PRIEBEH OCHORENIA - Bc. Andrea Bodnárová

  Test, vďaka ktorému by bolo možné  diagnostikovanie  Alzheimerovej choroby ešte počas života, neexistuje. Stopercentná  diagnóza je možná iba po smrti. Odhalenie charakteristických plak a neurónových buniek je možná iba po smrti. Kým je človek nažive, je možné túto  diagnózu stanoviť s 90% presnosťou pomocou systémového  použitia  batérie testov, ktorými daným postupom, jednu po druhej, vylúčime ostatné možné príčiny progresívneho a náhleho úpadku poznávacích funkcií. Pri podozrení na toto ochorenie je potrebné navštíviť lekára – neurológa,  ktorý je odborníkom  v neurodiagnostike. Pri prvej návšteve niektorí lekári radšej hovoria s jeho blízkymi, ktorí ho dlhšiu dobu sledovali. Priatelia a členovia rodiny si budú výpadky  pamäte a známky zmätenosti uvedomovať viac, než človek u ktorého už prebieha  demencia. Ďalší krok, ktorý lekár či iný profesionálny špecialista  vykoná, je vyšetrenie duševného stavu pacienta, aby tak získal objektívne potvrdenie problémov s poznávacími funkciami. Štandardné vyšetrenie duševného stavu hodnotí krátkodobú pamäť, pozornosť, schopnosť plniť jednouché obrázky a podobné úlohy. Úlohy v takýchto testoch sú tak jednoduché, že problémy so zodpovedaním čo iba malého percenta otázok svedčí o výskyte problémov s poznávacími funkciami. Prvotné  príznaky Alzheimerovej choroby ostávajú často nepovšimnuté, pretože pripomínajú bežné známky starnutia (Bragdon – Gamon, 2009)

Toto ochorenie spôsobuje progresívne odumieranie nervových buniek v mozgovej hemisfére. Vývoj ochorenia môže trvať 8 až 20 rokov, v závislosti na podmienkach a zdravotnom stave jedinca. Aj keď existujú podobné prejavy tejto Alzheimerovej choroby, každý postihnutý jedinec ich pociťuje individuálne. Ochorenie postupuje svojim vlastným tempom a zhoršenie u sa u jednotlivcov neobjavuje v jednotnej forme a nemá rovnaké príznaky (Callone et. Al. 2008)

V súčasnosti sa odhaduje počet postihnutých týmto ochorením  na Slovensku na 50000 ľudí. Starnutím populácie sa ich počet bude postupne z roka na rok neúmerne zvyšovať. Okrem toho toto ochorenie zasahuje do života ďalších 100 000 ľudí, ktorí sa starajú o týchto postihnutých, často  24 hodín denne. Pre spomalenie celkového priebehu ochorenia je vhodná kombinácia farmakologickej liečby a špecifických terapeutických postupov, ktoré zahŕňajú nácvik sebaobslužných činností a denných aktivít, stimuláciu vnímania, myslenia, komunikácie a kladú dôraz na dôstojnosť postihnutého. (Maier, 2004). Alzheimerova choroba sa zaraďeuje  do skupiny neurodegeneratívnych procesov. S vekom sa prirodzene znižuje hmotnosť a veľkosť mozgu. Pokles hmotnosti mozgu zostáva významným činiteľom  aj po korelácii antropologických zmien populácie, ku ktorým dochádza v priebehu storočí.. Pri Alzheimerovej chorobe prebiehajú podobné zmeny ako pri starnutí. Klesá hmotnosť a objem mozgu, znižuje sa šírka mozgovej kôry, rozširujú sa mozgové komory. Zmeny na mozgu sú podstatne nápadnejšie u predsenilných ochorení, u ktorých môže pokles hmotnosti mozgu dosiahnuť 200 až 300g. (Koukolík - Jirák,1998).

Charakteristické pre normálny proces starnutia je, že obecná inteligencia (to, čo lekári nazývajú psychomotorické či kognitívne funkcie) ostáva nezmenené a logické myslenie sa nezhoršuje. Symptómy Alzheimerovej choroby sú mnohom problematickejšie, než iba jednotuché vypadávanie pamäti. Hlbšie príznaky začínajú ohrozovať schopnosť vykonávať bežné činnosti. Tieto zmeny nie sú náhle, ale behom dlhšej doby sa postupne stávajú zreteľnejšie. Ani jeden z prejavov uvedeného chovania nemôže byť použitý pre diagnózu Alzhaimerovej choroby. Pokiaľ sa však u človeka prejavuje viac týchto príznakov zmien chovania, je pravdepodobné, že sa už nejedná o prirodzené starnutie mozgu, ale niečo závažnejšie. Môže ísť o demenciu, čo je odborný termín, označujúci progresívnu stratu intelektuálnych schopností. Alzhaimerova choroba je však iba jednou z mnohých typov zmien v mozgu, ktoré môžu spôsobiť demenciu. Je potrebné podrobné lekárske a neurologické vyšetrenie, aby bolo možné stanoviť, či ide skutočne o nevyliečiteľnú chorobu. Až keď vylúčime všetky možné liečiteľné dôvody, potom začíname uvažovať, že dôvodom postupnej demencie je dysfunkcia mozgu, známa u Alzhaimerovej choroby, ktorá nezvrátne likviduje nervové bunky. Ľudia majú často neúplné znalosti o vlastnom fungovaní  a preto môžu výpadky pamäti spôsobovať obavy a úzkosť (Callone et. al., 2008)

Chorí spočiatku zabúdajú na mená, dôležité termíny, spoločenské a politické zmeny no často sa zachováva pamäť v oblastiach, ktoré chorého zaujímajú ako aj veci, ktoré sa udiali už dávno. Avšak strata časovej a priestorovej orientácie, ťažkosti s rečou a neschopnosť fungovať v bežnom dennom režime už sú príznakmi niečoho závažnejšieho, ako je bežné starnutie. Počiatok ochorenia môže mať podobné príznaky ako depriesia, čiže strata záujmov, aktivít, výkonnosti, bolesti hlavy a smútok bez zjavného dôvodu. Často je toto obdobie okolím považované za akúsi „dočasnú krízu“ pochopiteľnú v staršom veku. Keďže chorí si tieto príznaky často ani neuvedomujú, aj okolie pokladá ich zmeny v správaní za normálne. Niektorí jedinci si však zmeny svojho správania uvedomujú a svoje deficity ukrývajú pod určitou „maskou“ neprimeranej, hranej  veselosti a vystupovaním svojich charakteristických čŕt v neprimeranej miere. Citové reakcie sa tiež spočiatku nezdajú byť poškodené. Poruchy pamäti sú vyvíjané  pomaly, s nevysvetliteľným začiatkom a pokračujú ďalej. Postupom času sa čoraz viac a nápadne  zhoršuje výkonnosť postihnutého. Tieto osoby majú strach že sa stanú príťažou pre svoje okolie a trpia bludnými predstavami a panickým strachom z budúcnosti (Maier, 2004).