Patrím do menšiny mamičiek, ktorých deti nechodili do škôlky napriek už škôlkárskemu veku, čiže hneď od troch rokov. Keďže mám tú skúsenosť, aké to je byť v tomto smere iný ako všetci známi, ako celé okolie, ako väčšina, mám chuť toto svoje poznanie zhrnúť a tak trochu sa obhájiť.

Keď sa mi narodilo druhé dieťa, staršia dcérka mala 2,5 roka. A ani mi nenapadlo dávať ju do škôlky. Prišlo by mi to absolútne nelogické odkladať ju, keď ja jej mama som doma. A až vtedy som si začala všímať, že ostatné mamky to vôbec tak neberú a niekedy aj napriek skomplikovania životného fungovania celej rodiny tých starších súrodencov do škôlky vodia. Tak trochu som sa im čudovala, no samozrejme chápem, že pre každého je vyhovujúce niečo iné. Opačne to však až také rešpektujúce nebolo. U niektorých ľudí som sa stretla s pochopením, s rešpektovaním môjho rozhodnutia napriek tomu, že oni konajú ináč. Niekedy aj s plným súhlasom. To si skutočne vážim. U mnohých však nie, či už mi to dali najavo, alebo som to len tak cítila. A čím bola dcérka staršia, tým viacej. Mamičiek, ktoré podnikli to isté rozhodnutie, poznám osobne naozaj veľmi málo. Nebyť na MK skupinky neškôlkárskych maminiek, tak sa naozaj cítim v tomto smere osamelo. Asi je to so všetkým tak, keď si človek dovolí konať ináč ako drvivá väčšina.

Po čase viem, že ako nič nie je čierno-biele, aj neškôlkovanie má svoje pozitíva aj negatíva. My ako rodina sme v tom však našli viac výhod ako nevýhod, a tak keď mladší dosiahol 3 roky, dovolila som si ostať na neplatenej rodičovskej dovolenke. Proste som to chcela nám dopriať. Nielen jemu, ale aj sebe. 

Asi teraz v myšlienkach čitateľov naskakujú samé ale… A tak sa pokúsim všetky tie „ale“ vysvetliť:

Ale bežná matka musí zarábať peniaze a preto je škôlka nevyhnutné riešenie…

Áno, tak sa dnes žije. Živiteľmi rodín nie sú len muži, ale aj ženy. Dajme tomu, že väčšina matiek skutočne musí, prípadne chce. Niekedy však nejde o nevyhnutnosť alebo slobodné rozhodnutie, ale len zotrvačnosť žiť tak, ako žije väčšina. V každom prípade, ak žena ostáva so svojimi deťmi doma napriek tomu, že už sú staršie ako 3 roky, by nemala byť posudzovaná ostatnými v zlom, práve naopak. Ak je tá možnosť, že si to rodina vie zariadiť, tak prečo nie?

Ale dieťa sa v škôlke mnohým veciam naučí ….

Samozrejme, naučí sa. Škôlka môže byť pre intelekt dieťaťa veľkým prínosom. Farby, tvary, básničky, pesničky, bežné veci o živote… Ste si ako mamky naozaj isté, že toto nedokážete vlastné dieťa naučiť samy? Dokážete. A nezáleží na vzdelaní. Dokážete to lepšie ako ktokoľvek iný. Pretože ste mamy. Sprevádzali ste svoje dieťa na začiatku cesty jeho poznania, boli ste jeho prvou učiteľkou a vôbec sa nemusíte báť, keď jeho učenie bude vo vašich rukách i naďalej.

Som presvedčená, že v škôlke môže nadobudnúť informácie bohatšie čo do kvantity (viac básničiek ako doma…), no v domácom prostredí získa poznanie hlbšieho charakteru, kvalitnejšie (jedna básnička, no zapamätateľná na celý život, navždy pripomínajúca sladké roky detstva).

Ale doma mu nikdy nevytvorím tak kvalitný program ako v škôlke….

V škôlkach, kde sa pani učiteľky skutočne snažia, sú naozaj pre deti pripravené rôzne podnetné aktivity. A je pravda, že doma mama nech sa akokoľvek snaží, má aj iné povinnosti ako neustále vytvárať dieťaťu program. Otázka však je, prečo by sme ten program mali stále vytvárať. Nie je to práve toto, čo učí naše deti k závislosti od vonkajších podnetov a potrebe byť organizovaný od niekoho. A takto sa tvoria jedinci svojím spôsobom nesamostatní, očakávajúci od vonkajšieho sveta, aby ma bavil. Detstvo je práve ten čas, kedy by malo byť dostatok priestoru na voľnú hru, ktorá sa v dnešnom ponímaní výchovy veľmi podceňuje. No dieťa hrou poznáva, spracúva zážitky, ventiluje emócie, rozvíja svoju fantáziu. Môže sa nám to zdať nezmyselné, no získava viac oko sa nám zdá. A čím viac mu život organizujeme, tým menej ostáva času, aby sa len tak hralo. Dieťa, ktoré ešte nie je ovplyvnené rýchlymi formami zábavy (čo je v dnešnej dobe však dosť náročné sa tomu vyhnúť) sa určite nudiť nebude. A keby aj, netreba sa toho báť. Nuda otvára priestor kreativite.

Ale v škôlke sa naučí disciplíne…

Závisí ako vnímame disciplínu. U dieťaťa, ktoré začína chodiť do školy, sa očakáva, že bude vedieť si plniť určité povinnosti, bude schopné sa trochu kontrolovať a byť na vyučovaní pozorné. A na to sa má v škôlke akože pripraviť. Ja disciplinované správanie spájam so zodpovednosťou. Voči iným, ale ja voči sebe. V školskom prostredí to znamená, že dávam pozor, nevyrušujem, kvôli tomu, že by to bolo bezohľadné voči ostatným, ale aj kvôli tomu, že ja sa chcem čo najviac naučiť. Čiže aj kvôli sebe. Určite nie kvôli tomu, že sa bojím, aby som nedostal „poznámku“. Bohužiaľ v školskom systéme táto vnútorná potreba disciplíny podporovaná nie je, práve naopak rieši sa to trestami, ktoré dlhodobo účinné nie sú. Ja ako rodič však vnútornú potrebu disciplíny podporovať chcem. A to, či je dieťa disciplinované alebo nie, je v rukách rodičov, nie škôlky. Je všeobecne známe, že v školách sú veľké problémy práve s disciplínou a s nezvládnuteľným správaním detí. A to aj napriek tomu, že drvivá väčšina detí škôlku navštevovala.

Ale dieťa potrebuje byť socializované….

Maminky tento termín rady používajú: „Začínam svoje dieťa socializovať...“, hovoria príchodom do materského centra medzi kolektív iných detí. Poďme si však vysvetliť, čo celkovo pojem socializácia znamená. Socializácia je postupné začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie, začínajúc v nukleárnej rodine, ďalej v malých spoločenských skupinách až po zapojenie sa do najširších, celospoločenských vzťahov. (podľa wikipédie) Čiže dieťa bude osoby, s ktorými prichádza do kontaktu napodobňovať a identifikovať sa s nimi. Deje sa to prirodzene, netreba s tým „začínať“. Je však pre dieťa dobré, keď má na to optimálne podmienky. To znamená, že má silné vzťahy s najbližšími osobami, rodičmi, súrodencami, veľmi prínosný určite je rozšírený okruh rodiny a okolia: starí rodičia, tety, ujovia, sesternice, bratranci, možno susedia … Vtedy prebieha správne prvotné učenie sa hodnotám, postojom a normám spoločnosti. Vtedy má dieťa možnosť napodobňovania osôb, ktoré sú od neho vyspelejšie. Prostredie škôlky predstavuje malý počet dospelých a veľký počet detí, u ktorých sa absolútne o nejakej sociálnej zrelosti nedá hovoriť. Kontakt dieťaťa s deťmi, učenie sa pravidlám v detskom kolektíve je určite tiež dôležitou súčasťou socializácie. Mylne sa však zvykne hovoriť, že práve to je celá socializácia. Nie je. Ak by celá socializácia prebiehala len tam, bola by obmedzená na veľmi chudobné prostredie, čo sa týka sociálnych vzťahov.

Ale dieťa potrebuje kontakt s inými deťmi…

To určite potrebuje. Už malé dieťatko reaguje na detskú tvár so záujmom. Od určitého veku čoraz viac vyhľadáva príslušníkov svojho detského sveta, pretože si s nimi rozumie a potrebuje v spolupráci s nimi fungovať v hrách, ktorým my dospelí už nie veľmi rozumieme. To všetko by sa dialo prirodzene a presne podľa individuálnej potreby každého dieťaťa (veď miera spoločenskosti je u každého rôzna a taktiež dieťa môže mať občas väčšiu potrebu byť viac s dospelými ako s deťmi, prípadne aj byť samo). Keď si predstavíme tradičný spôsob spolunažívania ľudí, tak presne toto bolo deťom umožnené. Bohužiaľ, moderná doba o túto prirodzenosť deti oberá čoraz viac. Možnosti prirodzeného a nenúteného kontaktu s deťmi má dnešný malý človiečik naozaj málo. Škôlka nie je prirodzené prostredie a do detského kolektívu je dieťa donútené. Problémom tiež je, že zďaleka nie každé dieťa je v troch rokoch (a skorej už vôbec nie) pripravené fungovať v cudzom prostredí obklopené cudzími ľuďmi. Mnohé v tom veku ešte vôbec nepotrebujú a ani nevedie interagovať s inými deťmi. Niektoré by sa zas možno rady aj v detskom kolektíve pohrali, no potrebovali by ešte prítomnosť blízkej dospelej osoby, v ktorej by mali istotu. Určite by mi teraz mnohí rodičia argumentovali, že ich deti chodili (chodia) do škôlky s radosťou a nemajú pocit donútenia. Určite a prajem im to. Sú to pravdepodobne detičky spoločenské, skôr extrovertné, viac prispôsobivé. Sú však mnohé deti, ktoré týmito vlastnosťami nedisponujú a nie je to chyba, majú určite iné prednosti, ale pobyt v škôlke znášajú problematicky.

 Ale dieťa si v kolektíve musí prejsť detskými chorobami na získanie imunity…

Nuž neviem, ako sa k tomuto stavajú odborníci. Náš lekár nechodenie do škôlky u nás ohodnotil pozitívne. Niektorý iný lekár by však mal možno iný názor. Mojím receptom na budovanie imunity u detí je dostatok pohybu, pobyt na čerstvom vzduchu, nepreháňať to s nadmerným obliekaním, trochu dopriať otužovanie. Tiež podľa mňa imunite neprospieva priveľa stresu a k tomu pri nástupe do škôlky dochádza a nie každé dieťa to zvláda bez následkov. Zvýšenú chorľavosť detí po nástupe do škôlky pripisujem aj tomu. Na strane druhej, ak má občasný kontakt s pôvodcami ochorenia a prípadne aj občasné prekonanie choroby imunitu posilniť, nie je nutné, aby bolo dieťa v škôlke. Nechodiť do škôlky neznamená absolútnu izoláciu dieťaťa od okolitého sveta a držanie ho doma v nejakých sterilných podmienkach.

Nechcem svojimi vyjadreniami sa niekoho dotknúť, či škôlky celkovo odsudzovať. To absolútne nie, veď každý koná voči svojim deťom, tak ako najlepšie vie. Len možno sa nájdu mamičky, ktoré sa s chodením do škôlky u svojich detí vnútorne nestotožňujú, no z nejakého dôvodu sa boja to nespraviť. Tak práve tie si dovolím povzbudiť, že absolútne nie je dôvod sa niečoho báť a ak sa im to dá, nech si dieťa nechajú doma. Pretože najsprávnejšie rozhodnutie je práve to intuitívne, pochádzajúce z nášho vnútra. 

Nebudem písať o tom, že je množstvo iných zaujímavých aktivít, ktoré deti môžu robiť, okrem pozerania na obrazovku. To je samozrejmosť. Tak isto je aj samozrejmé, že knihy by mali mať pred obrazovkou prednosť. Ale veď vieme… Zima je dlhá a aj keď jar už prichádza, ešte si nejakú chvíľu počkáme, kým budeme môcť viac času tráviť vonku. Občasné pozeranie rozprávok nezaškodí a nám rodičom pomôže.

Jasné, že je potrebné to trochu odkontrolovať, ustrážiť. To už je na nás dospelých. Napríklad u nás platí pravidlo, že rozprávky sa pozerajú jedine vo večerných hodinách. A funguje nám to.

A je jasné, že niektoré rozprávky sa mi až tak veľmi nevidia a iné zas deťom pustím s pokojnejším svedomím, pretože sú naozaj pekné a myslím, že deťom môžu aj niečo hodnotné priniesť. Nič proti najnovším rozprávkam, len mi tie staršie prídu akosi krajšie, zmysluplnejšie. A tak sa u nás pozerajú aj rozprávky z čias nášho detstva, ba aj staršie. Hlavne staré dobré večerníčkové seriály.

Tieto sú naše najobľúbenejšie:

Macko Uško – kto by ho nepoznal. Jeho ako postavičku aj s úvodnou (i záverečnou) pesničkou. Poľský kreslený seriál pre deti sa začal nakrúcať v roku 1975, no postava Macka Uška s jeho príbehmi vznikla už v roku 1957 v detskom časopise. V slovenskom znení sa deťom prihovára pokojný hlas Michala Dočolomanského. A cez jednoduché príbehy deti dostávajú od Macka odkazy. Napríklad o tom, že klamať nie je dobré, že najprv povinnosti potom zábava, že niekedy treba byť opatrný, ale aj o tom, akú vysokú cenu má priateľstvo...

Na dvore a na pažiti – československý hraný seriál z roku 1986. S rovnakým názvom bola aj detská knižka – leporelo o domácich zvieratkách, v ktorej si v seriáli hlavná hrdinka Zuzka listuje. Zuzka je na prázdninách na vidieku a spoločnosť jej robia zvieratká. Veľmi milé a pokojné pozeranie. A v kombinácii s komentárom pána Chudíka aj so známou znelkou to určite v mnohých vyvolá príjemné pocity z detstva.

Rozprávky pod stromček – Československo 1981-86, poetické príbehy zobrazujúce kúzlo Vianoc. Taktiež počas daného obdobia môžu potešiť aj tieto príbehy tradičnejšieho charakteru: Vianočné rozprávanie (Slovensko 1996-97). A počas celej zimy zas Snehuliacke rozprávky (Československo, 1992-93) alebo aj staršie Zimné rozprávky (Československo, 1974).

Meduška – cez tento bábkový seriál sa dostaneme do dávnejšej minulosti: Československo 1976-77, príbehy zo života včielky a jej kamarátov chrobáčikov podľa námetu rozprávok Ruda Mórica.

Čin čin – a ešte staršia klasika, československý animovaný seriál z roku 1970, podľa knižnej predlohy Ľudmily Podjavorinskej. Veršovaný príbeh o lenivom vrabčekovi Čimovi môže osloviť aj dnešné deti.

Ako zajac prekabátil lenivého horára – Československo 1985, bystrý zajko sa vždy vynájde a každý jeden deň od pondelka do nedele horárovi ukradne jednu kapustu.

Bolo to dávno pradávno – príbehy o chlapčekovi Slávkovi, ktorý žije na hrade Devín (Československo 1984). Stretnúť sa so životom ľudí v dávnej minulosti sa môžeme aj v týchto príbehoch: Remeselnícke rozprávky (Slovensko 1995-98), Bratislavské rozprávky (Slovensko 1991-99).

Panák z križovatky – panáčik zo semaforu vyskočí a zažíva rôzne dobrodružstvá. Československý animovaný seriál z roku 1980-81, tvorba Viktora Kubala.

V chalúpke a za chalúpkou – rozprávky zo života samotného rozprávkového deduška Večerníčka a jeho zvieratiek. Československo 1986-93.

Sedem vymyslených budíkov - „...ja som budík, budíček, budiť je môj koníček...“ V detskom svete aj neživé predmety majú ľudskú podobu a môžu byť našimi kamarátmi. Československý animovaný seriál z roku 1991.

Autíčko Tút – a podobne je to aj tu. Slovenský animovaný seriál z roku 1995. Malé autíčko má radosti aj starosti ako aj iní chlapci.

Otecko sa mi nepáči – hraný československý seriál z roku 1991 tak pre deti, ako aj pre dospelých. A tak priamo zo života. Otecko s Barborkou prežívajú veľmi krásne, no zároveň náročné dni spolu, kým mamička je v pôrodnici s bračekom.

Bambuľkine dobrodružstvá – československý hraný rodinný seriál z roku 1982. Všetci si dobre pamätáme na malú Bambuľku, ktorá záhadne prišla od nejakého Bambuľkova a teraz býva u Deda Jozefa. A pomaly sa učí o pravidlách na tomto svete.

O psíkovi a mačičke – najstarší rozprávkový snímok, ktorý nás baví, je tento. Tieto príbehy, ktorých autorom je Jozef Čapek, boli vydané už v roku 1929, animovaný seriál vznikol v roku 1950. No nadčasovosť sa tu nedá poprieť.

Pa a pi - „...z mačacej planéty…“ česko-slovensko- nemecký animovaný seriál z rokov 1986-89 má celkom prínosný edukačný charakter. V každej časti sa mimozemské mačičky prichádzajúce na planétu Zem zoznamujú s iným zvieratkom a dozvedia sa o ňom mnoho zaujímavostí.  

Lienka Anulienka – československý animovaný seriál z rokov 1982-88 zo života chrobáčikov a kvietkov.

Pat a Mat (A je to!) - tak títo dvaja „šikovníci“ všetkým dobre známi zabávajú už viacero generácií nielen v Čechách alebo na Slovensku, ale aj v iných krajinách. A nielen deti. Tento československý a neskôr český animovaný seriál sa začal tvoriť v roku 1976 a jeho produkcia stále pokračuje. Doteraz bolo uvedených 130 epizód.

Indiánske rozprávky (Orlie Pierko) – aj o Indiánoch sa cez rozprávky niečo dozvieme. Československý animovaný seriál vznikal v rokoch 1982-88.

Jurošík - „...ja nešťastný zemepán...“, áno aj zbojnícka tematika má medzi rozprávkami svoje miesto. Tento československý a neskôr slovenský animovaný seriál sa vytvoril v rokoch 1991-93 a ďalšie časti v r. 2010-11.

Bol raz jeden život – francúzsky animovaný seriál z roku 1987, ktorý nás dokonale prevedie celým ľudským telom a hravo nás zasvätí do tajomstiev jeho fungovania, poučí nielen deti.  

Tao Tao – Západné Nemecko 1983, naozaj nádherná animácia, radostné pozeranie na malého medvedíka pandu s menom Tao Tao. Jeho mama každú časť rozpráva malým zvieratkám jeden múdry príbeh zo života. Niektoré príbehy známe z klasických rozprávok, niektoré nie, ale každý jeden nesie veľké ponaučenie.  

A spomeniem aj novšie rozprávkové seriály pre deti, ktoré si u nás našli obľubu a ktoré pokladám za naozaj vydarené.

Mimi a Líza – Slovensko 2011. Veľmi pekná rozprávka (večerníček, kniha, aj film) o priateľstve, o tých pravých hodnotách, o inakosti a aj o tom, že hendikep vôbec nemusí byť prekážkou v prežívaní pekného detstva. Tvorkyne tu prejavili skutočne voľnú až divokú kreativitu, či už literárnu alebo výtvarnú. A pritom sa zachováva vkusnosť, zmysluplnosť deja aj hlbší odkaz.

Chalupka na vršku – český bábkovo animovaný seriál z roku 2006 o tradičnom živote ľudí v minulosti. Jednotlivé časti prechádzajú celým rokom a zachytávajú všetky tradície od Troch kráľov cez Veľkú Noc až po Vianoce, ako aj zmenu povinností ľudí v závislosti od ročného obdobia. Stretneme sa aj s rôznymi remeslami, životnými udalosťami: svadba, narodenie dieťaťa...To všetko nás prenesie do čias našich predkov, do čias, ktoré sú už dávno preč, možno nášmu životu vzdialené, no mali by sme ich poznať.

A aké rozprávky sa pozerajú u vás? 

Spomínate si na tieto klasiky? 

Ktoré boli vaše obľúbené? 

A ktoré sú obľúbené u vašich detí?