Ach tá váha. V tehotenstve si ma vôbec neváži!

Juchuuuuu, je to tu! Druhá čiarka na tehotenskom teste. Ja sa zbláznim od radosti...

Takéto boli moje pocity, keď sa sen stal skutočnosťou. Bola sobota, manžel ešte ráno spal, keď som zistila, že budeme rodičmi. Keďže sme sa obaja už dlho o bábo snažili, nevymýšľala som žiadne netradičné a originálne spôsoby oznámenia tehotenstva.  Na lístok som napísala milý odkaz, dala ho drahému k pripravenému tanieru s raňajkami a keď sa na mňa neveriacky zahľadel, len som vykríkla: Som tehotná! Padli sme si do náručia, smiali sa a plakali naraz. Ach, koľko šťastia!

Tehotenstvo nám potvrdil aj môj lekár, a tak sa začalo všetko to plánovanie, oznamovanie rodine, skrátka, tešenie sa 🙂 Manžel so mnou prežíval všetko, vypočul si odo mňa každý týždeň prednášku o tom, ako sa práve náš drobec vyvíja a neznenávidel ma, keď mnou zmietali emócie všetkého druhu. Tehotenské nevoľnosti trvali celý prvý trimester.  Do toho som ochorela a zostala nevládne ležať takmer dva týždne na antibiotikách. Aj bez choroby som sa cítila úplne nanič a keď ma skolila chrípka, myslela som, že umriem. V čase, keď mi bolo telesne najhoršie, padli na mňa depky a strácala sa zo mňa radosť. Jediné, čoho nikdy neubúdalo, ba práve naopak, boli kilá navyše.

Treba povedať, aby ste boli v obraze, že pred tehotenstvom som si dlhodobo strážila postavu. Cvičila som takmer každý deň, buď vo fitku alebo doma, nejedla som sladkosti (sem-tam) a snažila som sa celkovo žiť zdravo. Už po veľmi krátkom čase som však začala priberať. Mohol za to aj fakt, že som mala od začiatku tehotenstva isté zdravotné problémy, kvôli ktorým som nemohla cvičiť, ako som predtým zvykla. Navyše som pracovala z domu, takže jediným zdrojom pohybu bol môj pes, s ktorým som chodievala von. Nuž a ten apetít...

Tehotenské chute? Nie, nič zvláštne to v mojom prípade nebolo. Žiadne čudné kombinácie,  ako napríklad bryndza s čokoládou a podobne 🙂 No dobre, občas som dostala chuť na kyslé uhorky, olivy a raz nenormálnu chuť na paradajkovú polievku, ktorú som si musela okamžite uvariť. Ale nič som netradične nekombinovala. Zato som však zo začiatku mávala neskutočný hlad. Stále. Bola som nenásytná viac ako náš pes, a to už je ozaj čo povedať! Ráno som sa budila na pocit takého nesmierneho hladu, že keby som do 10 sekúnd niečo nezjedla, určite by som v posteli umrela na akútnu podvýživu. Raz som sa zobudila a dokonca rozmýšľala,  že zjem vedľa spiaceho manžela. Povedala som si však,  že ho ešte budem potrebovať (veď kto mi bude nosiť obedy, robiť nákupy a venčiť psa, keď porodím?) a tak som sa prinútila vstať a nacupitať do kuchyne, samozrejme, prenasledovaná psom, ktorý mi celé tehotenstvo robí maškrtiaceho sparingpartnera. Najedla som sa dosýta a tak cca do polhodky som opäť vyhladla. "Je to možné, že som ZASE hladná?" Toto bola moja najčastejšia veta. Nuž, a tak som musela veľa jesť, lebo som bola FAKT na smrť hladná, taký hlad som ešte nikdy nezažila. Nebola to chuť na niečo, ale normálny nefalšovaný hlad. Dovtedy som už neskoro večer nič nejedla, ale teraz som sr...., pardon, kašľala na to, že je takmer polnoc a naložila som si kopcovitú porciu druhej večere. Keď si hladný, nie si to ty...

Stávalo sa v prvom trimestri, že som ešte žiadny náznak tehotenského bruška nemala a napriek tomu mi osobná váha ukazovala v priebehu dvoch dní o 3-4 kilá viac. Išlo ma vyrútiť, veď som bola tehotná len pár týždňov! Ak to takto rýchlo pôjde ďalej, pôjdem rodiť 500-kilová. Ukľudňovali ma iné mamičky, ktoré mi rozprávali, že priberali rovnako rýchlo, alebo dokonca rýchlejšie. Večer som sa odvážila, zanadávala si, ale potom šla opäť do kuchyne dopriať drobcovi v brušku niečo pod ten ešte nevyvinutý zub 🙂

Netrvalo dlho a moje obľúbené tepláky sa stali neobľúbenými. Už mi totiž na bruchu strašne vadili, tlačili ma. Aj keď bruško ešte nevykúkalo nejako okato,predsa len som potrebovala vymeniť nohavice za voľnejšie. Kúpila som si tehotenské legíny a nedám na ne dopustiť, sú perfektné.

V piatom mesiaci mi už okrúhlejšie bruško bolo pekne vidno, z čoho som sa vytešovala. Ale moju radosť vždy pokazila narastajúca váha. Manžel mi povedal, že sa nemám vážiť často,  ale ja som musela. Keby som totiž ten nárast videla až po týždni/mesiaci,asi by ma na mieste vystrelo. Radšej teda postupne.

Jasné, že viem, že žena v tehotenstve skrátka pribrať musí, ale niekedy je ozaj ťažké zžiť sa s tým a uvedomiť si, že je to vašou súčasťou a že to proste nezmeníte,veď ste to vlastne chceli! Je ťažké prijať túto novú podobu vlastného JA. Ale na druhej strane je to to najkrajšie, čo môže tehotná žena urobiť. Veď čo môže byť krajšie ako žena s bábätkom v brušku, ktorá je zo svojho tehotenstva šťastná, neskrýva ho a jej radosť z nej vyžaruje navonok?

A tak som si s prebiehajúcim piatym mesiacom, kedy sa priberanie ešte viac zrýchlilo, povedala, že keď si váha neváži mňa, nebudem si vážiť ani ja ju. Skrátka, nebudem ju brať vážne. Takže už len sledujem, ako to ide hore, ale žily mi to už netrhá. Po pôrode snáď naberiem aspoň akú-takú chabú atrapu svojej niekdajšej formy. Veď nech si len teraz drobček rastie do krásy. Ja sa zatiaľ idem pozrieť, čo dobrého na mňa čaká v chladničke... 🙂