Toto je môj príbeh. Tento článok nepíšem preto, že sa chcem sťažovať, ani ľutovať, budem rada ak niekomu poslúži ako výstraha. Výstraha pre všetky ženy, ktoré váhajú. Je to dlhé a napriek tomu je to len zlomok toho čo sa dialo, ale je to môj príbeh o krátkom manželstve a o človeku, ktorý ma takmer zničil.

Bola som študentka 4. ročníka VŠ keď som spoznala svojho budúceho manžela. Na diskotéke v meste, v ktorom som študovala. Áno, dnes už viem, že dobrého chlapa si v bare nenájdem, ale toho času som bola mladá naivná študentka plná snov a vysnených ideálov.

Po krátkej známosti s ..nazvime ho dajme tomu Noro. Teda po krátkej známosti s Norom som sa k nemu nasťahovala a vtedy zaľúbená som s ním trávila všetok svoj čas, užívali sme si párty život, rozprávali sa o svojich snoch, budúcnosti a ja som mu rada rozprávala ako sa raz chcem vydať mať deti a manželstvo je pre mňa posvätné. Že keď sa raz vydám, nikdy sa nechcem rozviesť. Noro bol ten typ chlapa, ktorý nikdy nebol ten taký typický rodinný typ. Ale v tej dobe, kde som o rodinnom živote ešte  len snívala, študovala som a štúdium bolo pre mňa prvoradé som toto prehliadala.

Po pár mesiacoch ma Noro požiadal o ruku. Povedala som áno. Prečo? Pretože som ho ľúbila. Odjakživa som bola ten typ ženy, ktorá rozmýšľala srdcom. Prehliadla som týmto jeho gestom, aj problémy, ktoré boli pred tým. Alkohol, nevera....ďalšia chyba. Nahovárala som sa, že po svadbe sa zmení? Že bude iný? Nie, toto mi vtĺkal do hlavy denno-denne on.

Termín našej svadby bol približne o rok, no o tri mesiace od toho ako ma požiadal o ruku som otehotnela. Mala som pred tým vážne gynekologické problémy, pre ktoré som bola 2x po sebe hospitalizovaná a operovaná, nemohla som sa z toho dostať nechápala som. Dnes už viem, že mi tieto problémy nosil manžel z nočných návštev boredlu. Pane Bože ani si neviete predstaviť čo sa v mojej hlave odohrávalo keď som to zistila. Krátko po doliečení som otehotnela, vtedy ešte netušiaca, čo je to za človeka, s ktorým čakám dieťa.

Svadba sa teda presunula na skorší termín. Odkedy som zistila, že som tehotná bola som v šoku, no môj Noro sa tešil. Teda tvrdil to. Začal piť ešte viac ako obvykle. Každý deň opitý. Tvrdil, že oslavuje pritom sa upíjal. Zrejme to nezvládal. Nezvládal fakt, že jeho bezstarostný život by sa mal zmeniť. Ja som mala plnú hlavu príprav svadby, ako každá nevesta som sa vytešovala z každého detailu, popri tom som mala ranné nevoľnosti celé dni, a bola som v 5. ročníku, písala som diplomovku. Na opitého Nora som sa každý večer pozerala a tajne dúfala, že toto ho prejde.

Dva týždne pred svadbou sa začali diať divné veci. Noro stále zapíjal striedavo podľa jeho slov slobodu potom moje tehotenstvo takže každý jeden večer bol opitý, niekedy na mol niekedy tak, že začal byť nepríjemný. Začali sa prvé úrážky. Keď som mu povedala, že sa mi zdá že často pije a že už to preháňa začal mi hovoriť, že som sebecká, svoje tehotenstvo nezvládam a čo to budem za matku. Tieto slová ma veľmi ranili ale pripisovala som to stresu z blížiacej sa svadby.

Svadba sa konala v apríli 2016 a prebehla v pohode, a prvý mesiac po svadbe bol nádherný. Noro sa ukľudnil, zdalo sa mi, že ma nikdy nemiloval viac. No po tomto mesiaci to začalo. Peklo...Noro zistil, že sa vraj so mnou nudí, alkohol na dennom poriadku, opíjal sa niekedy tak, že si predo mnou púšťal porno, zhadzoval ma, hygiena išla bokom. Ja som začala byť zúfala. Nútil ma aby som mu nalievala vodku, ak som odmietla, hovoril mi že mu závidím že on môže piť a ja nie. Že to nezvládam. Ja som nechápala čo sa deje. A každým dňom to bolo horšie a horšie. Môj Noro začal ukazovať svoju pravú tvár, čo som denno-denne zdesene sledovala a nechápala. Klamal  všade, všetkých. Podvádzal, ohováral a svojich priateľov, okrádal firmu v ktorej pracoval. Predo mnou sa už ani neostýchal to zakrývať. Prišli prvé urážky za triezva...ponižovanie na dennom poriadku. Preplakala som každý deň, manžel mi s radosťou dokázal rozprávať, že som neschopná sebecká, nikdy nebudem dobrá matka, že keby som so sebou mala byť jeden deň tak sa zabijem. Keď som sa rozplakala videla som  jeho očiach pocit víťazstva. Vtedy sa obliekol a šiel sa opiť. Keď som sa s ním chcela rozprávať o problémoch vysmieval sa mi, ponižoval ma že som nevyspelá na manželstvo rodinu, že som psychopatka a podobne. Začala som zúfať. Tehotenstvo som intenzívne prežívala, keďže ma už aj lekár upozornil, že sa nemám stresovať, mala som zlý tlak, málo železa, prichádzalo mi často zle. Manžel ma urážal aj pred známymi stále vravel, že si vymýšľam a tehotenstvo zneužívam. Išlo mi z týchto slov roztrhnúť srdce. Čakali ma štátnice.  Požiadala som ho aby aspoň na chvíľku prestal piť, kým zoštátnicujem nech sa to utrasie a tajne som dúfala, že po pôrode sa zmení keď uvidí naše malé bábätko. Noro začal chodiť každý večer k rodičom, neskôr som pochopila, že sťažovať sa, keďže za mnou následne začala chodiť jeho matka, ktorá mi prišla dohovárať že jej Norko si potrebuje vypiť lebo je spoločenský a keď s ním mám nejaký problém mám to napísať na papierik a spáliť. A že to mám riešiť sexom lebo on to potrebuje, že ona tiež veľa problémov s manželom rieši v posteli. Po tomto rozhovore som zostala ako keby ma niekto mechom ovalil. Keď som jej rozprávala o tom, že jej syn mi ubližuje tak sa urazila a že ona sa ho snažila vychovať správne a že mal v minulosti už problém s alkoholom. Chodila za mnou často a stále sa rozhovor niesol v tom istom duchu...Norko trpí a je nešťastný.

Asi týždeň pred štátnicami bol piatok môj Noro samozrejme odišiel piť. Vrátil sa nadránom a keď videl, že ešte nespím, učila som sa začal na mňa byť nepríjemný. Kričal na mňa že prečo ho kontrolujem a nespím, že som psychopatka, a že aj tak svoje dieťa nikdy neuvidím, lebo ma už vybavených právnikov a sudcov. Po týchto slovách som onemela, zastavil sa čas...skoro som umrela od smútku a sklamania z človeka, ktorého som tak milovala. Zbalila si veci zavolala rodičom, že na štátnice nejdem nech prídu pre mňa. Rodičia boli sklamaní z Nora, no povedali mu že je už ich syn a že je kedykoľvek u nás vítaný. Noro si pre mňa prišiel po týždni s úsmevom na tvári. Povedal mi prepáč ale je to aj tvoja chyba. Nemala si volať rodičom si decko.

Ja som sa doma ukľudnila za ten týždeň a na tie štátnice išla, zoštátnicovala a snažila som sa doma ten problém utriasť. Pred ostatnými sme sa tvárili, že sa nič nedeje, tak ako si to Noro vyžadoval. No denno denné urážky, ponižovanie, zhadzovanie, klamstvá, vyhrážky ma začali presviedčat o tom, že moj milovaný manžel je tyran.

Prišlo leto, bola som v 7 mesiaci tenotenstva, manžel za finančný dar od mojich rodičov kúpil auto. Dovolila som to lebo som si myslela že sa bude chvíľu tešiť a bude ku mne milý. Vedela som že tieto peniaze nám budú chýbať na výbavu pre dieťa, no manžel vedel že v prípade núdze nám pomôžu moji rodičia takže o financiách v našom manželstve rozhodoval výhradne on. Mna častoval urážkami že si nič nevážim on pracuje ja som doma takže ja som sa ani k financiám nevyjadrovala a po tom všetkom mi to bolo jedno, ja som niekde tušila že on to raz všetko prepije. Radosť z auta bola krátka, dva dni ho zapíjal, zase sa vrátil opitý, zase agresívny, Prišli prvé vyhrážky bitkou. S radosťou mi rozprával ako mi takú pri*ebe, že sa z toho už nespamätám. Začala som mať strach, uzavrela sa pred svetom, neozývala som sa rodičom iba občas tajne, keďže mi to Noro zakázal a nechodila som nikam. Utápala som sa sama v svojom smútku. Stratila som chuť žiť, žila som len pre dieťa, ktoré som nosila v sebe. Veľmi som sa tešila na moju Emmku a len som sa modlila aby bola zdravá aby sa jej toto čo zažívam nijako nedotklo. Veľa modlitieb, plaču a samoty.

Keď som bola v 8 mesiaci tehotenstva začali sa ďalšie problémy, Noro chcel ísť s kamarátmi do Chorvátska a keďže oni si brali aj ženy on nesmel vytŕčať z davu a dostala som príkaz ísť. No objavila som v sebe ešte kúsok sily a vzoprela sa mu. Povedala som mu, že vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré mám a na vysoké štádium tehotenstva sa už na takú dlhú cestu necítim, a mám strach o dieťa. Zase nasledoval týždenný boj, Alkohol urážky, zase som bola sebecká neschopná matka, ktorá maximálne zneužíva svoje tehotenstvo. Bolelo to. Veľmi som plakala a začali sa mi zdravotné problémy stupňovať. Navštívila som lekárku, ktorá mi dala prírodny liek na ukľudnenie a odporučila mi navštíviť psychológa alebo psychiatra pretože videla v akom som stave. Keď som sa vrátila pod lekárky manžel mi povedal, že už aj doktorka mi povedala, že som psychopatka tak kedy to konečne pochopím a keď som sa  rozplakala išiel sa opiť. Bolo mi zle, tajne som zavolala rodičom, aby pre mňa prišli. Strach mi nedovolil viac ostať s týmto človekom v jednej domácnosti. Toto bol môj druhý odchod od manžela. Potom som sa ešte raz vrátila. Neviem u ani prečo, teda viem. Tak strašne som túžila po rodine. Po usporiadanej šťastnej rodine.

Po návrate, žiadna zmena. Vydržal nepiť asi 4 dni. Bola som jeho slúžka, kuchárka, niečo keď mal chuť na sex. Vedela som už, že ma podvádza, že sa to asi zle skončí ale potrebovala som ešte asi posledný úder. Bodku aby som si s čistým svedomím mohla povedať, že sa takto žiť nedá. Prišla...

Tri týždne pred termínom som nesúhlasila, že budem šoférovať to nové auto, no on na tom trval, nebudeme platiť taxík a on si chcel vypiť. Aj napriek tomu, že som sa už na to necítila, súhlasila som pre pokoj...cestou spať, on pripitý, ja šoferujúca som vyšla na obrubník. Doma hádka, kričal na mňa že som mu roz*ebala auto. Pritom auto nebolo vôbec ale vôbec poškodené. Že si mám už robiť čo chcem, podpáliť byt, je*ať v obývačke s niekým iným. Plakala som a chcela vedieť prečo. Prečo je taký. Prečo pred svadbou tvrdil že chce rodinu, pokojný život...povedal mi že sa len pretvaroval. A na moju poslednú otázku či ma ľúbi mi povedal slová, na ktoré iste nikdy nezabudnem a vždy pri pomyslení na ne ma strasie: Si len schránka, ktorá mi vynosila dieťa! Nikdy ju neuvidíš, vezmem ti, ju mám vybavených sudcov, uja v SaS, spravím z teba na súde psychopatku. Povedala som mu, že odchádzam a on mi povedal, že sa mám zbaliť a vypadnúť do pi*e.

Odišla som k rodičom. Bola som psychicky na dne. Bolo mi často veľmi zle no niečo vo mne ešte dúfalo. Noro ma požiadal však aby som ho nekontaktovala, iba v prípade pôrodu. Ešte som mu ja hlupaňa dovolila nakoniec byť pri pôrode, mysliac si že si ma začne viac vážiť. Namiesto toho mi na druhý deň po pôrode v pôrodnici povedal, že škoda, že Emma nemôže za ma takú je*nutú matku. Preplakala som aj celý týždeň v pôrodnici. Po prepustení som sa konečne rozhodla podať žiadosť o rozvod no netušila som, že skutočný terror sa ešte len začne. Noro chodil za malou takým spôsobom, že chodil vlastne za mnou. Vyhrážal sa mi políciou, celé dni ma urážal, nadával mi, zhadzoval ma vysieval sa mi pri dojčení, že sa mi míňa mlieko a že už keď prestanem dojčiť mi ju vezme lebo už ma nebude potrebovať. Následne ma strkol keď som odmietla dojčiť pred ním a išla s malou na rukách do vedľajšej izby. Zľakla som sa tak, že som stratila materské mlieko. On sa cítil ako víťaz. Následne na to som požiadala o predbežné opatrenie, ktoré platí dodnes. Jeho správanie sa nijak nezmenilo. Nadávky, vyhrážky sú pri každej návšteve dieťaťa súčasťou. Čaká nás škaredý rozvod, súd no ja viem, že už teraz som víťaz, pretože som to dokázala. Nazbierať sily a odísť od tohto človeka, mám zdravú dcéru, ktorá je pre ma všetkým a toto je najviac. Mať pokoj v duši, ľahnúť si večer do postele s tým, že sa nemusím báť čo bude ráno a či bude. Viem, že ma čaká ešte v živote niečo pekné, no stále sa nad tým všetkým zamýšľam. Akú chybu som urobila. Je mi ľúto, že som dala svojmu dieťaťu len takého otca. Ale verím, že aj ja raz stretnem človeka, ktorý nám obom dá to čo nám môj manžel nemohol dať- lásku. Viem, že by som si možno mala priať nech si nájde novú ženu a má s ňou dieťa a nám da pokoj. No úprimne si to neprajem, pretože myslím že žiadna žena si nezaslúži toto zažívať a žiadne dieťa si nezaslúži takého otca. Je to moja spoveď je úprimná, drsná tak ako to bolo aj keď ešte stále sú veci, ktoré mi robil a nedokážem o nich  ešte hovoriť, možno raz po dlhom čase. No dala som sa psychicky do poriadku, rok som sa učila mať sa znovu rada a dnes viem, že už nikdy takúto chybu nespravím.  A ty čo to čítaš, keď váhaš či sa vydať, či žiť s takým človekom, či zažívaš niečo podobné. Je to ťažké odísť, ja viem. Ale niekedy to jediná cesta. Ja som vďačná svojej skvelej rodine, ktorá ma podržala, svojim priateľom a známym. Bez nich by som to nezvládla. Stáli pri mne a za ten rok som pochopila že pre takých ľudí sa oplatí žiť a nie pre takého človeka ktorý si neváži nikoho.