1. jún 2022

Kedy ste sa naposledy ozajstne pozerali na svoje deti?

1. jún je v kalendári našej Nadácie Šťastné srdcia zapísaný veľkými písmenami. Dnes sme pre srdiečkové deti na Zlatých pieskoch pripravili slnečný deň plný zábavy, súťaží, darčekov, tanca a do chrumkava opečených klobások.

Že to bol deň parádny je viac než isté a opisovať všetko čo sa udialo... Nech vravia za mňa fotky. Alebo video. Ale to dôležité, čo sa ma dnes naozaj dotklo bol rozhovor, ktorý som náhodou zachytil na Rádiu Slovensko cestou domov. Redaktorka sa rozprávala s psychologičkou o deťoch. O tom, ako vnímajú veci, ako ich cítia, ako vedia žiť pre danú chvíľu. V hlave sa mi vynoril známy citát z najkrajšej knihy, aká kedy bola pre deti napísaná: “Všetci dospelí boli najprv deťmi. Ale máloktorý z nich sa na to pamätá.”

To, čo ma upútalo na rozhovore s doktorkou detských duší bolo to, že sa s veľkým entuziazmom prihovárala za to, aby sme si začali viac všímať deti. Pri hre, pri bežných činnostiach, pri robení toho, čo ich baví, ale aj nebaví. A že tak môžeme objaviť, v akom bohatom svete žijú. Ako silno a ozajstne, hlboko a bez postranných úmyslov (na rozdiel od nás dospelých) a tiež bez falše dokážu prežívať radosť, smútok, hnev alebo lásku. A z vlastnej skúsenosti mám pocit, že to vôbec nevidíme, nevieme vnímať a možno nechceme rozumieť. A to je veľká škoda, bez ohľadu na to, či je príčinou nedostatok času, nezáujem alebo nevedomosť.

Spomenul som si, ako sme sa raz pred pár rokmi nevedeli zbaliť na lyžovačku do Tatier a malá Zuzka si zabudla kufrík s pokladmi a s plačom ma prosila, aby som sa preň vrátil. Vedel som, že už ho nie je kam dať, dom už bol zakódovaný, auto naštartované a po všetkých peripetiách s balením som bol s nervami v koncoch. No väčšou vytrvalosťou ako Zuzka už disponujú len keňskí maratónci a samozrejme, že kufrík nakoniec cestoval s nami. A tiež som si úplne jasne spomenul na zdôvodnenie, ktoré som si vtedy prehral v hlave. Ten kufrík bol v tej chvíli celý jej vesmír a od otca sa predsa očakáva, že týmto veciam musí načúvať.

Ten dnešný rozhlasový rozhovor mi symbolicky práve dnes zadrel pod kožu, keď som trávil celý deň so srdiečkovými deťmi. Celou cestou späť som potom rozmýšľal nad slovami múdrej pani doktorky o tom, aký by bol svet lepší a krajší, keby sme sa naň dokázali pozerať detskými očami. O tom, ako čísto, krásne a oddane dokážu naše deti žiť svoje životy a ako veľmi by nám pomohlo, keby sme si ich pri tom začali všímať.

Dnes večer, keď som upravoval fotky z MDD si Zuzka sadla za mňa, nasadila si obrovské slúchadlá zapojené do ničoho, a začala cez nefunkčnú klávesnicu komunikovať so základňou o tom, že sa jej loď potápa. Vydržala viac ako pol hodinu a vnímal som ju len periférne, ale Dorotka na ňu pozerala tak fascinovane, že jej nič z jej rekvizít nestihla ukradnúť. Zase som niečo prepásol - uvedomujem si to, keď píšem tento článok a nabudúce budem ostražitejší.

Počas výchovy našich tajfúnov som prišiel na dve veci, ktorými som si teraz 100%ne istý. Neexistuje nič také ako dokonalý rodič a deti sú tie najinšpiratívnejšie bytosti na svete.