DOPAD OCHORENIA NA RODINU - Bc.Andrea Bodnárová

Ak sa objaví u člena rodiny demencia ako prejav Alzheimerovej choroby, alebo iného ochorenia, čaká rodinu jedna z najnáročnejších úloh – dlhodobá, niekoľko rokov trvajúca opatera a starostlivosť. Ponuka možností a sociálnych služieb je dnes lepšia ako v minulosti, i keď nie celkom uspokojujúca (Matoušek, 2005). Existujú najmä poradenské centrá a denné stacionáre pre osoby v skorších štádiach demencie. Možnosť zaistiť dôstojnú inštitúcializovanú starostlivosť o človeka v pokročilom štádiu demencie je však doposiaľ stále nedostučujúca. Poskytujú ju najmä gerontopsychiatrické oddelenia psychiatrických liečební, špecializované domovy sociálnych služieb a za vysoké poplatky aj niektoré súkromné zariadenia. Starostlivosť o človeka s Alzheimerovou chorobou je však natoľko náročná, vyžadujúca špeciálnu kvalifikáciu a chránené, optimálne architektonicky upravené prostredie, že sa najlepšie osvedčuje opatera v špecializovaných zariadeniach, alebo aspoň na samostatných oddeleniach domovov dôchodcov. Pri zvažovaní, či separovať, alebo integrovať človeka s demenciou, je potreba mať na pamäti záujem klienta – čo podporuje jeho dôstojnosť, spokojnosť, pocit zvládania a úspechov v každodennom živote, kde má možnosť využiť zachované schopnosti, kde nájde individuálnu starostlivosť a personál, ktorý s ním dokáže komunikovať a rozumie jeho problematickému správaniu, kde je prostredie, ktoré v ňom nevyvoláva agresivitu a iné nepriaznivé reakcie. Takéto chránené a podporné prostredie je možné vytvoriť v špecializovanom domove dôchodcov alebo v dennom stacionári. Denný stacionár poskytuje „úľavu“ pri opatere klienta rodinám, ktoré tak majú možnosť si oddýchnuť a načerpať silu, prípadne pokračovať ďalej v svojom bežnom pracovnom procese. Rodina opatruje klienta večer, v noci a počas víkendov. Denný program zaisťujú terapeuti, špeciálne školené opatrovateľky a sociálni pracovníci. Človek žije vo svojom domácom prostredí a počas dňa prebýva v stacionári (centre sociálnych služieb) kam ho odvezie buď jeho rodina, alebo je doprava klientov súčasťou ponuky služieb. Návštevy denného centra môžu evokovať cestu do práce alebo medzi ľudí, do spoločnosti, kde je človeku z demenciou príjemne. Zariadenie, v ktorom žijú alebo sa pohybujú klienti s Alzheimerovou chorobou, by malo byť zabezpečené proti možnému odchodu klienta, malo by vytvárať pocit domova, s dostupnou toaletou a bezpečným nábytkom, miesto umožňujúce odpočinok aj celú radu aktivít. K tým najvhodnejším aktivitám patria činnostiam, ktoré predtým klienti vykonávali celý život a sú zafixované v ich dlhodobej pamäti – spev, varenie, upratovanie, práce v záhrade, spoločné stolovanie, prezeranie fotografií – všetko, čo podporuje kognitívne funkcie a telesnú zdatnosť (Zgola In: Maotušek, 2005). Aj človek v neskorom štádiu ochorenia je schopný vnímať ľudský hlas, rôzne príjemné či nepríjemné podnety, do istej miery aj vyjadriť svoje priania a spolupracovať s opatrovateľmi. (Matoušek, 2005)

Demenciu a Alzheimerovu chorobu je potrebné pochopiť ako syndróm zahrňujúci psychické a psychiatrické ťažkosti, ale zároveň aj ťažkosti pri vykonávaní bežných denných aktivít (Zárit et. al, 2001)

Alzheimerova choroba je vekovo závislé neurologické ochorenie, ktoré devastuje pacienta, jeho rodinu i priateľov (Roland, 2001)

Poruchy kognitívnych aj nekognitívnych funkcií vedú k úbytku, až úplnej strate sebestačnosti, k neschopnosti vykonávať bežnú dennú rutinu. Kvôli týmto významným obmedzeniam v bežných aktivitách dochádza k inštitucionalizácii klienta – k jeho umiestneniu v nemocnici, špecializovanom domove dôchodcov i na gerontopsychiatrii (Hoschl et. al, 2002).