Denník otca počas home office alebo prečo sú papuče najväčší zákeráci.

Sme doma. Matka, otec & 3-členné detské útočné komando. 24/7. Patríme medzi tých šťastných rodičov, ktorým chlebodarcovia umožnili home office a do práce chodíme „na striedačku“ maximálne 1 až 2 x týždenne.

Najväčšia zábava nastáva, keď niektorý z rodičov ostane doma s tajfúnmi sám. Takto nejako vyzerá môj deň počas 3. týždňa home office.

6.37 – tresnutie dvermi od detskej izby - Miško sa ide vycikať a dom je po rane ako z dela ihneď na nohách. Áno, takto skoro sa u nás začína skoro každý deň, bez ohľadu na to, či je streda, alebo nedeľa, Deň ústavy alebo Nový rok.  

7.17 – moja nežná polovička sa po troch dňoch teplákového „looku“ mení na mladšiu (mohla by čítať tento článok) sestru Charlize Theron a s čerstvým mejkapom a len naozaj mierne previnilým úsmevom opúšťa bojisko a mieri do práce o 15 minút skôr ako obyčajne. Trpaslíci raňajkujú „smeti“ s mliekom – málokedy servírujem rovnaké pre všetkých – v menu sú vankúšiky, škoricové alebo medové s orieškami! Šťava z čerstvo vytlačeného citróna a pomarančov je prvý ranný rozjazd, ktorým začínajú moje dnešné povinnosti.

7.31 – papuče sú bezkonkurenčne najzákernejšie bytosti z našej domácnosti. Každý večer ich po v priemere 10 minútovom hľadaní dávam do radu ako vojakov. V takomto peknom útvare sa už spoločne nestretnú až do večierky – často ani ľavá s pravou. Veta „Kde máš papuče?“ je absolútna konštanta dňa. Odkedy sme dva páry papúč vymenili za šlapky, peklo sa zdvojnásobilo. Miznú pod posteľou, za skriňami, v boxe s Legom, v policiach. Ako vravím, zákeráci.

8.01 – drobizg opúšťa kuchynskú zónu – dnes ráno bez reptania pomohli s vyprataním umývačky – len príbor a plastový riad. Nie je to veľká pomoc, ale je to prvý krok k tomu, aby sa zapojili do diania v domácnosti a navyše ich to celkom baví.  

8.33 – v detskej izbe a kúpeľni graduje rev ako pred koncertom skupiny Metallica. Dôvodom je otázka, kto bude ostatným vytláčať pastu na zubnú kefku. Neuveriteľné, že bytosti s priemernou výškou 1,2m dokážu vydať zvuky decibelmi prekonávajúce cestnú motorku.  

Miškovi začína 20 minútová hodina prvouky cez Skype – základ je oddeliť dievčatá, ktoré si práve začali trhať navzájom chumáče vlasov pre červený diár z roku 2017 a nezabudnúť, že som ešte stále v pyžame a nie je potrebné to zdieľať s pani triednou a štyrmi spolužiakmi.

9.08 - drobci dostávajú detské dláta a vlhčené utierky a snažia sa premeniť podivné hrče hliny na detské topánky. Zvládajú to na výbornú a aj keď chodba vyzerá ako ulica stredovekého Londýna. Detská práca opäť raz ukrojila z bohatej časovej ponuky dňa.  

9.30 – čakáme, kým sa oteplí a kreslíme obrázky pre „srdiečkové deti“. To je téma, ktorá sa u nás rieši dosť často a deti vie zmobilizovať takmer okamžite. 

Po desiatej vyrážame na pravidelnú kolobežkovú túru. Malinovo je rovina rovín a cyklovýlety tak na rozdiel od rodnej Žiliny fungujú jedna radosť. Kolobežka sa nezdá - je zábavná a dá vám celkom zabrať. Má tiež jednu výbornú vlastnosť – je oveľa bezpečnejšia ako bicykel a tri deti sú tiež oveľa viac zvládnuteľné. Dnešný okruh má 6,3km. Túru oživí krátka zastávka v parku, bežecké preteky a hybaj domov na ovocnú desiatu. Rúška a prilby celý čas vzorne nasadené.

11.15 – návrat na dvor, kde sa snažím drobizg zapojiť do jarného upratovania. To už s menším úspechom, skôr funguje basketbalovo – futbalový zápas bez košov a brániek. Len pre zaujímavosť – od rána som cca 10 krát musel odpovedať „NIE“ na otázku: „Môžem si dať malú sladkôstku?“

12.15 – paradajovká polievka od maminy a moje cestoviny s pórom a so šunkou. Miško ich nemá rád, lebo je v nich cibuľa(?). Takže pre neho špeciálne menu syrovo – zeleninová omeleta, moja najobľúbenejšia alternatíva, keď chladnička a špajza zívajú prázdnotou.

13.09 – každý pol tatranky ako dezert a Dorotka odchádza na poobedný spánok až po 15 minútovom presviedčaní, že ideme spať aj my ostatní. Terazky už môžem namiesto neustáleho kontrolovania služobného emailu a odbiehaniu 2 hodiny vkuse venovať práci. Miško a Zuzka okrem príležitostného útoku na skrinku so sladkosťami sekajú dobrotu a hrajú sa na dvore. Mám otvorenú vetračku – do deja vstupujem len pri škrtení, otvorenom ohni, uštipnutí osou alebo volume nad decibely vyššie spomenutej motorky.

15.43 – moja spolubojovníčka už je opäť doma, no čaká ju žehlenie, 3 práčky, upratovanie, záhradka a treba niečo aj navariť. Balím kompletnú detskú úderku a detské rybárske siete a vyrážame „na ryby“ k Malému Dunaju. Stíham ešte vybaviť posledné služobné telefonáty, kým deti lovia do sietí šťuky, chobotnice, žraloky a staré lístie. Všetko prebieha ako má, kým sa zrazu neozve hlasné čľup a končí sranda. Dorotka sa šmykla na klzkom brehu a spadla do vody. Miškovi aj Zuzka sa už stalo to isté, avšak ani jeden nespadol tak dokonale, ako Dory. Kompletne - až po krk. Voda je pri brehu len mierne nad kolená a rieka úplne pokojná. Avšak teplota zatiaľ stále kúpaniu nepraje. Schmatnem ju za bundu a vytiahnem ju z vody. V momente, ako sa spamätá a chytí dych, odpáli veľké sopránové číslo. To už ju držím na rukách a utekáme domov. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, keď mi kompletne premočená kričí do ucha, že má vodu v topánočkách. Doma to schytáme obaja.

17.33 – Lego považujem za jeden z najlepších vynálezov na svete. Má len dve nevýhody – strašne to bolí, keď naň stúpite bosou nohou a vydáva nesmierny rámus, keď z dna boxu dolujete bielu ovečku pre Dory. No jeho benefity sú úžasné. Dnes Miško vymyslel, že budeme stavať maják, ktorý bude vyšší ako Zuzka. A čas nám utešene plynie.

18.55 – po zapekaných sendvičoch a zvyšnej polovici tatranky nasleduje rodinný Posed. Počas neho len ten, ktorý drží v ruke Ctulu (amulet od sestry z dovolenky v Chile) môže rozprávať. Aký mal deň, čo ho potešilo, čo sa nepodarilo a kedy už budú Vianoce alebo aspoň narodeninová torta a že „...Dorotka mi stratila Labello!“. Rozprávame aj my dospelí, ako nás to bavilo v práci, čo nás čaká a prečo skrinka so sladkosťami má obmedzené návštevné hodiny. Potom dávame na odporučenie jednej múdrej pani V. (ktorá má mimochodom poradňu aj na Modrom koníku) 15 minútovú aktivitu podľa výberu toho, kto je práve na rade. Všetci ostatní musia robiť to, čo vyberie. Karaoke, gymnastika, masáž chrbta, strečing, alebo opäť Lego. Na mobil obom rodičom začínajú prichádzať notifikácie z Edupage s úlohami na ďalšie dni. Paráda.

20.15 - záver dňa a tajfúni mieria do kúpeľne na poslednú očistu pred večierkou. Čítanie rozprávok dávam z posledných síl, pre starších Andersen, pre Dorotku jej milovaný Svrček a mravce – pamätáte si ešte na tú úžasnú knižku?

21.00 – dom sa ponoril do ticha. Dve zničené telesné schránky sa zosunú do sedačky a zapnú si Little Big Lies. Kóma prichádza do 30 minút.

Záverečné zhrnutie.

Prežili sme v zdraví ďalší deň v „Dobe Corona“. Nič sa nerozbilo, zaplávali sme si v Malom Dunaji, počasie nám doprialo slnečné lúče a na zajtra je navarené. Poučenie z krízového vývoja je, že 24/7 s tromi deťmi popri home office je tvrdá makačka. Naozaj tvrdá. A tiež to, že čím lepšie máte naplánovaný deň, tým viac zmysluplného času trávite so svojimi deťmi a tak sa to nakoniec dá zvládnuť. Držím Vám palce a pozdravujem vás všetkých, mamy a otcovia, ktorí sa každé ráno budíte s pocitom, že opäť treba vyraziť na barikády. Tak snáď v septembri....

Legu zdar!

Naučte sa počúvať vaše dieťatko. A začnite srdiečkom.