Taký bežný deň na materskej

Dnes je presne ten deň, ktorý máte sto chutí zapiť nie pohárom, ale rovno celou fľašou vína. Tú ale doma momentálne nemám, kurnik šopa! A pritom sa ten deň tak pekne začal...

Dieťa sa ráno zobudilo a vítalo ma pusinkami na jedno líce, na druhé líce, na ústa, no čo vám poviem, totálny príval tej najväčšej materinskej lásky, a ešte väčšej. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a precítiť ten krásny okamih v náručí s mojim 1,5-ročným drobcom. To som ešte netušila, že vzápätí budem predýchavať od nervov takmer každú jednu minútu.

Hneď pri raňajkách sa malý začal hádzať od jedu kvôli tomu, že som si dovolila mu pomôcť s papaním. Potom chytil hysák číslo dva, pretože chcel, aby som mu s papaním pomohla. A že ja som nerozhodná. Potom chcel čajík, vzápätí ho nechcel. A tak ďalej, a tak ďalej, veď to pozná každá mamička. 

Po raňajkách som ho musela poumývať, lebo mal celú tvár zababranú od kaše. Umyli sme si aj zúbky. Jemine, to bol boj, aj ten som musela predýchať. V poslednej dobe to dieťa nenávidí umývanie zúbkov. Mece sa mi v náručí, zatiaľ čo ja pri ňom zápasím s kefkou. Teda len jemu som umyla zúbky. Tie moje ešte museli počkať. Ony si už od zrodu môjho potomka zvykli na nedostatočnú hygienu, lebo skrátka niekedy sa dostanem do kúpeľne, aby som sa dala dokopy, až okolo pol jedenástej. Snažím sa však, aby sa mi to darilo aj skôr. Keď sa mi to podarí hneď po raňajkách, cítim sa ako žena roka. Taká blbosť a ako dokáže zvýšiť sebavedomie ženy na materskej!

Keďže som po raňajkách chcela variť obed, zavrela som pre istotu obývačku, pretože malý sa s obľubou štverá na gauč. To by bolo OK, lenže ešte z neho nevie zliezť, a tak sa mi minule v sekunde, čo som sa naňho nepozerala, zrútil z gauča hlavou dolu. Ešteže existujú smetiari, vďaka ktorým sa môj syn za rovnako krátku sekundu upokojil a nadšene díval z okna (hoci tam vôbec neboli, ale mama ich okamžite vytiahla ako eso z rukáva).

Naspäť k tomu obedu. Musela som nastrúhať zemiaky, nakrájať mäso, zeleninu, „roztentovať“ vajce, nastrúhať syr... chcela som totiž urobiť zemiakovú tortu podľa receptu, čo som predošlý deň našla na nete. A trošku som si recept pozmenila a obohatila ho o kuracie prsia a slaninku (aby som muža potešila, keď už tak trpezlivo znáša moje materinsko-hormonálne nerváky). Dieťa sa na mňa v jednom kuse lepilo, ťahalo ma za pyžamové nohavice (nemám čas sa prezliecť), v jednom kuse mrnčalo alebo kričalo, skrátka ani sekundu nevedelo pohrať sa s niečím iným než je jeho mater. Hrnce a panvice ho dnes akosi nebavili, vlastne ani nič iné. A keď ho aj niečo na chvíľku zaujalo, urobil s tým taký neporiadok, že až. Aha počkať, chvíľu po byte pobehoval s metlou a dáždnikom, ktorým odháňal nášho psa, ale to je asi tak všetko. Furt bol nespokojný, štveral sa na mňa ako na rebrík. 

Keď sa mi nejako konečne podarilo všetko spolu zmiešať dokopy, vyliať to do tortovej formy a dať piecť, všimla som si, že to zo spodku formy začalo vytekať. Do kelu! Zasa to netesní. No super, tak budem musieť poumývať aj celú rúru. Otvorila som dvierka rúry a začala utierať mláčku na jej dne, ktorá už medzičasom stihla aj prihorieť. Drobec mi pri tejto nebezpečnej činnosti chcel pomôcť, čo som mu, samozrejme, ani vo sne nemienila dovoliť, a tak som tam stála s jednou rukou s chňapkou v rúre, a druhou rukou som pridržiavala v dostatočnej vzdialenosti svojho ozemsahádžuceho potomka. Napokon som prihorenou chňapkou zatvorila dvierka rúry, malého posadila do jeho stoličky a znova pokračovala v utieraní rúry. V tom chvate mi to totiž nenapadlo skôr vyriešiť takto logicky a dieťa zabezpečiť v stoličke. Nuž, čo vám poviem. Materská niekedy udiera na mozog.

Keďže minulý týždeň som absolvovala online konferenciu zameranú na matky a všetko s tým súvisiace, inšpirovala som sa jedným tipom a v snahe zlepšiť si náladu som si pustila pesničku a začala tancovať. Po chvíli sa ku mne pridal aj drobec a dupotal ako slon (teta suseda pod nami, prepáčte). Tancovali sme, skákali, DJ youtube nám postupne prehrával kadejaké pesničky popretkávané reklamami Dedoles (tá pesnička mi nonstop hrá v hlave, nemôžem sa jej zbaviť), a tak sme odrazu tancovali Waka Waka, a aj do rytmu Rickyho Martina a jeho Livin' La Vida Loca. Keď tu zrazu mladému od samého tancovania pohlo črevami a ja som zbadala náklad v jeho gatiach (odplienkovávame, takže mal iba slipy, v jeho reči „ipy“). Nevadí, vravím mu. Musím ho takto uisťovať, že je to OK, lebo inak chytá také hysáky, že sa to ani nedá opísať. Normálne sa hnevá, že mu chcem ukradnúť hovno zo slipov. No dobre, poď, pozrieme sa, čo sa to tam stalo. Predklonila som ho, stiahla mu tepláky a opatrne aj slipy. Pôvodný plán bol dať mu dole slipy a poutierať ho a zasa ho obliecť, slipy poumývať a šupnúť do práčky. Avšak ako som mu tie slipky dávala dole, malý sa začal vrtieť, otáčať, nervy chytal, a ja v snahe udržať ho som skončila úplne celá špinavá.. áno, od jeho obsahu čriev. Mala som to rozplieskané na celom mojom pyžame. Díky! Ale aspoň ma prinútil konečne sa prezliecť. Poriadne som ho osprchovala (samozrejme som sa predtým z toho sajrajtu vyzliekla, takže dúfam, že nám nikto nepozeral do okien, kým som drobca umyla a obliekla, a až potom obliekla aj seba 😊 ) No a potom ešte rýchlo upratať to, čo skončilo okrem môjho pyžama aj na dlážke v detskej. Samozrejme zase tak, že som jednou rukou musela držať syna od toho ďalej, lebo by to inak asi ochutnal alebo čo. A to som v detskej predtým tak krásne vyvetrala! Ale viete čo? Ten tanec predsa len pomohol, moja nálada sa aj napriek následnej smradľavej aktivite výrazne zlepšila.

Urobila som mu sladký čaj. Júúúúj, tá minúta ticha, keď sedel a pil. Vtedy si uvedomím, čo všetko dokáže žena-mama stihnúť, kým jej dieťa dopije fľašu s čajom. Umyla som tú obrovskú himalájsku veľhoru riadu v dreze a všetko poukladala na svoje miesto, poutierala som linku zababranú od zemiakov, učesala som si vlasy a umyla zuby (konečne). Chcela som si ešte urobiť kávu číslo dva, ale keďže sa mi už podarilo umyť si zuby, vykašľala som sa na to. Drobček dopil čajík, položil fľašku pred seba a usmial sa na mňa. Svetlá chvíľka dňa! Až mi srdce poskočilo. Vtom mi začal dávať vehementne najavo, že je tu opäť čas povysávať. Strašne sa mu totiž páči náš nový vysávač, a hoci sa ho bojí, neustále ma ťahá ku skrini a doslova ma núti vysávať. Neprestane na mňa volať „vííííííí“ (v jeho reči to znamená vysávač), až kým ho nevyberiem a nepovysávam celý byt. Aj tak to bolo treba, lebo skrátka keď má človek doma dieťa a psa, vždy sa nájdu smeti, ktoré treba povysávať. A zvlášť v tomto jesennom počasí.

Odložila som vysávač a malý na mňa kuká s mokrou škvrnou na nohaviciach. Hups, cikáme. Zadrž, pleaseeeeeeee. Zadržal a zvyšok dal do záchoda. Ale aj tak som sa nevyhla umývaniu a prezliekaniu. A tým ani revu, veď ako inak pri obliekaní. Ešte som chcela upratať tú galibu v kuchyni a obývačke, keď drobec medzičasom stihol všetko vyhádzať zo šuflíkov. Ja som to odkladala dnu, on zase vyberal von. Ale napokon sa to predsa len nejakým zázrakom podarilo upratať (rozumej nahádzať naspäť do šuflíkov, upracem to niekedy, keď na to budem mať čas a chuť. Takže asi tak o sto rokov).

Nadišiel čas pobrať sa von. Obed sa dopiekol a aby sa nepovedalo, aj sa trochu pripiekol. Naháňam malého po byte s čistými teplákmi, pretože si opäť stihol cvrknúť. Keď sa mi ho podarí vymotať spod závesu, za ktorý sa tak rád schováva, nastáva boj kto z koho, čiže obliekanie. Cikať budeme vonku do trávičky, rozhodla som sa, no a keďže kakanie už máme za sebou, nemusím mu dávať plienku, nech sa pekne učíme, keď už sme sa s tým odplienkovávaním tak rozbehli. Podarilo sa mi obliecť dieťa v rytme psích labiek cupitajúcich po podlahe od samej radosti, že ideme von. Dokáže takto cupitať okolo mňa aj dvadsať minút, lebo niekedy mi aj toľko trvá, kým malého a seba vychystám von. Pri pohľade do zrkadla na margo mojich vlasov len skonštatujem, že vyzerám ako Majster N a radšej sa ukryjem pod rúško, nech ma nikto nespozná. Predsa len sú na niečo dobré tieto rúškové corona opatrenia, človek je inkognito. Zvlášť, keď bežne nosí okuliare, ale kvôli rúšku ich radšej necháva doma, ako ja, lebo nenávidím, keď sa mi v jednom kuse rosia. Beriem dieťa, kočík, psa a hybaj vonku na neďalekú lúku.

Vytlačila som kočík skoro na samý vrch lúky, tam som ho zabrzdila a vybrala z neho svojho špunta. Ten sa natešený okamžite zvalil do najbližšej rozrýpanej hliny, ktorú tam zanechali nenásytné diviaky. Ale ako pekne sa tam hral. Vyberal korienky, hádzal kúsky hliny do trávy alebo ich hádzal nášmu psovi, občas v nestráženej chvíli aj hlinu ochutnal (mak nejedol, takže to čierne medzi jeho zubami musela byť hlina). Nechala som ho tak, nech sa hrá. Podišla som trošku vyššie a nazbierala pár kamienkov, ktoré som plánovala doma nejako pekne nafarbiť v rámci svojej materskej kreatívnej psychohygieny. Otočím sa a vidím svoje dieťa rozcapené na zemi. Spadol do blata. Zdvihla som ho, usmial sa na mňa a... zatlačil. OMG! Zohla som sa, že mu zozadu nakuknem do slipov, vtom mi na hlavu spadol môj ruksak plný kameňov. Au. Nakukla som a skoro ma na mieste vystrelo. A čo teraz? Je strašná zima, nemôžem ho tu úplne vyzliecť a dať z neho dole tie slipy, kurnik... Ako som ho chcela poutierať, zistila som strašnú vec. To dieťa to malo úplne všade! Celé nohy boli špinavé. Nuž, nič sa nedá robiť. Dala som si dole svoju vyčistenú bundu (k jej vyčisteniu od blata som sa dokopávala asi mesiac) a položila som na ňu môjho vtedy už vrieskajúceho syna. Vyzliekla som mu nohavice, pančuchy a opatrne aj slipy s nákladom. Hups, tak asi nie veľmi opatrne, vykvedlalo sa to odtiaľ von na moju bundu. Vytiahla som z ruksaka sáčok (človek – psičkár má vždy pri sebe nejaké sáčky) a strčila doň špinavé slipy a špinavé pančuchy, do druhého sáčku som vkladala špinavé vlhčené utierky, ktoré ešte k tomu akurát došli! Dieťa plakalo akoby ho z kože drali, chúďa moje, zima mu bola. Snažila som sa ho prehovoriť, že je super otužilec, ale akosi ma nebral na vedomie. Ak po svojej matke zdedil totálnu uzimenosť, ani sa mu nedivím. Okoloidúci párik mal veru ozaj krásny pohľad: metajúce sa polonahé dieťa ležiace na rozprestretej bunde, pri ňom kľačiaca spotená a strapatá neznáma žena s rúškom na tvári a všade navôkol porozhadzované zašpinené vreckovky. Ani vlastne neviem, kde bol v tej chvíli náš pes, zrejme odbehol, aby sa k nám nemusel priznávať.

Keď som malého konečne obliekla naspäť do nohavíc (bez slipov) a obula do čižiem (bez ponožiek), odrazu mu bolo sveta žiť a opäť sa hodlal vrhnúť do hliny sťa diviak lesný (lat. Sus scrofa). Ja som na seba hodila moju totálne zašpinenú bundu, privolala som nášho totálne zašpineného psa, vzala dieťa „perpazuch“ a vykročili sme smerom domov. Dieťa, ako inak, protestovalo. Celú cestu som rozmýšľala, čo urobím ako prvé po príchode domov. Mám najskôr okúpať psa? Alebo najskôr z neho vyčesať tých sto miliónov bodliakov? Mám najskôr umyť syna? To nemôžem, lebo náš pes je strachopud a nevydržal by špinavý čakať predo dvermi. A takého zablateného ho predsa nevpustím do obývačky na gauč. Jemine, nemám kdesi vzadu na bunde rozmazané detské hovienko, alebo nebodaj diviačie, ktoré ležalo v tráve a ja som si ho nevšimla? Žeby som ich šupla do vane naraz? Alebo sa idem rovno obesiť? Snažila som sa dovolať manželovi, ktorý v tom čase chodieva domov na obed, lebo by sa mi pomoc veru zišla (zvyčajne po príchode on obriadi psa a ja dieťa), ale nezdvíhal. Mal pracovné fofry. Nevadí.

Keď sme sa blížili k nášmu paneláku, vyhodila som do kontajnera všetky nasáčkované pozbierané smeti z lúky. Vzápätí som nechtiac kočíkom nabehla na celkom dosť veľké zelenobiele vtáčie hovno. Všimla som si to, žiaľ, až keď už bolo na kolese. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že to má len o trošku iný odtieň než to, čo po sebe (a na sebe) zanechal na lúke môj drobec. Asi budem mať šťastie, vravím si. Veru, zišlo by sa.

Prišli sme domov, všade vo vchode z nás opadávala hlina, no hrôza des, strašný bordel. Najskôr som vyzula, vyzliekla a prezula dieťa, rozhodla som sa, že ho poumývam potom. Samozrejme pri vyzliekaní a obliekaní chytal ďalšie hysterické záchvaty a rozhodol sa, že skočí dole schodmi, v čom som mu, našťastie, stihla zabrániť. Vzala som psa na ruky a preniesla ho do vane. Vtom prišiel manžel domov. Ponúkol sa, že mi pomôže, ale ja už som bola taká rozbehnutá, že som nášho psa chcela umyť sama. Dieťa sa veselo prizeralo, ako psíkovi mamina umýva zablatené labky a pokrikovalo „acha, acha“ – v preklade sprcha. Potom som plánovala umyť malého, ale najskôr som musela poumývať vaňu, lebo v nej zostalo strašne veľa blata z nášho psa. Upchal sa odtok. Yes! Vylovila som z neho kusy blata a keď voda z vane konečne odtiekla, mohla som umyť tú roztomilú riťušu môjho špunta🙂

Potom som zohriala obed a krásne sme sa ako rodina všetci traja spolu najedli - manžel, syn aj pes. Ja som nemala na obed čas, kŕmila som protestujúceho malého, ktorý je na jednej strane najväčší gurmán, akého poznám, no na druhej strane neustále pri jedle vyvádza. Muzikanti v mojom bruchu už umreli od hladu a prestali vyhrávať. Dieťa sa najedlo, umyla som mu tváričku a rúčky, vycikal sa do nočníka, obliekli sme pyžamko, dali vodičku a zaspal mi na rukách. Ach, ten pocit. Tak túžobne som očakávala tento moment, keď dieťa zaspí a ja budem mať konečne čas na seba, na oddych. A teraz som tam sedela na posteli, držala malého v náručí a nechcela od neho odísť. Tak krásne spinkal, že sa to skrátka nedalo. Musela som sa naňho pozerať a mojkať sa s ním. Je to láska. Ten dobrý pocit je neopísateľný. A, samozrejme, je umocnený tým, že dieťa spí a vy máte kľud 🙂

Celkom som si aj stihla oddýchnuť, kým malý spal. No a keď sa zobudil, pohrali sme sa a opäť sme sa pobrali von. Prišli sme na ihrisko, malého som vybrala z kočíka a do desiatich sekúnd sa pokakal. A zas všetko odznova...

No čo vám poviem, nenudím sa. Niekedy ma ide rozdrapiť, inokedy si to užívam plnými dúškami. Ale veď každá mamka je na tom asi tak nejako podobne. Učíme sa spolu, ja učím malého a on zasa mňa. Hlavne trpezlivosti, ktorú ja veru veľa nemám. Ale myslím, že toto je tá najväčšia škola, akú som kedy zažila, stále zažívam a vlastne budem zažívať do konca života. Lebo som mama. A nech som akákoľvek znechutená, nahnevaná, frustrovaná, strapatá, zanedbaná, špinavá, smutná, uplakaná, s výčitkami svedomia, alebo, naopak, nahodená, namaľovaná, sexi, dobre naladená, usmiata s pocitom matky roka, som na ten titul MAMA hrdá. Ten malý človiečik, za ktorého som 9 mesiacov dýchala a pre ktorého dýcham teraz, je proste najváááááááác.

P.S. – Tie kamene ešte stále čakajú na maľovanie.  Asi sa k tomu dostanem tak o sto rokov. Hneď po tom,ako upracem tie šuflíky.

P.S.2 - Tú spomínanú fľašu vína mi večer manžel priniesol. No nemiluj ho! Tak na zdravie, milé mamy. Na nás!