Požičiavam knihy?

Moja knižnica je skutočne preplnená knihami rôzneho druhu. Niektoré patria do oddelenia, ktoré volám skvosty, niektoré sú moje srdcovky, no nájdu sa aj také, ktorých sa snažím nejako zbaviť (bazár, dar...), pretože som si ich síce prečítala, no neuchvátili ma natoľko, aby som po nich siahla znovu. V každom prípade, každú jednu knihu si veľmi cením a starám sa o ňu rovnako ako o ktorýkoľvek kúsok v mojom šatníku, šperk, nábytok alebo iný majetok.

Chrániť a nepoškodiť to, čo máme od niekoho požičané a mať sa k tomu rovnako, ako by sme sa správali k svojej veci, nás učia už ako malé deti. Vždy, keď sa do rúk mojej netere či synovca dostane niečo, čo im nepatrí, aby si to obzreli resp. sa s tým zahrali, švagriná im zdôrazní, že to nesmú poškodiť a pod. Rovnakým spôsobom sa na mňa obracala aj moja mama v podobnej situácii. A tak sa učíme, že veci, ktoré nám nepatria, si nemôžeme vziať len tak či sa k nim správať akoby šlo o vec do smetného koša. 

Keď je teda týmto spôsobom vychovávaná väčšina populácie, prečo sa potom teda tak bránime požičať niekomu náš majetok bez toho, aby sme sa neobávali o jeho bezpečnosť? Je to lakomstvom? Pýchou? Nechceme vyvolať závisť? Dôvodov je niekoľko a musím sa priznať, že práve ja patrím do tejto možno ani nie tak výnimočnej skupiny ľudí, ktorí v záujme o ochranu svojho majetku radšej predstierajú, že danú vec nevlastnia, pretože si ich priatelia len klepú na čelo, keď im vysvetľujú, čo všetko je potrebné urobiť, obmedziť alebo vôbec nerobiť, aby sa im vec vrátila domov v pôvodnom stave.

Nikdy som sa nebránila podeliť sa o čokoľvek. Vyrastala som s mladším bratom a obľúbená veta mojej mamy bola: ,,Veď daj aj jemu, podeľ sa s ním, on je ešte maličký a nerozumie, že je to tvoje." Takže zrazu boli všetky moje veci aj jeho, no na tie svoje vlastné bol akýsi háklivý. Tu si vždy spomeniem na porekadlo: Čo je tvoje, je aj moje, čo je moje, do toho ťa nič. Keď bol už väčší, delili sme sa prakticky o všetko, takže ponúknuť a požičať nejakú vec spolužiakom nebola pre mňa vôbec rarita.

Zlom nastal, keď som jednej kamarátke požičala obľúbenú knihu, ktorá mala dokonca okrem tvrdej väzby aj papierový prebal. Vrátilo sa mi "šalátové" vydanie, s poznámkami napísanými perom priamo cez celé strany, ohnuté rožky, akoby si na nich pochutnalo prasiatko, asi dve strany úplne chýbali, papierový obal som už nikdy v živote nevidela a to nehovorím o zvyškoch kakaa (keby som tieto "okakaované" strany namočila do mlieka, tak Granko môže ísť do hája). Slečna sa na mňa usmiala a povedala, že zabudla, že jej tá kniha nepatrí a myslela si, že to vlastne jej, takže ju to veľmi mrzí. Ak sa teda takto správala k veci, ktorú považovala za svoju, tak ďakujem pekne. Odvtedy sa štítim čokoľvek pustiť z mojich rúk na dlhšie ako týždeň, lebo sa bojím, v akom stave sa to vráti späť. 

Radšej teda veci nepožičiavam alebo keď, tak s veľmi malou dušičkou. Ako sa ale zachovať, keď nechcete vyzerať ako úplný blázon a lakomec? V prvom rade sa snažím dodržiavať svoje pravidlá požičiavania. Mysleli ste si, že niečo také ani neexistuje? Ale áno. Čo knižnice? Tie tiež posúvajú množstvá kníh denne neznámym ľuďom s dôverou, že sa pri vymáhaní svojho majetku späť nedostanú až pred súd. Prečo? Lebo dodržiavajú pravidlá.

1.Komu idem knihu požičať?

Ak ide o moju najlepšiu kamarátku, tak sa nebojím. Nekamarátim sa predsa s nejakou obludou, ktorá sa nevie správať. Keď už ale ide o človeka, o ktorom nič neviem (kamarátka kamarátky, nový kolega, mamička z ihriska, susedkina teta...), som veľmi opatrná. Snažím sa o tom človeku niečo dozvedieť, pričom kladiem dôraz na starostlivosť o majetok. Ak sa aspoň jeden človek posťažuje na to, ako ten dotyčný vracia veci, som neoblomná.

2.Akú vec požičiavam?

Aj tu je opatrnosť na mieste. Veci, ktoré nemajú pre mňa veľkú hodnotu, či už duševnú alebo finančnú, moju myseľ až tak veľmi nezaťažujú. Ak je ale knižka vzácna, krehká alebo už nejako predtým poškodená, radšej sa o ňu nedelím. Nejde o to, že by bol konkrétny človek nedbanlivý, stará či citlivá alebo krehká kniha sa mu môže poškodiť aj úplnou náhodou.

3.Viem si stanoviť podmienky?

Keď niekomu niečo požičiavam, dávam jasne najavo, že má vec pre mňa nejakú hodnotu. Vždy si stanovíme, kedy mi vec vráti a ak sa tak nestane, milo sa s osobou skontaktujem a naznačím jej, že by som mala vec rada čo najskôr späť. V takomto prípade pomáha drobné klamstvo typu: Sľúbila som to mame/kamarátke/sestre/mačke...komukoľvek. Kruté? Možno, ale nerada by som oškrabávala z knihy ovsené vločky v jogurte.

4.Mám od tej osoby niečo požičané ja?

Nemá zmysel domáhať sa nejakých pravidiel a trvať na ich dodržiavaní, keď som ja neschopná splniť jednoduchú vec a vrátiť požičanú knihu jej majiteľovi. Kedysi bola veľkým problémom pre mňa knižnica. Nikdy som nestihla vrátiť knihu v stanovenom termíne. Našťastie pre nich a nanešťastie pre mňa má knižnica vypracovaný kompletný cenník sankčných poplatkov. Takže keď som tam naposledy nechala 30EUR kvôli svojej neschopnosti a nedbanlivosti, povedala som si dosť a odvtedy som vzorný čitateľ. Bohužiaľ, od známeho si sotva vypýtam tridsať centov za každý deň.

5.Viem poradiť?

Ak ide o môjho blízkeho človeka, a teda by bolo nevhodné odoprieť mu moju knihu a pritom viem, ako sa správa k veciam, povzbudím ho k väčšej poriadkumilovnosti. Samozrejme, nie drzým a nenávistným spôsobom. Navrhnem alebo osobne mu na nejaký sviatok kúpim obal na knihu, ak zahýňa rožky, podelím sa o záložku, ktorú nepoužívam, ak si často píše poznámky z diela, navrhnem mu farebné lepiace papieriky alebo "myšlienkovník". Dôležité je, aby bol aj vlk sýty a aj aby ovca zostala celá. Známy sa niečomu naučí, zároveň vám poďakuje za tip či darček a vy môžete spokojne spávať s vedomím, že sa vám kniha vráti v lepšom stave ako naposledy. 

6.Využívam dostatočne IKT?

Ak má osoba, ktorej knihu požičiavate tablet alebo čítačku, skúste sa zžiť s 21. storočím a ak ste to doteraz neurobili, nechajte vstúpiť informačno-komunikačné technológie do vášho života. Mám na mysli to, že vám skutočne nezaberie veľa času, energie ani peňazí, ak knihu, ku ktorej máte osobitný vzťah a nechcete ju pustiť z rúk, necháte naskenovať a pošlete ju čitateľovi ako PDF dokument. Ja to takto robím. Mám pocit, že som ani nikoho neurazila, ani moja kniha neutrpí žiadnu ujmu. Pokiaľ sa bojíte o svoju peňaženku a nechcete navštevovať copy-centrum, stiahnite si do mobilu nejakú appku na skenovanie a urobte to osobne. Ak je vám predmetná kniha vzácna, nebude vám to robiť problém.

Možno vám v tomto smere prídem krutá alebo drzá alebo lakomá... prečo nie?! Ale myslím, že sa mnohí z vás často zamýšľajú nad tým, ako neprísť kvôli hlúposti o svoje knižky. Ak som niekoho pobúrila, mrzí ma to, ak som radami niekomu pomohla, som o to radšej :D