Naše nechodenie do škôlky

Patrím do menšiny mamičiek, ktorých deti nechodili do škôlky napriek už škôlkárskemu veku, čiže hneď od troch rokov. Keďže mám tú skúsenosť, aké to je byť v tomto smere iný ako všetci známi, ako celé okolie, ako väčšina, mám chuť toto svoje poznanie zhrnúť a tak trochu sa obhájiť.

Keď sa mi narodilo druhé dieťa, staršia dcérka mala 2,5 roka. A ani mi nenapadlo dávať ju do škôlky. Prišlo by mi to absolútne nelogické odkladať ju, keď ja jej mama som doma. A až vtedy som si začala všímať, že ostatné mamky to vôbec tak neberú a niekedy aj napriek skomplikovania životného fungovania celej rodiny tých starších súrodencov do škôlky vodia. Tak trochu som sa im čudovala, no samozrejme chápem, že pre každého je vyhovujúce niečo iné. Opačne to však až také rešpektujúce nebolo. U niektorých ľudí som sa stretla s pochopením, s rešpektovaním môjho rozhodnutia napriek tomu, že oni konajú ináč. Niekedy aj s plným súhlasom. To si skutočne vážim. U mnohých však nie, či už mi to dali najavo, alebo som to len tak cítila. A čím bola dcérka staršia, tým viacej. Mamičiek, ktoré podnikli to isté rozhodnutie, poznám osobne naozaj veľmi málo. Nebyť na MK skupinky neškôlkárskych maminiek, tak sa naozaj cítim v tomto smere osamelo. Asi je to so všetkým tak, keď si človek dovolí konať ináč ako drvivá väčšina.

Po čase viem, že ako nič nie je čierno-biele, aj neškôlkovanie má svoje pozitíva aj negatíva. My ako rodina sme v tom však našli viac výhod ako nevýhod, a tak keď mladší dosiahol 3 roky, dovolila som si ostať na neplatenej rodičovskej dovolenke. Proste som to chcela nám dopriať. Nielen jemu, ale aj sebe. 

Asi teraz v myšlienkach čitateľov naskakujú samé ale… A tak sa pokúsim všetky tie „ale“ vysvetliť:

Ale bežná matka musí zarábať peniaze a preto je škôlka nevyhnutné riešenie…

Áno, tak sa dnes žije. Živiteľmi rodín nie sú len muži, ale aj ženy. Dajme tomu, že väčšina matiek skutočne musí, prípadne chce. Niekedy však nejde o nevyhnutnosť alebo slobodné rozhodnutie, ale len zotrvačnosť žiť tak, ako žije väčšina. V každom prípade, ak žena ostáva so svojimi deťmi doma napriek tomu, že už sú staršie ako 3 roky, by nemala byť posudzovaná ostatnými v zlom, práve naopak. Ak je tá možnosť, že si to rodina vie zariadiť, tak prečo nie?

Ale dieťa sa v škôlke mnohým veciam naučí ….

Samozrejme, naučí sa. Škôlka môže byť pre intelekt dieťaťa veľkým prínosom. Farby, tvary, básničky, pesničky, bežné veci o živote… Ste si ako mamky naozaj isté, že toto nedokážete vlastné dieťa naučiť samy? Dokážete. A nezáleží na vzdelaní. Dokážete to lepšie ako ktokoľvek iný. Pretože ste mamy. Sprevádzali ste svoje dieťa na začiatku cesty jeho poznania, boli ste jeho prvou učiteľkou a vôbec sa nemusíte báť, keď jeho učenie bude vo vašich rukách i naďalej.

Som presvedčená, že v škôlke môže nadobudnúť informácie bohatšie čo do kvantity (viac básničiek ako doma…), no v domácom prostredí získa poznanie hlbšieho charakteru, kvalitnejšie (jedna básnička, no zapamätateľná na celý život, navždy pripomínajúca sladké roky detstva).

Ale doma mu nikdy nevytvorím tak kvalitný program ako v škôlke….

V škôlkach, kde sa pani učiteľky skutočne snažia, sú naozaj pre deti pripravené rôzne podnetné aktivity. A je pravda, že doma mama nech sa akokoľvek snaží, má aj iné povinnosti ako neustále vytvárať dieťaťu program. Otázka však je, prečo by sme ten program mali stále vytvárať. Nie je to práve toto, čo učí naše deti k závislosti od vonkajších podnetov a potrebe byť organizovaný od niekoho. A takto sa tvoria jedinci svojím spôsobom nesamostatní, očakávajúci od vonkajšieho sveta, aby ma bavil. Detstvo je práve ten čas, kedy by malo byť dostatok priestoru na voľnú hru, ktorá sa v dnešnom ponímaní výchovy veľmi podceňuje. No dieťa hrou poznáva, spracúva zážitky, ventiluje emócie, rozvíja svoju fantáziu. Môže sa nám to zdať nezmyselné, no získava viac oko sa nám zdá. A čím viac mu život organizujeme, tým menej ostáva času, aby sa len tak hralo. Dieťa, ktoré ešte nie je ovplyvnené rýchlymi formami zábavy (čo je v dnešnej dobe však dosť náročné sa tomu vyhnúť) sa určite nudiť nebude. A keby aj, netreba sa toho báť. Nuda otvára priestor kreativite.

Ale v škôlke sa naučí disciplíne…

Závisí ako vnímame disciplínu. U dieťaťa, ktoré začína chodiť do školy, sa očakáva, že bude vedieť si plniť určité povinnosti, bude schopné sa trochu kontrolovať a byť na vyučovaní pozorné. A na to sa má v škôlke akože pripraviť. Ja disciplinované správanie spájam so zodpovednosťou. Voči iným, ale ja voči sebe. V školskom prostredí to znamená, že dávam pozor, nevyrušujem, kvôli tomu, že by to bolo bezohľadné voči ostatným, ale aj kvôli tomu, že ja sa chcem čo najviac naučiť. Čiže aj kvôli sebe. Určite nie kvôli tomu, že sa bojím, aby som nedostal „poznámku“. Bohužiaľ v školskom systéme táto vnútorná potreba disciplíny podporovaná nie je, práve naopak rieši sa to trestami, ktoré dlhodobo účinné nie sú. Ja ako rodič však vnútornú potrebu disciplíny podporovať chcem. A to, či je dieťa disciplinované alebo nie, je v rukách rodičov, nie škôlky. Je všeobecne známe, že v školách sú veľké problémy práve s disciplínou a s nezvládnuteľným správaním detí. A to aj napriek tomu, že drvivá väčšina detí škôlku navštevovala.

Ale dieťa potrebuje byť socializované….

Maminky tento termín rady používajú: „Začínam svoje dieťa socializovať...“, hovoria príchodom do materského centra medzi kolektív iných detí. Poďme si však vysvetliť, čo celkovo pojem socializácia znamená. Socializácia je postupné začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie, začínajúc v nukleárnej rodine, ďalej v malých spoločenských skupinách až po zapojenie sa do najširších, celospoločenských vzťahov. (podľa wikipédie) Čiže dieťa bude osoby, s ktorými prichádza do kontaktu napodobňovať a identifikovať sa s nimi. Deje sa to prirodzene, netreba s tým „začínať“. Je však pre dieťa dobré, keď má na to optimálne podmienky. To znamená, že má silné vzťahy s najbližšími osobami, rodičmi, súrodencami, veľmi prínosný určite je rozšírený okruh rodiny a okolia: starí rodičia, tety, ujovia, sesternice, bratranci, možno susedia … Vtedy prebieha správne prvotné učenie sa hodnotám, postojom a normám spoločnosti. Vtedy má dieťa možnosť napodobňovania osôb, ktoré sú od neho vyspelejšie. Prostredie škôlky predstavuje malý počet dospelých a veľký počet detí, u ktorých sa absolútne o nejakej sociálnej zrelosti nedá hovoriť. Kontakt dieťaťa s deťmi, učenie sa pravidlám v detskom kolektíve je určite tiež dôležitou súčasťou socializácie. Mylne sa však zvykne hovoriť, že práve to je celá socializácia. Nie je. Ak by celá socializácia prebiehala len tam, bola by obmedzená na veľmi chudobné prostredie, čo sa týka sociálnych vzťahov.

Ale dieťa potrebuje kontakt s inými deťmi…

To určite potrebuje. Už malé dieťatko reaguje na detskú tvár so záujmom. Od určitého veku čoraz viac vyhľadáva príslušníkov svojho detského sveta, pretože si s nimi rozumie a potrebuje v spolupráci s nimi fungovať v hrách, ktorým my dospelí už nie veľmi rozumieme. To všetko by sa dialo prirodzene a presne podľa individuálnej potreby každého dieťaťa (veď miera spoločenskosti je u každého rôzna a taktiež dieťa môže mať občas väčšiu potrebu byť viac s dospelými ako s deťmi, prípadne aj byť samo). Keď si predstavíme tradičný spôsob spolunažívania ľudí, tak presne toto bolo deťom umožnené. Bohužiaľ, moderná doba o túto prirodzenosť deti oberá čoraz viac. Možnosti prirodzeného a nenúteného kontaktu s deťmi má dnešný malý človiečik naozaj málo. Škôlka nie je prirodzené prostredie a do detského kolektívu je dieťa donútené. Problémom tiež je, že zďaleka nie každé dieťa je v troch rokoch (a skorej už vôbec nie) pripravené fungovať v cudzom prostredí obklopené cudzími ľuďmi. Mnohé v tom veku ešte vôbec nepotrebujú a ani nevedie interagovať s inými deťmi. Niektoré by sa zas možno rady aj v detskom kolektíve pohrali, no potrebovali by ešte prítomnosť blízkej dospelej osoby, v ktorej by mali istotu. Určite by mi teraz mnohí rodičia argumentovali, že ich deti chodili (chodia) do škôlky s radosťou a nemajú pocit donútenia. Určite a prajem im to. Sú to pravdepodobne detičky spoločenské, skôr extrovertné, viac prispôsobivé. Sú však mnohé deti, ktoré týmito vlastnosťami nedisponujú a nie je to chyba, majú určite iné prednosti, ale pobyt v škôlke znášajú problematicky.

 Ale dieťa si v kolektíve musí prejsť detskými chorobami na získanie imunity…

Nuž neviem, ako sa k tomuto stavajú odborníci. Náš lekár nechodenie do škôlky u nás ohodnotil pozitívne. Niektorý iný lekár by však mal možno iný názor. Mojím receptom na budovanie imunity u detí je dostatok pohybu, pobyt na čerstvom vzduchu, nepreháňať to s nadmerným obliekaním, trochu dopriať otužovanie. Tiež podľa mňa imunite neprospieva priveľa stresu a k tomu pri nástupe do škôlky dochádza a nie každé dieťa to zvláda bez následkov. Zvýšenú chorľavosť detí po nástupe do škôlky pripisujem aj tomu. Na strane druhej, ak má občasný kontakt s pôvodcami ochorenia a prípadne aj občasné prekonanie choroby imunitu posilniť, nie je nutné, aby bolo dieťa v škôlke. Nechodiť do škôlky neznamená absolútnu izoláciu dieťaťa od okolitého sveta a držanie ho doma v nejakých sterilných podmienkach.

Nechcem svojimi vyjadreniami sa niekoho dotknúť, či škôlky celkovo odsudzovať. To absolútne nie, veď každý koná voči svojim deťom, tak ako najlepšie vie. Len možno sa nájdu mamičky, ktoré sa s chodením do škôlky u svojich detí vnútorne nestotožňujú, no z nejakého dôvodu sa boja to nespraviť. Tak práve tie si dovolím povzbudiť, že absolútne nie je dôvod sa niečoho báť a ak sa im to dá, nech si dieťa nechajú doma. Pretože najsprávnejšie rozhodnutie je práve to intuitívne, pochádzajúce z nášho vnútra.