Ako každá jedna žena ( teda väčšina) aj ja som snívala o tom ,že sa raz stanem matkou. Preto správa o tom , že som tehotná ma nesmierne potešila a už som si všetko pripravovala na príchod babätka. Vedela som, že to nieje ľahká úloha, ale v tej chvíli som tomu nevenovala pozornosť. 

A potom to prišlo ...Pôrod ... Pripravovala som sa na to , že to nebude jednoduche a bude to bolieť, ale nepripravila som sa na to, že budem musieť bojovať o život ...ale nie svoj ...môjho dieťata.

Mala som pocit,že už v sebe nenazbieram dostatok síl ,aby som ho dokazala vytlačiť ,kým doktorka nepovedala, že už musím. A vtedy som si uvedomila, že toto je to čo robí matku matkou. Isť až za hranice svojich síl pre svoje dieťa. Našťastie sa to podarilo a porodila som krásneho synčeka. Boj sa mohol začať. Ako neskúsená matka som celý pobyt v nemocnici preplakala. Prvé prisatie, uspávanie, bolesti bruška, neskutočné horúčavy, všetko bolo také ťažké až som si pomyslela:Naozaj som pripravená byť mama? Asi nie..nezvladnem to ! 

Ťažké je to dodnes a viem, že to ešte veľa veľa týždnov, mesiacov, rokov ťažké bude . ( a to má malý zatiaľ len 6 týždnov : D ) Ale keď sa na vás to dieťa pozrie tým úprimným pohľadom, keď naznačí úsmev , keď vidíte ako krásne spinká, vtedy si uvedomíte,že ste skutočne pripravená byť matkou a pomahať mu naučiť sa žiť. Pre všetky budúce prvomatky mám len jednu radu .: Nebojte sa , všetky sme to zažili prvý krát a každa si poplakala.Ani jedna nebola dokonalou matkou hneď. 

Zvládneme to všetky.