31 koliečok, 115km, +5059m

Korona zrušila tento rok mnoho pretekov a aj oba termíny Ultralanovky pre Plamienok. Prišiel aj zákaz vychádzania a cestovania mimo okres, ale organizátor umožnil zabehnúť si ju individuálne a virtuálne, buď priamo na Kamzíku, alebo na trase podobných parametrov v okolí bydliska. Pozerám sa z okna kancelárie na kopček nad Liptovským Mikulášom, Háj-Nicovô a už aj si ho klikám v Hikingu, aké má parametre… cca 3,7km a nejakých 160m prevýšenie. To by možno šlo.. píšem organizátorovi, a že hej, môže byť, trasa je schválená. Nasledujúci víkend bolo plošné testovanie, a šup, ani neviem ako, ocitla som sa v karanténe s pozitívnym certifikátom. Lanovka mi však stále vŕtala v hlave… Cítim sa dobre, len som unavená, v izolácii poctivo cvičím aspoň jogu. Po 13tich dňoch vyliezam z väzenia, stále sa cítim dobre, ba lepšie, a som zvedavá, ako sa mi bude behať. Kondička je včudu.. nohy vládzu, ale tepy vyššie, než zvyčajne, rýchlejšie sa unavím. Tak si stanovujem dátum projektu na posledný novembrový víkend, dovtedy sa hádam ešte trošku poopravím. Píšem Katke, bežeckej kámoške, ktorá si ešte na jar prenajala mňa ako bežca, že pôjdem behať Ultralanovku na Háj, a či platí jej prísľub. Ona na to, že ma tam príde podporiť aj s vývarom. Z tejto nevinnej vyhrážky bol nakoniec 24h profesionálny support s asistentom, dodávkou, plynovým varičom, masážou, dobrou kávou, smiechom, energiou a náladou, akú isto ani Kilian nemal a preto nedokončil svoju 24hod výzvu.

Oslovila som ešte pár ludí, ktorí ma napadli, že by sa možno radi prišli trošku pomotkať na Háj, a snáď aj v noci. No nechcela som tomu robiť masívne PR, lebo som netušila, ako to dopadne a náhodou tam umriem niekde v polovici a bude trapas. Priznám sa, že svoje zlyhania nesiem ťažko a zvlášť, keď je pri tom aj obecenstvo. A tak sa pár ľudí prisľúbilo, že ma prídu podporiť a dokonca kamarátka Janka mi požičala svojho muža ultrabežca na noc. Ževraj už dva mesiace nič nerobí, tak nech ide už konečne niečo robiť, a to krúžiť v noci so mnou. Tomu hovorím ideálne naštartovanie tréningu na nadchádzajúcu ultra sezónu. Celkom sa začínam tešiť a opúšťajú ma obavy z toho, aký efekt bude mať na toto celé moja dlhá Covid pauza, fakt, že neznášam zimu a tmu. Toto obdobie sa síce vyznačuje nízkymi teplotami, no zato aspoň krátkymi dňami a dlhými nocami. No čo už. Cítim zodpovednosť za všetkých tých ľudí, čo do mojich nôh vložili dôveru a zaviazali sa prispieť na dobrú vec.

Týždeň pred akciou sa venujem oddychu, praniu smradľavých bežeckých vecí, aby boli na sobotu krásne a voňavé aspoň prvé dve hodiny. V duchu si robím zoznam, čo mi bude treba a pripravujem sa. S Katkou dolaďujeme čas štartu a podobné detaily a v sobotu ráno po nie moc dobrej noci, sa definitívne balím a odchádzam na miesto činu. Nakoniec nie je až taká zima, teplota sa drží okolo 0 až mínus 1, max. mínus 2. Ja mám však so sebou zbalené zimné topánky Columbia, dlhý zimný kabát a lyžiarske rukavice (rukavice som naozaj využila nadránom). Pre istotu.

Parkujem auto, optimálne sa doobliekavam, rozcvičujem, a 8:02 vyrážam. Fíha, tak toto je ono, už som to odštartovala, už nie je cesty späť, už sa mi odpočítavajú prvé minúty z mojej prvej 24hodinovky. Zdanlivo úplne obyčajný pocit, proste som vybehla a bežala. Nikdy predtým som tak dlho nebehala, môj najdlhší beh z časového hľadiska mal 13 hodín a z hľadiska vzdialenosti okolo 58km. Vzhľadom na všetky okolnosti som zvolila veľmi mierne tempo. Taktika bola, že do kopca v lese budem kráčať, a dolu asfaltkou v miernom pokluse, aby som vydržala čo najdlhšie. V úplne skvelom rozpoložení bežím prvé koliečko, druhé.. a som svedkom zrodenia sa krásneho dňa. Opar sa dvíha, hory sa odkrývajú, obloha je modrá, a slnko tiež vykúka. Stromy a kríky sú celé biele od sriene a scenéria je naozaj krásna.

Po troch koliečkach prichádza Katka s Martinom a s dodávkou, vítame sa, prehodíme pár slov, čo a ako, a ja si cupkám dalej. Asfaltový úsek poznám naspamäť, no chodník v lesíku je pre mňa nový, neznámy. Vedie tadiaľ aj časť bežeckej trasy Petry Vlhovej, oznamujú mi tabule a značky. Približne v polovici kopca je odpočívadlo s pníkmi na sedenie a ďalšími informačnými tabuľami. Troška vyššie, v mieste, kde chodník vybieha z lesa na lúku, je malá búdka s nápisom Hmyzí Hotel. Premýšľam, aké milé, a predstavujem si, ako si tam v izbičkách nažívajú včielky, osy a sršne v pokoji a mieri :D úplne hore na kopci je vojnový cintorín a pamätník padlým hrdinom. Pamätám sa, ako som tam skladala pioniersky sľub. Áno, som už taká stará :D a na staré kolená som sa takto zbláznila. Z druhej strany kopca je nefunkčná zjazdovka, kde som toho tiež kedysi nalyžovala. Petra Vlhová zo mňa síce nie je, ale je zo mňa Petra Navrátilová a behám tu po chodníčku Petry Vlhovej svoju Ultralanovku.

V polovici štvrtého kola stretávam dolu pri železničnom priecestí známe auto, ale keďže som slepá ako patrón, musím poriadne zaostriť, kým vidím, že to môj drahý priateľ Janko alias Eddie (Iron Maiden) prišiel aj s kamarátkou Zuzkou pobehať so mnou zopár kôl. Nevedela som, že sa na mňa chystajú, pretože môj nápad zrealizovať túto šialenosť, sa doma zdanlivo nestretol s veľkým nadšením. Bolo to teda pekné prekvapenie. Počkajú ma hore a pridajú sa v piatom kole. Huráá, teším sa, a o to svižnejšie vykráčam Petrin kopček. Hore sa zvítame, ja si dávam čaj a niečo na zahryznutie, zoznamujem ich s Katkou a Martinom, nálada je fantastická. Vybiehame teda do piateho kola spolu a deň sa mi zdá úplne krásny. Pristaví sa pri nás kamoš Pali na svojej Grand Vitare, debatíme, smejeme sa. On si potom nájde stanovisko a robí nám zopár krásnych fotiek. Tiež ma ponúka čajom, ďakujem Pali. Ani neviem ako, a ďalšie tri koliečka v ich spoločnosti ubehli ako nič a mne žalúdok dáva vedieť, že je čas na Katkinu intergalaktickú polievku. Lúčim sa teda s mojim najdrahším Eddiem (musí ísť pokračovať v babysittingu) a so Zuzkou a kým sa mi hreje polievka, trošku sa naťahujem. Katka s Martinom mi rozprávajú zážitky z Martinovej 24hodinovky, ktorú behal v Žiline na vodnom diele a tárame kadejaké sprostosti a smejeme sa na nich. Oni dvaja ma obskakujú ako nejakú celebritu, až mi to je aj čudné, nie som na také niečo zvyknutá, ale v priebehu tohto dňa si na to zvykám veľmi rýchlo a som za to neskutočne vďačná. Obdivujem ich. Po polievke cítim príval energie a tak točím ďalších pár kôl, zatiaľ sama.

Pri jednom zbehu dolu asfaltkou sa pri mne pristavuje auto s dvomi mladými šušňami, pýtajú sa, prečo tam behám od rána, že ma videli. Tak som im v skratke vysvetlila, čo, a ako, a že si majú prenajať moje nohy č. 11. Asi si moje nohy neprenajali, ale skrsol mi v hlave nápad, že by sme predsa ešte mohli trošku spropagovať tento event na internetoch a fejsbúkoch, možno sa ešte niekto pridá, a podporí dobrú vec. A tak hore točíme s Katkou a Martinom video s názvom Prenajmi si moje nohy č. 11 vol. 1 a Katka masívne zdieľa apdejty, ako mi to ide.

V polovici desiateho kola stretávam dolu kamaráta Jerryho, ktorý mi prišiel robiť spoločnosť. Dlho sme sa nevideli, a tak kecáme, kto má čo nové a staré a ako ide život, aké máme bežecké plány v 2021 (skoro žiadne), atď atď. Dolu pri priecestí stretávame Janku s Jankom (tým, čo dva mesiace nič nerobil), pýtajú sa ako mi to ide a potvrdzujú Jankovu účasť na nočnej dlhšej polovici krúženia. Áno, viem, že polovice sú rovnaké, no a čo :D Janko mi radí, aby som sa pošetrila, a potom to roztočíme. Ha ha :D vraj sem neprišiel, aby len kráčal. Ha Ha :D ešte predtým, keď sme všetko dohadovali, sa mi vyhrážal, že ma nepustí domov, kým nesplním celých 24 hod. (Tak som sa zľakla a splnila som ich, aby som mohla ísť domov). Everybody needs more of these Janiek a Jankov za kamarátov. Naozaj. Fakt. Ešte mi aj čaju dali. Tak sa teda zatiaľ lúčime, že sa vidíme neskôr, a my s Jerrym pokračujeme hore Petriným chodníčkom. Jerry popri mne cupká ako nevybehané žriebä a ešte stíha rozprávať. 

V tejto rozprave mi ďalšie štyri koliečka ubehnú do neznáma aj spolu s denným svetlom a Jerry už musí utekať na autobus. Mám strach, že ho nestihne kôli tomu, že sa so mnou musel vliecť. Ešte aj cikpauzu som radšej oželela, nech nás nezdržiavam. Lúčim sa s ním teda dolu pri priecestí, a cikpauza musí ešte počkať, pretože ma čaká úsek lesom, ale už po tme, a samú. Kopček Háj má povesť takú, že si tam chodí mládež užívať nie len sex, ale aj drogy a iný rock and roll. A tak radšej zaháňam predstavu, ako sa na mňa v temnom lese z kriakov niekto vrhá a chytá ma pod krk – nahlas si sama pre seba Aryovsky poviem NOT TODAY a snažím sa kopček vyšliapať čo najrýchlejšie. Hore pri pomníku mi už kráčajú oproti dve čelovky a kričia: Halóóóó, Slezinu máte? A čo obličky? Jednu som už predala... to nevadí, nám stačí aj tá druhá. To je Katka s Martinom 🙂 po krátkej pauze a občerstvení vysiela Katka Martina na dalšie kolo so mnou. On sa rozbehne ako na štarte maratónu, tak ho brzdím, že kam sa tak rozbehol, mne to už moc rýchlo nejde. Našťastie sa hneď uvedomil a pomalým klusom s pokecom o všeličom, ale najmä o behaní, máme za sebou ďalší okruh. 

Pribehneme hore a tam je zrazu toľko národa, až je z toho hromadné podujatie :D (Sorry, Igor & Co.). Prišla Karinka s Miškom a Matúšom, a ďalší ľudia (napr. dvaja nahatí bežci otužilci, oblečení len do kraťasov a hrudného pása), ktorých prilákali hore Katkine motivačné posty na Facebooku. Úžasné 🙂 vydávajú sa so mnou do mrazivého vetra (jáááj, zabudla som sa zmieniť, že cca od piateho koliečka začalo hore na kopci mrazivo fučať a sú síce len nejaké mínus dva stupne, ale pocitovo oveľa menej, a zima zachádza pod kožu) a tmy. Hore Hájom je rušno, autá jedno za druhým sa premávajú hore a dolu a hore a dolu, hotová diaľnica. Ukľudní sa to približne okolo druhej v noci. Chodia hore asi na ten sex a alkohol a drogy. Ale v takej zime? Ľuďom šibe.. namiesto užívania si tepla domova sa trepú v mraze, vetre a tme na Háj. Nechápem ich :D Autá tam stoja odparkované vedľa seba ako v letnom kine a kochajú sa večernou scenériou. Je pravda, že je odtiaľ krásny výhľad na vysvietené mesto, je to čarovné. Jedno auto tam stálo odparkované hádam aj tri hodiny a celý čas sa z neho ozývali balkánske hity. Z neďalekého druhého parkoviska sa zase ozývali zvuky driftovania. Proste jedna veľká párty hore.

My si medzitým krúžime a bavíme sa všelijakými rečami o všeličom a stíhame vnímať jedno a to isté auto s popradskou ŠPZtkou, ako stále chodí hore a dolu, asi mi rátajú koliečka, alebo čo... Prichádza Janko (ten, čo dva mesiace nič nerobil a máme to roztočiť) a aj Majka, ktorá bola taká, že IDZEM NEJDZEM IDZEM HEJ NIE HEJ NEJDZEM a nakoniec prišla aj sa prehovorila, aby ostala do rána. V spoločnosti kamošov si ani nevšimnem, že ma už bolia nohy, že sa ozýva koleno, že ma prestala bolieť pravá päta a začala bolieť ľavá, že ten beh sa už nepodobá behu, ani klusu, je to také šúchanie nôh dopredu pravá ľavá na striedačku, ale že ešte stále idem dopredu, nechce sa mi spať, nemám krízu, mám skvelú náladu, aj keď som miestami ticho a nie je mi do reči. Som vďačná, že sú tam so mnou a možno ma ani dobre nepoznajú, s niektorými sa len sledujeme navzájom na Strave, alebo ani to nie, ale sú tam a sú súčasťou tejto udalosti. Už ani neviem, po koľký krát prechádzam okolo Hmyzieho Hotela, vlastne viem, ešte stále som schopná si v hlave rátať a sledovať koliečka. Noc je krásna, mesiac miestami poriadne svieti pomedzi oblaky, že môžeme aj čelovky pošetriť. Opäť nečakane dokvitol môj drahý Eddie aj s kamoškou Zuzkou a doniesli aj moje milované bejby (to, že sú tam, mi dodalo toľko energie ako by mi ani dve snickersky nie) a pečené buchty, ktoré padli veľmi vhod v neskorších nočných hodnách. 

Prišiel čas rozlúčiť sa, a ostávajú so mnou Janko a Majka, verná Katka s Martinom a jej dcéra s priateľom, takisto bežcom, ktorý má pochopenie pre toto šialenstvo, len mi nezohnal mladých hnedovlasých.. No čo už :D Maybe One time next time. Mám veľký hlad, ktorý ani polievka nezaženie, a tak mi hrejú cestoviny s omáčkou, ktoré som si navarila a doniesla. Trošku mi nejdú dolu krkom, ale nejako ich presvedčím a kŕmim sa, nakoniec mi je dobre, jedlo ma hreje v žalúdku a premieňa sa na energiu. Medzitým Katka: Pomasírujem ti nohy, chceš? Kati, ale mne už asi smrdia nohy... Joj to nerieš, ja mám tri deti, som zvyknutá na všeličo. Môžeš sa aj pogrcať :D To je Katka. 

Po jedle a skvelej masáži si ešte dopĺňam trochu vody do fľaše a zisťujem, že mäkký tam nejde strčiť (softflask do bežeckej vesty...). Zas a znova sa vydávame do mrazivej noci, tentokrát už len v trojici, ale stále veselo. Majka s Jankom zdieľajú zážitky zo svojich ultra pretekov a je to ako balzam. Majka ma chváli, ako pekne idem, a ja na ňu pozerám, či jej nešvitorí, veď už ledva nohami prepletám, ale je pravda, že zatiaľ stále doporedu. Predsa len sa ešte jedna dievka k nám pridáva, Majkina kámoška z Ružomberka. Písali si s Majkou, že čo robí, a Majka že je v LM na Háji a pobehuje tu dokola asi až do rána. Tá kámoška že to je super, že príde aj ona. Tak s nami otočila kopec hádam šesťkrát, a v tejto vrave noc ubieha ako po masle. Niekto odrazu zahlási, že je polnoc a ja sa strašne poteším, ale neviem prečo, však do rána ma čaká ešte osem hodín. Čiže jedna šichta. Jeden osemhodinový pracovný deň. Vlastne noc. Krúžime pomaly dookola, hore sa vždy pristavíme v dodávke po dávku tekutín, jedla, smiechu a K&M neutíchajúcej energie. Nechápem ich. Ako ich toto môže baviť? Trčať tam toľko hodín, prihrievať polievočku, variť čajík, masírovať smradľavé nohy a ešte k tomu sršať humorom a veselosťou. Katka mi ale ďakuje, že som jej takto vlastne zariadila 24hodinové rande so svojim mega sympatickým fešákom (inak tí mladí hnedovlasí sa môžu strčiť... ), lebo inak sú vraj málo spolu. A tiež že mohla na celý deň z domu od detí a vôbec to nevyznelo krkavčie ale malo to punc dobročinnosti. Tak nemáte za čo. Jáááj a ešte sa tešia, že konečne stihnú východ slnka.

Hodiny ubiehajú, koliečka pribúdajú, premávka na Háji ustáva, odchádza už aj auto s balkánskymi hitmi a ja prekonávam stokilometrovú hranicu. Prijímam gratulácie od súpútnikov k mojej prvej stovke. Síce pomalej, však ale nemôžem ísť rýchlo, veď čo keby som náhodou nabehala 150 až 200km za tých 24hod, bolo by to podozrivé. A ja sa stále cítim veľmi dobre, žiadna kríza, žiadne spánky, žiadne tráviace tažkosti... Je mi to čudné, skôr som sa pripravovala na to, ako to asi zvládnem, keď taká situácia nastane, vlastne rátala som s tým, že to určite príde. Veď ultráci vždy serú a grcajú na pretekoch. Katka k tomu poznamenala, že v tomto smere som ju dosť sklamala, čakala aspoň triašku. Však triaška bola, ale od smiechu. A trošku aj od zimy, no. 

Sú štyri hodiny ráno a teda štyri hodiny do konca, my oddychujeme v dodávke a točíme ďalšie propagačné video PRENAJMITE SI MOJE NOHY Č. 11 vol. 2. A kam? Kam len chcete... Či vlastne kde.. Jáááj :D :D :D  na www.ultralanovka.sk Posilnení dávkou smiechu opäť vyrážame do noci. Majka ma zase chváli, že idem krásne. Ok, cítim sa, ako modelka na móle. Cítim sa naozaj skvele, nie len fyzicky, ale aj tak inak, lebo už viem že to dám, že to dokončím, a to so cťou, a štastná. Pozorujeme, ako sa rodí ďalší deň, obloha bledne, ale je zamračené. Katka svoj východ slnka síce stihla, ale nestihla. Nevadí. Martin jej vyrobil svitanie za pomoci čelovky. Síce zo západu na východ, ale aspoň bolo výnimočné. To je Martin. 

Brieždi sa a je čas na posledné dve koliečka. Pri predposlednom stretáme prvé auto a ja sa čudujem, kto to takto hneď zavčas rána už môže ísť hore. Je to Kika s mužom. Kika so mnou pokrúžila večer aj s bratrancom Gabom a teraz sa vrátila, aby bola svedkom veľkolepého finále. Pridávajú sa k nám na posledné koliečko. Martin nám k tomu púšťa z dodávky Highway to Hell od ACDC, Katka točí video a my vyrážame na spanilú jazdu, alebo čestné kolo, alebo grand finale, alebo proste to doklepať do konca. Všetci sme voľáko šťastní, a ja neviem prečo, veď máme byť unavení, nevyspatí, mrzutí, a neviem akí ešte. Ale kto toto nezažije, asi nepochopí. 

Posledný krát kráčame Petin chodníček, Majka ho obdivuje za denného svetla, a všelijako tárajúc pribiehame do cieľovej rovinky medzi pomníkom a parkoviskom. Ja skúšam akože ešte trochu pridať, ale vyzerá to smiešne, tak kašlem na to a len s úsmevom pribiehame na parkovisko, zastavujeme a vypínam hodinky. Veľmi veľmi si dávam pozor, aby som si omylom nevymazala záznam, lebo asi by sa mi nechcelo ísť to znovu. Katka sa pýta. A to je všetko? A ja jej s retardovaným blaženým úsmevom hovorím, že hej, ale som trochu zmätená, že čo by ešte malo byť. Pýta sa, že ako sa cítim, a ja že šťastne, lebo už nemusím nikam bežať. Prichádza aj Janka skontrolovať svojho Janka, či niečo robil. Som šťastná, že som to dala a vďačná za všetkých tých ľudí, lebo bez nich by to bolo iné. Možno by to ani nebolo. Zdá sa, že aj všetci ostatní sú voľáki šťastní a to je dobre. V priebehu noci a dňa pribudli viacerí prispievatelia, ktorí si prenajali moje nohy č. 11 a ja viem, že to celé malo zmysel. Katka tak môže napísať ďalšiu kapitolu do knihy s názvom Ľudia - Príbehy - Emócie. Ďakujem Vám.

Nahrávam...

Slavkovský štít. Milujem Tatry a turisticky mám prejdené mnohé tatranské vrcholy, no Slavkovský štít ma nikdy nelákal a vravela som si, že ho oželiem a nebude mi vadiť, ak nebudem mať zárez z výstupu naň. Odrádzal ma zdĺhavý, monotónny, takmer päťhodinový výstup. To som ešte netušila, že si ho tento rok vybehnem, a to doslova, v priebehu ôsmich dní hneď dvakrát. A to všetko vďaka úžasnej skupine na Modrom Koníku s názvom TEKMAR – vaša zabalená energia https://www.modrykonik.sk/group/9546/ . Ale poďme pekne po poriadku.

Do skupiny som sa pridala ako bežkyňa, ktorá hľadala nejakú inú, zdravšiu alternatívu ku klasickým doboškám a čokoládam, ktorou by sa mohla odmeňovať po výkonoch a dopĺňať energiu zdravou formou. Bola som príjemne prekvapená, ako skupina aktívne žije cvičením, behaním, rôznou inou aktivitou a súťažami o srdiečka, ale aj o samotné tyčinky TEKMAR. Jedného dňa som si našla súkromnú správu od ambasádorky skupiny, Mirky. Oslovila ma s ponukou štartovať na preteku Tatranská Šelma VERTICAL Slavkovský štít, 2452mnm, aj keď registrácia už bola dávno zatvorená, lebo limit 200 štartujúcich sa dávno naplnil. TEKMAR, ako jeden z hlavných sponzorov súťaže, mal možnosť doplniť štartovú listinu o svojho pretekára. Nebudem klamať a poviem, že som sa cítila veľmi poctená a polichotená touto ponukou, no zároveň som si nebola istá, či by som to zvládla. Beží sa 7km do vrchu s prevýšením 1400m a časovým limitom 1hod 58min. Mala som síce za sebou niekoľko pretekov do vrchu, no nie až s takými náročnými parametrami. Mimochodom, Tatranská Šelma VERTICAL je najnáročnejší beh do vrchu v rámci Slovenska a Strednej Európy. No ponuka zúčastniť sa ma veľmi lákala, a tak som súhlasila. TEKMAR nakoniec vybavil až dve registrácie pre nás členky skupiny, a tak sme sa mohli navzájom ťahať a motivovať. Bolo skvelé sledovať, ako nám ostatní členovia skupiny fandia, povzbudzujú nás a vkladajú do nás dôveru.

Mali sme ešte dva a pol týždňa na tréning. Nie je to veľa, no každý nastúpaný meter v nadmorskej výške sa ráta, ale ak by sme nemali čo-to v kopcoch už odbehané, asi by sme sa na to nedali. Týždeň pred pretekom mi kamarátka navrhla, aby sme si vyšli Slavkovský štít tréningovo. Súhlasila som, aspoň som si prešla trasu a vedela som, čo nás bude o týždeň čakať. Vybehla som v čase 2:20 a bolo to náročné. Vedela som, že zlepšiť sa o 22 minút bude takmer nemožné, ale povedali sme si, že urobíme všetko pre to, aby sme sa k časovému limitu aspoň čo najviac priblížili. Žienky v skupine nás aj naďalej povzbudzovali a dodávali sebavedomie. V priebehu týždňa prišiel na rad ešte jeden krátky tréning do kopca, a potom už len regenerovať a ladiť formu pred pretekmi.

Prišiel deň D a my sme sa ako ambasádorky TEKMAR postavili na štart za klub TEKMAR. Do Smokovca sme dorazili v predstihu, aby sme sa stihli ešte posilniť TEKMAR tyčinkami a poriadne sa rozbehať a rozcvičiť. Striedali sa v nás pocity vzrušenia a nervozity, počasie bolo krásne a atmosféra pretekov úžasná. Slnko však začínalo páliť, a ja som mala obavy, či zvládneme to, čo sme si zaumienili – prvý úsek, ktorý vedie lesom, a je najbehateľnejší, vybehnúť čo najrýchlejšie, a potom už len šliapať v slušnom tempe hore, bez zbytočných zastávok. Prvá zastávka bola až v pásme kosodreviny, na Slavkovskej vyhliadke, kde bola zároveň aj občerstvovacia stanica. Pár hltov vody a ideme ďalej.

Čím vyššie sme boli, tým menej slnko pálilo, no zároveň tým ťažšie sa šlo. Nadmorskú výšku je veru cítiť. Odkrývajú sa nám nádherné výhľady a scenérie a onedlho sa nám odhaľuje aj vrchol Slavkovského štítu. Je ešte dosť ďaleko... Približne v oblasti Nosa cítim, že ma nohy prestávajú poslúchať a prichádza na rad energetický gél a ďalší poriadny dúšok vody. Rýchly cukor dodáva svalom potrebnú energiu na prekonanie posledného úseku.

Na vrchol prichádzame v čase 2:06, osem minút po časovom limite, no spokojnosť je na mieste, lebo je to zlepšenie o 14 minút oproti výkonu spred týždňa. A tam hore prichádza eufória, radosť, že to máme zdarne za sebou, a kochanie sa úchvatnými výhľadmi na okolité štíty – Lomnický, Pyšný, Ľadový, Gerlachovský. V diaľke vidno aj Rysy a Východnú. Najkrajší pohľad sa však otvára do Veľkej Studenej doliny.

Chvíľu si oddýchneme, posilníme a odmeníme sa opäť TEKMAR tyčinkami, spravíme fotky, pár ich hneď nahrávame do skupiny (ako signál dovoľuje), a ideme dolu. Gratulácie v TEKMAR skupine pribúdajú a aj napriek tomu, že sme nestihli limit, baby a chlap sú na nás hrdé 😊 a tešia sa spolu s nami.

V areáli hotela Amélia**** v Novej Lesnej nás čaká výborný obed v podobe vegetariánskeho lasagne. Počkáme si ešte na vyhodnotenie jednotlivých kategórií a je čas ísť domov. Eufória a skvelé pocity vo mne zostávajú ešte niekoľko dní a motivujú ma do ďalšieho tréningu. Viem, že budúci rok sa chcem opäť zúčastniť, a mám celý rok na zlepšenie – časový limit budúci rok bude už 1hod a 56 minút 😊 To dám ľavou zadnou (ha ha :D )

Ak aj vy ste, alebo chcete byť aktívne, ale chýba vám motivácia a podpora, pridajte sa k nám do skupiny TEKMAR – vaša zabalená energia https://www.modrykonik.sk/group/9546/ , kde to žije, kde sa cvičí, behá, alebo aj len tak relaxuje, varí, pečie, mixuje smoothie a všetky naše aktivity nám spríjemňujú chutné a zdravé TEKMAR tyčinky 😊