Pamätám si na povinnú literatúru na základnej škole. Akonáhle sme dostali zadanie, vždy nás ako prvé zaujímalo, či je kniha hrubá alebo tenká. Čím menej strán mala, tým to bolo pre nás lepšie, pretože sme sa príprave do školy nemuseli venovať dlho. Najčastejšie sa z tejto skutočnosti tešili chlapci, ktorí nakoniec aj tak tú knihu ani len nechytili do ruky a potom očakávali, že im obsah vyklopíme len tak. Rovnaký štandard sa udržiaval aj na strednej. Tam sa dokonca stávalo, že knihu neprečítal ani len ten, kto ju mal za úlohu pre ostatných spracovať. Na vysokej už s týmto problém nebol, pretože ten, kto si ukážku neprečítal, pohorel na seminári a ani tam nemusel chodiť, lebo vyučujúci hneď vedel, kto sa ani neobťažoval si dielo z knižnice vyzdvihnúť. A tam sme pri tom veľkom množstve povinnej literatúry boli vďační za každú stranu, ktorá sa v knihe nenachádzala.

A ako je to so mnou teraz? Teraz som rada, že mám pred sebou dlhý predlhý román, pri ktorom strávim aj dva týždne, kým ho prečítam. Milujem byť zapletená v príbehu čo najdlhšie a najviac sa mi páčia knižné série, ktoré majú minimálne tri pokračovania, pretože to v podstate príbeh nekončí a ja som v mysli stále tam. Preto krátke žánre veľmi neobľubujem, pre mňa osobne v nich vnímam niekoľko nevýhod, ale musím priznať, že ich celkom nezavrhujem, lebo niečo pozitívne z nich predsa len vyplýva a a to aj pre mňa.

Na začiatok by bolo možno fajn si definovať, čo to vlastne krátky epický žáner je. Literárna veda delí epické žánre na veľké (epos, román), stredné (balada, idyla, legenda, romanca, novela) a malé (poviedka, črta, anekdota, bájka). Ja osobne za krátky žáner považujem aj tie stredného rozsahu, napriek tomu, že mnohé sú rozsahom podobné románu. Ale k tomu sa dostaneme. 

Nie som si istá, či sa niekto z vás venuje čítaniu bájok v dospelosti. Priznávam, že je to veľmi poučné, no ide skôr o oddychové čítanie cez víkend s deťmi alebo v škole. Čo sa týka anekdoty, nemyslím, že sa o nej musíme baviť, pretože anekdoty sú síce fajn a mnohí ich majú radi, ale nakoľko ide naozaj o žáner veľmi krátkeho rozsahu a prečítate ju tak za 10 sekúnd, znova ide len o spestrenie vášho knihomoľského života. 

Radšej by som sa venovala balade, poviedke a novele. Balada je vlastne kombinácia lyriky a epiky, pretože je písaná vo veršoch, má viazanú reč, ale má dej, ktorý je možné prerozprávať. Deti v mojej triede to volajú básnička s príbehom. Tento žáner je veľmi krátky a odporúčam ho vtedy, ak máte nejaké voľné poobedie, vonku prší a máte melancholickú náladu, pretože tragický koniec a nešťastie hlavnej postavy vás môžu dostať do depresie a sĺz. Prečítate ju naozaj veľmi rýchlo a hodí sa pre tých, ktorí nemajú veľa času na čítanie a nechcú si rozčítať román, pretože by sa s ním trápili aj pol roka.

Poviedka je na tom podobne. Poznám ľudí, ktorí poviedky milujú, pretože nakoľko majú malý rozsah, prečítate ich rýchlo, a tak počas jedného poobedia prejdete aj päť-šesť príbehov a stihli ste viac ako niekto, kto sedí nad osemstostranovým románom. Nakoľko ja som často cestovala (škola, práca, domov), nevybudovala som si k poviedkam pozitívny vzťah. Predstavte si, že sedíte v autobuse, máte pred sebou hodinu cesty a počas dvadsiatich minút prečítate tri poviedky a čo potom do konca cesty. Táto skutočnosť je trošku spojená s mojou obsedantno-kompulzívnou psychózou. Ja si totiž rada robím ku knihe poznámky a robila by som to po každej poviedke. Lenže doma je to iné ako na cestách.

Novela sa najviac približuje k tomu, čo ja osobne považujem za žáner vhodný pre mňa. V novele sa síce rozvíja len jedna dejová línia, postavy sa až tak veľmi nevyvíjajú a rozsahovo nepatrí práve medzi najdlhšie žánre. No ak sa bavíme o dĺžke resp. hrúbke knihy, je to rozhodne viac, ako niekoľkostranová poviedka. Obyčajne sa novela pohybuje tak od 50 až po 150 strán, čo je mimochodom akurát pre mňa tak na maximálne dva dni a nemám pocit, že sa strácam v deji. Takže ak ja chcem siahnuť po krátkom žánri, je to rozhodne novela.

Tak, aby sme si to zhrnuli 🙂

Výhody krátkych epických žánrov:

-tenká knižka, nie veľmi ťažká

-rýchlo dielo prečítate

-nestrácate sa v deji, lebo ten sa prakticky vyvíja len jedným smerom

-málo postáv, nemusíte sledovať zložité vzťahy

-ak nemáte veľa času na čítanie, krátky žáner vám postačí

-keďže dielo rýchlejšie prečítate, je malá šanca, že vám vznikne veľká pokuta v knižnici resp. môžete knižku posunúť kamarátom v relatívne krátkom čase

-na malej ploche sa autor dotkne témy v celom rozsahu

Nevýhody krátkych epických žánrov:

-nie ste veľmi pohltení do príbehu

-ak radi čítate, mali by ste mať doma veľa kníh, do ktorých sa chcete pustiť, pretože krátky žáner prečítate veľmi rýchlo

-medzi postavami nevznikajú žiadne zložité vzťahy, žiadne zápletky, intrigy..., čo môže byť pre niekoho menej zaujímavé

-tenšiu knižku ľahšie stratíte

V podstate majú krátke žánre viac výhod ako nevýhod :D Záleží od každého čitateľa, čo je pre neho vhodnejšie a v čom sa skôr nájde. Ja preferujem epické žánre väčšieho rozsahu, dokonca generačné romány sú to naj pre mňa :D A ako ste na tom vy?

Byť obklopený knihami je niečo, o čom sníva každý knihomoľ. Uvedomujem si, že náš život sa neskladá len z príbehov, ktoré si v knihách prečítame, ale predovšetkým o našich reálnych činoch a nemôžem si každý deň dovoliť stráviť celý v knižnici či v obývačke s knihou a kávou. Starostlivosť o domácnosť, prácu a záujem o moju rodinu, priateľov či známych jednoducho nemôžem odignorovať len kvôli mojej záľube. Napriek tomu som rada, keď si nájdem chvíľku len pre seba, utiahnem sa niekam s knihou a ponorím sa do nového príbehu.

V našej domácej knižnici sa toho nenachádza veľa. Na jednej strane sa snažíme šetriť priestor, na druhej strane peniaze, preto sme do nášho domova vniesli minimalizmus, ktorý sa snažíme dodržiavať, a tak je návšteva knižnice mojou povinnou jazdou aspoň raz za dva týždne. Priznávam, že v našej žilinskej knižnici je stále niečo nové, spestruje sa prostredie a vymýšľajú sa rôzne aktivity, no stále mám v hlave nejaké tie cestovateľské sny spojené práve s miestom požičiavania kníh. Rada by som vám preto predstavila knižnice po celom svete, ktoré ma očarili a ktoré by som rada navštívila s pár faktografickými údajmi.

1.Library of Congress

V meste Washington D.C. sa nachádza národná knižnica Spojených štátov, ktorá je zároveň aj vedecko-výskumným pracoviskom. Založená bola v roku 1800 a v súčasnosti sídli v troch budovách. Zbierky knižnice tvorí viac ako 32 miliónov zkatalogizovaných kníh a iných materiálov v tlačenej forme vo viac ako 470 jazykoch. Okrem toho tam nájdete aj hrubý návrh prehlásenia nezávislosti, Guttenbergovú Bibliu a americké vládne publikácie. Zbierka zaberá približne 850 km políc.

2.Britská knižnica

Knižnica Spojeného kráľovstva je v porovnaní s inými národnými knižnicami pomerne mladá. Založená bola až v roku 1973, dovtedy bola súčasťou Národného múzea. Dlho boli zbierky roztrúsené po celom Londýne, v roku 1997 bola hlavná časť zbierok presunutá do budovy na Euston Road. V jadre budovy sa nachádza sklenená trojposchodová veža obsahujúca Kráľovskú knižnicu so zbierkami, mapami a rukopismi, ktoré zhromaždil Henrich III. Medzi významné exponáty patrí Guttenbergová Biblia, Diamantová sútra (považovaná za najstaršiu tlačenú knihu), dve kópie Magna Charty (z roku 1215) či jediný zachovaný exemplár diela Beowulf. 

3.Francúzska národná knižnica

Nachádza sa vo východnej časti Paríža na brehu Seiny. V roku 1988 prišiel prezident s návrhom postaviť najmodernejšiu svetovú knižnicu v Paríži. Budova sa skladá zo štyroch vysokých veží tvoriacich písmeno L a v noci sú tieto veže obklopené svetelnými prstencami. Okrem verejnej čitárne obsahuje knižnica aj vedeckú čitáreň s kapacitou úctyhodných 2000 miest. Výstavba tejto knižnice trvala 10 rokov a po jej otvorení sa hneď v roku 1998 začalo s jej opätovnou prestavbou a rekonštrukciou. 

4.Vatikánska apoštolská knižnica

Jednou z popredných knižníc sveta je aj knižnica vo Vatikáne. Založená bola v roku 1448 zákonom Mikuláša V. a obsahuje viac ako 1,3 milióna kníh. Súčasťou tejto knižnice je aj Vatikánsky tajný archív, ktorý uchováva všetky písomnosti Svätej Stolice. Za vznik archívu je považovaný rok 1612. Vďaka veľkému vplyvu cirkvi v stredoveku nájdeme v archíve písomné poklady celej Európy. Doň sa však dostanete len s výsostným povolením Jeho Svätosti.

5.Čínska národná knižnica

Ide o najväčšiu knižnicu v Ázii a jednu z najväčších svetových knižníc s obsahom až 26,3 milióna zväzkov. Sídli v troch budovách v Pekingu, pričom v najstaršej sídli od roku 1931. Založená bola v roku 1909 pod názvom Knižnica hlavného mesta. 

Vybrala som len päť knižníc, aby som vás zbytočne nezahltila faktami. Pevne verím, že sa niekedy pôjdem do niektorej z nich pozrieť. Nabudúce by som vám rada predstavila knižnice, ktoré majú veľký význam pre Slovensko. Ak ste v niektorej zo spomenutých knižníc boli, pošlite mi fotku, rada sa pozriem, ako to tam vyzerá očami cestovateľa :D

Moja knižnica je skutočne preplnená knihami rôzneho druhu. Niektoré patria do oddelenia, ktoré volám skvosty, niektoré sú moje srdcovky, no nájdu sa aj také, ktorých sa snažím nejako zbaviť (bazár, dar...), pretože som si ich síce prečítala, no neuchvátili ma natoľko, aby som po nich siahla znovu. V každom prípade, každú jednu knihu si veľmi cením a starám sa o ňu rovnako ako o ktorýkoľvek kúsok v mojom šatníku, šperk, nábytok alebo iný majetok.

Chrániť a nepoškodiť to, čo máme od niekoho požičané a mať sa k tomu rovnako, ako by sme sa správali k svojej veci, nás učia už ako malé deti. Vždy, keď sa do rúk mojej netere či synovca dostane niečo, čo im nepatrí, aby si to obzreli resp. sa s tým zahrali, švagriná im zdôrazní, že to nesmú poškodiť a pod. Rovnakým spôsobom sa na mňa obracala aj moja mama v podobnej situácii. A tak sa učíme, že veci, ktoré nám nepatria, si nemôžeme vziať len tak či sa k nim správať akoby šlo o vec do smetného koša. 

Keď je teda týmto spôsobom vychovávaná väčšina populácie, prečo sa potom teda tak bránime požičať niekomu náš majetok bez toho, aby sme sa neobávali o jeho bezpečnosť? Je to lakomstvom? Pýchou? Nechceme vyvolať závisť? Dôvodov je niekoľko a musím sa priznať, že práve ja patrím do tejto možno ani nie tak výnimočnej skupiny ľudí, ktorí v záujme o ochranu svojho majetku radšej predstierajú, že danú vec nevlastnia, pretože si ich priatelia len klepú na čelo, keď im vysvetľujú, čo všetko je potrebné urobiť, obmedziť alebo vôbec nerobiť, aby sa im vec vrátila domov v pôvodnom stave.

Nikdy som sa nebránila podeliť sa o čokoľvek. Vyrastala som s mladším bratom a obľúbená veta mojej mamy bola: ,,Veď daj aj jemu, podeľ sa s ním, on je ešte maličký a nerozumie, že je to tvoje." Takže zrazu boli všetky moje veci aj jeho, no na tie svoje vlastné bol akýsi háklivý. Tu si vždy spomeniem na porekadlo: Čo je tvoje, je aj moje, čo je moje, do toho ťa nič. Keď bol už väčší, delili sme sa prakticky o všetko, takže ponúknuť a požičať nejakú vec spolužiakom nebola pre mňa vôbec rarita.

Zlom nastal, keď som jednej kamarátke požičala obľúbenú knihu, ktorá mala dokonca okrem tvrdej väzby aj papierový prebal. Vrátilo sa mi "šalátové" vydanie, s poznámkami napísanými perom priamo cez celé strany, ohnuté rožky, akoby si na nich pochutnalo prasiatko, asi dve strany úplne chýbali, papierový obal som už nikdy v živote nevidela a to nehovorím o zvyškoch kakaa (keby som tieto "okakaované" strany namočila do mlieka, tak Granko môže ísť do hája). Slečna sa na mňa usmiala a povedala, že zabudla, že jej tá kniha nepatrí a myslela si, že to vlastne jej, takže ju to veľmi mrzí. Ak sa teda takto správala k veci, ktorú považovala za svoju, tak ďakujem pekne. Odvtedy sa štítim čokoľvek pustiť z mojich rúk na dlhšie ako týždeň, lebo sa bojím, v akom stave sa to vráti späť. 

Radšej teda veci nepožičiavam alebo keď, tak s veľmi malou dušičkou. Ako sa ale zachovať, keď nechcete vyzerať ako úplný blázon a lakomec? V prvom rade sa snažím dodržiavať svoje pravidlá požičiavania. Mysleli ste si, že niečo také ani neexistuje? Ale áno. Čo knižnice? Tie tiež posúvajú množstvá kníh denne neznámym ľuďom s dôverou, že sa pri vymáhaní svojho majetku späť nedostanú až pred súd. Prečo? Lebo dodržiavajú pravidlá.

1.Komu idem knihu požičať?

Ak ide o moju najlepšiu kamarátku, tak sa nebojím. Nekamarátim sa predsa s nejakou obludou, ktorá sa nevie správať. Keď už ale ide o človeka, o ktorom nič neviem (kamarátka kamarátky, nový kolega, mamička z ihriska, susedkina teta...), som veľmi opatrná. Snažím sa o tom človeku niečo dozvedieť, pričom kladiem dôraz na starostlivosť o majetok. Ak sa aspoň jeden človek posťažuje na to, ako ten dotyčný vracia veci, som neoblomná.

2.Akú vec požičiavam?

Aj tu je opatrnosť na mieste. Veci, ktoré nemajú pre mňa veľkú hodnotu, či už duševnú alebo finančnú, moju myseľ až tak veľmi nezaťažujú. Ak je ale knižka vzácna, krehká alebo už nejako predtým poškodená, radšej sa o ňu nedelím. Nejde o to, že by bol konkrétny človek nedbanlivý, stará či citlivá alebo krehká kniha sa mu môže poškodiť aj úplnou náhodou.

3.Viem si stanoviť podmienky?

Keď niekomu niečo požičiavam, dávam jasne najavo, že má vec pre mňa nejakú hodnotu. Vždy si stanovíme, kedy mi vec vráti a ak sa tak nestane, milo sa s osobou skontaktujem a naznačím jej, že by som mala vec rada čo najskôr späť. V takomto prípade pomáha drobné klamstvo typu: Sľúbila som to mame/kamarátke/sestre/mačke...komukoľvek. Kruté? Možno, ale nerada by som oškrabávala z knihy ovsené vločky v jogurte.

4.Mám od tej osoby niečo požičané ja?

Nemá zmysel domáhať sa nejakých pravidiel a trvať na ich dodržiavaní, keď som ja neschopná splniť jednoduchú vec a vrátiť požičanú knihu jej majiteľovi. Kedysi bola veľkým problémom pre mňa knižnica. Nikdy som nestihla vrátiť knihu v stanovenom termíne. Našťastie pre nich a nanešťastie pre mňa má knižnica vypracovaný kompletný cenník sankčných poplatkov. Takže keď som tam naposledy nechala 30EUR kvôli svojej neschopnosti a nedbanlivosti, povedala som si dosť a odvtedy som vzorný čitateľ. Bohužiaľ, od známeho si sotva vypýtam tridsať centov za každý deň.

5.Viem poradiť?

Ak ide o môjho blízkeho človeka, a teda by bolo nevhodné odoprieť mu moju knihu a pritom viem, ako sa správa k veciam, povzbudím ho k väčšej poriadkumilovnosti. Samozrejme, nie drzým a nenávistným spôsobom. Navrhnem alebo osobne mu na nejaký sviatok kúpim obal na knihu, ak zahýňa rožky, podelím sa o záložku, ktorú nepoužívam, ak si často píše poznámky z diela, navrhnem mu farebné lepiace papieriky alebo "myšlienkovník". Dôležité je, aby bol aj vlk sýty a aj aby ovca zostala celá. Známy sa niečomu naučí, zároveň vám poďakuje za tip či darček a vy môžete spokojne spávať s vedomím, že sa vám kniha vráti v lepšom stave ako naposledy. 

6.Využívam dostatočne IKT?

Ak má osoba, ktorej knihu požičiavate tablet alebo čítačku, skúste sa zžiť s 21. storočím a ak ste to doteraz neurobili, nechajte vstúpiť informačno-komunikačné technológie do vášho života. Mám na mysli to, že vám skutočne nezaberie veľa času, energie ani peňazí, ak knihu, ku ktorej máte osobitný vzťah a nechcete ju pustiť z rúk, necháte naskenovať a pošlete ju čitateľovi ako PDF dokument. Ja to takto robím. Mám pocit, že som ani nikoho neurazila, ani moja kniha neutrpí žiadnu ujmu. Pokiaľ sa bojíte o svoju peňaženku a nechcete navštevovať copy-centrum, stiahnite si do mobilu nejakú appku na skenovanie a urobte to osobne. Ak je vám predmetná kniha vzácna, nebude vám to robiť problém.

Možno vám v tomto smere prídem krutá alebo drzá alebo lakomá... prečo nie?! Ale myslím, že sa mnohí z vás často zamýšľajú nad tým, ako neprísť kvôli hlúposti o svoje knižky. Ak som niekoho pobúrila, mrzí ma to, ak som radami niekomu pomohla, som o to radšej :D

Ozajstný knihomoľ je vždy rád, keď má stále k dispozícii nové a nové knihy. Aj keby mal len jednu novú doma, len nech vie, do čoho sa pustí po prečítaní tej aktuálnej. Ja patrím medzi tých, ktorí milujú kopy pripravených kníh. Vzhľadom na málo času, ktorý mám, pretože som neustále zavalená prácou, tá kopa stále rastie a rastie, pretože doslova bažím po nových knihách. Je niekoľko spôsobov, ako sa k nim dostanete od kúpy cez knihobúdky až po knižnice. Lenže, ako si vyberáte vy? Ja si niekedy, bohužiaľ, vybrať ani neviem. A preto som sa rozhodla predstaviť vám môj pohľad na pozitívne a negatívne stránky knižníc či kníhkupectva.

Knižnica

Miesto, ktoré od nepamäti slúži ako chrám múdrosti a duchovných zážitkov, by malo predstavovať prvý kontakt malého dieťaťa so svetom popísaných stránok a farebných prebalov. Jasné, že aj doma má knižky a to rôzne. Začína gumenými obrázkovými a pokračuje leporelami a rozprávkami. Lenže, prečo mnohé matky berú svoje deti do knižnice? Nie je to len preto, aby si ony požičali nejakú ľúbostnú literatúru s nádychom erotiky, ale aby sa práve ich ratolesti učili, ako sa správať ku knihám ako niečomu vzácnemu či ako k cudziemu majetku, ktorý môžeme užívať po dodržiavaní istých podmienok.

Knižnice ma odjakživa fascinovali a to predovšetkým tie v starých budovách. Ich veľkolepé priestory, nádherné oblúkovité stropy, staré drevené police... to všetko vo mne ako čitateľovi vyvoláva pocit výnimočnosti, preto som milovala Štátnu vedeckú knižnicu v Banskej Bystrici, ktorú som ako študentka často navštevovala. Takže prvá veľká a nezanedbateľná výhoda vlastnenia čitateľského preukazu sú práve pompézne priestory útočiace na váš zrakový zmysel a vytvárajúce príjemnú atmosféru. Bohužiaľ, nie všetky knižnice majú takúto možnosť.

To, že si svoj domov nezahlcujete knihami, ktoré ste už prečítali, a ktoré zaberajú priestor novým či pre vašu dušu významnejším, je ďalšie plus. Nemusíte míňať svoje peniaze. Jednoducho zájdete do knižnice, požičiate si naraz aj desať kníh a po prečítaní ich rovno vrátite, takže nemáte výčitky svedomia, že ste zaútočili na svoje financie.

Biblioboxy sú presne pre mňa. Neviem, kto túto myšlienku navrhol a zrealizoval, ale mám pocit, že sa snažil vyhovieť práve mojej prokrastinačnej povahe. Vždy si všetko odkladám na poslednú chvíľu, preto sa mi často stáva, že nestíham knižky vrátiť resp. som šťastná, že mám aspoň tri minúty na to, aby som odparkovala auto pred knižnicou, prebehla cez cestu a vhodila knižky do biblioboxu. Perfektný vynález. 🙂 

Čo ale, hlavne pre seba, beriem ako obrovské negatívum, je fakt, že niektoré knižky si môžete požičať len na krátky čas a nemôžete ich predĺžiť. Vzhľadom na to, že niekedy potrebujem dlhší čas na prečítanie a spracovanie, skutočne je to veľmi obmedzujúce. Na druhej strane, chápem, prečo to knižnice robia. Niektoré knihy sú skrátka veľmi žiadané a vzácne a knižnice chcú vyhovieť čo najväčšiemu počtu čitateľov. Keby som knižku vlastnila, takýto problém by nenastal, takže v niektorých prípadoch ja naozaj lepšie, aby bola tá kopa stránok vaším majetkom.

Kníhkupectvo

Poznáte to. Teplo nákupného centra, nablízku obchody s oblečením s najnovšou módou, kávička s kamoškou a deň v meste zakončíte návštevou obchodu, ktorý vás aj tak stojí najviac peňazí - kníhkupectvom. Vôňa nových kníh, obrovský výber a rôzne knihomoľské doplnky vás doslova nútia vziať si domov novú knihu...len jednu...len tú v zľave... 

Je to perfektný pocit vlastniť nejakú knihu. Nikto pred vami ju nečítal, je len vaša a vy si tam môžete robiť poznámky, môžete ju mať, ako dlho len chcete, krásna efektná obálka bude zdobiť vašu domácu knižnicu a všetci si ju budú chcieť požičať, lebo im na ňu ponúknete vlastný názor. Navyše sa nemusíte stresovať, že prešvihnete termín v knižnici a budete platiť penále. Nemusíte sa jej nikdy vzdať.

Krásne biele čisté strany sú síce veľkým lákadlom, a to v tomto zmysle myslím hlavne seba, no je potrebné sa zamyslieť, či to u mňa doma nakoniec nebude vyzerať ako v antikvariáte či v sklade. Keď sme sa sťahovali, dlhú dobu sme na striedačku spálňu a obývačku používali ako skladisko a kopy kníh som doslova prekračovala a dávala ich pod stoly a na skrine, aby som mohla v obývačke prejsť od televízora ku gauču. A to už je extrém, ktorý by som nerada musela zažiť znova. Vybrané tituly som nejako popchala do políc v obývačke, knihy, ktoré sa chystám čítať, sú bezpečne uzavreté v krabici pod posteľou a zvyšku som sa musela zbaviť pomocou bazáru. Takže miesto pre nové knihy by malo byť prvým kritériom pri ich kúpe.

Ak nepatríte medzi zberateľov kúskov s historickou hodnotou, ale ste čitateľom, ktorý miluje akúkoľvek literatúru, predstavuje táto záľuba veľké riziko pre vašu peňaženku. Lebo však jedna knižka 4 eurá, ďalšia len 7,50, tá tretia je v zľave len za 10,90 a za tú novú detektívku, ktorú rozhodne musíte mať, lebo máte celú sériu, vysolíte 9,95 eur. Takže pri jednej návšteve tohto priestoru môžete byť ľahší tak v priemere o 30 eur, čo predstavuje aspoň u mňa viac ako jeden deň práce. Takže aj toto je záležitosť, nad ktorou by ste sa mali ako kupujúci zamyslieť. Alebo potom navštíviť antikvariát, kde knižky dostanete za oveľa lepšiu cenu. Nemusia však byť v perfektnom stave, ale s tým musíte rátať.

Nemyslím si ale, že by niečo predčilo vôňu tohto magického nového predmetu.

Keď sa na to tak pozerám a svoj výtvor dokola čítam, naozaj to vyzerá, že skôr inklinujem k návšteve knižnice a to najmä z ekonomických dôvodov. Myslím si, že obe majú svoje výhody a nevýhody. Knižnica mi poskytuje estetický zážitok z prečítaného prakticky zadarmo a kníhkupectvo ponúka najnovšiu literatúru v nových lesklých obálkach. Akokoľvek sa rozhodnete rozšíriť svoj čitateľský zoznam, dokážem vás veľmi dobre pochopiť. A ako ste na tom vy? Knižnica či kníhkupectvo?

Peťa🙂

(Poznámka: Tento článok je veľmi sarkastický a opisuje každodenné ťažkosti spojené s prvým trimestrom. Nebojte sa, som šťastná, že čakám bábo, ja si len nemôžem pomôcť nespraviť si z ničoho srandu. Ak budeš pohoršená, mrzí ma to, ak sa zasmeješ, budem rada 🙂 )

          Hovorí sa, že keď žena otehotnie, stane sa to najkrajšie v jej živote... Tehotná si okamžite uvedomí, že to najkrajšie v poslednej dobe už bolo (teda sex) a ide sa do tuhého.

          Mne sa to stalo, keď som otehotnela. Zistila som, že nemám menzes, tak cikám na paličku, dve čiarky, super, volám doktorovi, vraví: ,,Prídite na budúci týždeň!" Tak mi v 6tt potvrdí graviditu, všetko je ok, bábo je v poriadku, dobré správy... Pri mojom odchode mi sestrička vrúcne gratuluje, vysmiata je od ucha k uchu... Som myslela, že to lebo sa so mnou teší, s odstupom času viem, že sa tešila, že nie je na mojom mieste... A podáva mi knižku od nemenovaného mamaovského časopisu že 9 magických mesiacov. Magických, hej... Tak sa teším, však budeme mať mimi, vôbec neviem, čo mám robiť, dúfam, že knižka ma zachráni.

          Musím sa priznať, že v tejto malej brožúrke som sa doslova že našla. Nikdy sa mi nestalo, že by bol môj život ako z nejakej knihy, od otehotnenia ide zrazu všetko podľa nej. Tak teda kukám, zatiaľ som v pohode, čítam, aké veľké je embryo, čo mám jesť, čo nesmiem (niečo ma prekvapilo viac, niečo menej) a postupne dúfam, že každý týždeň sa dozviem niečo naozaj magické.

          6tt: ,,Zmeny na Vašej pleti sa prejavujú tehotenským akné." To je ešte celkom zlvádnuteľné. Moja pleť nikdy nebola najčistejšia, nikto si zmenu ani len nevšimne. Snažím sa ignorovať ten obrovský kráter na brade a teším sa, že je to znakom niečoho krásneho. Zlomový bol u mňa ale výrok: ,,Cítite sa unavená? Pokojne spite, koľko potrebujete." A že potrebujete tak tri hodiny doobeda, tri poobede a celú noc, tak o tomto tam nie je ani čiarka. My sme mali takú výhodu, že práve vtedy sme prerábali spálňu a čakali na objednanú posteľ. Takže sme táborili v obývačke na matracoch a mne náramne vyhovovalo plížiť sa do "postele" štvornožky ako socka.

          7tt píšu: ,,Začnú Vám ranné tehotenské nevoľnosti." Hovorím si, že sprostosť, švagrinej nič nebolo, prečo by malo mne... Rozmýšľam nad tým nad záchodovou misou a dúfam, že po olovrante a obede nevýjdu aj raňajky, bo to bola praženica... Pod tým je v zátvorke (ktoré môžu trvať celý deň), tak jasné, že trvajú celý deň. Ešte aj v noci sa mi dá zvrcať, ale tak je to magické, hormóny a také veci, tak to neriešiš.

          8tt sa vraj nevoľnosti majú stupňovať, tak silno uvažujem, čo ešte môže nastať, aby sa to že ešte zhoršilo... Vtedy nastáva 9tt: ,,Môžu sa vyskytnúť tráviace ťažkosti ako napr. zápcha." Tak sedíš na tom hajzli (lebo však už dávno to nevoláš WC alebo záchod, takéto eufemizmy sú už passé), dúfaš, že sa po troch dňoch už konečne vyprázdniš, veríš, že popri tom aj neporodíš a bojíš sa tú knižku znova otvoriť.

          Druhý mesiac sa vraj nesie v znamení zväčšených pŕs, čo je neskutočná skrášľujúca záležitosť a necítite sa aspoň ako vorvaň, lebo prsia odpútajú pozornosť od zvyšku. Mám taký pocit, že ma táto skutočnosť potešila ešte viac ako môjho muža, lebo však z jednotiek sa dostanete na trojky závratnou rýchlosťou a nie je to také negatívne ako v škole... Samozrejme, aj tu sa nachádza háčik a pes je zakopaný vo vete: ,,Vaše prsia sa zväčšia a budú vás bolieť." No... nie som si celkom istá, či význam slovesa "bolieť" podľa Výkladového slovníka slovenského jazyka celkom zodpovedá danej situácii, mám silný pocit, že toto zjemnenie má ženu len upokojiť, lebo chuderka sa pomaly nemôže ani vyspať, podprsenku radšej nenosí, ľutuje ženy s veľkými prsiami a nevie, či svoje staré tričko nevymení za golfák, lebo pri pohľade na jej enormne zväčšený dekolt akosi mužská časť populácie stráca schopnosť artikulovať. Nie je to také príjemné, ako som čakala. Manžel si ale novú situáciu nevie vynachváliť.

          Keď už sme pri tom, tak zaujímavým faktom je to, že by sa vám mala buď zvýšiť alebo rapídne znížiť chuť na sex... Poviem vám to takto: o chuť tu v podstate ani veľmi nejde... chuť, je to najmenej, čo vtedy riešite... lebo však ona by aj bola, ale bohužiaľ, máme doma zrkadlo, ktoré okrem zjazvenej tváre, lebo akné nie a nie ustúpiť (tu sme sa s knižkou veľmi nezhodli) ukazuje rastúci zadok a stehná  a ovislé bruško, lebo v 11tt ešte sotva budete vyzerať gravidne. Okrem toho tu nastáva otázka že kedy??? Lebo však ráno vám je zle, doobeda sa z toho dostávate a hľadáte aspoň špirálu a korektor, poobede spíte a večer spíte tiež. Inak, tu platí, že ak som sa nestihla osprchovať do 19:30, šanca na to, že to stihem a nezaspím, je veeeľmi malá. Takže aby som sa vrátila k meritu veci: Kedy??? Únava by mala po 12tt ustúpiť, tak dúfam, že knižka neklame, lebo ako vravím, chuť by aj bola...

          Dnes 12tt+2, po poslednej poradni sa cítite ako po prekročení veľkého miľníka, lebo doktor vám gratuluje, že ste tie prvé tri magické mesiace zvládli. Ani sestrička sa už tak nesmeje, skôr súcitne kladie nevyhnutné otázky. Ste šťastná, lebo už päť dní vám nie je na zvracanie a dokonca jedno poobedie ste ani nemuseli prespať, tak hľadáte malé víťazstvá. Zisťujete, že ich budete veľmi silno potrebovať.

          Po prežití týchto kritických týždňov sa snažíte prísť na to, ktorý blbec vymyslel ten sprostý prívlastok "magických mesiacov", lebo zatiaľ vám magické pripadali len sny, čo sa vám snívali, keď ste po obede zgegli. Pri odchode z poradne ale viete, že to najmagickejšie je ten malý 6 centimetrový zázrak, ktorý vo vašom bruchu robil počas ultrazvuku kotrmelce a uvedomujete si, že magická bola doteraz každá chvíľka a zabúdate na akékoľvek nepríjemnosti.