Už dlho som nepísala no dni bežia strašne rýchlo... Miška napreduje míľovými krokmi vpred a ja naopak zostávam niekde v diaľke... Chodím na intenzívne terapie každý jeden týždeň... Som hrozne unavená. Možno Vám to príde komické, ale napísanie tohoto článku ma stojí mnoho energie.

Podľa psychologičky môj mozog bol dlhodobo tak vybičovaný, že prešiel do usporného režimu. Parchant jeden.

Miška robí veľké pokroky.. Váha sa drží.

Máme konečne už kompletnú terapeutickú podporu. Psychiater, psychológ , podporná skupina a joga.

Spáva sama v izbe a ja nechodím pod chvíľou na kontroli. Po roku bola konečne s kamarátmi von. Už chodí na prechádzky sama. Niekedy cez víkend prespí u sesternice. Pomaličky ale isto sa vracia k normálnemu životu aj keď stále prekračuje prekážky drží sa statočne. Jej telo a psychika dostali riadne zabrať a potrebuje ich vyliečiť hlavne dušu tam nás čaká ešte veľa práce.

Úzkosti prichádzajú stále no naučila sa s nimi lepšie pracovať.

Najväčší náš problém je teraz derealizácia ktorá je po ťažkej depresii častým javom.

Miška je z toho nešťastná, ale učí sa metódy, ktoré by jej mali stav zlepšiť tak verím, že časom to bude lepšie.

........................................................................

Vošli sme do budovy a podľa značení na stene sme došli k príjmovej ambulanci. Sadli sme si na lavičku a v napätí čakali.

Asi po 5 minútach sa otvorili dvere. Vyšla sestrička. 

Vy ste prišli na príjem však? Pán prednosta mi o Vás hovoril poďte ďalej.

Spíšem s Vami údaje. 

Jedla si niečo? 

Nie

Dobre spravíme hneď aj odbery. 

Teraz sa mi postavíš na váhu. Vyzleč sa do spodného prádla. Hmm vidím jazvy ubližuješ si? Niečo čerstvé? 

Fajčíš? Nejaké iné drogy? 

Mobil mama zoberie tu ho nemôžeš mať. 

Takisto fľašu ani pohárik nepotrebuješ, ani žuvačky a tieto šnúrky tiež pošleme domov. 

Sestrička bola veľmi milá. Prebrali sme všetky veci potrebné k príjmu. 

No teraz zavolám na oddelenie, lebo deti sa testujú vieš minulý týždeň sme mali pozitívneho pacienta ak náhodou bude niekto pozitívny budeš musieť ísť k dospelým. Náštevy máme tiež zakázané. Každý deň môžete na 5 minút zavolať a vidieť sa môžete cez okno. 

Chcela som utiecť ale vedela som, že teraz musím byť silná a Mišku podržať a podporiť nedala som na sebe znať žiadny náznak aj keď vo mne prebiehala vojna. 

Dobre tak môžeme ísť na oddelenie všetci sú negativni. 

Odprevadila som ju pred dvere oddelenia ďalej som nemohla silno som ju objala a sľúbila, že to zvládne ani sa nenazdá a zas budeme spolu. 

Vy tu prosím počkajte na doktorku zachvíľu príde. Dvere sa zavreli hruď mi stiahlo. 

S doktorkou sme prebrali všetko od tehotenstva až po súčasnosť. Dobre to bude všetko. Dnes Miške nevolajte najskôr až zajtra. Po hodine rozhovoru som vyšla z budovy. 

Ako som za sebou zavrela dvere zaliali ma slzy. Všetko čo som v sebe držala aby som Miške dodala odvahu mi tieklo po lícach. 

Nevnímala som okolie prechádzala som pomedzi ľudí a nemohla som prestať plakať. 

Prišla som do auta a snažila sa dať do kopy aby som v poriadku prišla do práce, kde nikto okrem jednej kolegyne nič netušil. 

Aj som došla no po hodine som šla domov nedokázala som tam vydržať moje myšlienky boli úplne inde. Keď som prišla domov ľahla som si a plakala a plakala nakoniec som od vyčerpania zaspala. 

Keď som vstala vybrala som sa k našim nevedela som si predstaviť ostať v tom prázdnom byte potrebovala som uniknúť, nachvilu prísť na iné myšlienky. Vtedy som netušila, že do toho prázdneho bytu sa budem vracať vtedy pre mňa nekonečných nie predpokladaných 7 ale 50 dní.