31 koliečok, 115km, +5059m

Korona zrušila tento rok mnoho pretekov a aj oba termíny Ultralanovky pre Plamienok. Prišiel aj zákaz vychádzania a cestovania mimo okres, ale organizátor umožnil zabehnúť si ju individuálne a virtuálne, buď priamo na Kamzíku, alebo na trase podobných parametrov v okolí bydliska. Pozerám sa z okna kancelárie na kopček nad Liptovským Mikulášom, Háj-Nicovô a už aj si ho klikám v Hikingu, aké má parametre… cca 3,7km a nejakých 160m prevýšenie. To by možno šlo.. píšem organizátorovi, a že hej, môže byť, trasa je schválená. Nasledujúci víkend bolo plošné testovanie, a šup, ani neviem ako, ocitla som sa v karanténe s pozitívnym certifikátom. Lanovka mi však stále vŕtala v hlave… Cítim sa dobre, len som unavená, v izolácii poctivo cvičím aspoň jogu. Po 13tich dňoch vyliezam z väzenia, stále sa cítim dobre, ba lepšie, a som zvedavá, ako sa mi bude behať. Kondička je včudu.. nohy vládzu, ale tepy vyššie, než zvyčajne, rýchlejšie sa unavím. Tak si stanovujem dátum projektu na posledný novembrový víkend, dovtedy sa hádam ešte trošku poopravím. Píšem Katke, bežeckej kámoške, ktorá si ešte na jar prenajala mňa ako bežca, že pôjdem behať Ultralanovku na Háj, a či platí jej prísľub. Ona na to, že ma tam príde podporiť aj s vývarom. Z tejto nevinnej vyhrážky bol nakoniec 24h profesionálny support s asistentom, dodávkou, plynovým varičom, masážou, dobrou kávou, smiechom, energiou a náladou, akú isto ani Kilian nemal a preto nedokončil svoju 24hod výzvu.

Oslovila som ešte pár ludí, ktorí ma napadli, že by sa možno radi prišli trošku pomotkať na Háj, a snáď aj v noci. No nechcela som tomu robiť masívne PR, lebo som netušila, ako to dopadne a náhodou tam umriem niekde v polovici a bude trapas. Priznám sa, že svoje zlyhania nesiem ťažko a zvlášť, keď je pri tom aj obecenstvo. A tak sa pár ľudí prisľúbilo, že ma prídu podporiť a dokonca kamarátka Janka mi požičala svojho muža ultrabežca na noc. Ževraj už dva mesiace nič nerobí, tak nech ide už konečne niečo robiť, a to krúžiť v noci so mnou. Tomu hovorím ideálne naštartovanie tréningu na nadchádzajúcu ultra sezónu. Celkom sa začínam tešiť a opúšťajú ma obavy z toho, aký efekt bude mať na toto celé moja dlhá Covid pauza, fakt, že neznášam zimu a tmu. Toto obdobie sa síce vyznačuje nízkymi teplotami, no zato aspoň krátkymi dňami a dlhými nocami. No čo už. Cítim zodpovednosť za všetkých tých ľudí, čo do mojich nôh vložili dôveru a zaviazali sa prispieť na dobrú vec.

Týždeň pred akciou sa venujem oddychu, praniu smradľavých bežeckých vecí, aby boli na sobotu krásne a voňavé aspoň prvé dve hodiny. V duchu si robím zoznam, čo mi bude treba a pripravujem sa. S Katkou dolaďujeme čas štartu a podobné detaily a v sobotu ráno po nie moc dobrej noci, sa definitívne balím a odchádzam na miesto činu. Nakoniec nie je až taká zima, teplota sa drží okolo 0 až mínus 1, max. mínus 2. Ja mám však so sebou zbalené zimné topánky Columbia, dlhý zimný kabát a lyžiarske rukavice (rukavice som naozaj využila nadránom). Pre istotu.

Parkujem auto, optimálne sa doobliekavam, rozcvičujem, a 8:02 vyrážam. Fíha, tak toto je ono, už som to odštartovala, už nie je cesty späť, už sa mi odpočítavajú prvé minúty z mojej prvej 24hodinovky. Zdanlivo úplne obyčajný pocit, proste som vybehla a bežala. Nikdy predtým som tak dlho nebehala, môj najdlhší beh z časového hľadiska mal 13 hodín a z hľadiska vzdialenosti okolo 58km. Vzhľadom na všetky okolnosti som zvolila veľmi mierne tempo. Taktika bola, že do kopca v lese budem kráčať, a dolu asfaltkou v miernom pokluse, aby som vydržala čo najdlhšie. V úplne skvelom rozpoložení bežím prvé koliečko, druhé.. a som svedkom zrodenia sa krásneho dňa. Opar sa dvíha, hory sa odkrývajú, obloha je modrá, a slnko tiež vykúka. Stromy a kríky sú celé biele od sriene a scenéria je naozaj krásna.

Po troch koliečkach prichádza Katka s Martinom a s dodávkou, vítame sa, prehodíme pár slov, čo a ako, a ja si cupkám dalej. Asfaltový úsek poznám naspamäť, no chodník v lesíku je pre mňa nový, neznámy. Vedie tadiaľ aj časť bežeckej trasy Petry Vlhovej, oznamujú mi tabule a značky. Približne v polovici kopca je odpočívadlo s pníkmi na sedenie a ďalšími informačnými tabuľami. Troška vyššie, v mieste, kde chodník vybieha z lesa na lúku, je malá búdka s nápisom Hmyzí Hotel. Premýšľam, aké milé, a predstavujem si, ako si tam v izbičkách nažívajú včielky, osy a sršne v pokoji a mieri :D úplne hore na kopci je vojnový cintorín a pamätník padlým hrdinom. Pamätám sa, ako som tam skladala pioniersky sľub. Áno, som už taká stará :D a na staré kolená som sa takto zbláznila. Z druhej strany kopca je nefunkčná zjazdovka, kde som toho tiež kedysi nalyžovala. Petra Vlhová zo mňa síce nie je, ale je zo mňa Petra Navrátilová a behám tu po chodníčku Petry Vlhovej svoju Ultralanovku.

Slavkovský štít. Milujem Tatry a turisticky mám prejdené mnohé tatranské vrcholy, no Slavkovský štít ma nikdy nelákal a vravela som si, že ho oželiem a nebude mi vadiť, ak nebudem mať zárez z výstupu naň. Odrádzal ma zdĺhavý, monotónny, takmer päťhodinový výstup. To som ešte netušila, že si ho tento rok vybehnem, a to doslova, v priebehu ôsmich dní hneď dvakrát. A to všetko vďaka úžasnej skupine na Modrom Koníku s názvom TEKMAR – vaša zabalená energia https://www.modrykonik.sk/group/9546/ . Ale poďme pekne po poriadku.

Do skupiny som sa pridala ako bežkyňa, ktorá hľadala nejakú inú, zdravšiu alternatívu ku klasickým doboškám a čokoládam, ktorou by sa mohla odmeňovať po výkonoch a dopĺňať energiu zdravou formou. Bola som príjemne prekvapená, ako skupina aktívne žije cvičením, behaním, rôznou inou aktivitou a súťažami o srdiečka, ale aj o samotné tyčinky TEKMAR. Jedného dňa som si našla súkromnú správu od ambasádorky skupiny, Mirky. Oslovila ma s ponukou štartovať na preteku Tatranská Šelma VERTICAL Slavkovský štít, 2452mnm, aj keď registrácia už bola dávno zatvorená, lebo limit 200 štartujúcich sa dávno naplnil. TEKMAR, ako jeden z hlavných sponzorov súťaže, mal možnosť doplniť štartovú listinu o svojho pretekára. Nebudem klamať a poviem, že som sa cítila veľmi poctená a polichotená touto ponukou, no zároveň som si nebola istá, či by som to zvládla. Beží sa 7km do vrchu s prevýšením 1400m a časovým limitom 1hod 58min. Mala som síce za sebou niekoľko pretekov do vrchu, no nie až s takými náročnými parametrami. Mimochodom, Tatranská Šelma VERTICAL je najnáročnejší beh do vrchu v rámci Slovenska a Strednej Európy. No ponuka zúčastniť sa ma veľmi lákala, a tak som súhlasila. TEKMAR nakoniec vybavil až dve registrácie pre nás členky skupiny, a tak sme sa mohli navzájom ťahať a motivovať. Bolo skvelé sledovať, ako nám ostatní členovia skupiny fandia, povzbudzujú nás a vkladajú do nás dôveru.

Mali sme ešte dva a pol týždňa na tréning. Nie je to veľa, no každý nastúpaný meter v nadmorskej výške sa ráta, ale ak by sme nemali čo-to v kopcoch už odbehané, asi by sme sa na to nedali. Týždeň pred pretekom mi kamarátka navrhla, aby sme si vyšli Slavkovský štít tréningovo. Súhlasila som, aspoň som si prešla trasu a vedela som, čo nás bude o týždeň čakať. Vybehla som v čase 2:20 a bolo to náročné. Vedela som, že zlepšiť sa o 22 minút bude takmer nemožné, ale povedali sme si, že urobíme všetko pre to, aby sme sa k časovému limitu aspoň čo najviac priblížili. Žienky v skupine nás aj naďalej povzbudzovali a dodávali sebavedomie. V priebehu týždňa prišiel na rad ešte jeden krátky tréning do kopca, a potom už len regenerovať a ladiť formu pred pretekmi.

Prišiel deň D a my sme sa ako ambasádorky TEKMAR postavili na štart za klub TEKMAR. Do Smokovca sme dorazili v predstihu, aby sme sa stihli ešte posilniť TEKMAR tyčinkami a poriadne sa rozbehať a rozcvičiť. Striedali sa v nás pocity vzrušenia a nervozity, počasie bolo krásne a atmosféra pretekov úžasná. Slnko však začínalo páliť, a ja som mala obavy, či zvládneme to, čo sme si zaumienili – prvý úsek, ktorý vedie lesom, a je najbehateľnejší, vybehnúť čo najrýchlejšie, a potom už len šliapať v slušnom tempe hore, bez zbytočných zastávok. Prvá zastávka bola až v pásme kosodreviny, na Slavkovskej vyhliadke, kde bola zároveň aj občerstvovacia stanica. Pár hltov vody a ideme ďalej.

Čím vyššie sme boli, tým menej slnko pálilo, no zároveň tým ťažšie sa šlo. Nadmorskú výšku je veru cítiť. Odkrývajú sa nám nádherné výhľady a scenérie a onedlho sa nám odhaľuje aj vrchol Slavkovského štítu. Je ešte dosť ďaleko... Približne v oblasti Nosa cítim, že ma nohy prestávajú poslúchať a prichádza na rad energetický gél a ďalší poriadny dúšok vody. Rýchly cukor dodáva svalom potrebnú energiu na prekonanie posledného úseku.

Na vrchol prichádzame v čase 2:06, osem minút po časovom limite, no spokojnosť je na mieste, lebo je to zlepšenie o 14 minút oproti výkonu spred týždňa. A tam hore prichádza eufória, radosť, že to máme zdarne za sebou, a kochanie sa úchvatnými výhľadmi na okolité štíty – Lomnický, Pyšný, Ľadový, Gerlachovský. V diaľke vidno aj Rysy a Východnú. Najkrajší pohľad sa však otvára do Veľkej Studenej doliny.