Dnes je presne ten deň, ktorý máte sto chutí zapiť nie pohárom, ale rovno celou fľašou vína. Tú ale doma momentálne nemám, kurnik šopa! A pritom sa ten deň tak pekne začal...

Dieťa sa ráno zobudilo a vítalo ma pusinkami na jedno líce, na druhé líce, na ústa, no čo vám poviem, totálny príval tej najväčšej materinskej lásky, a ešte väčšej. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a precítiť ten krásny okamih v náručí s mojim 1,5-ročným drobcom. To som ešte netušila, že vzápätí budem predýchavať od nervov takmer každú jednu minútu.

Hneď pri raňajkách sa malý začal hádzať od jedu kvôli tomu, že som si dovolila mu pomôcť s papaním. Potom chytil hysák číslo dva, pretože chcel, aby som mu s papaním pomohla. A že ja som nerozhodná. Potom chcel čajík, vzápätí ho nechcel. A tak ďalej, a tak ďalej, veď to pozná každá mamička. 

Po raňajkách som ho musela poumývať, lebo mal celú tvár zababranú od kaše. Umyli sme si aj zúbky. Jemine, to bol boj, aj ten som musela predýchať. V poslednej dobe to dieťa nenávidí umývanie zúbkov. Mece sa mi v náručí, zatiaľ čo ja pri ňom zápasím s kefkou. Teda len jemu som umyla zúbky. Tie moje ešte museli počkať. Ony si už od zrodu môjho potomka zvykli na nedostatočnú hygienu, lebo skrátka niekedy sa dostanem do kúpeľne, aby som sa dala dokopy, až okolo pol jedenástej. Snažím sa však, aby sa mi to darilo aj skôr. Keď sa mi to podarí hneď po raňajkách, cítim sa ako žena roka. Taká blbosť a ako dokáže zvýšiť sebavedomie ženy na materskej!

Keďže som po raňajkách chcela variť obed, zavrela som pre istotu obývačku, pretože malý sa s obľubou štverá na gauč. To by bolo OK, lenže ešte z neho nevie zliezť, a tak sa mi minule v sekunde, čo som sa naňho nepozerala, zrútil z gauča hlavou dolu. Ešteže existujú smetiari, vďaka ktorým sa môj syn za rovnako krátku sekundu upokojil a nadšene díval z okna (hoci tam vôbec neboli, ale mama ich okamžite vytiahla ako eso z rukáva).

Naspäť k tomu obedu. Musela som nastrúhať zemiaky, nakrájať mäso, zeleninu, „roztentovať“ vajce, nastrúhať syr... chcela som totiž urobiť zemiakovú tortu podľa receptu, čo som predošlý deň našla na nete. A trošku som si recept pozmenila a obohatila ho o kuracie prsia a slaninku (aby som muža potešila, keď už tak trpezlivo znáša moje materinsko-hormonálne nerváky). Dieťa sa na mňa v jednom kuse lepilo, ťahalo ma za pyžamové nohavice (nemám čas sa prezliecť), v jednom kuse mrnčalo alebo kričalo, skrátka ani sekundu nevedelo pohrať sa s niečím iným než je jeho mater. Hrnce a panvice ho dnes akosi nebavili, vlastne ani nič iné. A keď ho aj niečo na chvíľku zaujalo, urobil s tým taký neporiadok, že až. Aha počkať, chvíľu po byte pobehoval s metlou a dáždnikom, ktorým odháňal nášho psa, ale to je asi tak všetko. Furt bol nespokojný, štveral sa na mňa ako na rebrík. 

Ked sa raz stanes mamou,tak nou proste ostavas,uz nou nikdy neprestanes byt. Posledne dni ma o tom coraz viac presviedcaju.

Moj maly spunt je od narodenia narocnym babatkom. Najprv sme sa mordovali s refluxom, plakalo dieta a ja zufala s nim. Moj pracovne vytazeny muz mi pomahal,ako len mohol,ale toho volneho casu som veru aj tak pre seba nikdy nemala viac ako hodinu. Niekedy ani to nie. Kym inym mamkam sa darilo "utiect" od babatiek prec,oddychnut si,posediet si na kave s kamoskou,ci dokonca zajst na nakupy (aj viachodinove a inde ako len do potravín,co som ja pokladala za sci-fi), ja som nemohla ist vobec nikam. Preco?

Po prve preto,ze mi manzel vzal maleho podvecer,ked som bola z celeho dna taka rozbita,ze som ani vlastne nevladala nikam ist.

Po druhe preto,ze nesoferujem,takze som na otocku nemohla ist ani na nakupy na ine sidlisko (u nas su len potraviny ‍♀️) a busom by to trvalo hrozne dlho, co som si popri svojom "naprsebytiachtivom" syncekovi nemohla dovolit. Ale aj tak som chodila aspon do tých potravín.

Po tretie... zabudla som, co som vlastne chcela napisat :D To preto,ze moj "kojomozog" je uz skoro vypnuty,ked pisem tieto riadky, je uz takmer polnoc. A preco este nespim? Mam svoj volny cas,ktory si vychutnávam.  Aj napriek tomu,ze padam unavou, MUSIM byt este hore a uzit si chvilu,ked na mne nie je nonstop prilepena ta moja "prisavka" a nemrnci mi tu stale dokola.

Takto. Aby bolo jasno. Ja svojho synceka milujem najviac na svete. Ano,nervy mam niekedy priserne na to vsetko okolo materstva.  Ale stoji to za to,on je proste zmyslom mojho zivota. Ale v zaujme vlastneho zdravia potrebujem od neho aj odist a potrebuje to kazda matka,nech by tvrdila akykolvek opak (pochybujem,ze by ste taku nasli). 

Aj takto by sa dalo nazvať to, čo momentálne prežívam. A čo prežíva každá tehuľka v piatom mesiaci tehotenstva. Prichádza to znenazdajky a spočiatku sa dokonale kamufluje za rozličné telesné prejavy. Ale neskôr je to čím ďalej tým viac špecifické a už nezameniteľné.

Tehotenský kalendár mi ukázal 18. týždeň. Už nejaký ten piatok predtým som všade čítala slová typu: "Gratulujeme, mamička, už určite cítite pohyby vášho dieťatka". Lenže ja som ich necítila. Jediné, čo som v danej oblasti svojho tela cítila, boli pohyby tráviaceho ústrojenstva po výdatnej porcii strukovín Čakala som, kedy to príde a popravde som sa aj trochu bála, či mi to nebude nepríjemné. Predsa len, som prvý raz tehotná a vôbec netuším, ako tie pohyby žena pociťuje.

Prišiel 19. týždeň a ujo google ma zas a znova presviedčal, že sa už určite nezmestím do starého oblečenia a musím si kúpiť oblečenie pre tehotné, čo bolo, samozrejme, sprevádzané množstvom reklám na eshopy s tehotenskou módou. Stále som sa však do svojho oblečenia v pohodičke zmestila a tehotenské gate, čo som si raz kúpila, mi boli obrovské, takže asi tak. V súlade s heslom "nie, radšej knihu", som si teda zašomrala, reklamy preskakovala a zvedavo čítala ďalej, čo ma tento týždeň tehotenstva čaká a neminie. Opäť prišla reč na pohyby. Hovorila mi o nich aj moja švagriná, ktorá mala v tom čase už pôrod "predo dvermi". A veruže sa čosi aj začalo diať.

V jeden pekný januárový večer, keď som cvičila svoju jemnú a šetrnú posilňovaciu zostavu v pohodlí domova, som vystrela ruky nad hlavou a natiahla sa. A v tom: Híííííííííííííí! Až som sa zľakla. Čudesný - prečudesný pocit v mojom bruchu. Akoby vo mne plávala rybka a z celej sily ma šťuchla. Po chvíli to zopakovala. Srdce sa mi rozbúšilo. Radosťou, ale aj zvedavosťou. Asi aj láskou, nádejou, zdesením, šťastím, obavami... všetkým Jeeeej, tak toto je ono? Toto je náš junior? Raz som zhíkla tak, že až manžel priletel s "infarktovým stavom" do izby, či žijem.

Prvé pohyby bábätka sa objavovali veľmi sporadicky a jednorazovo, no zato šlo o riadnu spartakiádu, preto som sa zakaždým aj trochu zľakla, keď sa rybka začala metať. Manžel mi s očakávaním prikladal ruku na bruško. Vystihol to aj v čase, keď bábo kopalo, dokonca presne tam, kde mal ruku, ale ešte nezacítil nič.

Až v 20. týždni sa začala rybka pohybovať tak, že už som ju cítila častejšie. Bolo to krásne. A už som nehíkala Rybka sa už zžila so svojim rybníkom a veselo si v ňom plávala. Prihovárala som sa brušku a zakaždým na mňa vtedy vytriešťal oči náš pes, či som sa azda nezbláznila. Inak, pes a moje tehotenstvo, to je kapitola sama osebe, takže o tom zas niekedy nabudúce Práve v tomto týždni manžel prvý raz pocítil pohyb svojho synčeka alebo dcérky (toto tajomstvo nám ešte náš špunt neprezradil). Zaplavil ma vtedy nádherný pocit obrovitánskej lásky k manželovi a lásky k dieťatku. To sa ani nedá opísať slovami

Predstava teplého latte s krásne vysokou mliečnou penou, možno aj s nejakou príchuťou (oriešok alebo karamel), v spoločnosti milovanej osoby, to pre mňa vždy znelo lákavo. Treba sa predsa aj trošku rozmaznávať. Iná šálka kávy, taká bežnejšia, bola klasika: Káva s mliekom zaliata vodou z kanvice bola pravidelnou súčasťou môjho rána, bez nej som si to už ani nevedela predstaviť. Preto som si z času na čas lámala hlavu nad tým, ako to ja bez kávy prežijem, keď raz budem tehotná. Nuž, šlo to pomerne jednoducho.

Vedela som, že kávu smie žena piť aj v tehotenstve, ale mala by ubrať z bežného množstva na čo možno minimum. Ideálne by bolo vysadiť kávu úplne, veď drobec v brušku má na kávičkovanie predsa len ešte čas. Prikláňala som sa k prvej verzii. Preto som sa utešovala, že keď ma raz môj manžel privedie do očakávaného druhého stavu, svoj obľúbený "mok" si budem môcť dať hoc aj každý deň. Do reality pitia kávy v tehotenstve ma však veľmi rýchlo dostal náš vyvíjajúci sa Boží dar, keď sa konečne zadarilo. Len čo si bábo  ustlalo v mojej maternici, začalo prejavovať vyslovený odpor k mnohým veciam, kofeín nevynímajúc.

Kávu som odrazu nemohla ani len cítiť. Žalúdok sa mi pretáčal na všetky svetové strany už len pri pomyslení na kávu. Manželovi som ráno pripravovala kávu, čo mi nevadilo. Ale mňa by veru vtedy zo začiatku neprinútilo dať si čo i len dúšok ani to, keby ma na kávu pozval sám temperamentný Španiel Carlos zo skupiny Il Divo. Veru nie. 

Sama som sa čudovala nad tým, ako úžasne si to príroda zariadila. Aby som zbytočne popri iných hovadinkách nepchala do seba ešte aj kofeín, skrátka mi v tehotenstve začal vadiť viac než vegetariánovi šnicel. A to aj napriek nenormálnej únave,  ktorá ma nútila prežiť značnú časť prvého trimestra v ríši snov. 

Niekedy som neskôr na kávu dostala chuť, a tak som si skúsila trošku dať.  Prežila som to Ale muselo si ju telo vyslovene vypýtať.  Keď som si totiž kávu dala len tak, že "čo idem robiť? Dám si kávu", tak vtedy mi nesadla a bolo mi z nej zle. 

Káva mi prestala vadiť až  druhom trimestri, ale tiež som to s ňou nepreháňala. Nevychutnala som si ju tak ako predtým, chutila mi proste inak. Ráno som si preto robila namiesto kávy čaj a ak som si kávu dala, tak väčšinou len šálku popoludní. 

Juchuuuuu, je to tu! Druhá čiarka na tehotenskom teste. Ja sa zbláznim od radosti...

Takéto boli moje pocity, keď sa sen stal skutočnosťou. Bola sobota, manžel ešte ráno spal, keď som zistila, že budeme rodičmi. Keďže sme sa obaja už dlho o bábo snažili, nevymýšľala som žiadne netradičné a originálne spôsoby oznámenia tehotenstva.  Na lístok som napísala milý odkaz, dala ho drahému k pripravenému tanieru s raňajkami a keď sa na mňa neveriacky zahľadel, len som vykríkla: Som tehotná! Padli sme si do náručia, smiali sa a plakali naraz. Ach, koľko šťastia!

Tehotenstvo nám potvrdil aj môj lekár, a tak sa začalo všetko to plánovanie, oznamovanie rodine, skrátka, tešenie sa Manžel so mnou prežíval všetko, vypočul si odo mňa každý týždeň prednášku o tom, ako sa práve náš drobec vyvíja a neznenávidel ma, keď mnou zmietali emócie všetkého druhu. Tehotenské nevoľnosti trvali celý prvý trimester.  Do toho som ochorela a zostala nevládne ležať takmer dva týždne na antibiotikách. Aj bez choroby som sa cítila úplne nanič a keď ma skolila chrípka, myslela som, že umriem. V čase, keď mi bolo telesne najhoršie, padli na mňa depky a strácala sa zo mňa radosť. Jediné, čoho nikdy neubúdalo, ba práve naopak, boli kilá navyše.

Treba povedať, aby ste boli v obraze, že pred tehotenstvom som si dlhodobo strážila postavu. Cvičila som takmer každý deň, buď vo fitku alebo doma, nejedla som sladkosti (sem-tam) a snažila som sa celkovo žiť zdravo. Už po veľmi krátkom čase som však začala priberať. Mohol za to aj fakt, že som mala od začiatku tehotenstva isté zdravotné problémy, kvôli ktorým som nemohla cvičiť, ako som predtým zvykla. Navyše som pracovala z domu, takže jediným zdrojom pohybu bol môj pes, s ktorým som chodievala von. Nuž a ten apetít...

Tehotenské chute? Nie, nič zvláštne to v mojom prípade nebolo. Žiadne čudné kombinácie,  ako napríklad bryndza s čokoládou a podobne No dobre, občas som dostala chuť na kyslé uhorky, olivy a raz nenormálnu chuť na paradajkovú polievku, ktorú som si musela okamžite uvariť. Ale nič som netradične nekombinovala. Zato som však zo začiatku mávala neskutočný hlad. Stále. Bola som nenásytná viac ako náš pes, a to už je ozaj čo povedať! Ráno som sa budila na pocit takého nesmierneho hladu, že keby som do 10 sekúnd niečo nezjedla, určite by som v posteli umrela na akútnu podvýživu. Raz som sa zobudila a dokonca rozmýšľala,  že zjem vedľa spiaceho manžela. Povedala som si však,  že ho ešte budem potrebovať (veď kto mi bude nosiť obedy, robiť nákupy a venčiť psa, keď porodím?) a tak som sa prinútila vstať a nacupitať do kuchyne, samozrejme, prenasledovaná psom, ktorý mi celé tehotenstvo robí maškrtiaceho sparingpartnera. Najedla som sa dosýta a tak cca do polhodky som opäť vyhladla. "Je to možné, že som ZASE hladná?" Toto bola moja najčastejšia veta. Nuž, a tak som musela veľa jesť, lebo som bola FAKT na smrť hladná, taký hlad som ešte nikdy nezažila. Nebola to chuť na niečo, ale normálny nefalšovaný hlad. Dovtedy som už neskoro večer nič nejedla, ale teraz som sr...., pardon, kašľala na to, že je takmer polnoc a naložila som si kopcovitú porciu druhej večere. Keď si hladný, nie si to ty...

Stávalo sa v prvom trimestri, že som ešte žiadny náznak tehotenského bruška nemala a napriek tomu mi osobná váha ukazovala v priebehu dvoch dní o 3-4 kilá viac. Išlo ma vyrútiť, veď som bola tehotná len pár týždňov! Ak to takto rýchlo pôjde ďalej, pôjdem rodiť 500-kilová. Ukľudňovali ma iné mamičky, ktoré mi rozprávali, že priberali rovnako rýchlo, alebo dokonca rýchlejšie. Večer som sa odvážila, zanadávala si, ale potom šla opäť do kuchyne dopriať drobcovi v brušku niečo pod ten ešte nevyvinutý zub