..o novoročných nepredsavzatiach
Napísala som blog. Taký pekný, za dve A4, celkom vtipný sa mi zdal, išlo mi to od ruky. Odišla som od počítača, že ešte jednu vetu doklepnem, a dám to publikovať. Trvalo mi to dva dni, otvorím počítač a blog nikde. Počítač sa aktualizoval, reštartoval, vymazal neuložený blog. Asi mu neprišiel dosť dobrý a vtipný. Ach táto moderná technika, ja som to vedela, že v roku 2015 si s nami budú robiť počítače čo chcú. Toto by mi moja stará mašinka neurobila. Áno, hučal ako F15-ka, ale nikdy si nič nedovolil vymazať len tak bez opýtania a vedel, že si veci neukladám a tak ich ukladal za mňa. Tento zasran mladý namyslený si povedal, že mi dá lekciu hneď druhý týždeň a priučí ma zodpovednosti. Hľadala som oporu aj na googli, veď ten dokument musí niekde v matrixe byť. Nič. Hľadala som podporu aj u môjho muža. Samozrejme, bol rovnakého názoru ako počítač – mám si dokumenty ukladať. (Bože chlapi, základné pravidlo, keď sa žena sťažuje. Vypočuť, pomojkať a ne-po-u-čo-vať.)
Hovorím si o nič nejde, myšlienky mi prúdili, písalo sa to samo, len to napíšem znovu, možno to bude ešte lepšie. A tak rozmýšľam, o čom som vlastne písala. Niečo s predsavzatiami. Ale čo? Dokelu, ja si nepamätám, ani po čo som išla pred pár minútami do chladničky a väčšinou stojím len tak in the middle of nowhere in kuchyňa a čakám, či ma osvieti, ako chcem prepísať 2356 znakov len tak z pamäti?
Bolo to teda v skratke o predsavzatiach a tom, ako vlastne žiadne nemám. Ha, ale to bolo predtým, ako som si predsavzala, že si budem ukladať dokumenty. Tým teda predošlý blog stratil význam. Tento rok nebudem odkladať veci na neskôr, že potom ich dorobím, dopoviem, dokončím. Lebo sa môže stať, že keď sa k nim vrátim už tam nebudú a stratia sa niekde v nenávratne, niekde tam, kde končia neuložené dokumenty a druhá ponožka z páru. A to sa týka nielen vecí počítačových, ale najmä ľudí, zážitkov, plánov.
Každý z mojich rokov končil tým, že som si sumarizovala, čo som uplynulý rok prežila a zvyčajne to vložila do dojímavého srdcehrejúceho statusu- ktorý sa začínal slovami ďakujem a končil srdiečkami, veľa srdiečkami. Tento rok na nič podobné nebol čas, aj keď to bol najsumarizovanejšia hodný rok. Áno, pri februárových ranných nevoľnostiach a augustových 40 stupňových horúčavách a dvadsaťkilovej nadváhe by som to asi netvrdila, ale keď sa na to pozriem spätne, rok sa naozaj podaril. A ťažko sa píše dojímavý novoročno-silvestrovský status, keď 23:59 kojíte a o pol jednej už spíte. (BTW- Ako na nový rok tak po celý rok? Ani ma neštvite.)
Na začiatku roku vie málokto, čo od neho môže čakať. Aj u nás to bude podobne, napriek tomu viem, že nás čaká jeden z najkrajších rokov vôbec – spýtajte sa ma, keď malému budú rásť zuby – ale zatiaľ sa teším ako nikdy.
Minule som čítala myšlienku – nebudem sa tváriť, že to bolo v knihe, to nie, bolo to v Eve. Dokonca v Madam Eve (nuž, tiahne mi na 30, Bravo už si kupovať ozaj nebudem), kde Eva Borušovičová písala o tom, že slovo napísané má ešte väčšiu moc ako len myslené, či vyslovené. To, čo napíšeme, akoby bolo zhmotnené ešte viac. A tak, namiesto predsavzatí, mám na tento rok pár prianí, napísaných. Tak nech sa splnia.
1.) Viac bezbariérových prístupov. Lebo, toto je to, čo mi napadne dvadsaťkrát za jednu prechádzku. Ako si komplikujeme životy. Tam, kde by mali byť znížené obrubníky, kde by vedľa schodu mali byť koľajnice je jeden veľký výsmech. Mám pocit, že nikto na to nemyslí – lebo veď na čo, každý, kto má zdravé nohy, prípadne nechodí s kočíkom, ani nemusí.
2.) Aby boli ľudia na seba dobrí. Nie len tak, aby boli za pekných a aby ich ostatní mali radi. Aby neboli milí, len keď od niekoho niečo potrebujú. Aby boli pokornejší, lebo nech si o sebe myslíme, že máme akýkoľvek super život, a že my sami sme akokoľvek super – tak namiesto kriku – ha, ako mi je! sa oveľa viac ráta také tiché ďakujem- šťastiu, vesmíru, bohu, Budhovi, rodine, komukoľvek-čomukoľvek J
3.) Aby Ruby menej smrdela. Ten pes smrdí priamo neúmerne svojej veľkosti. Neviem, či je to evolučná vychytávka – nech pes, ktorého nie je vidieť, je aspoň cítiť. A ešte, nech mi nezožerie dieťa. Alebo nech dieťa nezožerie ju. Alebo vzájomne.
4.) Nech sme všetci zdraví. Aj tá Ruby, aj keď bude naďalej smrdieť.
5.) Nech mám veľa sily. Psychickej- keď je 4:30 ráno a moje dieťa je napriek plienke na očiach (občas, v polospánku aj jemne na nose) hore a usmieva sa, že pome hore. A fyzickej, keď 4:35 to drobátko dvíham z postele.
Celý blog: http://olichrum.blogspot.sk/2016/01/blog-post.html
