ste sa vyhli dotazom, hlavne od cudzích ľudí na ulici bývajú fakt trefné. Zvládla ste to, možno pozorujete, že sa vám zdvihla klenba, (ako mne) prestala bolieť hlava, alebo chrbtica, (ako mňa), možno je prínos iný.

Ja teraz chodím doma naboso, po bežných nákupoch, prechádzkach s deťmi na výlety vo svojich balerínach, a behám bosá. Na zimu investujem do vyteplených bosých topánok, a bežeckých tenisiek. Alebo ktovie, možno ich sama začnem vyrábať.)

Odfotila som dnes len tak pre zaujímavosť svoje boty z dob terajších i drevných. Ešte minulú jar som si kúpila Rieker črievičky, dnes už to považujem za stratené peniaze, ale vtedy bola jar...Pravdepodobne moje posledné tohoto druhu. Potom sú tam Kacper, široké, dosť pohodlné, aspoň na jeseň som si to myslela. A moje tenisky na behanie, čerešnička na torte. A nákres mojej nohy, široká 9,5 cm, dlhá 24,5 cm.

Položila som jednotlivé boty na papier s nákresom. Vošli sa všetky. Nechápem preto, ako može moja noha vojsť do nich.)) Na šírku vidieť, že všade moja noha prečnieva. Panebože, čo to mám za hnátu? DNES VŠAK UŽ VIEM, ŽE NORMÁLNU!!! Šijem na mieru balerínky a dámy mi posielajú nákresy. Vždy som myslela, že mám extra širokú nohu. Dnes viem, že mám úzku až priemernú. Bežná šírka je totiž 10 cm. A už som šila i na 11,5 cm širokú tlapičku.

Jediná vložka, ktorá sa dala vybrať.

Črievice Rieker.

Moje behacie tenisky, skoro ploché, bohužiaľ nie dosť široké, z vnútronej strany troška vidieť tú čiarku nákresu.

A sakra, teraz vidím, že som mohla fotnúť i svoje balerínky. No, zajtra.)

Vzdelávam (ako sa to vezme, rozhodne to nieje konvenčné vzdelanie) svoje deti doma. A miesto vštepovania gramatických pravidiel a matematických rovníc, ktoré, ak budú chcieť sa rýchlo a efektívne naučia vtedy, keď to budú potrebovať, im vštepujem...nič. Proste len vidia, ako žijem, pracujem, radujem sa. Ako je práca prepojená s domácim životom, úspechy a neúspechy v osobnom i pracovnom živote sa miešajú, všetko súvisí. Pretože pracujem z domova, vidia, ako ráno vstanem, uvarím si kávu a "idem do práce" čiže presuniem sa do dieľne. Tam som donedávna šila na zákazku bundy, neskôr baleríny, teraz toto prebrali švadleny, mne zostala komunikácia so zákazníkmi, a vymýšľanie noviniek, balenie a kopec inej, nie tak záživnej práce. Deti vidia, ako si sama zaobstarávam prácu, že keď sa nedarí, alebo skúšam niečo nové, som nervózna a učím sa a pracujem i po nociach, v peňaženke je prázdno a treba sa uskromniť. A keď sa darí, chodíme po výletoch a máme viac spoločného času. Vidia, že nespolieham na nikoho, aby mi dal prácu, aby ma zaopatril. Že ja sama jediná som zodpovedná za svoj príjem. Že ja - a oni - môžu pohnúť (svojim) svetom. A toto keď sa podarí im vštepiť, toto bude celkom stačiť.

Občas mi zákazníčky píšu, po vyskúšaní balerín, že sa im v nich zle chodí. Po dotazovaní z nich napokon vypadne, že sú to ich prvé barefootové boty, že doteraz chodili výlučne v bežných botách, nikdy, ani doma nie bosé, alebo len málo, studená podlaha a podobne.

Chodidlá sú po takejto mnohoročnej kúre oslabené, nevedia, čo od nich chcete!

Nuže, dámy, niesom odborníčka, píšem len to, čo som si naštudovala a následne uviedla do praxe ja, a čo sa mne osvedčilo, alebo ako to mne robí dobre. Ako na to?

Najskôr bol u mňa bosý beh: cielene som sa učila dopadať na veľký vankúšik hneď za palcom, nie na prsty, ako sa niekde píše. Boleli ma lýtka, i spodná strana chodidiel, a musela som sa sústrediť, často som skĺzala a dupala cez päty. Päta však má len stlmiť dopad, odraz od zeme opäť preberajú špičky, vankúšik a prsty. Krok treba skrátiť a nohy podsunúť viac pod telo, pri behaní v bežnej obuvi nás predbiehajú, a robíme i dlhé kroky. Došľapy na pätu veľmi škodia chrbtici, kĺbom, hlava nás bolí... Trénovať takto treba začať po troškách, pár minút, postupne predlžovať.

Behanie mi už nerobí problém, na jar som začala riešiť i bosú chôdzu. Nevedela som, ako na to sústredila som sa na došľapy, a veru len nedávno, minulý týždeň sa to po vyše mesiaci zlomilo, a už to viem. Trvalo mi dlhšie naučiť sa naboso chodiť, než behať. Stále som dupala na päty. A cítila tie tvrdé došľapy až v hlave. Teraz došľapujem na celé chodidlo, pri rýchlej, svižnej chôdzi viac na prednú časť, vankúšik za palcom. I tu odporúčam začať pomaly, hoďku denne, potom dve, doma, neskôr na záhrade, krátka prechádzka v BF botách po meste, sústrediť sa na došľapy!!! Ináč si môžete ublížiť! Po mesiaci - dvoch, uvidíte výsledky. Nohy roky leniveli, nie, oni boli nútené nič nerobiť, tak to teraz nebude zo dňa na deň.

Ja už teraz nevnímam krok. Dosiahla som to nekompromisným odložením veškerej bežnej obuvi, a nosením len svojich vlastných balerín, lebo iné BF boty i tak nemám. Pretože si ich sama šijem, mám snáď ku každej sukni jedny, tak som spokojná. Behať už chodím bosá.

Predvčerom som si po čase obula opätky a následná bolesť chrbta ma po celý zvyšok dňa upozorňovala, že nie, toto už nebude pre mňa. Tak škoda, lebo ja podpätky milujem. No budú len na sviatočné chvíle...

Včera poobede sme si s deťmi urobili prechádzku k blízkemu rybníku, a šli sme už od domova bosí.

Smiešne som skackala po štrkovom úseku, ktorý ma prinútil na prvých 5 minút behania obuť si tenisky.

Skackám-skackám, a tu vidím čo? Deti normálne idú. Vykládajú si, neskackajú. Valím oči. Som divná? Pýtam sa 5-ročného:"Nebolí ťa niečo?" Odpovedá:"Né, mami, a co?" Pýtam sa 9-ročnej:"Boženka, nepichajú ťa nožičky?" Ona:"Né, a proč?" Len vzadu 2,5-ročný mraučí, do bosých drobných nožičiek ho pichá štrk. Ukludním sa, nie ja, ale niektoré moje deti sú divné.)

A došli sme k rybníku.

Tam na hladinu jazera svieti slniečko. A okolo rastú v hustom rade topoly. Ktoré tam zasadil jeden dobrý človek, ako sa volal, neviem, no určite nechodil bosý. Lebo tie kliatby, čo som púšťala z úst, by si za klobúk veru nedal. Po pár krokoch v tej prekrásnej aleji sme mali všetcia chodidlá oblepené sv******m, ktoré teraz padá z topolov. Bio-podrážky. Kolesá na kočiari, bio-gumy.

Deckám to nevadilo, no ja som celú dobu premýšľala, čím to doma dám dolu. Tie ekologické prípravky, ktoré doma mám, na to budú určite krátke. Benzín odišiel v aute s mojim mužom do práce. Alkohol vypili remeslníci deň predtým, keď robili plot...Nakoniec stačila pemza a mydlo. Nohy ešte máme trocha fľakaté, ale to po pár dňoch zmizne.

Zaujímalo by ma, ako by túto situáciu riešil moj prirodzene barefootový predok v kožených krbcoch, pra-pra capáčkoch, ktoré sa nosili v lete. Ako by dával tie podlepky dole? Azda by sa ošúpali časom samé...

A záver? Ďakujem Všehomíru, že som si ja tie svoje baleríny tentokrát, úplne náhodou, nechala doma. Nie som predok, tak by asi miesto čistenia leteli do koša.

Paradoxne, hoci už dva roky šijem capáčky pre deti, aby mali zdravú nôžku, do môjho života vstúpila bosá chôdza v septembri 2014, kedy som si hľadala na nete informácie, čo može byť príčinou bolestí chrbta, ktorými trpím už 10 rokov, a ako sa ich zbaviť.

Okrem sedavého zamestnania, ktoré ale poctivo vyvažujem cvičením jógy a behaním, už prichádzali do úvahy len špatné boty. Áno, boty. A to všetky, ktoré mám, ako som zistila. I ja som bola prekvapená. Dozvedela som sa, že už o 1 centimeter zvýšený opätok mení ťažisko tela, to musí vyrovnávať chbtica, a pri dlhodobom zaťažovaní začne bolieť.

Začala som praktikovať techniku behu "cez špičku", doma som vyhodila prezúvky s vyvýšenou stielkou, zaradila cvičenie proti plochým nohám a celkovo na rozhýbanie chodidiel, a pre tú chvíľu som to viac neriešila. Bolesti chrbta sa výrazne zmiernili, no ešte  celkom neustali.

Teraz na jar mi začalo vŕtať v hlave, ako by som mohla ešte posilniť efekt bosej chôdze, a zbaviť sa i tej poslednej bolesti. Vymyslela som dámsku verziu capáčiek-balerínky. Takže celé leto neobujem nezdravé boty, len tie moje, a doma budem bosá. Spolu s cvičením a bosonohým behom očakávam, že bolesť chrbta prestane úplne. Som zvedavá.