Negatívne následky „metódy kontrolovaného plaču“ (Škodlivý vplyv na deti a ich vzťahy z dlhodobého hladiska)
Darcia Narvaez Ph.D. Moral Landscapes, preklad článku Dangers of “Crying It Out”, link https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201112/dangers-crying-it-out
Prosím berte na vedomie že sa nejedná o profesionálny preklad. Za pomoc ďakujem adriana23c. V rámci možností a voľného času by sme chceli v prekladoch pokračovať, aby boli k dispozícii aj linky na ostatné články uvedené v tomto 🙂
Pozn. prekladateľa (vďaka jojka_m za návrh) - Rada by som na úvod k článku niečo napísala. Sama ako matka počúvam inštinkt a svoje dieťa, a správnosť toho potvrdzujú i najnovšie výsledky, ktoré v článku vyvracajú pozitíva teórie kontrolovaného plaču, práve naopak z dlhodobého hľadiska poukazujú na jej negatíva. Slovenské webstránky ponúkajú iba veľmi málo argumentov ktoré by komplexne a z vedeckého hľadiska riešili túto (bohužiaľ) aj u nás tak rozšírenú metódu. Preto som sa rozhodla pomôcť ľuďom, ktorí, tak ako ja, síce cítili že nechať dieťa vyplakať nie je správna cesta, ale chýbali im vedecky podložené argumenty ktoré by ich názor potvrdili a poskytli im tak oporu v častokrát náročnom diskusnom boji so zástancami tejto metódy. Dúfam, že pomôže čo najviac ľuďom, a hlavne, čo najviac deťom ;)
Metóda kontrolovaného plaču / vyplakávania detí sa šíri už od roku 1880 keď v zdravotnom odvetví vznikol veľký rámus ohľadne prenášania baktérií a infekcií z rodiča na dieťa. Zdravotníctvo vyslovilo názor, že bábätiek by sa mali rodičia dotýkať iba striedmo a čo najmenej.
V dvadsiatom storočí John Watson(1928), ktorý sa snažil presadiť psychológiu ako zložité vedecké odvetvie, viedol kampaň proti náklonnosti, bol prezidentom spoločnosti American Psychological Association. Aplikoval mechanické paradigmy ohľadne vychovávania detí, varoval pred prílišnou materskou láskou. Dvadsiate storočie bolo dobou kedy „muži vedy“ predpokladali že sa o deti vedia postarať lepšie ako matky, staré mamy a rodiny. Príliš veľa láskavosti k bábätkám spôsobí, že sú ufňukané, závislé a neúspešné ľudské bytosti. Zábavné ako sa to týmto „expertom“ podarilo preniesť tento názor do praxe bez žiadnych podporných výskumov. Namiesto toho máme k dispozícii plno tvrdení, výskumov, ktoré dokazujú pravý opak!
V tom čase vládou vydaná brožúra uviedla, „Materstvo znamená držať dieťa v pokojnej pozícii, nerozpraváť na neho, a že matka má okamžite prestať držať dieťa ak cíti bolesť rúk, pretože dieťa nikdy nie je prekážkou pre dospelého. Dieťa staršie ako šesť mesiacov by malo byť učené sedieť potichu v postieľke, pretože inak by muselo byť neustále zabávané mamou, čo je seriózna strata času“(Blum, 2002).
Sú Vám tieto názory známe?Jeden rodič mi dal na známosť, že ho povzbudzovali k tomu, aby nechal svojej dieťa plakať, až kým sa samo plačom neunaví a nezaspí, a tak môže získať späť svoj život.
[Poznámka: V inom článku o spánku novorodencov, ja a moji spoluautori poukazujeme na chyby v štúdiách zaoberajúcimi sa spacími tréningami. Pozrite si tento článok (http://www.aasmnet.org/resources/practiceparameters/review_nightwakingschildren.pdf), ktorý obsahuje tabuľku s preskúmanými údajmi. Tabuľka ukazuje, že všetky štúdie sú chybné – vernosť reprodukcie nebola dodržaná a/alebo bola použitá iba rodičovská výpoveď, nie skúmanie. Odlišoval sa aj vek detí. Najdôležitejšie však je, že ani jedna poznámka nie je o duševnom zdraví dieťaťa. Neexistuje žiadna spoľahlivá cesta ako získať zovšeobecnené informácie z týchto chybných štúdií. Takéto vydané štúdie majú nízke štandarty.]
S neurológmi môžme potvrdiť to čo naši predkovia brali za bežné, a to, že nechať deti vystresovať sa je praktika ktorá môže zničiť dieťa aj jeho vzťahové kapacity rôznymi spôsobmi a na rôzne dlhý čas. Vieme že vyplakávanie detí spôsobuje nižšiu inteligenciu, úbytok na zdraví, vyrastajú z nich úzkostní, nespolupracujúci, utiahnutí ľudia ktorí takto budú pokračovať aj pri výchove ďalšej generácie.
Zdiskreditovaní behavioristi vidia dieťa ako votrelca v živote rodičov, narušiteľa, ktorí musí byť kontrolovaný rôznymi prostriedkami, aby rodičia mohli žiť svoje životy bez prílišného obmedzovania. Možno môžeme ospravedlniť tento postoj a ignoráciu v rámci doby v ktorej žijeme, rozšírené rodiny boli rozdelené, zlomené a noví rodičia musia nájsť spôsob ako sa starať o dieťa, neprirodzená podmienka ľudstva- vychovávali sme deti v celých, rozšírených rodinách. Rodičia vždy spolupracovali s ostatnými dospelými členmi rodiny.
Podľa toho ako to vidia behavioristi, aj keď ich pohľad ignoruje ľudský vývin, by malo byť dieťa učené samostatnosti. Môžeme potvrdiť, že tlačenie dieťaťa k samostatnosti vedie k ešte väčšej závislosti. Naopak tým, že dieťaťu dáte to čo potrebuje, vediete ho tým k väčšej samostatnosti. V antropologickom výskume malej lovecko-zberačskej skupiny, rodičia uspokojovali všetky potreby bábätiek a malých detí. Batoľatá sa cítili dosť sebavedomé na to, aby samé vstúpili do húštin.
Ignorujúci behavioristi vtedy, ale aj teraz podporujú rodičov, aby neuspokojovali potreby detí, ani ohľadne kŕmenia či upokojovania iných potrieb. Predpokladá sa, že rodič má mať vedúce postavenie v tomto vzťahu. Zaiste, takto sa vychováva dieťa ktoré nežiada veľa pomoci a pozornosti (potenciálne prepadávajúce do depresií). Ale je prijateľnejšie vychovať ufňukané, nešťastné, agresívne a/alebo náročné dieťa, ktoré sa naučilo že ak niečo chce musí kričať aby to dostalo? Hlboký pocit neistoty s takýmito deťmi ostáva po celý ich život.
Faktom ostáva, že tí ktorí poskytujú deťom starostlivosť, ktorí odpovedajú na ich potreby pred spustením stresu, predchádzajú vyplakávaniu majú deti, vychovávajú deti, ktoré sú nezávislé, oproti tým ktorí to robia naopak (Stein & Newcomb, 1994). Ukľudňujúcu starostlivosť je najlepšie aplikovať už od začiatku. Akonáhle sa pevne zavedú vzorce úzkosti, napätia, je oveľa ťažšie ich zmeniť.
Potkany sa často využívajú na študovanie mozgu cicavcov, spôsobu jeho fungovania a veľa efektov je podobných ako u mozgu ľudí. V jednej takej štúdii, s vysoko alebo nízko živenými matkami, je kritická hranica pre zmenu génu ktorý kontroluje úzkosť, napätie pre celý život. Ak v prvých desiatich dňoch života máme málo vyživovanú potkaniu mamu (pre človeka je to prvých šesť mesiacov života), gén sa nikdy nezmení a potkan je stále úzkostlivý voči novým situáciám počas celého života, pokiaľ nie sú podávané lieky na zmiernenie napätia, úzkosti. Títo výskumníci tvrdia, že existujú stovky génov ktoré sú ovplyvniteľné výživou. Podobný mechanizmus nájdeme v ľudských mozgoch.
Mali by sme chápať matku a dieťa ako navzájom odpovedajúce dyády. Sú ako jeden symbiotický celok, robiaci jeden druhého zdravším, šťastnejším vďaka vzájomnej vnímavosti. To sa šíri aj na ostatných ktorí sa o dieťa takto starajú.
Napodiv populárna myšlienka „vyplakávania detí“ sa deje aj v dnešnom svete, keď sú deti ponechávané osamote, alebo uzavreté v postieľkach či v iných zariadeniach. Vychádza to z nepochopenia vývoja detského mozgu.
- Deti dozrievajú vďaka nášmu noseniu, držaniu si ich na svojom tele. Ich telíčka sú bez fyzického kontaktu s ich opatrujúcou osobou disharmonizované
- Bábätká ukazujú potreby určitým výrazom, prejavom, nakoniec ak je to nutné plačom. Rovnako dospelí, keď sú smädní idú sa napiť, detičky tiež objavujú čo potrebujú v danom momente. Tak ako dospelí akonáhle uspokoja svoju potrebu sú spokojní, rovnako je to s bábätkami
- Existuje mnoho dlhodobých dopadov na dieťa pri zanedbávaní jeho potrieb(e.g., Bremmer et al, 1998; Blunt Bugental et al., 2003; Dawson et al., 2000; Heim et al 2003).
- Bezpečné privinutie dieťata je výsledkom vnímavého, reagujúceho rodiča, ako napr. upokojiť dieťa ktoré sa zobudí uprostred noci a plače
Takže čo vlastne spôsobuje metóda “kontrolovaného plaču” samotnému dieťaťu a dyáde – t.j. interpersonálnemu vzťahu medzi matkou a dieťaťom?
V prvom rade dochádza k poškodeniu neurónových prepojení. Keď je dieťa vo veľkom strese, tento stav vytvára podmienky pre poškodenie synapsií, ktorých sieťová konštrukcia sa v detskom mozgu neustále vyvíja. Uvoľňuje sa hormón kortizol. V prípade prebytku tohto hormónu ten pôsobí ako zabiják neurónov, avšak mnoho dôsledkov takéhoto prebytku nemusí byť zrejmých hneď, ale až v neskoršom veku (Thomas et al. 2007). Mozog dieťaťa narodeného v termíne (teda nie predčasne, v cca 40-42 týždni tehotenstva) je vyvinutý iba na 25% a neustále podlieha veľmi rapídnemu rastu. V priemere mozog strojnásobí svoju veľkosť ku koncu prvého roku (a rast veľkosti hlavy v prvom roku je znakom inteligencie, napr. Gale et al. 2006). Kto vie ktoré neuróny sa neprepoja alebo sú celkom zničené počas obdobia extrémneho stresu? Aké deficity môžu z toho vyplynúť a vyplávať na povrch aj po rokoch ak je dieťa vystavené takto stresujúcemu zážitku pravidelne? (Pozri dodatky ktoré uvádzam nižšie).
Disfunkčná stresová reaktivita (neprimeraná reakcia na stres) môže následne fungovať ako vzor pre život a funkciu nielen v rámci mozgu a jeho systému reakcie na stres (Bremmer et al. 1998) ale taktiež aj naprieč celým telom prostredníctvom tzv. vágusu, bludného nervu ktorý ovplyvňuje fungovanie mnohých systémov v tele (napríklad aj zažívanie). Dlhotrvajúce vystavenie stresu v časnom detstve, nedostatok citlivého rodičovstva môže napríklad viesť k nesprávnej funkcii vágusu, čo má následne na svedomí rôzne poruchy ako syndróm dráždivého čreva (Stam et al. 1997). Viac o tom ako je včasné vystavenie stresu toxické pre celoživotné zdravie v nedávnej správe z Harvardu, The Foundations of Lifelong Health are Built in Early Childhood / Základy celoživotného zdravia budujeme už v časnom detstve (http://developingchild.harvard.edu/resources/the-foundations-of-lifelong-health-are-built-in-early-childhood/)).
Je ohrozený systém samo-regulácie. Dieťa je absolútne závislé na svojich opatrovateľoch, iba od nich sa môže naučiť ako samo-regulovať svoje emócie. Citlivý prístup k výchove detí – a teda naplnenie potrieb dieťaťa predtým než sa vystresuje – vylaďuje telo a mozog do pokojného stavu. Keď sa dieťa vystraší a rodič ho vezme do náručia a utešuje ho, v mozgu dieťaťa sa vyvíja dôvera v rodiča a jeho schopnosť ho upokojiť, čo sa následne prejaví v schopnosti samo-utíšenia. Deti sa nedokážu samé ukľudniť keď sú izolované. Ak ich necháte samé plakať, naučia sa iba ako sa uzavrieť do seba v prípade nadmerného stresu – prestanú emočne rásť, prestanú cítiť, prestanú dôverovať (Henry & Wang, 1998).
Dochádza k narušeniu dôvery. Ako vyzdvihol Erik Erikson (https://en.wikipedia.org/wiki/Erik_Erikson) prvý rok života dieťaťa je veľmi citlivým a dôležitým obdobím pre vytváranie pocitu dôvery voči svetu – svetu opatrovateľa ktorý sa o dieťa stará a vnútornému svetu samotného dieťaťa, jeho osobnosti. Ak sú potreby dieťaťa naplnené bez stresových situácií, dieťa sa naučí že svet je miesto ktorému môže dôverovať, že vzťahy medzi ľuďmi sú plné podpory a že „ja“ dieťaťa je bytosť hodná naplnenia jeho potrieb. Ak potreby dieťaťa zamietame alebo ignorujeme, dieťa si vybuduje pocit nedôvery voči svetu a medziľudským vzťahom, takisto podkopávate jeho seba dôveru. Dieťa následne môže stráviť celý svoj život v márnej snahe vyplniť vnútornú prázdnotu ktorú takýto rodičovský prístup spôsobil.
Takisto môže dôjsť k narušeniu citlivosti opatrovateľa (rodiča) voči jeho dieťaťu. Rodič ktorý sa naučí ignorovať plač svojho dieťaťa veľmi pravdepodobne nebude schopný rozoznať nepatrnejšie signály ktorým dáva dieťa najavo svoje potreby. Rodičovská intuícia ktorá vedie rodičov k tomu aby sa snažili upokojiť vystresované dieťa môže zaniknúť, rodič ktorý sa naučí ignorovať potreby dieťaťa často získa akúsi „hrošiu kožu“. Reciprocita medzi rodičom a dieťaťom je tým pádom narušená – vinou rodiča – a malé dieťa ju nedokáže samé opraviť. Tým pádom sa stáva absolútne bezmocným.
Schopnosť rodiča reagovať na potreby dieťaťa sa spája s väčšinou – ak nie so všetkými – neskoršími pozitívnymi úspechmi dieťaťa. V našich výskumoch sa vnímavosť rodiča spája s inteligenciou, empatiou, nízkou mierou agresivity a depresie, seba-reguláciou, sociálnou kompetenciou. Keďže je vnímavosť a citlivosť voči dieťaťu tak mocná zbraň, mali by sme ju mať na pamäti pri štúdiách ostatných výchovných metód a ich dôsledkov na vývoj dieťaťa. Dôležitosť vnímavosti rodiča je všeobecne známym pojmom vo vývinovej psychológii. Nedostatok vnímavosti – s ktorou sa metóda kontrolovaného plaču spája – môže vyústiť v presný opak vyššie spomenutých pozitívnych výsledkov.
Zdá sa, že metóda kontrolovaného plaču vznikla ako riešenie na zmenu životného štýlu rodín v 20.storočí, kedy pomaly zanikal model rozšírenej rodiny (kde pod jednou strechou žilo viacero generácií). Široké vedomosti našich (dnes už pra pra) babičiek sa stratili kdesi v diaľke, ktorá začala rodiny deliť, a tým pádom sa múdrosť o tom ako udržiavať deti šťastné stratila naprieč generáciami.
Nie je snáď normálne, že deti plačú?
Nie. V minulosti by plačúce dieťa bolo hotovou pochúťkou pre predátorov. Takže naše neustále sa vyvíjajúce rodičovské praktiky boli zamerané najmä na zmiernenie plaču a jeho predchádzaniu – s výnimkou v prípade núdze. Deti sú naprogramované tak, že po pôrode očakávajú akýsi ekvivalent „vonkajšej maternice (viď Allan Schore (http://www.allanschore.com/), presné referencie viď nižšie). Čo je to vonkajšia maternica? – konkrétne to znamená neprestajné nosenie, dojčenie na požiadanie, okamžité uspokojovanie potrieb (ohľadom tejto problematiky mám množstvo článkov). Je dokázané, že tieto praktiky napomáhajú dobrému rozvoju mozgu a tela (prediskutované s odkazmi v iných článkoch, na niektoré uvádzam linky nižšie). Ak dieťa vykazuje známky nepohodlia, dáva nám tým najavo že jeho potreby nie sú naplnené – a sú to potreby ich rýchlo sa vyvíjajúcich systémov.
Čo nám signalizuje rozsiahly plač dieťaťa? Ukazuje nám nedostatok skúseností, vedomostí a/alebo podpory zo strany ľudí ktorí sa o dieťa starajú. Za účelom doplnenia informácií ktoré nám častokrát chýbajú, nižšie uvádzam niekoľko článkov o rôznych dôvodoch detského plaču a čo sa nám ním snaží dieťa povedať. Všetci sa môžeme vzdelávať ohľadom potrieb malých detí a postupov ktorými môžeme plačúce deti utíšiť. Môžeme si navzájom pomôcť, aby plač malých detí zaznieval čo možno najmenej.
Odporúčam prečítať:
Ako upokojiť bábätká: http://www.babycenter.com/0_12-reasons-babies-cry-and-how-to-soothe-them_9790.bc?page=2 (externý link)
Upokojovanie bábätiek, ktoré plačú "bez príčiny": http://www.babycenter.com/0_what-to-do-when-your-baby-cries-for-no-reason_10320516.bc (externý link)
Upokojovanie bábätiek s "kolikou": http://www.babycenter.com/0_colic-how-to-cope_1369745.bc (externý link)
Rodičovstvo je veda (https://www.modrykonik.sk/catalog/vendor/tuti_sk/blog-album/kniha-rodicovstvo-je-veda-hn9gfy/), praktická a zrozumiteľná kniha pre rodičov plná fotografií od Margot Sunderland obsahuje oveľa viac detailov a štúdií ohľadom tejto problematiky. Vždy mám po ruke niekoľko kópií ktoré rozdávam novým rodičom.
Tu sa nachádza brilantný článok o spoločnom spaní (takmer zabudnutá praktika ktorá je presným opakom metódy kontrolovaného plaču) od môjho váženého kolegu Petera Graya. Oveľa viac o spoločnom spaní a výskumoch ktoré sa ním zaoberajú môžete nájsť tu (http://cosleeping.nd.edu/) na webstránke môjho kolegu Jamesa McKennu.
Viac o potrebách bábätiek a malých detí tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201008/the-decline-children-and-the-moral-sense), tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201104/undercare-the-bane-american-life), tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201012/how-america-morally-fails-its-children-what-needs-change).
Dávať deťom to, čo potrebujú, je ich základným právom. Tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201111/do-we-need-declaration-the-rights-the-baby) si môžete prečítať viac o právach ktoré deťom podľa mňa úplne prirodzene prislúchajú. A tu (http://www.amazon.com/Childrens-Bill-Emotional-Rights-Children/dp/0765708507/ref=sr_1_1?ie=UTF8&qid=1323383698&sr=8-1) si môžete prečítať o novej knihe od Eileen Johnson o emocionálnych právach bábätiek.
DODATOK: Vyrastala som v rodine ktorá patrila do strednej triedy, s depresívnou matkou, prísnym otcom a v celkovo emocionálne nestabilnom prostredí – podobne ako veľa iných v USA. Iba nedávno som si vďaka vyčerpávajúcemu štúdiu o efektoch rodičovstva v útlom veku na telesný a mozgový vývoj uvedomila že vykazujem známky zanedbanej výchovy – slabá pamäť (kortizol ktorý sa uvoľňuje počas stresových situácií poškodzuje vývoj hipokampusu), syndróm dráždivého čreva a iné problémy týkajúce sa vágusu, a vysoká hladina sociálnej úzkosti (napr., UNICEF, 2007; USDHSS, 1999; WHO/WONCA, 2008). Spojitosť medzi nedostatkom ancestrálnych rodičovských praktík a zlým zdravotným stavom bola dokázaná a zdokumentovaná v oblasti dotykov, reagovania na potreby dieťaťa, dojčenia a iných (Narvaez et al., v tlači). Ak chceme mať silnú krajinu so silnými ľuďmi, musíme venovať viac pozornosti tomu, čo potrebujú deti pre svoj optimálny vývoj.
Odporúčame
malo by ist do "vybrali sme"
@dr_smajlik som rada ak potešilo - mne tieto informácie na slovenských weboch veľmi chýbajú, a pritom zahraničných stránok je veľa - a dúfam teda že časom budú pribúdať aj ďalšie preklady z tohto odvetvia 🙂
@olivieree ja sa len poteším,lebo anglicky viem len tak zbežne a nemecky vôbec a mnohé články fakt skvelé sa nájdu vo veľa jazykoch...ja si radšej prečítam niečo takéhoto znenia ako žvásty a polopravdy z bulváru 🙂
Velice uctyhodny pocin tento clanok prelozit. A priori som nikdy nenechala babatko vyplakat. Mne vsak chyba v akomkolvek clanku na tuto temu zrozumitelne vysvetlene o akom type placu hovorime a akom veku dietata, uspokojovani ktorych potrieb. Lebo je jednoznacne iny plac uz rocneho, ktory si nieco vydobija alebo plac od strachu v noci. Ako vnimat plac pocas obdobia vzdoru a co robit, ked place mladsi surodenec (babatko) a zaroven starsi, ktory sa citi odstrceny? Na ktory plac skor odpovedat?
@olivieree
@vierkac casto rozmyslam presne nad tymi otazkami ktore si teraz napisala. V prekladani by som chcela pokracovat a viem ze dalsie clanky urcite pokryju aj tieto problematiky - jeden clanok na to proste nestaci, detsky plac je velmi komplexna tema. Tu konkretne sa podla mna jedna o babatka do roka - teraz cisto teoretizujem - kedze u nich je vyvoj celovych lalokov zodpovednych za "manipulativne" myslenie este neukonceny, a aj v roku este tieto laloky nefunguju ako u dospelych, cize takto male deti placom signalizuju realne potreby bez mentalnej schopnosti manipulovat rodicom prostrednictvom placu. Inak plac vseobecne aj u starsich deti riesi celkom zaujimavo vztahova vychova, ale to je zase tema sama o sebe na dlhsie. Rovnako aj obdobie vzdoru. Ja som v tomto este len zaciatocnik, v podstate sa snazim najst vedecky zaklad tychto vztahovych metod a kontaktneho rodicovstva. Cize tych clankov bude urcite pribudat, ako mi cas a atomove dieta dovolia 🙂 inak pre mna je uzasny vynalez satka - umoznuje matke byt v uzkom kontakte s malym babatkom a zaroven sa aj venovat starsiemu surodencovi aby sa necitil odstrceny. Zo skusenosti inych mamiciek vyplyva ze mnohe deti potom vnimaju surodenca ako sucast matky, a teda aj ich sucast a znasaju lepsie fakt ze sa musia o rodica delit. Je toho fakt vela co by sa dalo popisat, cize tento jeden clanok rozhodne nestaci. Dufam ze sa casom dostanem do viac detailov.
@olivieree Ano, ten rok sa aj mne zda cca vek, kedy dieta este nemanipuluje, potom to uz ale zacina byt na dobrom rozoznavani placu. Do druheho dietata som sa vrhla vybavena satkou a cakala som hladky idylicky priebeh. Zial, moj 2,5r velmi dobre rozumie, ze sestra je tam schovana, robi mi casto neskutocne cirkusy. Raz hnev, inokedy naozaj plac a dozaduje sa, aby isla "prec". A vecer neznasa ked ju uspavam, chodil mi tam revat naschval, mala sa ho strasne bala. Bez akehokolvek mojho presvedcenia som bola nutena ju nechat a maleho upokojit... ona plakala a zaspala. Tym vobec vyplakanie neuznavam a neobhajujem. Len proste zivot niekedy inak neda... ☹ :'(
@olivieree tym chcem len povedat, ze take mamy sme v tazkej situacii - nieco chces aplikovat ale nejde to celkom, prichadza pocit zlyhania a vycitiek. Preto by som fakt konecne ocakavala studiu, ktora nestoji na obhajovani dvoch protikladnych teorii ale nie medzi - realizovatelne pri viacerych malych detoch
@vierkac chapem. Nie je to vobec jednoduche a viem si predstavit aj ten pocit zlyhania a vycitky. Ako mama robis vsetko pre svoje deti, a viem ze jedna vec je teoria a druha vec je prax. Faktom ostava aj to ze neexistuje jeden sposob, jedna cesta ako vychovavat vsetky deti, kedze kazde je ine, kazde dieta vyzaduje individualny pristup, su to predsa jedinecne osobnosti 🙂 inak tu na konovi je super skupinka (mozno o nej aj vies a si tam), najdem link
@vierkac https://www.modrykonik.sk/group/2043/detail/ baby tam vedia velmi pekne poradit, popripade sa podelit s podobnymi skusenostami. Ak natrafim na clanok ktory by lepsie objasnil riesenie takychto situacii budem na teba mysliet a vrhnem sa na to. Inak ja som az po porode zistila ze aha,nie je plac ako plac. Ze je iny plac zo strachu,bolesti, smutku alebo dokonca sebalutosti (nanananana co je niekedy az milo smiesne) iny plac od hladu. Ale niekedy aj tapam a rozmyslam - co to dieta chce? Rodicovstvo je naozaj veda.
@olivieree @vierkac
Pridávam ukážku z knihy: "Moudrost raného dětství", ktorá sa okr. iného venuje detskému plaču od narodenia po obdobie vzdoru - ale v princípe až po dospelosť - keďže rieši následky nesprávnych praktík. Myslím si, že úzko súvisí s článkom. (iba som to rýchlo prepísala, tak sa ospravedlňujem za preklepy)
Ako sa bábätká naučia potlačovať svoj plač?
Väčšina kníh o rodičovstve nesprávne uvádza, že všetok plač naznačuje neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie bábätka. Obyvkle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípradne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Niektoré odporučené metódy zahŕňajú energetické pohupovanie, hladenie, kolembanie, húpanie, odrážanie od zeme a zdvíhanie do výšky, chodenie s bábätkom, vozenie bábätka, kojenie, podávanie fľaše alebo dudlíku, vydávanie zvukov („šššššš, tíško“) alebo rozptylovanie hračkou, či obrázkom. Niektoré knihy dokonca odporúčajú položiť bábätko na sušičku bielizne, aby sa nechalo ukľudniť neustálím hukotom a trasením. Pokiaľ tieto metódy zlyhajú, niektorí rodičia usúdia, že už sa nedá nič iného robiť a nechajú dieťa, aby sa „vyplakalo“ osamote, iní z frustrácie a zúfalstva do bábätka búšia alebo ním trasú. (Predovšetkým trasenie bábätkom je veľmi nebezpečné.)
Žiadna z týchto metód bábätkám neprospeje, pokiaľ potrebujú plakať, pretože sa tak naučia pocity zadržiavať, miesto toho aby ich vyjadrovali. Niekedy tieto metódy zafungujú a plač načas prestane, čo rodičov milne uistí o správnosti ich počíňania a až plač (nevyhnuteľne) opäť začne, použijú znovu tú istú metódu.
Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa bábätká na potlačenie svojho plaču na nich závislé, pretože sa naučia, že im okolie nedokáže načúvať a akceptovať ich emócie. K popisu akáhokoľvek konania, ktorým sa dieťa snaží potalčiť svoj plač, používam výraz „kontrolný mechanizmus.“ Matka si napríklad môže mylne vyložiť plač svojho dieťaťa ako potrebu sať a dá mu dudlík. Pokiaľ bude situáciu takto riešiť často, bude jej dieťa vyžadovať dudlík pokaždé, keď bude rozrušené, vystrašené, zahltené podnetmi, smutné, nahnevané alebo zmetené. Príde totiž k záveru, že mu nikto nechce naslúchať, keď potrebuje pladať, takže začne pre potlačenie svojho plaču byť na dudlíku závislé.
Ďalší kontrolní mechanizmus môže vzniknúť vo vchívli, keď si otec nesprávne vysvetlí nepokoj svojho dieťaťa ako ospalosť a nie ako potrebu pladkať. Miesto toho, aby bábätku dovolil plakať u seba v náručí, ho položí do postieľky a odíde z izby. Dieťa sa v reakcii na toto odvrátenie pozornosti možno začne ukľudňovať zvieraním rohu perinky alebo si začne cucať palec. Pokiaľ sa bude celá situácia takto odvíjať často, stane sa takáto reakcia pre dieťa kontrolným mechanizmom a dieťa bude chcieť držať tú istú perinku alebo si cucať palec pokaždé, keď bude potrebovať plakať.
Predmetom, ktoré majú pre dieťa takýto zvlášny význam sa tradične hovorí „predmety pre pocit bezpečia“ alebo „repdmety pre prechod“. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o dobré znamenie – dieťa sa podľa nich učí samo ukľudniť pomocou konkrétnej perinky, dudlíku alebo cucaním palca. S týmto názorom nesúhlasím pretože považujem toto chovanie za spôsob potláčania eméocií dovnútra a potlačovanie potreby plaču v prostredí, ktoré plač nechápe a nepodporuje ho. Z vlastnej skúsenosti viem, že bábätká môžu plakať tak dlho ako potrebujú, žiadne podobné návyky nemajú a nie su na žiadnych predmetoch závislé.
U batoliat sa často objavujú dva kontolné mechanizmy – chcú, aby ich neustále niekto pestoval alebo bavil. Niekedy ročné dieťa kričí pokaždé, keď je odložené. Jeho rodičia si teda môžu myslieť, že sústavne vyžaduje pestovanie a zábavu, ale v skutočnosti možno iba potrebuje, aby mohlo plakať, zatiaľ čo ho niekto drží v náručí. Je vpadepodobné, že ho rodičia veľakrát zdvyhli, keď sa začalo ošívať, ale potom nejakým spôsobom odviedli jeho pozornosť, miesto toho, aby mu dovolili plakať. Niektorí ľudia si myslia, že sú takéto deti rozmaznané a u rodičov vzniká pocit viny kvôli tomu, že „skáču, ako dieťa píska“. To, že si vaše dieťa robí veľké nároky na vašu pozornosť, neznamená, že ste ho rozmazlili. Najskôr ste si len nesprávne vysvetlili jeho potreby a myselli si, že chce, aby ho niekto zabavil, keď všetko, čo potrebovalo, bolo môcť sa vyplakať v náručí.
Kontrolné mechanizmy obvykle sami od seba nezmiznú, pokiaľ dieťaťu nie je umožnené plakať, ale môžu sa neskôr zmeniť. Cucanie palca sa môže napríklad v detstve zmeniť na okusovanie nechtov a ďalej v dospelosti na fajčenie. To preto, že potreba vkladať si pri rozčúlení niečo do úst sa stane silným návykom.
Rodičia často predávajú dieťaťu svoje vlastné kontrolné mechanizmy (závislosti). Pokiaľ v depresii popíjate, môžete si plač dieťaťa vysvetliť ako zanmnie toho, že má smäd. Miestot oho ab ste mu umožnili vyplakať sa u vás v náručí, budete mu opakovane ponúkať pitie, aj keď o to nestojí. A vaše dieťa si neskôr rovnako ako vy zvykne popíjať.
Keď sú uplatňované kontrolné mechanizmy, dieťa je napäté a v strese, ale nemá ako sa ho zbaviť. Kontrolní mechanizmus dieťa zdánlivo ukľudní, ale iba dočasne. Výskumníci dokonca zistili, že neplodné cucanie dudlíku behom pravidelných fyzických úkonov síce obmedzilo plač, ale neznížilo hladinu kortizolu v krvi. To znamená, že dieťa fyziologicky prežívalo stres, napriek tomu, že neplakalo. Pokiaľ prirodzenú potrebu dieťaťa plakať v stresových situáciách umelo potračujeme, nemôžeme si nahovárať, že sme obmedzili stres alebo bolesť, ktoré dieťa zažíva.
Kontrolné mechanizmy spôsobujú drobné poruchy (psychologické ochabnutia), ktoré bránia aktívnemu učeniu, objavovaniu alebo prirodzenej vzájomnej komunikácii. Môžeme si ich všimnúť v práznych, tupých výrazoch detí s dudlíkom alebo palcom v ústach. Myslím, že tieto bábätká nie su spokojné, ale zadržujú v sebe bolestivé emócie a čakajú na možnosť je vypustiť.
@klepaka
@olivieree Dik za link, nakuknem tam. Aj ked asi musim svoje pocity niekde spisat. Mozno sa v nich aj ina mama najde.
@klepaka Super citanie tiez. Tzn ze proste napr pri zaspavani proste drzim dieta v naruci bez akychkolvek dodatocnych cinnosti a necham ho plakat kym sa upokoji a zaspi? Dobre tomu rozumiem?
@klepaka vdaka za velmi zaujimavy uryvok, podnetne citanie vskutku. Mozno to bude trosku odveci ale nedavno som pozerala dokument o separacnej uzkosti u psov - vedci zistili ze hladina kortizolu u psov ktori po odchode panov zavijali a nicili domacnost bola rovnako vysoka ako u psov ktori navonok ziadne prejavy stresu nevykazovali a "pokojne" lezali na svojom mieste. Tieto psy citili rovnako vysoku hladinu stresu, akurat ze sa naucili kapitulovat a potlacit tieto pocity. Bolo to velmi zaujimave zistenie.
@olivieree tak to zrejme písali o inej, táto je od tehotenstva až po cca 3 - ale ona uvádza dôsledky a prejavy aj v nejskoršom veku, takže je to ťažko presne pomenovať. Dva roky na začatie praktizovania plaču v náručí by už bolo zbytočne neskoro. Našla som online obsah - http://www.obalkyknih.cz/file/toc/78993/pdf
@vierkac ano ano, ked vidim, ze potrebuje plakat (castokrat po vacsich vyletoch, navstevach, presunoch a pod.) tak ho drzim v naruci, obcas pohladim, poviem, ze moze plakat. No a on spusti, niekedy na 10 minut a niekedy na hodinu - zalezi, co prezil. A potom bud zaspi alebo akoby sa nic nedialo pokracujeme dalej v aktivitach. Hlavne v noci dobre spi, nebudi sa a cez den nie je mrzuty - to su inak priznaky, ze by sme si mali vecer sadnut a poplakat 🙂 Praktizuje to s nim aj moj partner. Ale nie je to jednoduche, museli sme sa naucit prijimat jeho emocie - ked place, tak sa mi myslou odvijaju vsetky mozne dovody, vzruchy, podnety a nahromadene frustracie, ktore ho trapia... A vidim, ze odkedy to praktizujeme, je spokojnejsi, kludnejsi, vela sa smeje a menej papa. Teda to bol nas problem, ze sme zahanali plac kojenim. Ale vidim na detoch mojich znamych ako si pri naznaku nespokojnosti vyzaduju dudlik, ci flasu. A uz chapem, preco som sa nevedela zbavit fajcenia a preco som s nim skoro zacala (flasu s kakaom som odlozila az ked som isla do skoly).
@olivieree my sme zacali od druheho mesiaca - ako som zacala citat knihu. takze kludne mozes kedykolvek, ked budes mat pocit, ze babo sa potrebuje vyplakat (ze ma pretlak, nahromadene frustracie alebo preplnene podnetov). Ja s nim sedim vzdy na posteli (teda mame na to svoje miesto), poviem mu, ze moze plakat - niekedy sa to spusti hned, niekedy akoby to skusa spustit - v zavere sa bud skludni, alebo robi opat iba akesi "eeee" - akoby si testovalo, ci este na nieco nezabudlo. Kazdopadne plac nieje problom pre dieta - ak je drzane v naruci - netreba sa toho bat.
@klepaka vyskusam. Som si ista ze som kedysi citala clanok o tom ze hladina stresu placucich babatiek bola neporovnatelne nizsia u deti ktore rodicia drzali v naruci ako u deti ktore plakali same. Musim to niekde vyhrabat. Vtedy som sa o tieto veci nezaujimala, len mi to prislo zaujimave z vedeckeho hladiska. Teraz mi to dava zmysel v uplne inom kontexte. Ked ten clanok najdem postnem ho sem.
@olivieree
@klepaka Dievcata, vynara sa mi milion otazok. Citim, ze dcerka nieco potrebuje zmenit. Je dojcena, ked sa napije, chce este cuckat no tok mlieka ju hneva. Davam cumel. Len citim ze zacina byt total zavislacka. Mam ju teda nechat plakat?
Satkujeme. Ale ak nespi, v satke sa hneva, odtlaca sa odomna. Vonku je ok, ale vnutri mam pocit, ze ju tyram. Pritom chce byt pri mne. Do toho starsi ziarlivcek. Neviem ci si casovo mozem dovolit ju drzat v naruci, ked druhy sa dozaduje mojej pozornosti. Mozem ju proste v satke nechat plakat a riesit brata?
@vierkac ak ju chces nechat plakat, tak si na to sprav cas a pohodu. dieta musi citit z teba klud, vyrovnanost a istotu, ze jeho emocie plne prijimas a nie, ze popritom stihnes este i to i ono. to dudkovanie prsniku a dudliku je urcite nahromadeny pretlak, presne viem, ze ked je nas stale nasosnuty a nevie poriadne spat, tak sa potrebuje vyplakat. Odporucam radsej pred spanim - mozno s malym by mohol byt v tom case muz.
a @olivieree ja som o hladinach kortizolu citala v knihe Rodicovstvo je veda - tam to presne uvadzaju - ake je to skodlive, ked sa v dietati hromadi stres z placu osamote a ako je telo zaplavene kortizolom a ake dosledky to ma na psychiku, ake somaticke problemy z toho vznikaju, depresie, pocity uzkosti a pod. v dospelosti. Da sa stiahnut tu - http://uloz.to/xPSFj62/rodicovstvo-je-veda-1-pdf
@vierkac ohladom toho dojcenia, to moze byt kludne aj strajk, skus sa spytat tu https://www.modrykonik.sk/group/8304/detail/ no je este velmi malinka, moja bosorka bola na prsniku nonstop - akoze fakt nonstop - do troch mesiacov, potom sa rozkukala a zacali ju zaujimat aj ine veci. Deti si dojcenim reguluju x funkcii, telesnu teplotu, tep srdca, hladinu stresu, v podstate vsetko s cim sa ich nezrely.nervovy system nedokaze vysporiadat, na to im sluzi dojcenie, velmi pekny clanok tu http://najmama.aktuality.sk/clanok/232588/dojce... bolo by super ak by ti slo dojcenie v satke, mozno by sa aj mala tak ukludnila? Vraj to chce trochu cviku a ide to, ja osobne som to skusila iba raz ale neslo mi to, no ani som nebola nejak nutena sa to naucit kedze mam len jednu bosorku zatial. Obavam sa ze pri druhom to bude nevyhnutnost 🙂
@olivieree strajk poznam, prvy bol cisto prso-nacuc, strajkov vela. Mala uz tiez jeden mala, ale ona nie je prskovy typ, napije sa a vypluje. Takze tento plac vylucujem.
@klepaka Ako vies, ze babo ma uspokojene vsetky potreby (aj tu satia) a potrebuje len plakat? A ako uspavas? Vcera vecer som ju nechala plakat v naruci cca 20min a potom sa upokojila, asi som to trafila 🙂
@vierkac Super, to je skvela sprava. Ja som riesila problem velkeho priberania a zistila som, ze naozaj sme plac zahanali prskom. Autorka v knihe pise, ze ak si uz dieta vytvorilo kontrolny mechanizmus (v nasom pripade kojenie, ale moze to byt aj napr. cucanie palca, ci cumlika), tak mu netreba tieto veci zakazovat, ono sa ich postupnym praktizovanim plakania v naruci samo zbavi. A bolo to presne tak. Ked mi nas maly plakaval v naruci, tak mal vzdy k dispozicii aj prsko, ale on sa k nemu akoby iba naklonil a plakal dalej - bolo vidno, ze vlastne nie je hladny, nepotrebuje nic dudkovat, len zo seba vsetko dostat. Ono okrem dennych zazitkov sa dieta potrebuje vysporiadat aj s porodom samotnym. Chvilu nam fungoval sposob, ze som dieta nakojila v naruci, polozila a ono pochvile zaspalo. Ale kedze som bola casto unavena, tak sme presli na sposob kojenia poleziacky a teda zaspaval na prsniku - ale v poslednej dobe (myslim, ze je to aj tym praktizovanim placu). Sa napije, chvilu sa este mojkame a potom sa odvrati a zaspi. Studovala som si vela Montessori praktiky, takze sa mu pozorovanim prisposobujem. Vybral si chodit spavat o 6:15-6:30 tak sme tak nastaveni, niekedy, ked sa mu prehodia cez den spanky, tak trochu neskor, prip. ked sa potrebuje vyplakat - ale do spanku ho nenutim, on sam si povie kedy je uz unaveny. Uspavanie potom castokrat trva aj s ritualom cca 20minut - co sa v knihe Rodicovstvo je veda uvadza ako cas - ktory potrebuje mozog dietata na skludnenie a zaspanie.
@vierkac citala som, ze ak sa dieta zobudi po pol hodine, nie je vyspate - na uspokojivy spanok treba minimalne 45minut. A presne viem, ze ak sa nas maly zobudi skor, tak je mrzuty a podrazdeny. Spociatku plakaval v rozne casy, castokrat sa to spustilo rano, ked som ho obliekala na prechadzku - az sme nikam nesli, lebo po hodine placu bol vysileny a zaspal. Niekedy je to vraj potrebne aj v noci, ked sa zobudi zo spanku - ale tu sa mi skor osvedcila bezplienkovka - teda ak sa maly zobudi po hodine spanku - dam ho vicikat a on spi v klude dalej bez kojenia. Ako pise autorka - spociatku potrebuju babatka plakat castejsie (vyplakaju porod, prilisne podnety, vyvinove frustracie a pod.), potom sa to skludni. Nas plakal vcera - partner sa mi stazoval, ze ho nevie nicim zabavit, pri nicom neobsedi, mrnci a skludni sa iba ked ho zoberie na ruky - tak mu vravim - ved to je jasne, ze sa chce vyplakat. Robim teraz na projekte a tak sa mu nemozem plne venovat - vozi sa v karicke a ked je so mnou urcite citi stres - i ked sa snazim byt kludna (deadliny su deadliny 🙂. Tak sme skoncili vsetci traja v naruci na pol hodinu intezivneho placu a dnes som ho aspon vzala v satke do obchodu 🙂
A mozno mimo - ale k tomu priberaniu, nase babo priberalo, ale i rastlo nadpriemerne. Vyplakanim v naruci som sa ja zbavila stresu z toho, ze nechapem, preco place a ono sa samo ovela viac skludnilo. Nedala som na rady starych mam, sestry a doktorky a nadalej som kojila a kojim na poziadanie. Teraz bude mat cochvila 10mesiacov a vaha sa skludnila. Jednoducho racionalne rodicovstvo je zbytocnost a pre dobry vyvoj dietata staci byt intuitivnym rodicom.
@klepaka Inak, moja tiez strasne priberala, prvy mesiac 1,4kg! Videla som na nej ze prsom sa chce upokojit, ale to "prezieranie" jej nerobilo dobre. Tak ma cumel... ale stale som citila, ze ona hlada pokoj v sebe. Problem vsak stale zostava brasko, fakt si nemozem dovolit sa jej venovat tolko ☹ Asi jej bude dopriate len cez vikendy :'(
@vierkac naše dieťa priberalo taktiež 1,5kg, ale nič som si z toho nerobila. Teraz priberá 200g za 2mesiace - ako sa viac hýbe a je príkrmy. V 9mesiacoch má váhu i dĺžku ročného dieťaťa. Hlavne každá matka produkuje odlišné mlieko - vraj pre chlapcov s viac tukmi, pre dievčatá odtučnené. Doktorka mi radila v noci podávať iba vodu miesto kojenia - ale veď deti rastú v spánku a to škŕkanie v bruchu by som vodou nezahnala. Hlavne nepoužívame fľaše, takže v polospánku dávať dieťaťu piť z pohárika, neviem neviem.
@klepaka ja tiez vobec neriesim vahu, mala je cisto kojena, ma pol roka, 8,6kg a 80tky bodicka, kojim na poziadanie cez den aj v noci, v noci je kojenie skvele bo okrem toho ze sa napije tak plynule prejde z jednej spankovej fazy do druhej bez toho aby sa zobudila. Je to pre mna ovela pohodlnejsie a aj ona sa lepsie vyspi. Neviem si predstavit jej v noci davat vodu, kedze flasu ma akurat tak na hranie 🙂 ale tiez na mna pediatricka zo zaciatku skusala rozne srandasaky kedze mala vela priberala - trojhodinove kojace intervaly a podobne....nehrozilo.
@klepaka @olivieree ahojte dievcata, teraz som narazila na tento clanok a diskusiu, mam totiz 8mes kubka, a mame doma 2,4 rocnu slecnu a 4rocnu, je medzi nimi rozdiel 20mes aj medzi prvou a druhou aj druhou a tretim, mame velke problemy s najmensim kubkom ktore trvaju vlastne od jeho narodenia, zial nekojim takze len dudlik a flaska ale ako 5 mesacny zacal uplne odmietat pit mlieko z flase takze uz pije len tak ze dam riedku kasu polievky a trochu vody s lyzickou, velmi sa takto trapime, ma alergiu na kravsku bielkovinu takze zmena mlieka neprichadza do uvahy, k tomu vsetkemu je to velmi nepokojne babo od narodenia, od porodnice satkujem do 4mes nespal inde ako na mne vyklopenie nehrozilo, ziaden kocik reval v nom ako o zivot, spime od narodenia na velkej posteli, ani postielku nemame, dievcata spia na manzelskej s muzom v spalni a kubko so mnou na manzelskej v druhej izbe, najvacsi problem je jeho nocny spanok, velmi vela sa budi spi nepokojne a neviem ho utisit (ked sa zobudi strasne place ako o zivot) inak ako v nosici alebo na rukach a ked polozim o chvilku opat, striedame sa pri nom v noci s manzelom, ale uz to nedavame je to cim dalej tym horsie napr tuto noc spal od 19tej do 23 celkom v pohode asi kazdu hodku som mu podala dudlik alebo dala trocha mlieka (v spanku ho sem tam trocha vypije) od 23 do 2hej na rukach, davame mu aj v noci jest kasu lebo je hladny taku riedku ze aj od smadu lebo inak by naspat nezaspal no nie vzdy to pomoze aj tak treba uspat na rukach znova niekdedy aj pat krat za sebou kym sa podari polozit, potom spal do piatej medzitym tiez ale niekolkokrat hore a o piatej zjedol zas kasu a spal este do 6tej odvtedy je hore, ja musim rano ranajky chystat a starsie obliekat aj krmit lebo keby bolo na nich tak ani jest nemusia a riesit aj ich potreby kedze su este male a tak maly place a sedi na zemi stale ho musim mat na rukach inak place v nosici ked je aj tam je nespokojny a neviem vtedy behat okolo dievcat lebo obliekat atd ja uz som taka zufala ze niekedy mam pocit ze sa narodil iba aby ma znicil aj zvysok rodiny, dievcatam sa nestiham venovat takmer vobec, mensia ma stale dudlik a plienky a taku deku co so sebou stale vlaci a ked zacne plakat tak si to pyta-deku a dudel a sadne si na gauc, presne ako sa pise v tom clanku, ja sa uz zblaznim z toho vsetkeho a zacala som uvazovat ci ho nemam proste nechat vyrevat ci nebude lepsie spat, viem ze je to hrozne ale ja uz som uplne zufala tuto noc som spala 2 hodky a potom na nich furt kricim a nasledne sa ospravedlnujem citim sa uplne ako troska co sa nevie postarat o deti, neviem co mam robit, proste potrebujem trochu spat v noci a byt v pohode a moct sa venovat starsim, kubko nebol planovany ale tak prisiel myslela som ci to nemoze byt pricina, ale ked citam toto tak mi beha hlavou ze mam ho teda nechat plakat na mne? Ze si len sadnem na zem a jeho posadim na seba a budem ticho?
@erzenia ja ti poradim kontaktovat Lenku z Prosim Spinkej (bud cez fcb alebo cez web stranku), zaobera sa presne takymito situaciami. Verim ze si unavena a mas toho vela ❤️ si uzasna mama a robis pre svoje deti prve posledne. Kubko urcite neprisiel na tento svet aby vas trapil. Narodil sa z lasky a robi co moze. Ale su veci a situacie, v ktorych si ocividne nevie pomoct sam. Verim ze Lenka vam pomoze konkretnejsie. Ma aj krasnu knizku, vola sa S laskou o detskem spanku, maximalne ju odporucam.
Začni písať komentár...
Wau,konečne niečo poučné a s faktami 🙂