Pár slov otcom.

Zatiaľ som sa tu so žiadnym otcom nestretol. Ale keď som sa rozprával s kamarátmi z Modrého koníka, ktorí pomáhajú nášmu projektu, prezradili mi, že sa ich tu niekoľko naozaj motá. Na svojom profile som už stihol pozdraviť deti, mamy... a keďže je dnes Deň otcov, patrilo by si teda zavinšovať niečo aj nám.

Byť otcom považujem za tú najdôležitejšiu a súčasne aj najťažšiu vec na svete. To nie je ako prichystať si super prezentáciu do práce, zvládnuť na prvú lekciu španielčiny, alebo naučiť sa variť dobrý segedín. To je niečo, čo musíte neustále ladiť, zdokonaľovať a posúvať ďalej. Nič vás nepripraví na slzy, neľútostné súboje o územie, straty a nálezy, pochybnosti alebo bolestné prehry. Na druhej strane - nič na svete sa nevyrovná tomu, keď sa vám podarí prvý spoločný koláč, zvládnete sa jeden deň základy lyžovania, úspešne spolu prečítate prvú knihu alebo dostanete pochvalu za pirátsku loď postavenú uprostred obývačky. Nehovoriac o tom, že nič nádhernejšie ako hlboko spiacu dcérku alebo syna som ešte nikdy v živote nezažil - dokážem sa na nich pozerať desiatky minút.

Odkedy som súčasťou života Nadácie šťastné srdcia, spoznal som aj iný pohľad na detský svet. Je trochu bolestnejší, ale vďaka šikovným rukám detských kardiochirurgov má väčšina príbehov šťastný koniec. O to väčšmi si vážim to, aké obrovské šťastie je môcť vychovávať zdravé deti. 

NIekedy koncom februára som pri odchode zo stretnutia našej nadácie na Kramároch na parkovisku míňal otecka. Korona ešte u nás vtedy nebola, ale on išiel oproti mne v rúšku. Práve si ho dával dole a strašne plakal. Ramená sa mu triasli, nahlas vzlykal a svet navôkol vôbec nevnímal. Stislo mi hrdlo - tak, ako teraz, keď píšem tieto riadky - a presne som vedel, čomu asi musel pred chvíľou čeliť. Dole v podzemí detskej nemocnice je jedno oddelenie, kde musia návštevy nosiť rúška kvôli veľmi chorým deťom s oslabenou imunitou. Raz som tam už bol. Nič vás na to nepripraví a nikdy si na ten pohľad nezvyknete. Rovnako, ako som si nezvykol na trasúci sa hlas a slzy otcov, ktorí mi rozprávajú o tom, čo prežívali počas operácie srdiečka ich dieťatka týždeň po jeho narodení.

Otcom "srdiečkových detí" prajem najmä to, aby ich deťom bilo srdiečko ako zvon. Všetkým otcom bez výnimky prajem najviac to, aby sa dokázali radovať z každého dňa so svojimi deťmi, aby si s nimi užívali do poslednej kvapky všetký spoločné chvíle. Aby po návrate domov z práce našli dosť síl prevziať od mamy večernú službu a dokázali vstať pri nočnom plači. Aby nezúfali pri roztrhanej knihe, rozliatom kompóte, rozbitom mobile, tretej stratenom čiapke za dva týždne (však Miško:0) a aby si vážili dar, ktorí sme v podobe našich detí dostali. 

To všetko som si začal oveľa viac vážiť po všetkých mojich zážitkoch so "srdiečovými deťmi" a po jednom nečakanom zážitku na nemocničnom parkovisku.

Všetko najlepšie, tatovia!