Tento príspevok som sa rozhodol napísať, preto, aby ste sa nepopálili, tak, ako sa to podarilo mne. Hneď na úvod pripomeniem, že hlavnú úlohu osla s maslom na hlave som obsadil ja, len ja a nikto iný. 

V októbri 2022 mi manželka poslala link na e-shop, kde si počkala na výpredaj jej vysnívaných kožených sandálov. E-shop sledujú s kamoškou už viac ako rok a teraz sú v akcii, tak či by som jej ich objednal, lebo dostala obálku na narodeniny.

"Jasná vec!" vravím. Vzápätí prefíkane objednám ešte jeden pár v inej farbe, ktorý sa jej páčil tiež. Vianočný darček vybavený. Ani vo sne mi nenapadlo pátrať po dôveryhodnosti e-shopu, keďže mi povedala, že ho sledujú už dlhšie. Ako vravím, osol na pohľadanie.

Tovar som zaplatil kartou a keďže som objednávku urobil v dosť veľkom zhone, ani mi nenapadlo overiť si, prečo neprišlo emailom jej potvrdenie. Fešák.

O 3 týždne som sa konečne prebudil a začal pátrať. Zistil som, že nemám žiadne potvrdenie objednávky a medzitým som si so zlou predtuchou klikol na sociálne siete e-shopu. Zo všetkých postov a komentárov na mňa kričali kapitálkami vety typu: "THIEVES!", "FRAUD ESHOP!!!", "DO NOT ORDER, THEY DO NOT DELIVER!!!!!" atď.

Už som vedel, že je zle. Poslal som e-shopu urgenciu a o 2 dni mi prišlo potvrdenie objednávky. Obratom so požiadal o jej zrušenie a žiadosť o vrátenie peňazí. Empatická Yolanta zo zákazníckeho e-shopu mi poslala kupón s atraktívnou zľavou 50%, ale odmietol som. Potvrdila mi teda vrátenie peňazí do 14 dní. Samozrejme k tomu nedošlo, najprv bol problém na ich finančnom oddelení, neskôr s ich novým evidenčným systémom - ich rozprávky nemali konca. 

Srdiečkové deti na Slovensku ešte stále umierajú zbytočne. Tento rok už 3 tragické osudy. Budem o nich ešte písať. A o srdiečkové deti sa ešte stále nik nezaujíma - iba ich rodiny. Tie rodiny, ktoré bez včasnej diagnostiky srdcovej vady počas tehotenstva zrazu čelia hrôze, ktorá ich čaká, keď dieťatko, ktoré sa malo narodiť zdravé zrazu helikoptéra alebo sanitka preváža do Opravovne srdiečok - a tá je na Slovensku len jedna.

Mamičky, pripomínam vám odkaz, ktorý ste mi potvrdili vy samotné - dôležitejšie ako 3D foto vášho plodu je vedieť, že jeho srdiečko bije, ako má. Viac info nájdete v našom Projekte Ako zvon.

A ak sa chcete dozvedieť ešte viac, pozrite si dnešné vydanie Dámskeho klubu na Jednotke, kde Matej Nosáľ s Ivetkou Malachovskou rozpráva o srdiečkových deťoch a o tom, že je dobré vedieť.

Naučte sa počúvať svoje dieťatko. A začnite srdiečkom!

Vo februári som s Modrým koníkom pripravil anketu, v ktorej mi 9 z 10 z mamičiek potvrdilo, že by si radšej vybralo kvalitné vyšetrenie srdiečka ich plodu, ako jeho 3D fotku. Pre mňa to bol jasný signál, že náš Projekt Ako zvon má naozaj zmysel a ideme správnou cestou.

V spolupráci s VšZP sme ako pokračovanie projektu pripravili podcast a rozhovor s MUDr. Matejom Nosáľom, primárom Detskej kardiochirurgie Detského kardiocentra - jedinej "opravovni srdiečok" na Slovensku.

V podcaste sa dozvieš, že na Slovensku sa minulý rok liečilo na choroby srdca 11 000 detských pacientov a že je to najčastejšia vrodená chyba medzi novorodencami. Smutným faktom ostáva, že či bude obloha zelená, v Dunaji potečie kofola, alebo či sa budú na Liptove pásť kengury - na Slovensku sa každý rok narodí viac ako 400 detí s vrodenou vadou srdca - na tom sa žiaľ nič nezmení.

A preto nabudúce, keď sa budeš pýtať svojho gynekológa, či má tvoje dieťatko všetkých 10 prštekov na rukách, alebo či to bude chlapček alebo dievčatko, určite sa tiež spýtaj na jeho srdiečko - môžeš mu tak zachrániť život.

Naučte sa počúvať vaše dieťatko. A začnite srdiečkom. ️

1. jún je v kalendári našej Nadácie Šťastné srdcia zapísaný veľkými písmenami. Dnes sme pre srdiečkové deti na Zlatých pieskoch pripravili slnečný deň plný zábavy, súťaží, darčekov, tanca a do chrumkava opečených klobások. 

Že to bol deň parádny je viac než isté a opisovať všetko čo sa udialo... Nech vravia za mňa fotky. Alebo video. Ale to dôležité, čo sa ma dnes naozaj dotklo bol rozhovor, ktorý som náhodou zachytil na Rádiu Slovensko cestou domov. Redaktorka sa rozprávala s psychologičkou o deťoch. O tom, ako vnímajú veci, ako ich cítia, ako vedia žiť pre danú chvíľu. V hlave sa mi vynoril známy citát  z najkrajšej knihy, aká kedy bola pre deti napísaná: “Všetci dospelí boli najprv deťmi. Ale máloktorý z nich sa na to pamätá.” 

To, čo ma upútalo na rozhovore s doktorkou detských duší bolo to, že sa s veľkým entuziazmom prihovárala za to, aby sme si začali viac všímať deti. Pri hre, pri bežných činnostiach, pri robení toho, čo ich baví, ale aj nebaví. A že tak môžeme objaviť, v akom bohatom svete žijú. Ako silno a ozajstne, hlboko a bez postranných úmyslov (na rozdiel od nás dospelých) a tiež bez falše dokážu prežívať radosť, smútok, hnev alebo lásku. A z vlastnej skúsenosti mám pocit, že to vôbec nevidíme, nevieme vnímať a možno nechceme rozumieť. A to je veľká škoda, bez ohľadu na to, či je príčinou nedostatok času, nezáujem alebo nevedomosť.

Spomenul som si, ako sme sa raz pred pár rokmi nevedeli zbaliť na lyžovačku do Tatier a malá Zuzka si zabudla kufrík s pokladmi a s plačom ma prosila, aby som sa preň vrátil. Vedel som, že už ho nie je kam dať, dom už bol zakódovaný, auto naštartované a po všetkých peripetiách s balením som bol s nervami v koncoch. No väčšou vytrvalosťou ako Zuzka už disponujú len keňskí maratónci a samozrejme, že kufrík nakoniec cestoval s nami. A tiež som si úplne jasne spomenul na zdôvodnenie, ktoré som si vtedy prehral v hlave. Ten kufrík bol v tej chvíli celý jej vesmír a od otca sa predsa očakáva, že týmto veciam musí načúvať.

Ten dnešný rozhlasový rozhovor mi symbolicky práve dnes zadrel pod kožu, keď som trávil celý deň so srdiečkovými deťmi. Celou cestou späť som potom rozmýšľal nad slovami múdrej pani doktorky o tom, aký by bol svet lepší a krajší, keby sme sa naň dokázali pozerať detskými očami. O tom, ako čísto, krásne a oddane dokážu naše deti žiť svoje životy a ako veľmi by nám pomohlo, keby sme si ich pri tom začali všímať.

Dnes večer, keď som upravoval fotky z MDD si Zuzka sadla za mňa, nasadila si obrovské slúchadlá zapojené do ničoho, a začala cez nefunkčnú klávesnicu komunikovať so základňou o tom, že sa jej loď potápa. Vydržala viac ako pol hodinu a vnímal som ju len periférne, ale Dorotka na ňu pozerala tak fascinovane, že jej nič z jej rekvizít nestihla ukradnúť. Zase som niečo prepásol - uvedomujem si to, keď píšem tento článok a nabudúce budem ostražitejší. 

U nás je večerné čítanie rozprávok ešte stále povinná jazda. Od Danky a Janky, Malého Princa alebo rozprávok Braňa Jobusa postupne prechádzame ku Knihe džunglí alebo Websterovcom. Ale niekedy, keď sú baterky na 2% a melieme z posledného, tak sme na webe našli skvelú alternatívu. Namiesto tabletu alebo mobilu pustíme z mobilu v kuchyni do bluetooth reproduktoru v detskej izbe rozhlasové rozprávky. A fakt nie hocijaké. 

Netflix, HBO alebo Voyo ovládli naše TV obrazovky. Málokto však vie, aké poklady ukrýva online archív RTVS. A najmä ten rozhlasový. Našiel som pár skvelých titulov, ktoré naši tajfúni milujú a rád sa o ne s vami podelím.

Číslo jedna v našich večerných rozhlasových rozprávkach sú ešte stále Mimi a Líza. Celkovo nájdete v archíve 13 častí - sú to vlastne známe večerníčkové epizódy prevedené do rozhlasovej formy. Príbehy nevidiacej Mimi a jej kamošky Lízy sú nádherným výletom do sveta fantázie - našimi najobľúbenejšími epizódami sú Agent Vitamín a Vanilkový deň. Určite odporúčam!

V archíve nájdete aj klasiku - Rozprávku o 12 mesiačikoch, Andersenovu Malú morskú vílu načítanú Táňou Pauhofovou alebo Drevenú kravu Pavla Dobšinského. Naším januárovým hitom bola krásna rozprávka podľa motívu anglických legient Pomsta kráľovnej víl. Zvedavý som aj na sériu Rozprávky o rytierovi smutnej postavy - Borisom Farkašom prerozprávané príbehy Cervantesovho Dona Quijota de la Mancha.

Pre staršie deti nájdete v sérii Nezvyčajné zvyky  dramatizované príbehy Terezky a Samka, ktorí prostredníctvom rozprávania starých rodičov spoznávajú zvyky a múdrosti našich predkov - dozviete sa, ako viac o Sviatku Dušičiek, Letnom slnovrate alebo Stridžích dňoch. Ale pozor, niektoré z týchto príbehov sú naozaj strašidelné - určené skôr pre deti 10+ alebo počúvanie za bieleho dňa . 

A ešte jeden tip - ak dokážete spárovať mobil s audio sústavou vášho auta, skúste deťom tieto rozprávky pustiť aj počas jazdy - nám už niekoľkokrát spríjemnili dlhé cesty. 

Druhý príspevok série Takto fotí tatko opäť začnem citátom – tentoraz od legendárneho fotografa Roberta Capu: „Ak vaše fotografie neboli DOSŤ DOBRÉ, tak ste vy neboli DOSŤ BLÍZKO". Položme si ruku na srdce – pri prehliadaní galérie v mobile tam okrem selfičiek určite nájdeme množstvo fotiek, ktoré treba „prizoomovať“, aby sme zistili, kto na nich vlastne je. Priveľkou vzdialenosťou od fotografovanej osoby tak často prichádzame o jednu z najúžasnejších výhod fotorafie – zachytenia emócie nášho dieťaťa.

Moje najobľúbenejšie fotografie v archíve sú tie, pri ktorých fotení som sa mohol našich tajfúnov takpovediac dotknúť rukou. Tieto fotky „na dotyk“ ma pri ich prezeraní dostanú oveľa bližšie k atmosfére chvíle, kedy boli zachytené ale najmä k tomu, čo v tej chvíli dieťatko prežívalo. Pohľad, grimasa, radosť, smútok, ústa od šľahačky – o to všetko často prichádzame, keď sa od dieťatka pri fotografovaní vzdialime na viac ako 2 – 3 metre. Nemali by sme zabúdať na to, že dôležitejšie ako nové šaty môžu byť prvé pehy na nose, ligot v očiach pri otváraní krabice s darčekom alebo slzy pri prvom neúspechu. A nielen pri detailnom fotografovaní tváre nikdy nezabudnite, že ostriacim bodom musí byť práve oko dieťatka.

Takže mojím tipom číslo 2 je:  Choďte bližšie a foťte „na dotyk“!

Tatry boli krásne, ale zabudli sme doma Horalky a nohy toho už mali dosť... Ten pohľad vraví za všetko.

Fotka takmer bez emócie - deti fotené "na diaľku" vo Vlkolínci

Čím ste bližšie, tým viac pieh sa ku vám dostane.

Sebavedomé tvrdenie z názvu tohto článku som si nevedel odpustiť, prepáčte. Chcel by som totiž s vami zdieľať recept na chutnú nátierku, ktorá je svojím zložením určená predovšetkým pre mužov. Doteraz som sa s ňou ešte nikde nestretol a u nás doma ju otec robil od nepamäti. Takže ju hrdo zdieľam ako náš rodinný recept.

Je veľmi jednoduchá, jej príprava pre 4 osoby netrvá dlhšie ako 10 minút. Poďme na to. 

Na jej prípravu budeš potrebovať:

250g syra s modrou plesňou (NIVA, roquefort, gorgonzola)

30g pravého masla (nie rastlinnej nátierky)

1 x čajovú lyžičku Dijonskej horčice (môže byť aj naša legendárna slovenská

Okrem projektu Ako zvon vo voľnom čase veľmi rád fotím našich drobcov – buď fotoaparátom alebo na mobil. Po stovkách vydarených, a tiež desiatkach tisícov zbabraných záberov, som si povedal, že sa s vami podelím o pár skúseností a tipov. Rubriku som nazval Takto fotí tatko.  

1. Ako si ne/vybrať foťák

 „Viete aký fotoaparát robí najlepšie fotky? Ten, ktorý máte so sebou.“ Touto vetou začal náš kurz kreatívnej fotografie pár rokov dozadu. A je to aj moja najčastejšia odpoveď, keď chce niekto poradiť s kúpou nového foťáku. Mobil máme so sebou stále, tak komu sa chce vláčiť so sebou skoro 2 kilový foťák v špeciálnej fototaške? Navyše, kvalita fotografii z mobilu sa čoraz viac približuje tej z digitálnych foťákov – niet divu, že kým v roku 2010 sa ich vo svete predalo 120 miliónov, v roku 2021 to bolo už len 9 miliónov.

Stále si však myslím, že digitálny (pre milovníkov klasiky analógový) fotoaparát má možnosti, ktoré mobil zatiaľ nezvláda ani s pomocou filtrov alebo úpravy v apke. Pre výber techniky máme v súčasnosti tieto 3 základné možnosti:

Cesta 1.         Ak to s fotením myslíš naozaj vážne, chceš fotiť parádne portréty, oslavy, akcie  a tvoje deti sa dokážu pohybovať rýchlo (naozaj rýchlo), tak ti odporúčam investovať 700 – 1 200 EUR do amatérskej zrkadlovky s dobrým setovým objektívom (pozor, ten je dôležitejší ako samotný foťák). Budeš si ju brať na rodinné oslavy, dovolenky a sem tam za fľašu Metaxy nafotíš kamoške narodeniny alebo krst. Objavíš skutočné čaro fotografie a netušené kreatívne možnosti. Často sa ale pristihneš pri tom, že fototašku radšej necháš doma. Pravdou je, že väčšina fotografov za posledné roky prešla na bezzrkadlovky, ale staré dobré zrkladlovky majú stále niečo do seba. Navyše, veľa z vás ich má ešte stále schované vzadu v skrini. Pre 99 rodičov zo 100 je to však už teraz nie celkom vhodná voľba.

Cesta 2.         Ak Ťa fotenie baví, fotky z mobilu ti už nestačia a chceš svojim deťom urobiť naozaj kvalitný fotoarchív, investuj 500 až 900 EUR do kvalitnej  bezzrkadlovky alebo kompaktu. Jedným dychom ale dodávam, že to má význam len vtedy, ak sa naučíš ovládať poloautomatický, ideálne však manuálny režim – clonu, uzávierku a ISO. Toto samozrejme platí aj pre zrkadlovku. Sú to malé a spratné foťáky, ktoré zmestíš do ľadvinky alebo bodybagu. Vyber si určite taký, ktorý ponúka manuálny režim, ideálne s výklopným dotykovým displejom a hľadáčikom.Tipujem, že táto cesta by mohla osloviť 2 z 10 z vás. Pre mňa je tá najlepšia.

Už niekoľko rokov sa s Projektom Ako zvon pokúšame zvýšiť medzi nastávajúcimi mamičkami informovanosť o tom, aké dôležité je prenatálne vyšetrenie srdiečka ich dieťatka. Je to dlhá cesta a verte mi, že popri práci a rodine nie je jednoduché priblížiť sa k cieľu.

Problémom je aj to, že mnohí gynekológovia síce vedia mamičke vytlačiť 3D fotografiu ich plodu, ale často nedokážu diagnostikovať jeho choré srdiečko. Po pôrode sú potom rodičia aj novonarodené dieťatká vystavení extrémnemu stresu a častokrát ide naozaj o život. Naši bieli anjeli na Oddelení detskej kardiochirurgie by vedeli rozprávať...

Nedávno sme s kamarátmi z Modrého koníka, ktorí nezištne už viac ako 3 roky pomáhajú nášmu projektu, dostali skvelý nápad. Čo keby sme sa na tento problém opýtali priamo vás, mamičiek?

A tak sme sa vám počas niekoľkých predchádzajúcich mesiacov kládli jednu jedinú otázku:

"Keby si si mohla počas svojho tehotenstva vybrať medzi 3D fotografiou Tvojho plodu alebo kvalitným vyšetrením srdiečka Tvojho dieťatka, ako by si sa rozhodla?" 

Ankety sa nakoniec zúčastnilo celkovo 928 (!) z vás a výsledok bol jednoznačný - takmer 95% z vás by si zvolilo kvalitnú diagnostiku srdiečka. A to je skvelá správa!

Neskorý štvrtkový večer v kancelárii Mateja Nosáľa, primára Oddelenia detskej kardiochirurgie, ktorému práve začala služba. Rozprávame sa o tom, ako by sme vedeli urobiť chvíle po operácii pre srdiečkové deti a ich rodičov príjemnejšie. Zvyčajne tam trávia niekoľko dní, týždňov a niektoré aj mesiacov.

"Vieš, oni chcú byť čo najskôr doma. To je to, po čom u nás najviac túžia. A s tým im žiaľ nevieme pomôcť, lebo každé srdiečko potrebuje na zahojenie svoj čas." To je svätá pravda, je to tak určite na každom, nielen detskom oddelení. Navyše, vďaka nezištnej podpore našich kamarátov  teraz vyzerá oddelenie ako rozprávkový svet, kde im spoločnosť robia Mimi a Líza, Drobci a Websterovci. Nie ako studené a sivé chodby v predošlých priestoroch pripomínajúce patológiu. Pre našich malých hrdinov naša nadácia zariadila aj parádnu herňu s knižnicou. 

Tak čo teda vymyslíme? Ako by sme ešte vedeli pomôcť? A potom nás osvieti. V malej kuchynke si mamičky dennodenne pripravujú stravu pre seba aj pre ich ratolesti. Väčšina detí má menej ako 4 roky a často sú odkázané na tekutú stravu. 

"Čo keby sme im zohnali šikovný prístroj na kaše a ovocné šťavy? Nie je to drahá vec a nadácia určite rada pomôže." A aj napriek pokročilej hodine nás osvieti druhý krát. "A čo keby sme im to ovocie a zeleninu počas celého roka aj skúsili zabezpečiť?" Spomeniem si hneďna kolegynku v práci - nevie si vynachváliť malú firmu niekde od Prievidze, ktorá jej každý týždeň nosí čerstvé ovoci a zeleninu výhradne zo slovenských skleníkov a sadov. A nápad je na svete.

Milé mamičky, oteckovia a všetci, ktorí sledujete môj príbeh. Viete, že sa s Projektom Ako zvon snažím o to, aby sa mamičky srdiečkových detí dozvedeli čo najskôr, že srdiečko ich dieťatka potrebuje opravu hneď po narodení. Tak, aby sa neocitlo v ohrození života a aby bol chirurgický tím pripravený na jeho záchranu. Okrem toho sa snažím pomáhať Nadácii Šťastné srdcia, ktorá sa staré o srdiečkové deti a ich rodiny na Oddelení detskej kardiochirurgie. Naša nadácia pred pár dňami umiestnila do kuchynky pre mamičky prístroj Miomat.

Ja som si dal za úlohu postarať sa o zvyšok. Noví kamaráti zo https://www.sladuckeovocie.sk/ nám sľúbili, že námi ich budú voziť zadarmo, platíme tak len za ich dobroty. 

Stálo to kopec námahy a nezištnej pomoci všetkých navôkol. A podarilo sa. Dnes o 22.10 na Jednotke sa bude Silná zostava venovať iba "srdiečkovým deťom". Po prvý krát tak budeme vo verejnoprávnom médiu diskutovať o tom, aké dôležité je, aby mamičky už počas tehotenstva vedeli, či má ich dieťatko zdravé srdiečko. Za pomoc pri  výrobe relácie veľmi pekne ďakujeme Janke, Tomášovi a Modrému koníku!

Hosťami relácie bude MUDr. Matej Nosáľ, primár jediného Oddelenia detskej kardiochirurgie na Slovensku, Lucka Medveď Patáková, naša kamarátka a podporovateľka a matka "srdiečkového Oliverka" a Branči Kováč alias Vec, DJ a raper, tiež otec srdiečkového dieťatka.

Moderátorka Veronika Cifrová Ostrihoňová s nimi bude diskutovať o tom, ako je to vlastne u nás s prenatálnou diagnostikou srdiečka. Prečo ešte stále mamičky na Slovensku často vôbec netušia, či má ich dieťatko zdravé srdiečko, pričom všade v civilizovanom svete je to úplne samozrejmá vec. Prečo sa niekoľko desiatok "srdiečkových" detí po narodení ocitne v ohrození zdravia alebo života len preto, lebo u nás sa o tejto téme nikto nerozpráva. A prečo sa rodičom po narodení "srdiečkového " dieťatka zrúti znenazdajky celý svet, keď lekári z detskej kardiochirurgie bojujú na operačnej sále o život ich drobčeka.

Pozývam vás všetky sledovať dnes večer Silnú zostavu, aby ste sa dozvedeli viac o tom, aké dôležité je, naučiť sa počúvať vaše deti. A že treba začať srdiečkom. 

Minulý rok sa celá naša família prihlásila na Zero Waste Malinový Pohár. Tajfúni odbehli s podporou maminy 600m - ja som zvládol 5 500m. Bežalo sa výborne, v cieli v malinovskom parku pred kaštieľom (kde sa nakrúcali Tajné životy) bola skvelá atmosféra. Páčilo sa mi najmä to, že beh je Zero Waste - žiadne plastové poháre alebo štartové čísla, igelitky s odmenami pre bežcov - celá akcia tak prebiehala v "zelenom" móde.  Pred pár mesiacmi som sa na káve stretol s organizátorom behu Heňom a slovo dalo slovo. Naša Nadácia Šťastné srdcia sa stala partnerom Malinového pohára. Tento rok teda budeme behať nielen pre zdravie, ale aj pre srdiečkové deti, keďže časť z výnosov z akcie pôjde na podporu nadácie a Projektu Ako zvon.

Milé maminy a ocinovia nielen srdiečkových detí! Pozývam vás všetkých zabehať si u nás v Malinove 11. septembra 2021. Stretnete sa so zaujímavými ľuďmi, urobíte niečo pre svoje zdravie a podporíte dobrú vec. Vybrať si môžete z kategórii 6km, 11km, detský beh 600m a Nordic Walking. Nezabudnite, že beh je zero waste - tu nájdete všetky rady a doporučenia.

Budeme sa na vás tešiť - pre tých z vás, ktorí nebudú môcť prísť - prosím vás o šírenie tohto odkazu.

Ďakujem nielen za srdiečkové deti! 

Pred pár týždňami som napísal list. Bola to vlastne pozvánka a podpísal ju vlastnou rukou otec najväčšieho počtu "srdiečkových detí" na Slovensku - primár Oddelenia detskej kardiochirurgie Matej Nosáľ. Zalepil som obálku, napísal na ňu adresu a odniesol na poštu. A keďže osud si niekedy povie  "tak nech", tak sa to celé nakoniec podarilo.

Dnes ráno presne o deviatej zaklopala na dvere nášho Oddelenia detskej kardiochirurgie pani prezidentka Zuzana Čaputová. 

Prišla k nám s úsmevom v očiach a my sme ju na chvíľu pozvali do sveta srdiečkových detí. Nebudem vám opisovať celý priebeh jej návštevy - samozrejme, našla si čas na malých pacientov na oddelení....

... primár Nosáľ jej porozprával o tom, ako funguje naša "opravovňa srdiečok"....

... a nechýbalo foto s naším tímom.

Potom sme si sadli za stôl a mal som na chvíľu možnosť vidieť, aké to je, keď oproti vám sedí človek na správnom mieste.

Zatiaľ som sa tu so žiadnym otcom nestretol. Ale keď som sa rozprával s kamarátmi z Modrého koníka, ktorí pomáhajú nášmu projektu, prezradili mi, že sa ich tu niekoľko naozaj motá. Na svojom profile som už stihol pozdraviť deti, mamy... a keďže je dnes Deň otcov, patrilo by si teda zavinšovať niečo aj nám.

Byť otcom považujem za tú najdôležitejšiu a súčasne aj najťažšiu vec na svete. To nie je ako prichystať si super prezentáciu do práce, zvládnuť na prvú lekciu španielčiny, alebo naučiť sa variť dobrý segedín. To je niečo, čo musíte neustále ladiť, zdokonaľovať a posúvať ďalej. Nič vás nepripraví na slzy, neľútostné súboje o územie, straty a nálezy, pochybnosti alebo bolestné prehry. Na druhej strane - nič na svete sa nevyrovná tomu, keď sa vám podarí prvý spoločný koláč, zvládnete sa jeden deň základy lyžovania, úspešne spolu prečítate prvú knihu alebo dostanete pochvalu za pirátsku loď postavenú uprostred obývačky. Nehovoriac o tom, že nič nádhernejšie ako hlboko spiacu dcérku alebo syna som ešte nikdy v živote nezažil - dokážem sa na nich pozerať desiatky minút.

Odkedy som súčasťou života Nadácie šťastné srdcia, spoznal som aj iný pohľad na detský svet. Je trochu bolestnejší, ale vďaka šikovným rukám detských kardiochirurgov má väčšina príbehov šťastný koniec. O to väčšmi si vážim to, aké obrovské šťastie je môcť vychovávať zdravé deti. 

NIekedy koncom februára som pri odchode zo stretnutia našej nadácie na Kramároch na parkovisku míňal otecka. Korona ešte u nás vtedy nebola, ale on išiel oproti mne v rúšku. Práve si ho dával dole a strašne plakal. Ramená sa mu triasli, nahlas vzlykal a svet navôkol vôbec nevnímal. Stislo mi hrdlo - tak, ako teraz, keď píšem tieto riadky - a presne som vedel, čomu asi musel pred chvíľou čeliť. Dole v podzemí detskej nemocnice je jedno oddelenie, kde musia návštevy nosiť rúška kvôli veľmi chorým deťom s oslabenou imunitou. Raz som tam už bol. Nič vás na to nepripraví a nikdy si na ten pohľad nezvyknete. Rovnako, ako som si nezvykol na trasúci sa hlas a slzy otcov, ktorí mi rozprávajú o tom, čo prežívali počas operácie srdiečka ich dieťatka týždeň po jeho narodení.

Otcom "srdiečkových detí" prajem najmä to, aby ich deťom bilo srdiečko ako zvon. Všetkým otcom bez výnimky prajem najviac to, aby sa dokázali radovať z každého dňa so svojimi deťmi, aby si s nimi užívali do poslednej kvapky všetký spoločné chvíle. Aby po návrate domov z práce našli dosť síl prevziať od mamy večernú službu a dokázali vstať pri nočnom plači. Aby nezúfali pri roztrhanej knihe, rozliatom kompóte, rozbitom mobile, tretej stratenom čiapke za dva týždne (však Miško:0) a aby si vážili dar, ktorí sme v podobe našich detí dostali. 

To všetko som si začal oveľa viac vážiť po všetkých mojich zážitkoch so "srdiečovými deťmi" a po jednom nečakanom zážitku na nemocničnom parkovisku.

Tento vinš mal byť napísaný ešte včera večer. Ale večer už som naozaj nevládal. A dnes v práci toho bolo vyše hlavy, podvečer som stihol len rýchly nákup malých darčekov a čerstvý chlebík a hybaj domov za tajfúnmi. Miškov futbalový tréning, bosé nohy na ihrisku, krátky nácvik kotrmelcov a mlynského kola, povinný nanuk každému narýchlo pred samoškou, rýchla večera, bleskový sprchový maratón, na večerné čítanie len dve krátke Ezopove bájky a tak konečne až teraz.

Dnes sa mi opäť potvrdilo, po čom deti túžia. Tak vám teda, milé deti prajem najviac toto:

- zdravé srdiečka a vôbec - zdravie pevné ako repa

- aby sa s vami vaši hrali na Indiánov a na pirátov

- aby vám večer čítali krásne rozprávky H. Ch. Andersena

- aby vás oco naučil pískať na prstoch

Keď som minulý rok písal druhú májovú nedeľu článok s prianím všetkým mamám, netušil som, že o rok bude všetko inak. Teraz už určite nechcem písať čokoľvek o korone a o tom, čo priniesla do našich životov. Spomínam to len preto, lebo tých povinností je posledné týždne 2x viac, a mamám (ale aj otcom) korona naložila toľko, že by sa aj Atlasovi podlomili kolená. Vidím to na kolegyniach v práci, vidím to u susedov, vidím to u nás doma.

Posledný rok som sa celkom intenzívne zaujímal o vzdelávanie v oblasti výchovy detí. Minulý týždeň ma oslovila zaujímavá kniha o tom, prečo sú dánske deti šťastné, predtým som na jeden hlt prečítal výborný text od detského psychológa Mareka Hermana o našich malých Marťanoch. Nehovoriac o tom, že najlepšou školou pre mňa bolo zvládnuť našich tajfúnoch počas karantény.

Dôvod, prečo práve dnes spomínam tieto knihy je ten, že majú všetky jedno spoločné. Absolútne a bez akýchkoľvek pochybností svorne tvrdia, že matka je najdôležitejším článkom rodiny. Poviete si, žiadna novina. Mňa však zaujalo ešte niečo. Je vedecký dokázané, že šťastie detí a ich pocity sú priamo úmerné pocitom matky. Povedané ešte jednoduchšie - deti sú šťastné práve tak, ako sú šťastné ich maminy.  

Keď som sa dnes pri svojej rannej chôdzi zamyslel, čo by som vám všetkým, milé mamy, chcel zapriať, trklo ma. Súvisí to s tým, o čo u nás doma s manželkou bojujeme už asi rok a posledné týždne ma presvedčili, že je to veľmi dôležitá vec. Takže k veci.

Zistil som, že jedny z najšťastnejších chvíľ v živote nášho rodinného pilieru v posledných rokoch sú vtedy, keď ide na manikúru. A keď ide ku kaderníkovi. A ku kozmetičke. Vtedy žiari a tie chvíle sú posvätné. Tvoria však len cca 200 minút mesačne. To je menej ako 7 minút denne. Filmy a knihy často hovoria niečo iné - matka by mala byť najšťastnejšia, keď sme všetci konečne spolu pri večeri, keď sa Zuzka po prvý krát prejde na bicykli 20m bez pomoci alebo keď sa Miškovi podarí prvý krát zahrať na klavíri Óda na radosť. Úprimne, nie je to vždy tak. To všetko sú totiž chvíle, ktoré nebežia, ale letia. A takmer vždy sú sprevádzané krikom, bojmi, plačom a nervozitou. Navyše, matka je neustále v strehu a v strese. Aby si neublížili, aby boli zdravé, najedené, čisto oblečené a...šťastné. 

Áno, na tie najkrajšie chvíle s deťmi budeme spoločne s úsmevom spomínať a vtedy to bude to najväčšie šťastie, lebo na tú spomienku bude čas. Tá najdrahšia veličina. Tak ako spomíname na naše jarné lyžovačky, leto v Chorvátsku alebo prvú veľkú túru v Tatrách. Lenže v tých chvíľach to boli naozaj galeje a večer sme padali do postelí ako zombíci. A úprimne sa vám priznám, že často sme si sľubovali, že už nikdy viac. Tak kde je teda pravda?