V dnešnej dobe, kedy na určitý typ alergie trpia dvaja z troch Európanov sa nečudujem, že aj moje dve deti sa mi z času na čas vyhádžu. Pri ich tatovi, silnom alergikovi, to bola len otázka času. Našťastie, prejavy detí sú (zatiaľ) len kožné. A preto som rada, že sme mohli ostatné dva týždne testovať kozmetickú radu Baby Dove Derma Care s koloidným ovsom. 

Niekde pod hashtagom #test_babydove3 sa v jednej mojej krátkej správe môžete dočítať, čo to znamená "koloidný ovos". Jednoducho ovos (áno taký, z akého si do pohára robíte cez noc raňajky) pomletý tak, aby dokázal čo najlepšie hydratovať pokožku. Robí to tak, že na koži vytvára jemný film a tým zabraňuje, aby hydratácia z buniek odchádzala preč. Preto je používanie hydratačných krémov najefektívnejšie hneď po kúpeli, kedy je pokožka stále nasiaknutá vodou. To je celá veda hydratačných prípravkov.

Dovoľte mi predstaviť vám tieto dva zázraky, ktoré som pre vás s deťmi testovala. Prvým je hydratačný čistiaci gél. V bohatom 400 ml balení. Pri tom, ako sa moje deti nechcú umývať, nám vydrží do Vianoc. 2022. Alebo ho začnem používať ja. Áno, aj ja som skúsila. A poviem vám, je fajn. Bez parfémov, bez sulfátov (nepení), naozaj dobre zmyje nazbieranú špinu z detvákov, ktoré sa pol dňa válali po zemi. Na povale. Zaujímavé je, že alergia na prach sa (zatial) neprejavila. Takže decká po ňom ostali nielen čísté, ale aj hebké. Viditeľné zlepšenie som zaznamenala na synovi, ktorému zmizla plienková dermatitída z nočných plienok (do Vianoc - 2020 - z nich bude von, nech sa deje, čo sa deje!). Prestal sa toľko škriabať na krížoch a na podbrušku. A celkovo, zanecháva jeho pokožku príjemnú na dotyk. 

A po kúpeli nemôže chýbať už spomínaný hydratačný krém. Bola som trochu skeptická, keď zo 150 ml tuby vyliezla hustá masa. Ale keď sa krém zohreje v rukách, tak sa rozotiera veľmi ľahko a aj prvorodený plod môjho lona, ktorý väčšinou s natieraním bojuje, sa nechal pekne ponatierať. Nie je mastný a ľahko a rýchlo sa vstrebe. Jediné, čo mu vytknem, je vôňa. Alebo skôr jej nedostatok. Tým, že je to produkt pre alergikov/exematikov, nie je vôbec parfumovaný. Oceňujem to, lebo to znamená, že produkt obsahuje menej látok, ktoré by mohli pokožku dráždiť. A čím je zloženie jednoduchšie, tým lepšie pre nás, aj pre životné prostredie.

Bola to moja prvá skúsenosť s Baby Dove. Doteraz ma vždy odrádzali detské kozmetické výrobky vyrobené v multibrandových korporátoch, pretože čo už len oni môžu vedieť o deťoch a prírode. Snažím sa používať značky menších manufaktúr, najlepšie miestnych, ak sa dá. Ale zostala som milo prekvapená, lebo Baby Dove produkty sa ukázali ako naozaj kvalitné a presne splnili čo mali: utíšili exematickú detskú pokožku. Takže, je veľmi pravdepodobné, že sa k ním ešte vrátim. A pri cenovke plus mínus 5 Eur za produkt verím, že tak urobí aj viacero z vás. 

Ostatné dva týždne sme mali možnosť vyskúšať detskú prírodnú kozmetiku Manufaktura - Baby friendly. Vždy som si predstavovala, že čas kúpania je magická chvíľa počas večera, kedy sa svet začína spomaľovať a detičky (aj rodičia) sa pomaly pripravujú na pokojnú noc. A tak bolo aj u nás, kým detvákom neodbilo nejakých 18 mesiacov a odvtedy si s mužom hádžeme mincu, kto sa podujme na kúpacích aktivitách. 

Aby som vám načrtla situáciu: zvykla som zaveliť “spliš spluš!” a decká nabehli do kúpeľne. Teraz len spomeniem, že sa ide do vane, a jeden dupne nohou a razantne odmietne, druhá sa teatrálne hodí o zem a spustí rev. Neviem, odkiaľ majú takú traumu, veď vodu majú vždy teplú… Umývanie vlasov? Mučenci z Guantanáma kričali menej. Veci nepomáha fakt, že najmä syn trpí atopickým exémom a tým pádom ho potrebujem namočiť do ovseného kúpeľa a potom pomastiť “hydratákom” ako morku na plechu (inak fun story: raz na poradni, keď mal syn asi 9 mesiacov sa ma doktorka pýta, že ako ošetrujem ten atopický exém? Aký exém? No tuto, čo má tie šupinky na nohách… Jáááj, ja že to má zaschnutú kašu :D - áno, prvomatka, čo vám poviem.)  

A tak keď som videla, že sa hľadajú testerky pre výrobky Manufaktura, ozvala sa moja masochistická stránka, že toto by bolo celkom fajn vyskúšať. Veru aj onedlho prišiel rozkošný balíček kozmetiky v ktorom sa skrývali nasledovné poklady:

Jemný detský vlasový šampón s ovseným olejom a panthenolom - v ružovej fľaštičke s pumpou, v objeme 320 ml. No, ak mám pravdu povedať, testovať šampón na tých našich Lex-Luthorčatách mi prišlo trošku bezpredmetné, aj keď pravdupovediac, mrňa už má na zátylku jednu kučierku. Možno do druhých narodenín už budem mať na čo uchytiť sponku. Ale aj napriek nepriaznivým vlasovým podmienkam sme šampón otestovali, a musím priznať, že je naozaj jemný, nádherne vonia a čo je pre mňa najdôležitejšie: veľmi ľahko sa zmýva. A teda sa doba hysterického škriekania (aj detí, aj môjho - zo zúfalstva) zredukovala o minimálne 60 percent. Odporúčam. 

Jemná detská umývacia & kúpeľová emulzia s mandľovým a ovseným olejom - podľa zloženia (ovsený a mandľový olej, pšeničný proteín, ovsený betaglukán atď..) som si nebola istá či je tento umývač vhodný LEN na vonkajšie použitie. Ako… mala som nutkanie ho ochutnať, najmä preto, že tak pekne vonia. Ale po vyskúšaní môžem len potvrdiť, že je to naozaj jemná emulzia, nevysušuje ako bežné mydlá a takisto sa ľahko zmýva. Opäť prichádza v 320 ml balení s pumpičkou (takže ju môžem pokojne nechať na vani s vedomím, že ju syn nevyleje celú do vane). Plusové body za zajaca v plavkách na obale. Ten sa stal mojim novým idolom.

Jemný detský výživný krém na tvár a telo s mandľovým a ovseným olejom - asi vám už je z riadkov vyššie jasné, že akákoľvek starostlivosť o pokožku našich detí je skôr boj, takže krém na tvár je u nás čosi nepredstaviteľné. Aj keď! Pár posledných dní po mne mrňa opakuje a začala si prštekom sama dávať krém na tvár, keď videla, že to robím ja, takže nádej tu je. Čo sa však týka tohto krému, v našej domácnosti veľmi nezabodoval. Je to krém, nie mlieko a tak sa na tele ťažšie rozotiera a následne vstrebáva. Takže snažiť sa natrieť dve metajúce sa žížaly bolo prakticky nemožné. Ako krém na tvár mi tiež príde príliš hutný. Viem si ho však predstaviť ako premasťujúcu kúru v zime na von. Viete, ako keď nám babičky mazali líca na bielo indulonou. Balenie je 100 ml s pumpou, manipulácia s fľaškou je teda jednoduchá a zvládnete to aj jednou rukou (keď druhou držíte žížalu). 

Ošetrujúci detský olej s mandľovým, marhuľovým a ovseným olejom - to najlepšie som si nechala na koniec. Nikdy som oleje na deti nepoužívala, potom, čo som jeden skúsila raz a decko mi skoro vyletelo z rúk… A tak som bola trošku skeptická skúsiť tento. Ale teda… omg… Toto je najlepší hydratačný prostriedok, ktorý som kedy vyskúšala (áno aj na sebe). Po dlhej dobe som sa po kúpeli nemusela škriabať (nejak mi je sucho posledné mesiace…). Decká som namarinovala ako krkovičky, olej sa hneď vstrebal a oni zostali hebučké dva dni na to. Žiadne atopické šupiny. Žiadne driapanie sa. A tým, že sa tak ľahko rozotiera, ani žiaden hysterický rev. Mohla som ich hneď obliecť do pyžám a neostali na nich žiadne mastné fľaky. A opäť - tá vôňa. Kombinácia marhuľového a ovseného oleja mi pripomína niečo z detstva - z prázdnin u babky… Neviem vám povedať čo presne, ale večery po kúpaní teraz trávim tak, že ovoniavam svoje deti, keď zaspávajú. A ja spolu s nimi. 

Som veľmi rada, že si nás @konik_testuje vybral na testovačku a mohli sme tak skúsit túto radu prírodnej kozmetiky a naše kúpeľňové sado-maso bolo o čosi príjemnejšie. Mala som možnosť vyskúšať produkty, ktoré by som asi sama od seba nekúpila (olej - aj keď už len tá samotná krava skákajúca cez švihadlo by ma upútala - no celá ja) a už teraz s určitosťou poviem, že ho kúpim znovu. Dúfam tiež, že vám moja recenzia priniesla trochu svetla do nekonečného sveta kozmetiky. 

Vždy ste si mysleli, že potom, ako sa stanete rodičmi, sa vám už staré dobré cestovateľské časy skončili? Celodenný výstup do hôr, letná dovolenka pri mori, prechádzky po európskych metropolách… Nevedeli ste si predstaviť, ako budete lyžovať dolu svahom, kým máte na starosti bábätko? “Ale veď ako ho prebalím, nakojím, uspím?!” Tak ja vám teraz poviem, že sa to dá. 

Žijeme v 21. storočí a k starostlivosti o bábätká máme toľko zlepšovákov ako ešte nikdy. Ohrievače stravy, sterilizátory, váhy, odstredivky, odsávačky, utierky, plienky. V Ázii už testujú roboty, ktoré dieťa prebalia namiesto vás (to sa naozaj hodí, keď dieťa prejde na príkrmy). Neviem si síce predstaviť brať so sebou robota na dovolenku, ale veľkým pomocníkom sú minimálne jednorazové plienky. Áno, s príchodom dieťaťa sa vám neúmerne zmenší objem kufra na aute, ale ak ste v detstve hrávali Tetris, tak máte teraz veľkú výhodu. 

Ak sa však balíte minimalisticky, a všetko “extra” si zadovážite až po príchode do destinácie, Pampersky nájdete vo väčšine obchodov vo väčšine miest na svete. Tak som ostala milo prekvapená nedávno, keď som v dedinskom obchodíku na poslednú chvíľu pred sviatočným víkendom zháňala plienky pre dcéru (moje kalkulácie o počte ostávajúcich plienok na víkend boli síce premyslené, avšak matika mi nikdy nešla). Nielenže plienky mali, ale mali Pampersky vo veľkosti 4. Ok, mohli byť premium, ale keď je núdza, nemôžme byť vyberaví. 

Nech ste akokoľvek scestovaní, zmena prostredia s dieťaťom na krku sa podpíše na vašej vnímavosti. Pretože vás to vytrhne z každodennej rutiny, pozornosť sa zameria na niečo iné, nové, a tak sa môže stať, že sem tam na tú vašu ratolesť pozabudnete. Matka príroda našťastie do detí nainštalovala alarm, ktorý sa ozve, keď sú hladné, ale ak máte deti ako tie naše - ktorým je jedno že si nakadili do nohavíc, môže sa stať, že v špinavej plienke ostanú trošku dlhšie, než by ste ich bežne nechali. Takto sa nám prihodilo nedávno, keď sme obchádzali okolie Podhájskej. Doobeda sme sa chystali, ja-matka som samozrejme mala na starosti prípravu: jedlo, oblečenie, popratať, zbaliť (4 rôzne varianty pre rôzne scenáre popoludnia)… Muž-otec mal na starosti obliecť deti, čo znamenalo aj prebaliť ako je zvykom. Vydali sme sa na štreku, obišli hory-doly (ok, je to juh, tak hôrky-dôlky) a po asi štyroch hodinách sme sa vrátili domov. Deti si pospali na čerstvom vzduchu a ja som sa tešila, aký som ten deň bola ukážková matka. Normálne som sa cítila hodna instagramového postu, ale bola som príliš unavená a narozdiel od detí som nemala poobedný šlofík - lebo ja som bola tá, čo tlačila kočiar. A tak som im len rozdala olovranty a rozvalila som sa zničená na gauč, ako boh Bacchus. Odrazu som si všimla ako malá zvláštne pri chôdzi kope nožkou. To čo… Tak som ju vyzliekla a pozerám, že plienku mala omotanú okolo členka, nacucanú ako špongia. “Miláčik… a ty si prebalil to dieťa než sme išli…?” “Ehhhh….” Mužove odrazu spotené čelo mi dalo odpoveď. Na prstoch som si spočítala koľko hodín bolo dieťa v jednej plienke a odrazu ma prešla chuť na instagramové posty. Matka roka… Ale! Na to, že plienka absorbovala toľko cikanice, až suché zipsy prehrali boj s gravitáciou, a dieťa bolo suché a bez zaparenín, tak si vravím, klobúk dolu. 

A ruky hore všetky tie, ktoré ste sa práve pohoršili na tom, ako môžem nechať dieťa tak dlho bez prebalenia, a cez noc budíte deti, aby ste ich prebalili pokiaľ sa nezobudia samé? Myslela som si… Pamätám si, keď novorodenec začal spávať dlhšie, resp. začal zaspávať hneď po kojení. Pásik na plienke bol modrý a bola som na vážkach či ho prebaliť alebo nie. A potom mi jedna skúsenejšia spolumatka povedala: keď spí, spi aj ty. Tie plienky sú na to. Kožné prejavy sa prejavia aj po chvíli, keď je na to dôvod a je úplne jedno v akej plienke dieťa je (hnačky, zmena stravy a pod…). Inak už veľa testov potvrdilo, že jednorazové plienky sú bezpečné a neškodia zdraviu dieťaťa. Je na každom, ktorú značku si vyberie, naše dva malé zadky plienkujeme na Pamperskách a ja-matka som spokojná, lebo naozaj znesú všetko. 

A síce tento rok turizmu veľmi nepraje, nebojte sa vyraziť s bábätkami aspoň do prírody v okolí. Šup dieťa do nosiča, rohlík do batohu (alebo prso do trička), plienku na zadok a môžte vyraziť. Tie plienky sú na to. 

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Mám pocit, že týmto článkom si koledujem o to, že ma tu niekto zakľaje ako Ruženku, alebo mi prinajmenšom nebudú veriť. Ale idem vám porozprávať o tom, ako sa/by sa mal otec-rodič zapájať do bábätkovských či domácich aktivít. 

Dokým sa nám narodilo prvé dieťa, bola som vždy presvedčená o “tradičných” roliach v domácnosti. O to viac, keď som vedela, že môj muž je primárny “na-chleba-zarábač”. On chodí do roboty a ja sa starám o dieťa a domácnosť. Tá časť s domácnosťou by mi ani tak nevadila, keďže trpím miernou formou obsedantno-kompulzívnej poruchy a pokiaľ nie je niečo upratané tak, ako sa to mne páči, tak nie som pokojná. Avšak ani v najdivokejšom sne som netušila, aký poklad sa mi skrýva doma. 

Vedela som, že muž sa vedel starať o bábätká, lebo často strážil malého synovca, keď jeho sestra musela po šestonedelí do práce (pozdravujem sociálny systém Veľkej Británie) - ale aj tak som to vnímala skôr ako: “Ok, postrážiš dieťa, dáš fľašku (aj ty, aj on) a ideš domov.” Vždy som vnímala otcov ako rodičov, ktorí nastúpia až na “druhú métu” - teda keď už sa s tými deťmi aj dá niečo robiť a neplačú len v zavinovačkách ako hulákajúce burritá.

 Po Philipovom narodení mi robil najväčší problém nedostatok spánku. Mučiace metódy z Guantanáma sú nič oproti novorodencovi, čo sa budí každých 30 minút. Bola polovica mája a môj muž si naložil dieťa do šatky (sám si uviazal) a o šiestej ráno sa s ním išiel prejsť po nábreží a po hrádzi. Ten okruh má 7 km a rýchlochôdzou je to tak hoďka. Potom sa osprchoval a išiel do práce. Tvrdil mi, že po štyroch espressách a dvoch redbulloch vedel fungovať normálne. A ja len: “Čoooooo?!” 

Nikdy nemal problém prebaliť kakanice, okúpať, uspať a myslím si, že keby mal funkčné mliečne žľazy, tak aj vytiahne „prsa ven“ a nakojí. Znie to ako sci-fi? Ja som z toho doteraz vykoľajená - ale poviem vám len toľko, čo mi vždy vraví on: “Veď aj ja som ich rodič, sme v 21. storočí...” V rodičovskej úlohe je rovnocenný hráč. Kým ja varím obed, upracem byt, idem do obchodu, aby sme mali čo jesť (jééééj dovolenka!), on sa stará o deti so všetkým, čo k tomu patrí - aj tie zdevastované pampersky po príkrmovej explózii prebalí. 

Príchod dieťaťa zmení dynamiku partnerského vzťahu - nemusím byť školený psychológ, aby som vám toto povedala. Aj u nás sa stalo, že som na muža akosi pozabudla. Predtým sme sa venovali len jeden druhému a teraz zaspávame každý v inej izbe, každý s jedným dieťaťom pri/na sebe. A nielen pre nadpriemernú otcovskú či manželskú starostlivosť sa to môjmu mužovi snažím nejakým spôsobom vynahradiť. Síce on mi stále vraví, že to, čo robí, je normálne a bežné, ja si to nesmierne vážim. Nie vždy ale prídem s absolútne kreatívnym nápadom, ako mu to dať najavo - niekedy stačí len uvariť jeho obľúbené jedlo alebo sa riadiť porekadlom: “Ak ma ľúbiš, nechaj ma spať,” a vziať cez víkend ráno decká von. 

Nie som žiadna certifikovaná odborníčka na vzťahy, ale šiestym rokom spolu, po dvoch deťoch, mi vie muž stále povedať: “Nechcel by som svetovú pandémiu prežiť s nikým iným.” A to je asi najkrajší kompliment, aký som kedy dostala. Od začiatku sa snažím pristupovať k veciam prirodzene a cením si, čo pre mňa robí ako manžel alebo ako rodič mojich detí. Verím, že veľa vecí vo vzťahu sa dá riešiť komunikáciou (aj keď nie vždy je to ľahké). Ak máte pocit, že pri deťoch nestíhate, skúste vášho muža/partnera požiadať o pomoc. Nie dožadovať, nie mu vyhadzovať na oči, čo všetko robíte, ale ukázať mu, že domácnosť je o rovnováhe a spravodlivom rozdelení úloh. Tým dávate príklad aj svojim deťom, že starostlivosť o rodinu a domácnosť je rovnocenná úloha (99 % z nás sa jedného dňa aj tak vráti do zamestnania). A tak, ako odmeňujeme deti, keď sa im niečo podarí - rovnako by sme mali aj tým našim mužom ukázať, že si ich vážime. Viem, možno zniem akoby som žila v utópii, ale dá sa to. 

P.S. môj nehynúci obdiv majú slobodné mamičky: jednoducho preto, lebo ja by som sama pri našich dvoch detvákoch už dávno skončila na psychiatrii. 

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Napríklad aj tak, že na chvíľu vypadnete od dieťaťa. Život ženy po pôrode, najmä ak je prvomatka, sa zmení o 180 stupňov. A nemyslím tým len to, že sa šesť týždňov pohybujete po domácnosti s rozstrapateným drdolom, ožužlanými bradavkami a obrovskou vložkou medzi nohami, čím vytvárate uveriteľnú napodobeninu porazeného sumo zápasníka. Myslím tým najmä to, že ako mama už nikdy nie ste sama. Táto lyrická veta vo mne rezonovala odmalička, ale až po pôrode som pochopila jej pravý význam. 

Začne sa to tým, že máte tohto miniprísavníka stále na prsníku. Či už aktívne pripojeného ako svorka na elektrickom obvode, alebo len pasívne oddychujúceho po tom, ako z vás vysal všetok život - ehh, teda mlieko. Aj keď nekojíte, tak to musíte len stále držať na rukách. V sprche počujete fantómový plač - aj keď dieťa reálne neplače, vám sa zdá, že hej. Ale toto je dobré obdobie, pretože potomok vždy ostane tam, kde ho položíte. V momente, ako sa začne presúvať sám, sa dobré časy skončili. Ruku hore všetky, ktoré deti sprevádzajú na toaletu!

Takže moja najväčšia obava v živote - teda že ostanem naveky sama - sa vytratila v momente, ako sa mi narodil syn. Ako každá prvomatka tesne po pôrode som vystriedala plejádu emócií. Od nepríčetnej radosti po zúfalstvo z toho, že pred tým revúcim uzlíčkom “radosti” niet úniku. Ako jedináčik som sa musela zžiť s myšlienkou, že moje vždy prítomné útočisko samoty tu odrazu nebolo. Ale bolo tu dieťa. 

Tým, že bol Philip to najkolikovatejšie bábätko zo všetkých kolikových bábätiek na svete (nepreháňam!, no dobre, možno trošku), som ho prvé tri mesiace primárne šatkovala. Išla som sa s ním prejsť, keď mi zrazu volala mamka. Nechcela mi veriť dni predtým, že malý hučí od rána do rána. A tak jej odrazu z plného hrdla začal hulákať do telefónu. Mamka preto urobila to, čo by urobila každá matka pre svoje dieťa - išla mi, odvážne, na pomoc. To, že zutekala po štyroch dňoch, lebo sa to nedalo s tou minisirénou vydržať, už je o inom. Ale má plusové body za snahu! 

A tak sme mali zrazu babysitterku. Philip bol toho času kŕmený z fľaše odsatým mliekom a prebaľovanie s Pamperskami je blbuvzdorné, takže starostlivosť bola vyriešená pomerne jednoducho. Bola som nervózna najmä z toho, že keď malý spustí, mamka bude panikáriť a nebude si s ním vedieť rady. Mamka sa však úlohy zmocnila s nadšením, a tak sme mohli s mužom podniknúť… vlastne čokoľvek. Rozhodli sme sa ísť do kina (lebo to sa naozaj s dieťaťom podniknúť nedá). 

Išli sme na Guardians of the Galaxy, vol 2. Romantika „ako hovado“, ale ja som si dala záležať. OHOLILA SOM SI NOHY!!! Nalíčila sa. Dokonca som si dala záležať aj na dokonalom instagramovom obočí. Pol fľaštičky concealeru padlo na zakrytie mojich kruhov pod očami. Keby niekto silnejšie buchol dverami, tak zo mňa make-up spadne ako jednoliata maska. Ale cítila som sa po prvýkrát od pôrodu krásne. Áno, je mi jasné, že v kine ma aj tak nikto nevidel, ale robila som to pre seba. 

Tak som sa ešte raz uistila, že mamka je na večer pripravená, a my dvaja sme vyrazili do bijáku. Nákupné centrum s kinom je od nás 5 minút autom. Nestihli sme ani zaparkovať a už mi volala mamka. S hrčou v hrdle som zdvihla telefón. “Počuj, kde máš také tie vatové tyčinky?” Tv,l to snáď nie. Ja s infarktom na srdci vykresľujem katastrofické scenáre 240 myšlienok za sekundu a ona si chce umyť uši! Dobre, uistila som sa, že je všetko v poriadku a mohli sme ísť na film. Počas neho som asi len dvakrát nenápadne skontrolovala telefón, ale žiadne správy. Po dva a pol hodine som volala domov, aký je stav situácie. Vraj úplná idyla, že môžeme ísť kľudne na drink. Malý sa najedol a spí. Chvíľu som premýšľala, či mu mamka do mlieka niečo nedala, lebo toto neznelo ako moje dieťa. 

Tak reku, poďme! Nuž, ale tá neviditeľná pupočná šnúra, ktorá s vami ostane už naveky, ma potiahla smerom domov. Stačil mi jeden film v kine s mužom, ako za “starých čias”, aby mi synček začal chýbať (pritom v ten deň doobeda by som ho vymenila za dve sliepky). A v momente, ako som zaspomínala na malého, sa ozvali aj moje prsia. To je ďalšia vec, na ktorú som dovtedy nepomyslela - že som vlastne mobilná pumpa s načasovaným odčerpávaním. Tak sme išli domov, ja som si zvliekla svoje silonky na “špeciálne udalosti” (rozumej nie tie z Tesca za euro päťdesiat) a ako som si odsávala mlieko, civela som na to rozkošné spiace bábätko, ktoré ma niekedy privádza do šialenstva. 

Závisí asi na každého povahe, ako zvláda materstvo. Ale verím, že každá máme slabé chvíľky, kedy by sme tie naše detváky najradšej vyviezli niekam do lesa. Preto je podľa mňa nesmierne dôležité, dať si od nich niekedy aj pauzu. S mužom to máme vymyslené tak, že mám raz do týždňa “vychádzku”, a teda idem na dve-tri hoďky niekam na kafe a čítam si. Len tak. Alebo si idem kúpiť spodnú bielizeň (to sa tiež neľahko skúša s deťmi… som raz zistila…). Ale vždy keď prídem domov, sa z nich teším rovnako ako v deň, keď mi ich dali prvýkrát do rúk. 

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

…napríklad aj to, ako si správne pripraviť kávu. A nielen sebe, ale aj zákazníkom kaviarne Barzzuz na Špitálskej ulici v Bratislave. Kto vie, možno po rodičovskej rozbehnem kariéru ako baristka. Myslím, že by som na sprepitnom zarobila viac, ako mi platí súčasný zamestnávateľ (myslím štát). Ako som sa k tomu vlastne vôbec dostala?

V prvom rade ma moja kofeínová závislosť akosi samovoľne zaviedla na článok od koník_testuje o možnosti testovať kávy Barzzuz. Animalistická časť môjho mozgu, ktorá je zodpovedná za najzákladnejšie reflexy, okamžite zaregistrovala kľúčové slovo: KÁVA. Musela som sa zapojiť. Matne si pamätám môj mentálny výplach o tom, ako veľmi by som sa chcela zúčastniť. A podarilo sa. Vybrali ma, kávu sme precízne a s nadšením otestovali. Napísala som moju skúsenosť a… A pred Vianocami mi píše Koník znovu, že ma vybrali na baristický kurz. 

No veď dobre, niečo už o tom viem, najmä po tom, čo sme vymenili automatický kapsulový automat za pákový manuálny kávovar (po prvé z ekologického, a po druhé z finančného hľadiska). Ale aj tak som do kaviarne išla s malou dušičkou, že ma vysmejú. Situácii nepomohlo to, že bola sobota, kaviareň bola pri mojom príchode ešte zatvorená, naokolo ticho prázdnych kancelárií štátnej správy. Než som stihla začať panikáriť, už mi otváral šarmantný pán majiteľ, Michal Štefanovič, a uviedol ma dnu. Onedlho dorazili aj reprezentantky z Koníka a mohlo sa začať. 

A ako zhodnotil kurz a moju šikovnosť Modrý koník? Prečítajte si ich dojmy v tomto článku 🙂

Podozvedali sme sa o tom, ako vôbec káva vznikla (pro tip: nepaste kozy vedľa kávovníka, budú vám utekať), o tom, aký je medzi rôznymi kávami rozdiel a aj o tom, prečo môj kávovník vyzerá ako ja po silvestrovskej noci v 2011 (= uplne na šrot). Ako rôzne stupne praženia kávy menia jej chuť, ako na ňu vplýva mletie a následná príprava. Je to skrátka alchýmia. Niekedy si s nostalgiou zaspomínam na stredoškolské - jednoduchšie - časy, kedy som si ráno zaliala Nescafe 3v1 a išla som spokojne na autobus. 

Po tejto teoretickej časti ma zapriahli do roboty. Ahoj, ja som Miška, tu stoj, toto chyť, toto stlač. Už sú tu zákazníci, tak šup šup! Nebola som síce na vojne, ale Miška by jednoducho zastala pozíciu kapitána. Profesionálny kaviarenský kafe-robot je veľmi veľká a veľmi horúca mašina. V podstate sú na nej tri gombíky: odpustenie vody, malá a veľká káva. To je všetko. Celkom jednoduché, nie? Nie. Postup je asi nasledovný: odmerka - káva - mlynček - filter - oklepať - odpustiť vodu - založiť filter - hneď stlačiť gombík - vložiť šálku - čakať na nápoj. A popritom nič nerozbiť, alebo nevysypať. V hlave už mám akýsi plánik - graf, ak chcete, môžem vám ho zakresliť. Doma si zapnem mašinu… Kým sa zohreje, idem si umyť zuby…. Niekedy o hodinu si spomeniem, že som si chcela spraviť espresso… Tu? Tu je v prvom rade dôležitá precíznosť a rýchlosť. Pri prvých dvoch pokusoch som si ani nevedela prísť na meno. Na konci kurzu mi to už išlo automaticky (plus-mínus). 

Veci, ktoré som brala ako samozrejmosť: objem kávy vo filtri. Ak je kávy príliš málo, káva pekne nepretečie, ale začne cikať ako ten chlapček v Bruseli. Vtedy sa ani nevytvorí dobrá crema. Ak je jej, naopak, príliš veľa, nepretečie skoro nič, a kávostroj začne vydávať prapodivné pazvuky. 

Takisto som si oprášila vedomosti o rôznych druhoch pripravovaných nápojov. Doma je to jasné: espresso s mliekom, ak idem medzi ľudí, moja voľba je cappuccino. Tak poďme poporade: 

Espresso (nie EXpresso, ani pexeso), je klasická malá káva, 7 g pripravených pretlakom horúcej vody v objeme 30 ml. Taký taliansky štamperlík na ráno.

Lungo je espresso, do ktorého si prilejete horúcu vodu (do 100 ml). To je pre takých ľudí, ktorí majú viac času.

Americano je ešte väčšie lungo.

Potom sú tu mliečne nápoje. Moja láska: cappuccino. To je espresso so 100 ml napeneného mlieka (k tomu sa hneď dostanem). 

Latte je espresso so 150 ml napeneného mlieka. A latte macchiato je to isté, len sa káva vlieva do mlieka. Kto to vymyslel? Asi rovnaký idealista ako ten, čo vymyslel cronut (pamätá si niekto? 2012? Nie…? Nevadí…). 

Takže, keď prišlo na rad penenie mlieka, s malou dušičkou som pristúpila k mašine. Krok 1: mlieko musí byť studené a 3,5-percentné, najlepšie také to špeciálne kaviarenské. Ale dá sa speniť aj rastlinné. Krok 2: uistite sa, že trysku chytáte za ochranný gumený prstienok, nie za kov. Krok 3: ošetrite si popáleninu pod prúdom studenej vody. Ok, žartujem, tak zlé to nebolo. V podstate ponoríte trysku do džbániku s mliekom a dúfate v nebeské sily, že vám to mlieko spení. Nesmie bublať. A povrch musí byť pekne lesklý. A nádoba nie príliš horúca. Opäť - alchýmia. Keď vypeníte - teda dopeníte - mlieko, začnete ním krútiť a búchať a spievať si rituálne piesne, aby sa pena spojila s mliekom a vytvorila tak tú správnu konzistenciu pre lahodný nápoj. Od minulého týždňa doma pilne trénujem na našej malej mašinke, a poviem vám, nie je to žiadna sranda. Kamarátka má automat, tá stlačí gombík a voilá - cappuccino. Ja si vytopím pol kuchyne, obarím si prsty horúcou parou a mám čosi. 

Každopádne ma na konci kurzu v Barzzuze pochválili, zákazníci sa nesťažovali a ja som bola nadšená, že som vyskúšala niečo nové. A ktovie, možno sa moja kariéra po deťoch začne uberať kaviarenským smerom. Preto sa chcem ešte raz poďakovať tímu Modrého koníka a Barzzuzu za túto jedinečnú príležitosť. Na zdravie! 

P.S. Dostali ste po tomto článku chuť na šálku dobrej kávy? Nezúfajte, aj v tomto izolovanom čase si môžete dopriať dúšok tohto zázračného nápoja. Zo širokej škály káv Barzzuz si viete vybrať a objednať na kafe.sk.    

----------

Tento článok vyšiel s podporou Barzzuz

Aj vy čakáte na ten moment, keď sa vám podarí vyskočiť z toho kolotoča plienok, kŕmenia a prebaľovania? Moment, keď sa konečne začnete venovať sama sebe? Stačí správne nastavenie mysle, odhodlanie a pár spoľahlivých pomocníkov v podobe jednorazových plienok, vlhčených utierok a iných vychytávok, ktoré vám zjednodušia a urýchlia starostlivosť o vášho drobca. A tú chvíľu na seba si skrátka už nájsť musíte ;)

“Ako zostať fit po pôrode”... No, na začiatok by bolo fajn byť fit aj pred pôrodom, čo veľmi nebol môj prípad. Počas mojich formatívnych a dospelých rokov som prešla viacerými (nie vždy zdravými) premenami. Až rok 2019 sa navždy zapíše do mojich dejín ako TEN rok, kedy som vzala zdravie do vlastných rúk.

Ideme na to?? Ideme na to!

Nikdy som nebola atletický typ. Nadváhu, obezitu, vysoký krvný tlak a cukrovku máme v rodine. Nie všetko je však podmienené geneticky. Teraz vám poviem detaily, ktoré vie asi len môj obvodný lekár: moja maximálna váha v živote, pri výške 171 cm, bola 113 kg. Mala som 19 rokov, vyzerala na 40. Počas VŠ štúdia sa mi podarilo zhodiť celkom slušne na 80 a všetko bolo OK, až kým som nevysadila antikoncepciu a nezačali sa hormonálne výkyvy. Kilá začali naskakovať naspäť. V 2015 som odbehla beh Devín-Bratislava. V 2016 som nevedela vyjsť do schodov bez toho, aby som sa nezadýchala. Otehotnela som. Dostala tehotenskú cukrovku. Endokrinologička nado mnou zalomila rukami. Zvaľovala som to na hormóny. Ale to, že som žrala, ako keby nemal prísť zajtrajšok, som si vôbec neuvedomovala. Narodil sa malý a ja som stres z novorodenca zajedala Mila rezmi. Myslím, že Sedita mala ten rok najvyššie zisky za dekádu.

Otehotnela som znovu, moja strava sa upravila: na “číze” z mekáču a krémové venčeky. Bol 26. december 2018 a ja som “exla” krabicu vianočného pečiva s tým, že nasledujúci deň je deň nula a začnem so sebou niečo robiť. Štartovala som z čísla 98 a konfekčnej veľkosti 48. Mamička na materskej: permanentne nevyspatá, ulietaná - ako už len do tohto vypätého života vopchám chudnutie? Odpoveď je: úplne jednoducho. Všetko je to o prístupe. Teraz budem znieť ako premotivovaná instainfluencerka, ale naozaj je to o nastavení mysle a všetko ostatné si tomu viete prispôsobiť celkom jednoducho. Za rok 2019 som schudla 28 kilogramov telesnej hmotnosti, naučila sa novým zvykom a žijem oveľa “ľahší” život (haha).

“No dobre, ale ako sa ti to podarilo?” No, baby, poviem vám, že je to, bohužiaľ, veľmi nudné “tajomstvo”: kalorický výdaj je väčší než príjem. Tzn., že zjem menej, než moje telo potrebuje k efektívnemu fungovaniu. Žiadne drastické diéty, nízkosacharidové/keto záležitosti, magické kávy, zázračné produkty (akože ani vizuálne). Jednoducho správny balans energie. Do toho pridať pohyb (a tým nemyslím len cvičenie) a telo si poradí aj samo.

Len na okraj k tomu pohybu: ruky hore všetky, čo detváky ešte kočíkujete. Rýchlejšia prechádzka s tlačením 20 kg kočíka spáli plus mínus 200 kcal za pol hodinu. To je jeden rohlík s maslom. Alebo mamičky, ktoré sa s deckami bláznite a nadrapujete a vyhadzujete ich do vzduchu: 15-kilové dieťa, to sú dve činky (len pozor na chrbát).

“No dobre, ale čo teraz, budem vyvárať štyri rôzne jedlá? A ja nemám čas cvičiť, keď mi tu behajú deti. A ja mám diastázu po pôrode. A ja neviem čo…” Alebo len: a ja mám len samé výhovorky? Nič v zlom, ale žijeme v dobe, kde máme priamu úmeru zlepšovákov a výdobytkov k výhovorkám, ako nemáme čas. Parný hrniec s mixérom sám pripraví dieťaťu obed. Pampersky sa nemusia prať, vešať, žehliť, skladať (dokonca aj môj tato - pyšný dedo - zvládol prebaliť deti, kým som ja dvíhala činky: viď nižšie). Cvičiť sa dá aj s diastázou, ak sa to robí správne. Tu sa vraciam k tomu, čo som spomenula vyššie: všetko je o prístupe. To, že lietate medzi prebaľovaním a kojením (mimochodom, kojenie a beh je storka sama o sebe) ešte neznamená, že sebe nemôžete venovať dostatočnú pozornosť. Pretože teraz môže byť všetko ok: veď mám len tridsať, nič ma nebolí, pár kíl navyše ma nezabije. Ale o desať rokov to môže byť vysoký tlak, cukrovka, infarkt, mŕtvica… To bol môj hlavný “drájv”, chrániť si vlastné zdravie. To, že sa prvýkrát v živote vopchám do 38čiek riflí je len príjemné pohladenie pre moje ego (zatratené štandardy krásy!).

Tento článok vyšiel s podporou Pampers

Dnes som skusila ist do DMky a cuduj sa svete, narod vykupil dezinfekcne prostriedky, mydla, dezinfekcne pracie prasky a vobec vsetko “nad ramec” beznej hygieny. Zvyknem kupovavat tieto babylove utierky na dezinfekciu povrchov (najma rucky od kocika, teraz v chripkovom obdobi). Mam ich hodene v prebalovacej taske a vytiahnem ich ked sa hodia. No a dnes nic. Ani aquaint, ani dettol, ani - ani nic.

Tak som premyslala na mieste: ako si viem pomoct, ked uz ani dezinfekcne gely nie su dostupne. Volakedy som si zvykla robit vlastne utierky vlhcene len vodou, tzv domace WaterWipes. Tak som tento navod trochu vylepsila, aby plnil ucel v tomto pandemickom obdobi.

 Stacia vam hrubsie kuchynske utierky, ja pouzivam tieto z DM na mastne veci a podobne nemravnosti. Znesu namocenie bez toho aby sa roztrhli. Dalej budete potrebovat ostry noz, odmerku, dostatocne velke zip-sacky, vodu a dezinfekcny prostriedok. Ja som spravila dvojo utierok: na ruky a na povrchy. Takze mam na zozname dezinfekcne mydlo a Ajatin

Najprv prerezte rolu utierok na polovicu. Davajte pozor aby sa vam prva utierka nezacala odtacat: potom sa vam moze cela rolka rozsypat. Svet sa nezbori, ale na co si pridavat starosti. Takisto som si vsimla ze hladky ostry noz je na toto lepsi ako vrubkovany (menej roztrepenych koncekov).

Dostanete taketo dve rolky od toaletneho papiera. Skusala som to aj s nim, ale ten je schvalne robeny tak, aby sa rozpustil vo vode, a teda na tento ucel nie je vhodny. Z jednej tejto polorolky vyberte rurku tak, ze nechtom oddelite rolku od poslednej utierky a zlomite ju na polovicu. Prstom ju potom oddelte uplne a vytiahnite ju von.

Dostanete takyto maly Kleenex-balicek. Utierky budete vytahovat prave od stredu, takze aj ked pri oddelovani rurky vytiahnete viac utierok, staci ich vopchat jednoducho naspat. Utierky vlozte do zip-sacku, volnou utierkou nahor.

Co sa tyka objemu vody, na takuto polorolku DM utierok pouzivam 250 ml vody (tekutiny). Ak mate hrubsie utierky, pridajte tolko vody, aby sa navlhcili vsetky utierky v balicku (proste od oka).

Na utierky na ruky rozpustite v 250 ml vody lyzicu dezinfekcneho mydla (ja som nakoniec pouzila tak desatinu klasickeho tehlickoveho mydla. - VYPREDALI VSETKY TEKUTE OMG!!). Tymto roztokom zalejte utierky v zip-sacku. Na utierky na povrchy (nie na pokozku), pouzite 125 ml vody a 125 ml Ajatinu 1%. Tento Ajatin sa teoreticky moze pouzit aj neriedeny, ja ho bezne pridavam do domaceho “all-purpose” cistica k vode a octu a vyzera ze aj v tomto pomere si plni svoju pracu. Takze ak je tu niekto, kto mi vie povedat ci aj 1% Ajatin nariedeny je stale ucinny, nech na mna zahulaka, dik.

Nezabudnite si vrecka oznacit, aj ked tie mydlove maju specificku vonu. Na prvy sup v pripade pandemie, myslim si, ze stacia. Takto vam utierky vydrzia minimalne tyzden a do roztoku viete pridat hocico: mydlo, esencialny olej, ocot... podla ucelu.

Takisto viete utierky vlozit namiesto sackov do akejkolvek nadoby s vieckom. Dufam, ze niekomu tento navod pomoze a ak mate napad ako ho vylepsit, sem s nim! 🙂

p. S. Za tento clanok ma DMka neplati (ale utierky by poslat mohli 😜). 

Čo si pamätám, odjakživa u nás doma voňala káva. Či už to bol "na hulváta" zalievaný turek mojej mamky, alebo tatova Nesca ráno v práci, keď ma niekedy zobral so sebou. Vôňa kávy, tabaku (nie cigariet) a kníh. S tým sa mi spája detstvo a dve z týchto vôní som si so sebou priniesla do dospelosti. Kniha a káva. Káva a potom čokoľvek iné. Preto som bola veľmi rada, keď nás @konik_testuje vybral na testovanie káv značky Barzzuz.

Po príchode balíčku ma však oblial studený pot, pretože som si uvedomila, že opísať vôňu a chuť tak, aby v čitateľoch vzbudili rovnaké pocity ako vo mne, je náročná úloha. Dovoľte mi, vám teda priblížiť tri sorty Arabicy, s láskou praženej u nás na Slovensku. 

Káva prišla zrnková, musela som si ju teda sama namlieť. Kupovať mletú kávu je fajn, ale nič sa nevyrovná tej vôni čerstvo namletej kávy. Viem, že najideálnejšie je mlieť kávu ručným mlynčekom s kamennými nožmi, ale "ain't nobody got time for that!", teda, že rýchlejšie je použiť mlynček elektrický. Hrúbka mletia tiež závisí od typu prípravy, ja som mlela na čo najjemnejšie, keďže používam espressomašinu. Viac vám môžem priblížiť v komentároch, teraz poďme už k samotným kávam.

Začnem "Brazíliou - Yellow Bourbon", ktorá, citujem "je z brazílskych káv najkomplexnejšia, má stredné telo, jemnú aciditu a zároveň čokoládovú sladkosť". V praxi to znamená, že káva ma výraznú, priam zemitú vôňu. Drží sa vo vašich nosných dierkach a neviete sa jej nabažiť. Samotné espresso chutí bohato, hrajú sa v ňom rôzne tóny: nebijú sa, ale navzájom dopĺňajú. Je vynikajúca sama o sebe, aj keď aftertaste je trochu horký. Stačí však zapiť minerálkou a ostanú vám v ústach už len príjemné spomienky. Espresso s mliekom je veľmi jemné, vytráca sa horká pachuť, ale káva zostáva bohatou. 

Ďaľšou na rade je "Indonézia - Java Blawan". Káva z krajiny, ktorá je štvrtým najväčším producentom kávy na svete, má jemnú, ale bohatú sladkú vôňu. V porovnaní s Indonéziou chutí jemnejšie a je veľmi chutná. Je v nej cítiť priam čokoládovú sladkosť. Neostáva po nej taká horká pachuť a aj pre tých, čo neradi pijú čiernu kávu, je ideálna svojou jemnosťou. S mliekom chutí priam ako dezert. Pre milovníkov latte a macchiat je ako stvorená.

Poslednou testovanou kávou bola "Etiópia - Sidamo Gr. 2". Africké kávy sú jedinečné. Súvisí to s podnebím, v ktorom sa pestujú. Ja si zakladám na vôňach, preto mňa táto káva vôňou neočarila - nevýrazná, suchá, taká akoby "o ničom". To je však len môj subjektívny názor. Faktom ostáva, že vo vôni možno zachytiť ovocné tóny. Napriek prvotnému "sklamaniu" z vône však káva prekvapila korenistou chuťou, oveľa výraznejšou, než som sprvu čakala. Môj muž ju ohodnotil jedným slovom: "mňam".

Dúfam, že táto veľmi subjektívna recenzia vám pomôže pri výbere kávy do budúcna. Nebola to moja prvá skúsenosť s Barzzuzom, ale o to intenzívnejšia a zaujímavejšia, keďže sme mohli striedať rôzne chute podľa nálady (a toho, koľkokrát sme v noci museli vstávať k deťom). Viem, že táto značka nepatrí medzi tie, ktoré nájdete v každom supermarkete, a od toho sa odvíja aj jej cena, ale verte, keď vám poviem, že za to naozaj stojí. Preto ešte raz ďakujem za túto príležitosť testovať.

Ostatné dva týždne sme mali tú možnosť testovať inhalátor Omron Duo Baby (C301) vďaka @konik_testuje počas testovačky #test_omron. Tak vám prinášam naše postrehy a dojmy.

V prvom rade by som chcela upresniť, prečo sme sa vôbec do testovania zapojili. Ja trpím sezónnym zápalom dutín od mojich stredoškolských čias. Keď som začala chodiť autom do práce, a pri akomkoľvek náznaku zombietitídy v open-spacovej kancelárií v ktorej inak pracujem, som zostala doma - môj stav sa o niečo zlepšil.Až do tejto jeseni, kedy od nástupu malého do jaslí, sme boli všetci chorí už 3x. Pridajte si k tomu nevyspatú matku-dojku, ktorá okrem zriedkavého paralenu nemôže nič a katastrofa je na svete. Preto som veľmi rada, že sme mali možnosť tento malý zázrak vyskúšať, keďže som aj tak zvažovala kúpu podobného zariadenia na Vianoce. Koník plní sny.

Takže tak. Mašinka, ktorú sme dostali my sa volá Duo Baby práve z toho dôvodu, že je to dvojfázové zariadenie, ktoré spája odsávačku hlienov spolu s inhalátorom. Najprv soplíky odsať, potom liečiť horné cesty dýchacie inhalovaním.

Čo sa odsávačky týka, ak mám pravdu povedať, mne osobne sa robí lepšie s tou klasickou ústnou-manuálnou. Poznáte také tie dve hadičky spojené nádobkou, kde jeden koniec strčíte dieťaťu do nosa, a cez druhý koniec sa poriadne nadýchnete, ako keď si fajčiar po celom dni odriekania prvýkrat potiahne z Marllborky. Táto elektrická odsávačka vám síce nevyvolá dáviaci reflex z prudkého nadýchnutia, mám však dojem, že nedokáže tak dobre odsať hlieny, ako keď sa do toho opriem sama. Navyše treba odsávačku držať tým pádom v nošteku dlhšie, čo len viac rozhnevá už tak nervózne dieťa. ALE! Ďeťom, ktoré sú už zvyknuté na vysávačovú odsávačku, bude táto vyhovovať, keďže princíp je rovnaký. Takže pre tie mamičky sa toto zariadenie hodí, keďže nemusia vyťahovať zo skrine lux.

Druhou funkciou zariadenia je už spomínaný inhalátor, alebo nebulizér. Udělátko, ktoré vytvára jemnú hmlovinu na vdychovanie či už nosom, alebo ústami. Spôsob použitia si nastavíte jednoducho výberom správneho nádstavca. Zelený pre horné cesty dýchacie (prínosové dutiny, nosohrtan), modrý pre dolné (priedušky, pľúca). Na pohľad mi prišli nadstavce identické, rozdiel je však v tom, že pri zelenom nadstavci sa vzduch a hmlovina tlačia otvorom von, cez masku priamo tak, aby sa lepšie vdychovali. Pri modrom sa vzduch ťahá ústami pri každom nádychu (aby sa človek nezačal dusiť). K príslušným nadstavcom patria aj konkrétne “koncovky” - maska pre zelený a náustok pre modrý nadstavec.

Skúsnosť s maskou: TOP!!! Beriem všetkými desiatimi! Absolútne fantastická vec, keď trpíte soplíkami. Počas testovania sme inhalovali vincentku. Síce mi detská maska, ktorá bola súčasťou balenia bola tak akurát na nos, vyzerali sme s manželom trošku komicky. Syn (20 mesiacov) síce od zariadenia utekal, a malá (3 mesiace) to zakaždým prerevala - čo je vraj dobre, lebo vtedy sa zhlboka nadýchne. Za seba môžem zkonštatovať, že inhalátor prekonal moje očakávania. Máme zvlhčovač vzduchu a zvykla som sa naparovať nad hrncom horúcej slanej vody. Avšak do zvlhčovača môže ísť len voda, a horúca para mi napríklad nerobí dobre, ak mám pri chorobe horúčku. Takže inhalovanie studenej, slanej “pary” mi padlo neskutočne dobre. Najmä posledné tri dni, kedy som zase schytala virózu od malého (život jasličkára… nevadi, budujeme imunutu!). A to dokonca, tesne pred týmto ochorením, som prestala používať sprejček do nosa (taký ten s aktívnou látkou, čo sa nemá používať viac ako sedem dni, mhhm).

Snaha dostať však masku na malého bola márna. Zakaždým buď utiekol, alebo sa hodil o zem a rumázgal. Dostala som však tip od koníkovských spolumatiek, že stačí, aby para bola “okolo” nošteka. Drobec sa však k zapnutému zariadeniu ani nepriblížil. Tak som počkala kým večer vytuhne, a inhalátor bez masky, iba samotný nadstavec som gumičkou pripla k posteli. Nesmiem zabudnúť spomenúť, že kompresor vydáva dosť hlasný zvuk, tak som sa bála, aby to malého neprebralo. Ale po dlhom dni v škôlke bol K. O. a síce ním pri zapnutí trhlo, nezobudil sa. Tak si 10 minút spokojne inhaloval v spánku, až kým sa nepretočil na brucho a nezaboril hlavu do vankúša. A tak sme došli…

Podľa inštrukcii sa nádoba na liečivo môže naplniť v podstate čímkoľvek. Vincentka na lepšie dýchanie, mucosolvan od kašla. Na rozdiel od prehltnutia sirupu, sa takto dostane liečivo priamo k prieduškám a účinkuje lepšie a rýchlejšie. EDIT: dnes som sa zobudila s tým, že mi ide priedušky odrapiť. Síce jediný sirup proti kašľu máme ten detský, princíp ostáva rovnaký. Tak som ho hneď naliala do nádobky na liečivo, nasadila náustok a kým sa mrňa zobudila, po desiatich minútach inhalácie mi bolo hneď lepšie.

V neposledom rade by som chcela spomenúť údržbu celého zariadenia. Už rozumiem, prečo je hneď na veku krabice veľkým písmom napísané, že je dôležité po každom použití nádobky a nádstavce umyť a na konci dňa vydezinfikovať. Všimnite si na fotografii nižšie, ako sa nádstavec závitom zatvára.

Plusy:

+     možnosť inhalovať pomocou masky aj náustku

+     elegantný design s praktickým uchovávaním častí

+     jednoduché zloženie/rozloženie

+     kompresor je celkom ľahký a skladný, že ho dokáže preniesť aj dieťa (síce mi na chvíľu srdce zastalo, keď s ním malý pripochodoval :D)

Mínusy:

-     keďže nádobku s liečivom treba držať kolmo, ťažšie sa s náustkom/maskou manipuluje pri maličkých detičkách

-    výrobca dodáva zariadenie výlučne s detskou maskou, pričom set náhradných nadstavcov, ktoré sa dajú dokúpiť obsahuje aj dospelácku - prípadne sa dá dospelácka dokúpiť zvlášť u distribútora (čo by bolo fajn, keby bola na sklade… )

    Celkovo však inhalátor Omron Duo Baby hodnotím veľmi pozitívne. Určite je to skvelý pomocník každého, kto trpí nádchami - či už vírusovými alebo sezónnymi alergickými, astmou, chronickou bronchitídou, alebo jednoducho býva v prostredí s nedobrým vzduchom (nie všetci môžeme bývať v Tatrách). A pri priemernej predajnej cene 60 euro si myslím, že je to dobrá investícia. Takže ešte raz ďakujem Koníkovi za tento parádny darček.

Posledné dva týždne sme mali tú radosť otestovať neikoľko produktov Fisher-Price. Značku samozrejme poznáme, ale doteraz sme nemali poriadne skúsenosti, keďže sme od nich mali len jednu hračku. Tá prekonala očakávania, preto som bola veľmi zvedavá, ako si povedú hračky/zariadenia, ktoré nám Koník poslal na otestovanie. 

Kolotoč nad postieľku Motýliky (CDN41) 

Začnem recenziou produktu, ktorý sme, priznám sa, nemali šancu otestovať do takej miery, ako by som chcela. Totiž, naše staršie dieťa už kolotoč nad postieľku nepotrebuje - spí sám vo veľkáčskej posteli, a keď som ho skúsila uložiť do postieľky jeho sestry, aby ho vyskúšal, zdrapil jedného z motýlikov a skoro zbúral celý kolotoč. 

Čo ma privádza ku kvalite materiálu: kolotoč je kvalitne spracovaný, na postieľke drží pevne. Výška upevnenia v štandardnej detskej postieľke, pri matraci vo vyššej úrovni (IKEA - Gulliver v našom prípade) je dostatočná, aby dieťatko nemalo motýlikov priamo v tvári, aj keď leží na klinovom vankúši, prípadne v hniezde. Naša malá morka má však ešte trochu času, aby kolotoč plne ocenila. Keď máte 10 dní, jediné čo vás zaujíma je jedlo a spánok (hm, to isté, keď máte dvadsaťosem). 

Ako som spomínala v mojich príspevkoch, zloženie kolotoča bolo sprvu trošku náročnejšie. Balenie prichádza bez batérií, a na ich umiestnenie sa vyžaduje skrutkovač. Takže je to niečo, na čo treba myslieť, ak ste nedočkaví ako ja. Kolotoč ako taký vyžaduje 3xAA batérie, diaľkový ovládač 2xAAA. 

Kolotoč je “multifunkčný” - to znamená, že trojrameno s motýlikmi sa dá zvesiť, a pripnúť napríklad na kočík. Tak nemusíte kupovať zvlášť kolotoč nad postieľku a zvlášť kolotoč do kočíka. Teória sa mi veľmi páči, ale v praxi bude uplatniteľná až o pár týždňov, keď malá ocení vaničku kočíka (momentálne máme za sebou dva pokusy kočíkovania a oba dopadli s plačom… nevadí, vyrastieme). Na rameno kolotoča sa dajú takisto ľahko upevniť iné dekorácie, než len motýlikovia. Jednoducho ich prevlečte cez úchyt v ramene a hotovo. 

Vrchná časť s motorčekom sa dá využiť ako samostatný nočný projektor, ktorý sa položí na nočný stolík. Tu musím dizajnérom vytknúť jednu vec: nielen tento, ale aj väčšina podobných projektorov osvetľuje priamo nahor. Rozptýlený kónus priamo na strop. Čo je samozrejme úplne v poriadku, pokiaľ máte nočný stolík uprostred miestnosti. Inak sa svetlo láme a vytvára tak pračudesné tvary na stenách izby. Je to drobnosť, ale pobavilo ma to pri pohľade na všetky promo obrázky kolotoča, kde ukazujú krásny a neskreslený lúč svetla. Nuž, reklama. 

Všimla som si, že iným testujúcim prekážal hlasitý zvuk motorčeka kolotoča. Mne osobne pripomína starý filmový projektor, a nepríde mi až taký rušivý. Určite ho nie je počuť, ak na kolotoči zapnete biely šum, alebo zvuky prírody. To sú dve z troch audio možností kolotoča. Tou treťou je hudba. Príjemná, nevtieravá verzia niekoľkých klasických melódií. Keďže som klasik-analfabet, presné názvy vám nepoviem, ale akonáhle ich začujete, budete ich poznať. Na naše deti zaberá skôr šum, než hudba a to platí pre bábätká všeobecne. Preto si myslím, že hudba je skôr pre rodičov, než pre bábätká (a v tom prípade zaberá - aspoň u mňa určite). 

Záverom, spĺňa kolotoč účel? Zatiaľ nie do plnej miery, ale verím, že o pár týždňov bude. Kúpila by som ho domov aj mimo testovačky? Pravdepodobne áno, najmä preto, že sa dá využiť aj v “rozobratom” stave.

Fisher-Price hovoriaci psík Smart Stages (CDL21) 

Azda najznámejšia hračka z dielne Fisher-Price - interaktívny psík našiel vďaka tejto testovačke miesto aj u nás. Veľa ľudí ma varovalo, že mi po čase z tejto hračky “prepne”, tak boli moje obavy na mieste. Na druhú stranu, mojou snahou bolo, aby psík naučil Philipa nejaké iné slová, než len “mama” (alebo “mamama, mama-mmmma” a iné varianty tejto jednej slabiky. Začínam mať pocit že z neho vyrastie Groot). 

Náš malý má k dnešnému dňu 17 mesiacov. Takže spĺňa vekovú kategóriu pre ktorú je hračka určená - 6 až 36 mesiacov. Psík Philipa zaujal na prvý pohľad. Má už inú interaktívnu kocku, kde po stlačení gombíka začne hrať hudba, takže ho psík hneď upútal. Najprv stláčal srdiečko v strede, ktoré po stlačení aj svieti - to ho upútalo asi najviac. Na druhý deň prišiel aj na to, že ak stlačí labky, tak sa tiež dejú veci. Zatiaľ však najväčší úspech žnie zvuk (melódia), ktorú psík vydáva, keď sa zmení úroveň Smart stage (podržaním ľavej spodnej labky/nohy). To, že je rozdiel v pesničkách a slovíčkach pri každej úrovni, ešte nepochopil - hlavne, že zahrá zvuk. No a samozrejme ak sa k interaktívnemu psíkovi pridá aj interaktívna mama, ktorá do rytmu Tancuj, tancuj, vykrúcaj nielen že spieva, ale aj kýve hlavou zo strany na stranu - to je najväčšia zábava. 

Materiál psíka vyzerá kvalitne, jediné čo mu vytknem sú zamatové uši a tvárička, ktoré po piatich minútach pozbierajú všetky chlpy a bordel zo zeme (máme aj živého interaktívneho psíka). Psíkovi netreba v podstate žiadnu inštaláciu, prichádza s batériami. Pred prvým použitím však treba vzadu psíka rozopnúť a pri púzdre na batérie posunúť gombik (slider) smerom nahor. Tak sa vypne demo mód a vyhnete sa tak jednoslohovým pesničkám stále dookola (to mi mimochodom poradili až tu, žienky na Koníkovi, ešte raz ďakujem). 

Čo sa samotných pesničiek týka, okrem spomínanej Tancuj tancuj vykrúcaj vám psík zahrá aj veľmi zle preloženú verziu Malého pavúčika, alebo mimo rytmu vyhláskuje abecedu (podľa anglického originálu. Slováci tam však museli vtrepať aj CH a tým pádom netrafili celkom rytmus). Nerozumiem, prečo keď už zvolili Tancuj tancuj vykrúcaj, nemohli do slovenskej verzie psíka nahrať aj iné naše pesničky. Ale to už sa ozýva moja profesionálna prekladateľská deformácia. Ďalej vám psík porozpráva o farbách a končatinách (podľa toho, ktorá labka/noha sa stlačí), alebo povie dieťatku, že je jeho najlepší kamarát a vyzve ho na hru. To mi príde veľmi milé. 

Neviem, čo by som ešte dodala k psíkovi. Je to veľmi priamočiara hračka. Keď si však spomeniem na to, aký bol náš malý zemiak, keď mal 6 mesiacov, neviem si dosť dobre predstaviť, ako by sa s psíkom hral vtedy (vzhľadom na odporúčaný vek). Teraz ho však vie pekne zabaviť, a síce ho zatiaľ nenaučil žiadne nové slová, verím, že ho bude ešte v najbližších rokoch verne sprevádzať. 

Fisher-Price – Projektor s motýlím priateľom pre pokojné sny (DYW48)

Táto “hračka” potešila najmä mňa. Máme veľa rôznych LED svetiel na noc, tak máme s čím porovnávať (áno, som jedna z tých posadnutých hipsteriek, čo má reťazové svetielka všade, dokonca celoročne na balkóne... vyzerá to u nás niekedy ako v prvej sérii Stranger Things). 

Toto svetielko je nielenže projektor hviezdičiek, ale aj ambient farebné svetlo. Na zadnej strane má ovládanie. Prepínať sa dá medzi svetlom, projektorom, hudbou a rôznymi druhami šumov. Projektor sa automaticky vypne podľa nastavenia, buď po 10, 20, alebo 30 minútach. Nastaviť sa dá aj hlasitosť. Všeho-všudy je veľmi fajn, že sa dajú doladiť takéto drobné detaily. Pri automatickom vypnutí projektor nechá dohrať hudbu a svetlo sa stlmí tmy, takže keď pri ňom človek zaspáva, ani si nevšimne že čosi prestalo hrať. 

Toto však vie byť aj negatívom projektoru. Keď som projektor chcela využiť pri novorodencovi (keď sa v noci budí na kojenie), musela som naťukať všetko, čo som chcela aby mi hralo. Tak som náhodou skončila oslepená lúčom žiarivého svetla rovno do očí, keď som omylom stlačila tlačidlo projektora hviezdičiek a nie tlmeného svetla. Chýba mi akýsi univerzálny gombík, ktorý by projektor zapol na poslednej zvolenej konfigurácii. Takisto tlačidlá nie sú podsvietené. To je však len môj postreh - výrobca navrhol projektor tak, aby pomáhal dieťatku zaspávať, nie aby sa zapínalo uprostred noci. Čo je absolútne v poriadku. 

Hviezdičky sa premietajú šikmo nahor, a k tomu mám podobnú výhradu ako pri kolotoči nad postieľku - ak položíte projektor na nočný stolík, tak sa polovica hviezd zobrazí na stene a nie na strope. Farebné svetlo je však veľmi príjemné. Hudba je príjemná, nevtieravá - opäť sú to verzie klasických skladieb. Všimla som si, že melódie sú len úryvkami skladieb. Predpokladám, že je to kvôli copyrightu. Takisto sa dá zvoliť aj klasický biely šum, vlnobitie, alebo ďalšie ruchy, ktoré pomáhajú najmä menším bábätkám zaspať. 

V balení s projektorom prichádza aj “motýlí kamarát” - plyšový mojkáčik podobný tým z kolotoča - medvedík v motýľom kostýme (u Fisher-Price medvedíky zrejme trpia poruchou osobnosti). U malého mal však úspech samotný projektor viac než motýlik (prechádza obdobím stláčania gombíkov - už týždeň umývam v umývačke na krátky režim, keďže ju prestavil a netuším čo postláčať, aby sa vrátila naspať…). Tak sa motýlik odložil, a bude robiť radosť keď bude malý prechádzať obdobím plyšových hračiek. 

Zo všetkých testovaných produktov ma tento oslovil najviac (odpustíme mu aj to, že tiež prichádza bez batérií a skrutkovača). A nielen mňa, ale aj malého (svojím spôsobom). Určite ho odporúčam  a pri priemernej predajnej cene 25 eur si myslím, že určite stojí za to.

V závere by som sa chcela poďakovať @konik_testuje, za možnosť vyskúšať tieto krásne hračky. Boli to pre nás také malé Vianoce v septembri. A aj keď to boli trošku náročnejšie dva týždne (veď viete, ten pôrod... ), produkty Fisher-Price nám ich trochu spríjemnili a zjednodušili. 

Vážené dámy, vážení páni. Držte si klobúky, ideme z kopca. Toto ešte nie je záverečná recenzia, ale potrebujem popridávať fotky jednu po druhej k textu, aby ste si aj vy užili rovnaký zážitok ako ja pri rozbaľovaní Motýlieho kolotoča od Fisher-Price

Ok, veľmi rýchlo: posledných sedem dní sme si boli o dve ulice ďalej odskočiť na pôrod, tak som sa k testovaniu kolotoča dostala až včera. 

Joj, aké krásnučké, neviem sa dočkať! 

Kolotoč nad postieľku "Motýlikovia". No, neviem v ktorom vesmíre majú moýlikovia medvedie tváričky, ale nehádam sa. Počkajte, už tomu rozumiem, to sú medvedíky v kostýmoch motýlikov. Aha, ladíme sa na Halloween. Už rozumiem. 

Pre istotu čítam zadnú stranu, či bude treba dokúpiť batérie. Bude. A nielen klasické AA, ktorých už máme doma zásobu - pre istotu (vtipná príhoda: bola som pred pôrodom v obchode s elektronikou a kupovala asi 4 veľké balíky AA batérií - keď sa na mňa predavač čudne pozrel iba som mykla plecom: "čo, manžel chodí na veľa služobiek" - nebol si istý či žartujem, ale trošku ho to vykoľajilo, haha). Takže problém číslo jedna: "manžel, kupuj AAA batérie po ceste domov!" 

Pokračujem ďalej v rozbaľovaní. Zatiaľ všetko vyzerá byť okay. 

Veľmi, veľmi opatrne musím vyslobodiť motýlikov-macíkov z kartónu. Sú pripevnení silonom veľmi natesno a hrozí, že sa nesprávnou manipuláciou môžu roztrhnúť a poškodiť. 

Krok 1: pripevnite motýlikov k ramenám kolotoča. To je jednoduché. Hotovo. 

Krok 2: odskrutkujte spodnú časť motorovej časti kolotoča (projektor) a vložte 3xAA batérie. Opäť pod dohľadom dospelej osoby. Hovorím si, nemám druhé batérie, počkám do poobedia keď prídu chlapi domov. 

Po niekoľkých hodinách pokračujem v skladaní. IKEA je nič oproti tomuto. Ale mám batérie, skrutkovač aj dohľad dospelej osoby a vrhám sa na to. 

Čo zlé by sa asi mohlo stať?? :D 

Úspešne sme vložili batérie a nasadili kryt. Ďaľší krok je upevnenie ramena kolotoča. 

Tento krok má zdržanie, keďže dozorný inžinier kontroluje kvalitu materiálu a vykonanej práce. 

Motor beží, svetla svítí, stírače stírají! 

Ale je to nuda, tak sa dozorný inžinier začne venovať inej logickej činnosti. Tak pardón, že ti takmer 50 eurový kolotoč nestačí, milostpán. 

A nakoniec sa podarilo! Kolotoč je v jednom kuse, ja potrebujem sprchu a novorodenec sa musí zobudiť, aby sme ho mohli nainštalovať nad postieľku. Zostante naladení, program bude pokračovať. 🙂 

Jaaaj idem si rypnut (nemam co lepsie na praci, cakam na reprizu Gizky Onovej; dieta islo do jasli a ja mu vyjedam Pribinaciky).

Prvykrat sledujem relaciu Mi-Lu-Jem s Mirkou Luberdovou. Recept vyzera dobre. A predpokladam, ze je pred kamerou novacik, kedze kazde druhe slovo je UHMMM. Je to taka ta drobnost, ktoru si vela nervoznych ludi ani nevsimne ze robi. Ani ja, ako trenovany spíker sa tomu niekedy nevyhnem.

Ale ze si z LADNICKY a SUPLIKA vyberiem co potrebujem, mi odj*balo dekel az do jazykoveho ustavu Ludovita Stura.

Tak ze sa pozriem, kto tato pani je. Jej aha blog!

Prve co vidim, je post o novej knihe pre “Mamicky od 0 do 3 rokov”. Nevedela som, ze je biologicky mozne mat dieta tak skoro. Musim si s malym dat “pokec”, kedze si najradsej vyzlieka plienky na verejnosti. Rozumiem zameru nadpisu, ale stylisticky je nespravny.

V dalsom clanku hrubka. “Tý, co ma sleduju...” Ach jaj.

Ze komolime slovencinu na internetoch je jedna vec. Vacsinou sa len bavim na politicky nabitych konverzaciach, ktore spravili zo Stura vo svojom hrobe ventilator. Moje vlastne sukromne spravy a niektore prispevky niekedy vyznievaju, akoby som sa s konom zrazila. Ale... ak prezentujem seba a svoju znacku (ako vyssie spominana blogerka), tak by som sa snazila davat pozor na to, ako rozpravam. Ano, je to blog o vareni a mozme si povedat, ze je jedno, ci su v nom chyby: lexikalne, gramaticke... Ale jedno to nie je. Ak sa obklopime nespravnym jazykom, je viac nez pravdepodobne, ze budeme nespravny jazyk aj pouzivat. A napriek tomu, ze sa jazyk pouzivanim vyvija, su iste veci, ktore ostavaju. Ako napriklad makke i v zivotnom tvare muzskeho rodu. Inymi slovami: pre krista nedivte sa potom, ze vam deti nosia patky z diktatov.

Takze ak prezentujem seba a svoju znacku verejne (ako vyssie spominana dama), tak by som mala dbat na spravnost textu. Sluzby jazykoveho korektora nie su az take drahe. A slovny prejav sa da tiez upravit tak, aby neposobil kostrbato (dobre, aj ja by som bola pred kamerou sprvu nervozna).

Takze tolko. Koniec mentalneho vyplachu. Uz ide Gizka. 😅

Sľúbila som vám humornú poviedku z dnešného zážitku v Ružinovskej nemocnici. Tak tu ju teda máte. 

Budím sa o päť tridsať na môj ekologický budík. Beží k nemu manžel. Ja sa neviem od bolesti v bedrách pohnúť. Aspoň teda nie tak rýchlo. Budík kričí hlasnejšie. Hm, zvláštne. Kričím na budík, že čo sa deje. Manžel zvestuje slová, strašnejšie ako z hororového filmu: “malý má teplotu.” Žartuješ… Zajtra máme očkovanie. Nevadí. Sústredím sa na priebeh rána tak, ako som si ho naplánovala. Síce s budíčkom o hodinu neskôr. 

Sedíme v obývačke a prázdnymi pohľadmi sledujeme naše umrnčané stvorenie, ktoré by aj spalo, aj hučalo, aj jedlo, aj sa hralo… Nevie sa však rozhodnúť pre ani jedno. Zapínam youtube na telke a púšťam mu Maroon 5. Jeho obľúbené. 

O päť minút prestáva Maroon 5 účinkovať. Nasadzujeme dentálny gél. Všetko nasvedčuje tomu, že idú stoličky. Vstávam a odchádzam sa dať ako tak do pucu. Je pol siedmej a medzi teplotou vonku a teplotou v byte necítim rozdiel. Leto v meste. 

Balím si lepeňák so syrom a paprikou, fľašu vody, knižku, powerbank na telefón, preukaz poistenca a všetky doterajšie dokumenty o mojom tehotenstve. Odchádzam na zastávku električky - auto nechávam doma, keďže netuším ako dlho budem - a predpokladám, že dlho, lístok na MHD vyjde lacnejšie než ten parkovací. Na zastávke je pár ľudí. Podľa svetelnej tabule má ísť električka o 15 minút, zatiaľ čo rozpis v búdke vraví že o 2. O dve minúty prichádza akurát potreba ísť cikať. Električka v nedohľadne. V tom ku mne pristúpi pani stredného veku. A spustí. Áno, viem že jedna električka vynechala. Nie, nevadí mi to, ja sa neponáhľam… Áno smerujem do pôrodnice na vyšetrenie. Verím vám, aj mňa bolia kríže, ale z očividne iného dôvodu. Bola milá, ale na danú hodinu a vhľadom na moju úzkosť z cudzích ľudí som nemala potrebu sa s nikým rozprávať. Električka nakoniec prišla. Slušne sme si popriali pekný deň a nastúpili každá do iných dverí. V duchu si pripomínam, že si nesmiem zabudnúť označiť lístok. Prvý označovač sa tiež ešte nezobudil, prebíjam sa plnou električkou k ďalšiemu. Úspech. Hľadám miesto na sedenie. Nie preto, že som v deviatom mesiaci. Ale preto, že na prvej ostrej zákrute ma sekne v bedrách a idem až na konečnú. Nachádzam miesto vedľa staršej pani. Usudzujem, že je na dôchodku od pádu železnej opony. Taká drobná, vetchá starenka. Milo sa na seba usmejeme a ja zaparkujem. Kútikom oka vidím, že sa na mňa usmieva. A sme doma. Cítim jej pohľad ako brázdi z mojho veľrybieho brucha hore k mojej tvári a zasa naspäť. Tehotenská aura priťahuje. Za žiadnu cenu nesmiem nadviazať očný kontakt. Inak to znamená ten istý rozhovor. Áno, som tehotná… Áno bude to dievčatko… Zrak upieram na chlapíka sediaceho krížom predomnou. Čerstvý tridsiatnik. Pekný do tváre, ale ak si nedá pozor na sladené minerálky, bude o pár rokov viac širší ako dlhší. Odrazu sa rozplače. Treštím oči. Je pravda, že keď človek tri roky jazdí iba autom, na náhodné výlevy z MHD zabudne. Aj to sa deje. Čokoľvek ho trápi, dúfam že nájde skoré riešenie. 

Vystupujem pred nemocnicou. Vetchá starenka vystupuje zároveň. Prebleskne mi hlavou, že márnica je na mínus dvojke a že už ju zrejme čakajú. V duchu si dám jednu po papuli za mentálnu drzosť a idem ďalej. Matne si pamätám ako sa ide k ambulanciám. Je 7:12. Dobrý čas. Ordinujú od ôsmej. Po príchode do gynekologického krídla vidím asi štyri veľmi tehotné ženy, dve tak trošku tehotné, a tri panie, ktoré si prišli dať zrejme povymetať zdola pavučiny. Slušne sa pýtam dvoch veľmi tehotných, kto je posledný, ako to funguje a tak ďalej… “Choďte na recepciu a zoberte si čiselko”. Ok, to znie dosť jednoducho. Na recepčnom pultíku vidím ceduľku: lístky na gynekológiu a pri nej pár lístočkov. Najnižšie číslo je 14. Nie som si istá čo to znamená, ale odhodlane sa vraciam späť. Posadím sa a čakám. O chvíľu vychádza sestrička: “Poďte sa dať zmerať,” ale vetu neadresuje nikomu konkrétnemu. Nasleduje chvíľa nepríjemnej výmeny pohľadov, ako sa snažíme dohodnúť, kto by mal ísť dnu. Vstáva jedna žena: “Ja mám číslo osem!” odhodlane oznamuje sestričke. “To je teraz jedno,” znie jej odpoveď. Žena s údivom aj tak vchádza dnu. Vyšlo na javo, že meranie je akási krátka predpríprava pred poradňou - tlak, moč, váha… Pri prvonávštevníčkach aj nahodenie do systému. Takto sa vystriedajú asi tri ženy, nakoniec idem ja. Sestrička si vypýta občiansky, zdravotný, a tehotenskú knižku. Je milá, dobre naladená. Je deväť hodín. Ako mi meria tlak, do ambulancie vchádza lekár. Skorý štyridsiatnik. Nemenujem. Prezerá si kartu “jedničky” - ženy s číslom jedna. Netuším, kedy si stihla prísť pre číslo, ale nepochybne už pozná systém. Po meraní sa lúčime do skorého videnia. Mám 13 času. Môže to byť hodina, možno dve. Kto vie. 

Volám kamoške, robí neďaleko. Kafe? Kafe! O pôť minút ma berie autom zo zastávky a mierime na Prievozskú do mekáču. Potrebujem kofeínovo-cukrovú vzpruhu. A diabetes v štyridsiatke. V kaviarni strávime asi hodinu. Vezie ma naspäť. Vchádzam pred ambulanciu a pýtam sa, ktoré číslo je na rade. Než sa stihnem dozvedieť odpoveď, sestrička rozráža dvere: “no, kto je ďalší - vy máte aké číslo?!” “Štrnásť,” odpovedám. “Tak poďte dnu!” Okay… V kabínke zhadzujem spodné prádlo. Keďže je ešte na koze predchádzajúce “číslo”, tak čakám. Mamička v červenom po chvíli odchádza. Poriadne nestihnú vymeniť papier na koze a už tam sedím ja. Po pár obligátnych otázkach od lekára na alergie, predchádzajúce operácie a tehotenstvá. Trápna pauza. Áno, rodila som vlani. Áno, som ako jabloň… Ach. Nasleduje samotná prehliadka. “Cítite sa?” “Hm, dobre… na pomery” myslím tým fakt, že mám o desať kíl váhy navyše, vonku je tridsať stupňov a už asi tri dni sa neviem vystrieť. Ale to mu vysvetľovať nemusím. Potom skontroluje krčok. Ten dolný. Zatiaľ nerodím. Toť vsjo. Zoskakujem z kozy a modlím sa aby ma neseklo. Zvládla som. Dostávam inštrukcie ako ďalej s poradňami a dostávam termín na ultrazvuk. Poradňa každý týždeň, ale ultrazvuk do pôrodu len jeden. To vážne? CTG od 38 týždňa. Takže celý august budeme vedieť o tom, či dieťa žije z toho, či ma kope, alebo nie. Pýtam sa na pôrodný plán - nemám žiadne špeciálne želania, len neprenášať. Proste ak to dieťa nebude vonku do piateho septembra, želám si aby ho zo mňa pre mňa za mňa vycucol zvonom na záchod aj údržbár. Nepoznám prípad, kde by bolo prenášanie po 42tt účelné. Na čo na mňa lekár pozrel, a skonštatoval, že na požiadanie nevyvolávajú. Nechápeme sa, nevadí. Keby robili ultrazvuk na každej poradni, alebo keby si aspoň poriadne prečítal moju knižku, zistil by, že dieťa už je teraz o týždeň váčšie než má byť. Nevadí, slušne sa poďakujem a lúčim sa. Vidíme sa o týždeň. Mám trpko v ústach. 

Cestou domov premýšľam. Môj úzkostlivý mozog preskakuje milión stránok za sekundu. Až si nakoniec uvedomím jednu dôležitú vec. Prvý pôrod v Kochu nebol o nadštandarde pre mňa, ale pre moje dieťa. Vtedy som to brala ako dôslednú starostlivosť po narodení. Ako kojiť, ako kúpať… Venovali sa nám. Ale až dnes som si uvedomila, že súkromná nemocnica ponúka túto starostlivosť už pred narodením. Ultrazvuk pri každej poradni, CTG, monitor… To že je na každej izbe sprcha a wifi je naozaj pre mňa zanedbateľné. Prichádzam domov s malou dušičkou. Muž už vedel o čom to bude. 

Sadli sme si a spísali pre a proti. Keď vám ako jediné “pre” v štátnej nemocnici vyjde “zadarmo” - to nie je dobrý atribút pre výber zdravotnej starostlivosti. Beriem mobil a volám. Nikto neberie. Obed.

Poobede vyrážame smer Koch. Máme to toť kúsok, zo dve ulice (ďalšie plus). Malý aspoň zaspáva v kočíku. S prekvapením zo samej seba prichádzam až k nemocnici. Ten kopec dá tehotnej zabrať. Bojím sa, že ma nevezmú, keďže už vlani mali plno a na poradne sa objednáva od 30tt. Lapajúc po dychu vysvetľujem recepčnej situáciu. Tá mi podáva pohár vody a s úsmevom vraví, že ma určite vezmú. Dokonca k tej doktorke, u ktorej som rodila. V duchu sa zháčim, lebo si ju dobre pamatám, ale verím že tentokrát budeme obe skúsenejšie. Dostávam kartičku s časom a dátumom ďalšej poradne. O týždeň. Na presný čas. Žiadne číselká. 

Ako sa vraví, bez dobrého nepoznáte zlé a naopak. Nečakala som od štátnej nemocnice žiadne zázraky, som realista. Ale prekvapil ma najmä prístup k tehotným ženám a najmä k nenarodeným bábätkám. V dnešnej dobe, kedy medicína a technológie dokážu odhaliť takmer akýkoľvek problém - my tieto možnosti ženám zo všeobecného zdravotného poistenia nedoprajeme. A to práve v období, kedy už ide naozaj do tuhého. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby nastal akýkoľvek problém, ktorému sa mohlo predísť pri dostatočnom dohľade. O to viac ma hnevá fakt, že nie každá žena si môže súkromnú starostlivosť dovoliť. Buďme úprimní, aj ja som volila Ružinov aj z toho dôvodu, že z rodičovského príspevku sa 1400 eur dosť zle zbiera, a mohla by som prasiatko vytriasť na niečo iné. Ale čo je lepšie než pokoj v duši? Naozaj držím palce všetkým odvážnym ženám, ktoré rodia, rodili a budú rodiť v štátnych zariadeniach. Máte môj nekonečný obdiv a úctu. 

Mimochodom, nemôžem povedať zlé slovo na lekársky personál v štátnych nemocniciach (aj preto, že nemám dostatočnú skúsenosť). Chápem, že sú len súčasťou tohto nefungujúceho kolosu. A aj napriek tomu si zachovávajú elán a profesionálny prístup. Klobúk dolu.