Dnes je presne ten deň, ktorý máte sto chutí zapiť nie pohárom, ale rovno celou fľašou vína. Tú ale doma momentálne nemám, kurnik šopa! A pritom sa ten deň tak pekne začal...

Dieťa sa ráno zobudilo a vítalo ma pusinkami na jedno líce, na druhé líce, na ústa, no čo vám poviem, totálny príval tej najväčšej materinskej lásky, a ešte väčšej. Musela som sa zhlboka nadýchnuť a precítiť ten krásny okamih v náručí s mojim 1,5-ročným drobcom. To som ešte netušila, že vzápätí budem predýchavať od nervov takmer každú jednu minútu.

Hneď pri raňajkách sa malý začal hádzať od jedu kvôli tomu, že som si dovolila mu pomôcť s papaním. Potom chytil hysák číslo dva, pretože chcel, aby som mu s papaním pomohla. A že ja som nerozhodná. Potom chcel čajík, vzápätí ho nechcel. A tak ďalej, a tak ďalej, veď to pozná každá mamička. 

Po raňajkách som ho musela poumývať, lebo mal celú tvár zababranú od kaše. Umyli sme si aj zúbky. Jemine, to bol boj, aj ten som musela predýchať. V poslednej dobe to dieťa nenávidí umývanie zúbkov. Mece sa mi v náručí, zatiaľ čo ja pri ňom zápasím s kefkou. Teda len jemu som umyla zúbky. Tie moje ešte museli počkať. Ony si už od zrodu môjho potomka zvykli na nedostatočnú hygienu, lebo skrátka niekedy sa dostanem do kúpeľne, aby som sa dala dokopy, až okolo pol jedenástej. Snažím sa však, aby sa mi to darilo aj skôr. Keď sa mi to podarí hneď po raňajkách, cítim sa ako žena roka. Taká blbosť a ako dokáže zvýšiť sebavedomie ženy na materskej!

Keďže som po raňajkách chcela variť obed, zavrela som pre istotu obývačku, pretože malý sa s obľubou štverá na gauč. To by bolo OK, lenže ešte z neho nevie zliezť, a tak sa mi minule v sekunde, čo som sa naňho nepozerala, zrútil z gauča hlavou dolu. Ešteže existujú smetiari, vďaka ktorým sa môj syn za rovnako krátku sekundu upokojil a nadšene díval z okna (hoci tam vôbec neboli, ale mama ich okamžite vytiahla ako eso z rukáva).

Naspäť k tomu obedu. Musela som nastrúhať zemiaky, nakrájať mäso, zeleninu, „roztentovať“ vajce, nastrúhať syr... chcela som totiž urobiť zemiakovú tortu podľa receptu, čo som predošlý deň našla na nete. A trošku som si recept pozmenila a obohatila ho o kuracie prsia a slaninku (aby som muža potešila, keď už tak trpezlivo znáša moje materinsko-hormonálne nerváky). Dieťa sa na mňa v jednom kuse lepilo, ťahalo ma za pyžamové nohavice (nemám čas sa prezliecť), v jednom kuse mrnčalo alebo kričalo, skrátka ani sekundu nevedelo pohrať sa s niečím iným než je jeho mater. Hrnce a panvice ho dnes akosi nebavili, vlastne ani nič iné. A keď ho aj niečo na chvíľku zaujalo, urobil s tým taký neporiadok, že až. Aha počkať, chvíľu po byte pobehoval s metlou a dáždnikom, ktorým odháňal nášho psa, ale to je asi tak všetko. Furt bol nespokojný, štveral sa na mňa ako na rebrík. 

Keď sa mi nejako konečne podarilo všetko spolu zmiešať dokopy, vyliať to do tortovej formy a dať piecť, všimla som si, že to zo spodku formy začalo vytekať. Do kelu! Zasa to netesní. No super, tak budem musieť poumývať aj celú rúru. Otvorila som dvierka rúry a začala utierať mláčku na jej dne, ktorá už medzičasom stihla aj prihorieť. Drobec mi pri tejto nebezpečnej činnosti chcel pomôcť, čo som mu, samozrejme, ani vo sne nemienila dovoliť, a tak som tam stála s jednou rukou s chňapkou v rúre, a druhou rukou som pridržiavala v dostatočnej vzdialenosti svojho ozemsahádžuceho potomka. Napokon som prihorenou chňapkou zatvorila dvierka rúry, malého posadila do jeho stoličky a znova pokračovala v utieraní rúry. V tom chvate mi to totiž nenapadlo skôr vyriešiť takto logicky a dieťa zabezpečiť v stoličke. Nuž, čo vám poviem. Materská niekedy udiera na mozog.

Keďže minulý týždeň som absolvovala online konferenciu zameranú na matky a všetko s tým súvisiace, inšpirovala som sa jedným tipom a v snahe zlepšiť si náladu som si pustila pesničku a začala tancovať. Po chvíli sa ku mne pridal aj drobec a dupotal ako slon (teta suseda pod nami, prepáčte). Tancovali sme, skákali, DJ youtube nám postupne prehrával kadejaké pesničky popretkávané reklamami Dedoles (tá pesnička mi nonstop hrá v hlave, nemôžem sa jej zbaviť), a tak sme odrazu tancovali Waka Waka, a aj do rytmu Rickyho Martina a jeho Livin' La Vida Loca. Keď tu zrazu mladému od samého tancovania pohlo črevami a ja som zbadala náklad v jeho gatiach (odplienkovávame, takže mal iba slipy, v jeho reči „ipy“). Nevadí, vravím mu. Musím ho takto uisťovať, že je to OK, lebo inak chytá také hysáky, že sa to ani nedá opísať. Normálne sa hnevá, že mu chcem ukradnúť hovno zo slipov. No dobre, poď, pozrieme sa, čo sa to tam stalo. Predklonila som ho, stiahla mu tepláky a opatrne aj slipy. Pôvodný plán bol dať mu dole slipy a poutierať ho a zasa ho obliecť, slipy poumývať a šupnúť do práčky. Avšak ako som mu tie slipky dávala dole, malý sa začal vrtieť, otáčať, nervy chytal, a ja v snahe udržať ho som skončila úplne celá špinavá.. áno, od jeho obsahu čriev. Mala som to rozplieskané na celom mojom pyžame. Díky! Ale aspoň ma prinútil konečne sa prezliecť. Poriadne som ho osprchovala (samozrejme som sa predtým z toho sajrajtu vyzliekla, takže dúfam, že nám nikto nepozeral do okien, kým som drobca umyla a obliekla, a až potom obliekla aj seba 😊 ) No a potom ešte rýchlo upratať to, čo skončilo okrem môjho pyžama aj na dlážke v detskej. Samozrejme zase tak, že som jednou rukou musela držať syna od toho ďalej, lebo by to inak asi ochutnal alebo čo. A to som v detskej predtým tak krásne vyvetrala! Ale viete čo? Ten tanec predsa len pomohol, moja nálada sa aj napriek následnej smradľavej aktivite výrazne zlepšila.

Urobila som mu sladký čaj. Júúúúj, tá minúta ticha, keď sedel a pil. Vtedy si uvedomím, čo všetko dokáže žena-mama stihnúť, kým jej dieťa dopije fľašu s čajom. Umyla som tú obrovskú himalájsku veľhoru riadu v dreze a všetko poukladala na svoje miesto, poutierala som linku zababranú od zemiakov, učesala som si vlasy a umyla zuby (konečne). Chcela som si ešte urobiť kávu číslo dva, ale keďže sa mi už podarilo umyť si zuby, vykašľala som sa na to. Drobček dopil čajík, položil fľašku pred seba a usmial sa na mňa. Svetlá chvíľka dňa! Až mi srdce poskočilo. Vtom mi začal dávať vehementne najavo, že je tu opäť čas povysávať. Strašne sa mu totiž páči náš nový vysávač, a hoci sa ho bojí, neustále ma ťahá ku skrini a doslova ma núti vysávať. Neprestane na mňa volať „vííííííí“ (v jeho reči to znamená vysávač), až kým ho nevyberiem a nepovysávam celý byt. Aj tak to bolo treba, lebo skrátka keď má človek doma dieťa a psa, vždy sa nájdu smeti, ktoré treba povysávať. A zvlášť v tomto jesennom počasí.

Odložila som vysávač a malý na mňa kuká s mokrou škvrnou na nohaviciach. Hups, cikáme. Zadrž, pleaseeeeeeee. Zadržal a zvyšok dal do záchoda. Ale aj tak som sa nevyhla umývaniu a prezliekaniu. A tým ani revu, veď ako inak pri obliekaní. Ešte som chcela upratať tú galibu v kuchyni a obývačke, keď drobec medzičasom stihol všetko vyhádzať zo šuflíkov. Ja som to odkladala dnu, on zase vyberal von. Ale napokon sa to predsa len nejakým zázrakom podarilo upratať (rozumej nahádzať naspäť do šuflíkov, upracem to niekedy, keď na to budem mať čas a chuť. Takže asi tak o sto rokov).

Nadišiel čas pobrať sa von. Obed sa dopiekol a aby sa nepovedalo, aj sa trochu pripiekol. Naháňam malého po byte s čistými teplákmi, pretože si opäť stihol cvrknúť. Keď sa mi ho podarí vymotať spod závesu, za ktorý sa tak rád schováva, nastáva boj kto z koho, čiže obliekanie. Cikať budeme vonku do trávičky, rozhodla som sa, no a keďže kakanie už máme za sebou, nemusím mu dávať plienku, nech sa pekne učíme, keď už sme sa s tým odplienkovávaním tak rozbehli. Podarilo sa mi obliecť dieťa v rytme psích labiek cupitajúcich po podlahe od samej radosti, že ideme von. Dokáže takto cupitať okolo mňa aj dvadsať minút, lebo niekedy mi aj toľko trvá, kým malého a seba vychystám von. Pri pohľade do zrkadla na margo mojich vlasov len skonštatujem, že vyzerám ako Majster N a radšej sa ukryjem pod rúško, nech ma nikto nespozná. Predsa len sú na niečo dobré tieto rúškové corona opatrenia, človek je inkognito. Zvlášť, keď bežne nosí okuliare, ale kvôli rúšku ich radšej necháva doma, ako ja, lebo nenávidím, keď sa mi v jednom kuse rosia. Beriem dieťa, kočík, psa a hybaj vonku na neďalekú lúku.

Vytlačila som kočík skoro na samý vrch lúky, tam som ho zabrzdila a vybrala z neho svojho špunta. Ten sa natešený okamžite zvalil do najbližšej rozrýpanej hliny, ktorú tam zanechali nenásytné diviaky. Ale ako pekne sa tam hral. Vyberal korienky, hádzal kúsky hliny do trávy alebo ich hádzal nášmu psovi, občas v nestráženej chvíli aj hlinu ochutnal (mak nejedol, takže to čierne medzi jeho zubami musela byť hlina). Nechala som ho tak, nech sa hrá. Podišla som trošku vyššie a nazbierala pár kamienkov, ktoré som plánovala doma nejako pekne nafarbiť v rámci svojej materskej kreatívnej psychohygieny. Otočím sa a vidím svoje dieťa rozcapené na zemi. Spadol do blata. Zdvihla som ho, usmial sa na mňa a... zatlačil. OMG! Zohla som sa, že mu zozadu nakuknem do slipov, vtom mi na hlavu spadol môj ruksak plný kameňov. Au. Nakukla som a skoro ma na mieste vystrelo. A čo teraz? Je strašná zima, nemôžem ho tu úplne vyzliecť a dať z neho dole tie slipy, kurnik... Ako som ho chcela poutierať, zistila som strašnú vec. To dieťa to malo úplne všade! Celé nohy boli špinavé. Nuž, nič sa nedá robiť. Dala som si dole svoju vyčistenú bundu (k jej vyčisteniu od blata som sa dokopávala asi mesiac) a položila som na ňu môjho vtedy už vrieskajúceho syna. Vyzliekla som mu nohavice, pančuchy a opatrne aj slipy s nákladom. Hups, tak asi nie veľmi opatrne, vykvedlalo sa to odtiaľ von na moju bundu. Vytiahla som z ruksaka sáčok (človek – psičkár má vždy pri sebe nejaké sáčky) a strčila doň špinavé slipy a špinavé pančuchy, do druhého sáčku som vkladala špinavé vlhčené utierky, ktoré ešte k tomu akurát došli! Dieťa plakalo akoby ho z kože drali, chúďa moje, zima mu bola. Snažila som sa ho prehovoriť, že je super otužilec, ale akosi ma nebral na vedomie. Ak po svojej matke zdedil totálnu uzimenosť, ani sa mu nedivím. Okoloidúci párik mal veru ozaj krásny pohľad: metajúce sa polonahé dieťa ležiace na rozprestretej bunde, pri ňom kľačiaca spotená a strapatá neznáma žena s rúškom na tvári a všade navôkol porozhadzované zašpinené vreckovky. Ani vlastne neviem, kde bol v tej chvíli náš pes, zrejme odbehol, aby sa k nám nemusel priznávať.

Keď som malého konečne obliekla naspäť do nohavíc (bez slipov) a obula do čižiem (bez ponožiek), odrazu mu bolo sveta žiť a opäť sa hodlal vrhnúť do hliny sťa diviak lesný (lat. Sus scrofa). Ja som na seba hodila moju totálne zašpinenú bundu, privolala som nášho totálne zašpineného psa, vzala dieťa „perpazuch“ a vykročili sme smerom domov. Dieťa, ako inak, protestovalo. Celú cestu som rozmýšľala, čo urobím ako prvé po príchode domov. Mám najskôr okúpať psa? Alebo najskôr z neho vyčesať tých sto miliónov bodliakov? Mám najskôr umyť syna? To nemôžem, lebo náš pes je strachopud a nevydržal by špinavý čakať predo dvermi. A takého zablateného ho predsa nevpustím do obývačky na gauč. Jemine, nemám kdesi vzadu na bunde rozmazané detské hovienko, alebo nebodaj diviačie, ktoré ležalo v tráve a ja som si ho nevšimla? Žeby som ich šupla do vane naraz? Alebo sa idem rovno obesiť? Snažila som sa dovolať manželovi, ktorý v tom čase chodieva domov na obed, lebo by sa mi pomoc veru zišla (zvyčajne po príchode on obriadi psa a ja dieťa), ale nezdvíhal. Mal pracovné fofry. Nevadí.

Keď sme sa blížili k nášmu paneláku, vyhodila som do kontajnera všetky nasáčkované pozbierané smeti z lúky. Vzápätí som nechtiac kočíkom nabehla na celkom dosť veľké zelenobiele vtáčie hovno. Všimla som si to, žiaľ, až keď už bolo na kolese. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že to má len o trošku iný odtieň než to, čo po sebe (a na sebe) zanechal na lúke môj drobec. Asi budem mať šťastie, vravím si. Veru, zišlo by sa.

Prišli sme domov, všade vo vchode z nás opadávala hlina, no hrôza des, strašný bordel. Najskôr som vyzula, vyzliekla a prezula dieťa, rozhodla som sa, že ho poumývam potom. Samozrejme pri vyzliekaní a obliekaní chytal ďalšie hysterické záchvaty a rozhodol sa, že skočí dole schodmi, v čom som mu, našťastie, stihla zabrániť. Vzala som psa na ruky a preniesla ho do vane. Vtom prišiel manžel domov. Ponúkol sa, že mi pomôže, ale ja už som bola taká rozbehnutá, že som nášho psa chcela umyť sama. Dieťa sa veselo prizeralo, ako psíkovi mamina umýva zablatené labky a pokrikovalo „acha, acha“ – v preklade sprcha. Potom som plánovala umyť malého, ale najskôr som musela poumývať vaňu, lebo v nej zostalo strašne veľa blata z nášho psa. Upchal sa odtok. Yes! Vylovila som z neho kusy blata a keď voda z vane konečne odtiekla, mohla som umyť tú roztomilú riťušu môjho špunta🙂

Potom som zohriala obed a krásne sme sa ako rodina všetci traja spolu najedli - manžel, syn aj pes. Ja som nemala na obed čas, kŕmila som protestujúceho malého, ktorý je na jednej strane najväčší gurmán, akého poznám, no na druhej strane neustále pri jedle vyvádza. Muzikanti v mojom bruchu už umreli od hladu a prestali vyhrávať. Dieťa sa najedlo, umyla som mu tváričku a rúčky, vycikal sa do nočníka, obliekli sme pyžamko, dali vodičku a zaspal mi na rukách. Ach, ten pocit. Tak túžobne som očakávala tento moment, keď dieťa zaspí a ja budem mať konečne čas na seba, na oddych. A teraz som tam sedela na posteli, držala malého v náručí a nechcela od neho odísť. Tak krásne spinkal, že sa to skrátka nedalo. Musela som sa naňho pozerať a mojkať sa s ním. Je to láska. Ten dobrý pocit je neopísateľný. A, samozrejme, je umocnený tým, že dieťa spí a vy máte kľud 🙂

Celkom som si aj stihla oddýchnuť, kým malý spal. No a keď sa zobudil, pohrali sme sa a opäť sme sa pobrali von. Prišli sme na ihrisko, malého som vybrala z kočíka a do desiatich sekúnd sa pokakal. A zas všetko odznova...

No čo vám poviem, nenudím sa. Niekedy ma ide rozdrapiť, inokedy si to užívam plnými dúškami. Ale veď každá mamka je na tom asi tak nejako podobne. Učíme sa spolu, ja učím malého a on zasa mňa. Hlavne trpezlivosti, ktorú ja veru veľa nemám. Ale myslím, že toto je tá najväčšia škola, akú som kedy zažila, stále zažívam a vlastne budem zažívať do konca života. Lebo som mama. A nech som akákoľvek znechutená, nahnevaná, frustrovaná, strapatá, zanedbaná, špinavá, smutná, uplakaná, s výčitkami svedomia, alebo, naopak, nahodená, namaľovaná, sexi, dobre naladená, usmiata s pocitom matky roka, som na ten titul MAMA hrdá. Ten malý človiečik, za ktorého som 9 mesiacov dýchala a pre ktorého dýcham teraz, je proste najváááááááác.

P.S. – Tie kamene ešte stále čakajú na maľovanie.  Asi sa k tomu dostanem tak o sto rokov. Hneď po tom,ako upracem tie šuflíky.

P.S.2 - Tú spomínanú fľašu vína mi večer manžel priniesol. No nemiluj ho! Tak na zdravie, milé mamy. Na nás!

Ked sa raz stanes mamou,tak nou proste ostavas,uz nou nikdy neprestanes byt. Posledne dni ma o tom coraz viac presviedcaju.

Moj maly spunt je od narodenia narocnym babatkom. Najprv sme sa mordovali s refluxom, plakalo dieta a ja zufala s nim. Moj pracovne vytazeny muz mi pomahal,ako len mohol,ale toho volneho casu som veru aj tak pre seba nikdy nemala viac ako hodinu. Niekedy ani to nie. Kym inym mamkam sa darilo "utiect" od babatiek prec,oddychnut si,posediet si na kave s kamoskou,ci dokonca zajst na nakupy (aj viachodinove a inde ako len do potravín,co som ja pokladala za sci-fi), ja som nemohla ist vobec nikam. Preco?

Po prve preto,ze mi manzel vzal maleho podvecer,ked som bola z celeho dna taka rozbita,ze som ani vlastne nevladala nikam ist.

Po druhe preto,ze nesoferujem,takze som na otocku nemohla ist ani na nakupy na ine sidlisko (u nas su len potraviny 🤦‍♀️) a busom by to trvalo hrozne dlho, co som si popri svojom "naprsebytiachtivom" syncekovi nemohla dovolit. Ale aj tak som chodila aspon do tých potravín.

Po tretie... zabudla som, co som vlastne chcela napisat :D To preto,ze moj "kojomozog" je uz skoro vypnuty,ked pisem tieto riadky, je uz takmer polnoc. A preco este nespim? Mam svoj volny cas,ktory si vychutnávam.  Aj napriek tomu,ze padam unavou, MUSIM byt este hore a uzit si chvilu,ked na mne nie je nonstop prilepena ta moja "prisavka" a nemrnci mi tu stale dokola.

Takto. Aby bolo jasno. Ja svojho synceka milujem najviac na svete. Ano,nervy mam niekedy priserne na to vsetko okolo materstva.  Ale stoji to za to,on je proste zmyslom mojho zivota. Ale v zaujme vlastneho zdravia potrebujem od neho aj odist a potrebuje to kazda matka,nech by tvrdila akykolvek opak (pochybujem,ze by ste taku nasli). 

Dnes je uz situacia ina nez ako to bolo na zaciatku (CHVALABOHU!) Reflux vymizol,ked sme zacali prikrmovat,dieta uz teda tolko neplace. No joooo, prisli na rad zuby, a teda revu si uzivam nadalej viac nez dost.  Ale uz odbacam od témy (pardon,to zas ten kojomozog unaveny), idem sa vratit k tomu,co ma viedlo k napisaniu tohto mojho rozjímania.

Volny cas. Toho ma veru asi kazda mamka maaaaalicko. Ak teda este matky nezabudli,co to vlastne je. A to vam pisem ja,co mam zatial iba jedno dieta :D Neviem si predstavit, co budem robit pri viacerých detoch,ako to budem stihat atd... Viacnásobné maminy,mate moj obdiv a rešpekt!

Pocas dna mam toho volneho casu menej ako vecer, a to preto, ze moj spunt cez den sice spinká 2x, ale iba po polhodine. Obcas sa mu vynimocne podari potiahnut aj hodku - hodku a pol. Večer ho uspim a vtedy to zacina. Moj volny cas. IBA MÔJ. Len ja. No dobre, tak ja a moj kojomozog. Ked dieta zaspi, upracem izbicku,pozbieram hracky,umyjem riad,cumle,flasku atd, zacvičim si kratko a venujem sa nejakej kreativnej činnosti, ako napriklad strikovanie alebo facebook na mobile :D Nech robim, co robim,moje myslienky takmer neustale smeruju len a len k jednemu: k mojmu dieťatku.

Nieze by som o tom nevedela,ze sa to takto deje stale,ale dnes som si to akosi viac uvedomila. Malicky zaspinkal a ja som sa konecne zhostila povinnosti,ktoru uz par dni odkladam. Bolo treba zasit rozparanu dieru na syncekovom body a na zimnej bunde. Najskor som zasila bundu. Potom som vzala derave body,ktore mal malý na sebe celý ten den. Skor,ako som ho zacala opravovať, zaborila som si don tvar a nadychla sa. Moje babatko. Ta vona ma uplne dostala. Zas a znova. Presla mnou nielen ta charakteristická vona,ale najma sa vo mne okamzite ozvala úplne vsetka materinská láska,ktoru v sebe mám. Az ma premkol pocit vdacnosti,za to male stvorenie, ktore je cely tato. A potom ma premkol pocit lasky k tomu tatovi. A potom zase k babatku. A potom k obidvom naraz. Tak som tam sedela vychutnávajuc si vonu svojho syna a tym som vlastne stravila svoj volny cas. V podstate o volny cas neslo,kedze som musela zasit diery na oblečení,co teda nie je prave moja oblubena volnocasova aktivita. Ale tentoraz som si to uzila. 

Byt mamou je uzasne. Sice to cloveka vyšťavi az na pokraj fyzickych a psychickych sil,ale verte mi. Je to dar. Ten najkrajsi dar, aky len zena moze vo svojom živote dostat. Za všetku tu namahu a snahu platí malicky cloviecik tym najkrajsim uprimnym úsmevom na svete ❤

Aj takto by sa dalo nazvať to, čo momentálne prežívam. A čo prežíva každá tehuľka v piatom mesiaci tehotenstva. Prichádza to znenazdajky a spočiatku sa dokonale kamufluje za rozličné telesné prejavy. Ale neskôr je to čím ďalej tým viac špecifické a už nezameniteľné.

Tehotenský kalendár mi ukázal 18. týždeň. Už nejaký ten piatok predtým som všade čítala slová typu: "Gratulujeme, mamička, už určite cítite pohyby vášho dieťatka". Lenže ja som ich necítila. Jediné, čo som v danej oblasti svojho tela cítila, boli pohyby tráviaceho ústrojenstva po výdatnej porcii strukovín 🙂 Čakala som, kedy to príde a popravde som sa aj trochu bála, či mi to nebude nepríjemné. Predsa len, som prvý raz tehotná a vôbec netuším, ako tie pohyby žena pociťuje.

Prišiel 19. týždeň a ujo google ma zas a znova presviedčal, že sa už určite nezmestím do starého oblečenia a musím si kúpiť oblečenie pre tehotné, čo bolo, samozrejme, sprevádzané množstvom reklám na eshopy s tehotenskou módou. Stále som sa však do svojho oblečenia v pohodičke zmestila a tehotenské gate, čo som si raz kúpila, mi boli obrovské, takže asi tak. V súlade s heslom "nie, radšej knihu", som si teda zašomrala, reklamy preskakovala a zvedavo čítala ďalej, čo ma tento týždeň tehotenstva čaká a neminie. Opäť prišla reč na pohyby. Hovorila mi o nich aj moja švagriná, ktorá mala v tom čase už pôrod "predo dvermi". A veruže sa čosi aj začalo diať.

V jeden pekný januárový večer, keď som cvičila svoju jemnú a šetrnú posilňovaciu zostavu v pohodlí domova, som vystrela ruky nad hlavou a natiahla sa. A v tom: Híííííííííííííí! Až som sa zľakla. Čudesný - prečudesný pocit v mojom bruchu. Akoby vo mne plávala rybka a z celej sily ma šťuchla. Po chvíli to zopakovala. Srdce sa mi rozbúšilo. Radosťou, ale aj zvedavosťou. Asi aj láskou, nádejou, zdesením, šťastím, obavami... všetkým 🙂 Jeeeej, tak toto je ono? Toto je náš junior? Raz som zhíkla tak, že až manžel priletel s "infarktovým stavom" do izby, či žijem.

Prvé pohyby bábätka sa objavovali veľmi sporadicky a jednorazovo, no zato šlo o riadnu spartakiádu, preto som sa zakaždým aj trochu zľakla, keď sa rybka začala metať. Manžel mi s očakávaním prikladal ruku na bruško. Vystihol to aj v čase, keď bábo kopalo, dokonca presne tam, kde mal ruku, ale ešte nezacítil nič.

Až v 20. týždni sa začala rybka pohybovať tak, že už som ju cítila častejšie. Bolo to krásne. A už som nehíkala 🙂 Rybka sa už zžila so svojim rybníkom a veselo si v ňom plávala. Prihovárala som sa brušku a zakaždým na mňa vtedy vytriešťal oči náš pes, či som sa azda nezbláznila. Inak, pes a moje tehotenstvo, to je kapitola sama osebe, takže o tom zas niekedy nabudúce 🙂 Práve v tomto týždni manžel prvý raz pocítil pohyb svojho synčeka alebo dcérky (toto tajomstvo nám ešte náš špunt neprezradil). Zaplavil ma vtedy nádherný pocit obrovitánskej lásky k manželovi a lásky k dieťatku. To sa ani nedá opísať slovami 🙂

Nuž, a to je zatiaľ všetko, ďalšie pohybové príhody s mojim bábom ma ešte len čakajú. Ale už teraz viem, že si túto moju rybku musím dosýta vychutnať, pretože keď potom prídu na rad poriadne kopance pod rebrá, to už asi nebude taká sranda. Myslím, že potom budem híkať ešte viac :D

Predstava teplého latte s krásne vysokou mliečnou penou, možno aj s nejakou príchuťou (oriešok alebo karamel), v spoločnosti milovanej osoby, to pre mňa vždy znelo lákavo. Treba sa predsa aj trošku rozmaznávať. Iná šálka kávy, taká bežnejšia, bola klasika: Káva s mliekom zaliata vodou z kanvice bola pravidelnou súčasťou môjho rána, bez nej som si to už ani nevedela predstaviť. Preto som si z času na čas lámala hlavu nad tým, ako to ja bez kávy prežijem, keď raz budem tehotná. Nuž, šlo to pomerne jednoducho.

Vedela som, že kávu smie žena piť aj v tehotenstve, ale mala by ubrať z bežného množstva na čo možno minimum. Ideálne by bolo vysadiť kávu úplne, veď drobec v brušku má na kávičkovanie predsa len ešte čas. Prikláňala som sa k prvej verzii. Preto som sa utešovala, že keď ma raz môj manžel privedie do očakávaného druhého stavu, svoj obľúbený "mok" si budem môcť dať hoc aj každý deň. Do reality pitia kávy v tehotenstve ma však veľmi rýchlo dostal náš vyvíjajúci sa Boží dar, keď sa konečne zadarilo. Len čo si bábo  ustlalo v mojej maternici, začalo prejavovať vyslovený odpor k mnohým veciam, kofeín nevynímajúc.

Kávu som odrazu nemohla ani len cítiť. Žalúdok sa mi pretáčal na všetky svetové strany už len pri pomyslení na kávu. Manželovi som ráno pripravovala kávu, čo mi nevadilo. Ale mňa by veru vtedy zo začiatku neprinútilo dať si čo i len dúšok ani to, keby ma na kávu pozval sám temperamentný Španiel Carlos zo skupiny Il Divo. Veru nie. 

Sama som sa čudovala nad tým, ako úžasne si to príroda zariadila. Aby som zbytočne popri iných hovadinkách nepchala do seba ešte aj kofeín, skrátka mi v tehotenstve začal vadiť viac než vegetariánovi šnicel. A to aj napriek nenormálnej únave,  ktorá ma nútila prežiť značnú časť prvého trimestra v ríši snov. 

Niekedy som neskôr na kávu dostala chuť, a tak som si skúsila trošku dať.  Prežila som to 🙂 Ale muselo si ju telo vyslovene vypýtať.  Keď som si totiž kávu dala len tak, že "čo idem robiť? Dám si kávu", tak vtedy mi nesadla a bolo mi z nej zle. 

Káva mi prestala vadiť až  druhom trimestri, ale tiež som to s ňou nepreháňala. Nevychutnala som si ju tak ako predtým, chutila mi proste inak. Ráno som si preto robila namiesto kávy čaj a ak som si kávu dala, tak väčšinou len šálku popoludní. 

Predstava teplého latte s krásne vysokou mliečnou penou ma stále láka. Ale ako už svoje telo počas tohto obdobia zväčšujúceho sa brucha poznám, zrejme by to momentálne nebol dobrý nápad.

Kávu? Nie, vďaka. Radšej citronádu🍼

Juchuuuuu, je to tu! Druhá čiarka na tehotenskom teste. Ja sa zbláznim od radosti...

Takéto boli moje pocity, keď sa sen stal skutočnosťou. Bola sobota, manžel ešte ráno spal, keď som zistila, že budeme rodičmi. Keďže sme sa obaja už dlho o bábo snažili, nevymýšľala som žiadne netradičné a originálne spôsoby oznámenia tehotenstva.  Na lístok som napísala milý odkaz, dala ho drahému k pripravenému tanieru s raňajkami a keď sa na mňa neveriacky zahľadel, len som vykríkla: Som tehotná! Padli sme si do náručia, smiali sa a plakali naraz. Ach, koľko šťastia!

Tehotenstvo nám potvrdil aj môj lekár, a tak sa začalo všetko to plánovanie, oznamovanie rodine, skrátka, tešenie sa 🙂 Manžel so mnou prežíval všetko, vypočul si odo mňa každý týždeň prednášku o tom, ako sa práve náš drobec vyvíja a neznenávidel ma, keď mnou zmietali emócie všetkého druhu. Tehotenské nevoľnosti trvali celý prvý trimester.  Do toho som ochorela a zostala nevládne ležať takmer dva týždne na antibiotikách. Aj bez choroby som sa cítila úplne nanič a keď ma skolila chrípka, myslela som, že umriem. V čase, keď mi bolo telesne najhoršie, padli na mňa depky a strácala sa zo mňa radosť. Jediné, čoho nikdy neubúdalo, ba práve naopak, boli kilá navyše.

Treba povedať, aby ste boli v obraze, že pred tehotenstvom som si dlhodobo strážila postavu. Cvičila som takmer každý deň, buď vo fitku alebo doma, nejedla som sladkosti (sem-tam) a snažila som sa celkovo žiť zdravo. Už po veľmi krátkom čase som však začala priberať. Mohol za to aj fakt, že som mala od začiatku tehotenstva isté zdravotné problémy, kvôli ktorým som nemohla cvičiť, ako som predtým zvykla. Navyše som pracovala z domu, takže jediným zdrojom pohybu bol môj pes, s ktorým som chodievala von. Nuž a ten apetít...

Tehotenské chute? Nie, nič zvláštne to v mojom prípade nebolo. Žiadne čudné kombinácie,  ako napríklad bryndza s čokoládou a podobne 🙂 No dobre, občas som dostala chuť na kyslé uhorky, olivy a raz nenormálnu chuť na paradajkovú polievku, ktorú som si musela okamžite uvariť. Ale nič som netradične nekombinovala. Zato som však zo začiatku mávala neskutočný hlad. Stále. Bola som nenásytná viac ako náš pes, a to už je ozaj čo povedať! Ráno som sa budila na pocit takého nesmierneho hladu, že keby som do 10 sekúnd niečo nezjedla, určite by som v posteli umrela na akútnu podvýživu. Raz som sa zobudila a dokonca rozmýšľala,  že zjem vedľa spiaceho manžela. Povedala som si však,  že ho ešte budem potrebovať (veď kto mi bude nosiť obedy, robiť nákupy a venčiť psa, keď porodím?) a tak som sa prinútila vstať a nacupitať do kuchyne, samozrejme, prenasledovaná psom, ktorý mi celé tehotenstvo robí maškrtiaceho sparingpartnera. Najedla som sa dosýta a tak cca do polhodky som opäť vyhladla. "Je to možné, že som ZASE hladná?" Toto bola moja najčastejšia veta. Nuž, a tak som musela veľa jesť, lebo som bola FAKT na smrť hladná, taký hlad som ešte nikdy nezažila. Nebola to chuť na niečo, ale normálny nefalšovaný hlad. Dovtedy som už neskoro večer nič nejedla, ale teraz som sr...., pardon, kašľala na to, že je takmer polnoc a naložila som si kopcovitú porciu druhej večere. Keď si hladný, nie si to ty...

Stávalo sa v prvom trimestri, že som ešte žiadny náznak tehotenského bruška nemala a napriek tomu mi osobná váha ukazovala v priebehu dvoch dní o 3-4 kilá viac. Išlo ma vyrútiť, veď som bola tehotná len pár týždňov! Ak to takto rýchlo pôjde ďalej, pôjdem rodiť 500-kilová. Ukľudňovali ma iné mamičky, ktoré mi rozprávali, že priberali rovnako rýchlo, alebo dokonca rýchlejšie. Večer som sa odvážila, zanadávala si, ale potom šla opäť do kuchyne dopriať drobcovi v brušku niečo pod ten ešte nevyvinutý zub 🙂

Netrvalo dlho a moje obľúbené tepláky sa stali neobľúbenými. Už mi totiž na bruchu strašne vadili, tlačili ma. Aj keď bruško ešte nevykúkalo nejako okato,predsa len som potrebovala vymeniť nohavice za voľnejšie. Kúpila som si tehotenské legíny a nedám na ne dopustiť, sú perfektné.

V piatom mesiaci mi už okrúhlejšie bruško bolo pekne vidno, z čoho som sa vytešovala. Ale moju radosť vždy pokazila narastajúca váha. Manžel mi povedal, že sa nemám vážiť často,  ale ja som musela. Keby som totiž ten nárast videla až po týždni/mesiaci,asi by ma na mieste vystrelo. Radšej teda postupne.

Jasné, že viem, že žena v tehotenstve skrátka pribrať musí, ale niekedy je ozaj ťažké zžiť sa s tým a uvedomiť si, že je to vašou súčasťou a že to proste nezmeníte,veď ste to vlastne chceli! Je ťažké prijať túto novú podobu vlastného JA. Ale na druhej strane je to to najkrajšie, čo môže tehotná žena urobiť. Veď čo môže byť krajšie ako žena s bábätkom v brušku, ktorá je zo svojho tehotenstva šťastná, neskrýva ho a jej radosť z nej vyžaruje navonok?

A tak som si s prebiehajúcim piatym mesiacom, kedy sa priberanie ešte viac zrýchlilo, povedala, že keď si váha neváži mňa, nebudem si vážiť ani ja ju. Skrátka, nebudem ju brať vážne. Takže už len sledujem, ako to ide hore, ale žily mi to už netrhá. Po pôrode snáď naberiem aspoň akú-takú chabú atrapu svojej niekdajšej formy. Veď nech si len teraz drobček rastie do krásy. Ja sa zatiaľ idem pozrieť, čo dobrého na mňa čaká v chladničke... 🙂