1. Prijímaj sám seba

Spoznávaj seba, svoje prednosti i slabosti. Vybuduj si k sebe úctu, ale neber sa veľmi vážne.

2. Hovor o tom!

Hovor o tom, čo ťa trápi a z čoho máš obavy. Ale podeľ sa aj o svoju radosť.

3. Buď aktívny!

Život sa stále mení. Vždy je za čím ísť. Stanovuj si nové ciele (hoci aj malé) a choď za nimi.

4. Uč sa nové veci!

Vždy je niečo, čo sa dá učiť. A aj keď sa ti niečo nepodarí, vždy si môžeš povedať “aspoň som to skúsil”.

5. Stretávaj sa s priateľmi

Buď otvorený vzťahom. Sympatie a priateľstvo sú zdrojom radosti v živote.

6. Rob niečo tvorivé!

Každý z nás môže byť tvorca. Neboj sa žiadnej kritiky, dôležité je to, čo pri tvorbe zažiješ a ako sa pri tom cítiš.

7. Zapoj sa a pomáhaj

Zaujímaj sa o to, čo sa deje okolo teba. Snaž sa pomáhať tam, kde je to potrebné a kde sa to dá.

8. Neváhaj požiadať o pomoc

Ak cítiš, že tvoje bremeno je priťažké, požiadaj o pomoc.

9. Oddychuj a uvoľni sa

Uč sa oddychovať a hľadaj veci a činnosti, ktoré prinášajú radosť a relax.

10. Zdolávaj prekážky!

Každá životná prekážka je novou príležitosťou na rast a zmenu.

11. Neboj sa snívať!

Vytváraj si sny, pomôžu ti definovať to, k čomu sa chceš priblížiť.

12. Ži tu a teraz!

Minulosť je mŕtva a budúcnosť ešte len vytváraš. Jediná realita je práve teraz.

ZDROJ:https://www.dusevnezdravie.sk/desatoro-dusevneho-zdravia/

Prvý raz na Slovensku chcú známi muži zastaviť násilie na ženách

Športovci Adam Žampa či Richard Lintner, spevák Ján Kuric, herci Ivo Gogáľ či Richard Stanke, osobný tréner a Muž roka 2008 Martin Šmahel a ďalší muži prvý raz spoločne odkazujú iným mužom, že páchať násilie na ženách je neprijateľné.

Ján Kuric, Adriana Mesochoritisová a Ivo Gogál proti násiliu na ženách. Foto - TASR

BRATISLAVA. Spevák Ján Kuric najprv v spote váha, či má zazvoniť na dvere bytu, odkiaľ sa ozýva krik ženy a muža a je jasné, že partnerská hádka prerástla do bitky. Nakoniec so slovami „ja môžem vždy niečo urobiť“ zazvoní a symbolicky odzvoní násiliu na ženách.

Naživo na tlačovej konferencii v tejto téme neváha. „Dosť ma štve, že ľudí viac irituje násilie na zvieratách ako násilie na ženách. Ľudia sú predsa viac ako zvieratá,“ hovorí spevák, ktorý priznáva, že domáce násilie pozoroval v rodnej dedine Rovinka pri Bratislave už ako chlapec. Na ulici, ale aj doma, pretože otec bol alkoholik, ktorý mamu nebil, ale psychicky týral.

Životný postoj

Rozpráva drsný príbeh o žene z dediny, ktorá tesne pred smrťou spôsobenou bitkou, ešte podpísala papiere, že spadla do pivnice, aby jej muža nezatvorili a deti neostali bez oboch rodičov. „Šiel som do tejto kampane, aby som k násiliu na ženách vyjadril svoj životný postoj,“ vysvetľuje.

Ján Kuric nie je jediný muž, ktorý chce odzvoniť násiliu na ženách. „Partneri sa k sebe často správajú tak, že si ani neuvedomujú, že porušujú pravidlá civilizovaného sveta. Mám štyri deti a nechcem, aby z nich boli agresori alebo obete, keďže deti nechtiac preberajú správanie svojich rodičov,“ vysvetľuje herec Ivo Gogáľ.

Ivo Gogál.    Foto - TASR

Sú to dvaja z asi dvadsiatich známych hercov, spevákov, výtvarníkov či športovcov , ktorí sa zapojili do kampane Odzvoňme násiliu na ženách – podporme Istanbulský dohovor.

„Po prvý raz na Slovensku vystupujú známi muži spoločne, aby iný  mužom odkázali, že páchať násilie na ženách je neprijateľné,“ hovorí politologička a aktivistka Adriana Mesochoritisová z ľudskoprávnej organizácie Možnosť voľby, ktorá kampaň zorganizovala. Medzi mužmi v kampani sú športovci Adam Žampa, bratia Hochschornerovci, osobný tréner a Muž roka 2008 Martin Šmahel, herec Richard Stanke, či hokejista Richard Lintner.  

Muži za ženy

Každá z osobností v spote vyzýva na podporu Istanbulského dohovoru, ktorý Slovensko podpísalo v roku 2011, ale stále neratifikovalo, hoci to sľúbilo urobiť do roku 2013. „Istanbulský dohovor je najkomplexnejšou európskou stratégiou na odstránenie násilia páchaného na ženách,“ vysvetľuje Mesochoritisová.

Násilie na ženách ostáva na Slovensku vážnym spoločenským problémom, čo nedávno ukázala aj kauza bývalého poslanca vládneho Smeru Vladimíra Jánoša, obvineného z týrania manželky.

Podľa prieskumu Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) zo žien, ktoré mali partnera, takmer každá štvrtá žena (23 percent) zažila fyzické alebo sexuálne násilie. „Ak by sme k tomu pridali psychické násilie, ktoré je vždy prítomné v násilných vzťahoch, počet žien by bol 47 percent,“ hovorí sociologička Barbora Holubová.

Národná linka 080 212 212

Ženám, ktoré sa tomu postavia a nájdu odvahu svoj život zmeniť, pomáha advokátka Zuzana Magurová, ktorá tiež pracuje v Ústave štátu a práva SAV.

„V praxi sa ten prístup napríklad zo strany policajtov už niekde mení a máme čiastočnú právnu ochranu žien pred násilím, ale stále chýba komplexný zákon, ktorý by násilie na ženách a domáce násilie definoval. Ten by zabezpečil ochranu žien ešte pred tým, než je samotné násilie kvalifikované ako trestný čin a zabezpečil by komplexné služby pre tieto ženy,“ hovorí právna expertka na túto oblasť. Takýto zákon pripravuje momentálne ministerstvo práce a sociálnych vecí.

Na ratifikáciu Istanbulského dohovoru i nový zákon si musia týrané ženy ešte počkať. Ján Kuric i Ivo Gogáľ pripomínajú, že dovtedy im môžu ostatní pomôcť inak. Stačí online podpísať výzvu na urýchlenie ratifikácie Istanbulského dohovoru. Výzvu mimovládne organizácie pošlú predsedovi parlamentu, vláde, i prezidentovi Andrejovi Kiskovi. 

ZDROJ: http://www.zenyvmeste.sk/prvy-raz-na-slovensku-chcu-znami-muzi-zastavit-nasilie-na-zenach

Podľa Svetovej federácie duševného zdravia (WFMH) dnes trpí depresiou približne 10% percent populácie. Každý piaty človek si nepríjemné psychické dusno a nechuť žiť vyskúšal na vlastnej koži. WFMH  dokonca očakáva, že výskyt depresie sa v období hospodárskej krízy rapídne zvýši.

Rast cien, nedostatok práce, strata príjmov, nepochopenie a sociálna odlúčenosť, vízie negatívnych vyhliadok spojených s krízou. V takomto svete dnes žijeme!  Aj preto sa do roku 2020 stane depresia druhou najčastejšou príčinou zdravotného postihnutia.

Zdravie ľudí je ovplyvnené sociálno-ekonomickou degradáciou, plošným negativizmom, strachom a neistotou. To len urýchľujú vznik vážnych psychických problémov.

Svetová zdravotnícka organizácie (WHO) v správe z roku 2011 vyzýva na aktívnu podporu duševného zdravia a ako najprínosnejšie odporúča:

• Rozvoj komunitnej starostlivosti v oblasti duševného zdravia
• Boj proti stigme
• Investície do duševného zdravia majú ekonomický prínos

Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia, ktorý si pripomíname 10. októbra,  organizuje Liga za duševné zdravie celoslovenskú informačnú kampaň Dni duševného zdravia a s ňou spojenú s 9. ročníkom zbierky Dni nezábudiek. Pomáhame ľuďom nájsť duševnú rovnováhu a stratenú radosť zo života.

Pomôžte aj vy

Pomocnú ruku duševnému zdraviu môžete podať a myšlienku podporiť:

Kúpou umelej nezábudky od 10. 10. 2012 do 13. 10. 2012 v uliciach Slovenska

Zdroj:http://www.dusevnezdravie.sk/vytiahnime-svet-z-depresie/

V neskorších štádiach demencie je aj pri veľkej snahe už nemožné zvládnuť každodennú starostlivosť o takto postihnutého člena rodiny. Mimoriadne fyzicky a duševne náročná starostlivosť má okrem celkového vyčerpania rodiny aj nepriaznivé ekonomické a sociálne následky. Opatrovateľ je po čase izolovaný v dôsledku zanechania svojho zamestnania a záujmov. Členovia rodiny sa môžu obrátiť na niektorú z inštitúcii  poskytujúcich sociálne a zdravotnícke služby, vo veci peňažných príspevkov, zdravotnej a sociálnej pomoci:

Opatrovateľská služba

-         pomoc s osobnou hygienou, donáška stravy a kŕmenie klienta, pomoc pri domácich prácach a bežných úkonoch akými sú nákupy, sprevádzanie, podávanie liekov

-         službu platí žiadateľ služby, je poskytovaná obcou alebo mestskou časťou

Zariadenie opatrovateľskej služby (ZOS)

-         celodenná nepretržitá starostlivosť (24/7), dĺžka pobytu klienta jeden až tri mesiace, poskytuje sa opatrovateľská a ošetrovateľská starostlivosť

-         službu je možné využiť ako dočasnú službu pre opatrovateľov v prípade dovoleniek, dlhších ciest, hospitalizácie

Denný stacionár

-         denný pobyt pre starších, počas pracovného dňa a v bežných pracovných hodinách

-         pre klientov zabezpečuje opateru, spoločenský kontakt, podávanie liekov a stravu, môže byť zabezpečená aj doprava klientov

-         služba je platená, zriaďovaná obcou, mestom, cirkvou a neštátnymi organizáciami

Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb (DD a DSS)

-         trvalý, celodenný pobyt poskytujúci sociálnu a sčasti aj zdravotnú starostlivosť

-         sú zriaďované a spravované obcou, neštátnymi organizáciami, štátom, cirkvou

Respitná starostlivosť

-         služba na poskytnutie úľavy a oddychu opatrovateľom a rodinným príslušníkom klienta, poskytuje sa počas niekoľkých hodín denne

-         prechodnú starostlivosť v sociálnom zariadení alebo v domácom prostredí klienta

Agentúra domácej starostlivosti (ADOS)

-         zdravotná starostlivosť v domácom prostredí na predpis lekára, sú to návštevy zdravotnej sestry ktorá vykonáva ošetrovanie klienta

-         niektoré agentúry poskytujú  okrem zdravotných aj bežné opatrovateľské služby

Liečebňa pre dlhodobo chorých

-         nemocničné zariadenie

Gerontopsychiatrické oddelenia

-         zdravotnícke zariadenie pre chorých

(Slovenská Alzheimerova spoločnosť, 2005)

Veľkú pomoc ponúkajú tiež svojpomocné skupiny rodinných príslušníkov klientov. Tam sa ľudia stretávajú s podobnými problémami – môžu si vymeniť svoje skúsenosti, zdôveriť sa s podobnými starosťami či neistotami. Iba vtedy, ak dokážeme zorganizovať starostlivosť a vyhradiť si čas aj pre seba, budeme mať dostatok času a energie, aby sme mohli skutočne a účinne pomôcť osobe s týmto ochorením. (Holmerová, 2002)

 Rozvoj ťažkej demencie prináša pre jeho rodinu problémy, ktoré je nutné riešiť. V tomto štádiu rodiny často potrebujú pomoc zdravotníkov, sociálnych inštitúcii a  sociálnych pracovníkov. Nakoľko sa potreby a nároky chorých často líšia, nie je možné ich jednoznačne definovať. Ochorenie sa postupne vyvíja, preto sú v každom štádiu sú sociálne a ekonomické dôsledky iné. Určite tou najťažšou záťažou pre rodiny s dementným členom je nutnosť celodennej, 24 hodinovej a nepretržitej starostlivosti o neho. V konečnom štádiu ochorenia je potrebné zabezpečenie bezpečnosti postihnutého človeka, jeho stravovanie a hygiena. Častým problémom sú poruchy správania, nespavosť a blúdenie. Starostlivosť zo strany rodiny je mimoriadne náročná. Úlohou sociálneho pracovníka je poučenie rodiny o zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré sú určené na pomoc takýmto klientom. Všetky demencie, no najmä Alzheimerova choroba, sa často nazývajú aj „chorobou príbuzných“, pretože tí v podstate trpia viac než samotný klient, ktorý si už v pokročilom štádiu ochorenia svoj stav neuvedomuje. Rodinní príslušníci a všetci opatrovatelia si musia v tejto zložitej situácii zachovať svoju výkonnosť, vitalitu a duševné zdravie (Dóci, 2007)

Demencia je syndróm, pri ktorom je porucha intelektových schopností taká závažná, že je pre pacienta nemožné pokračovať v profesionálnej a sociálnej oblasti. Pacienti s pokročilým štádiom ochorenia vyžadujú 24-hodinovú starostlivosť rodinných príslušníkov alebo iných opatrovateľov. Celkové trvanie ochorenia až po smrť predstavuje obyčajne 9 až 10 rokov. Alzheimerova choroba je tretím najnákladnejším ochorením spoločnosti po kardiovaskulárnych a onkologických ochoreniach. Osobitný problém predstavuje fyzická, psychická a ekonomická záťaž opatrovateľov týchto pacientov, ktorými sú obyčajne rodinní príslušníci. Nutnosť celodennej starostlivosti o chorého vedie často k nevyhnutnosti zmeny alebo až zanechania zamestnania, s následným výrazným zhoršením ekonomickej situácie rodiny. 24-hodinová starostlivosť o pacienta, ktorý v pokročilých štádiach nepozná svojho opatrovateľa, vedie k značnému zhoršeniu kvality života opatrovateľa, vedie k značnému zhoršeniu kvality opatrovateľa, s častým výskytom depresií (až u 20% vzniká depresia indikovaná na liečbu antidepresívami). Alzheimerova choroba predstavuje komplexný problém. Jej progresívny vzostup je dôvodom zvýšeného záujmu samotných pacientov, ich príbuzných, lekárskych a vedeckých spoločností, poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti a vládnych organizácii. Aj fyziologické starnutie môže predstavovať v niektorých prípadoch rad špecifických proiblémov. Navýše starnúci človek postihnutý Alzheimerovou chorobou je významne ochudobnený o radosti všedného života, o radosť z detí a vnúčat, z bilancie celoživotnej práce a úspechov, z koníčkov. Dokonca v pokročilých štádiach svojich najbližších ani nepozná a môže sa stať aj pre milujúceho príbuzného, ktorý je v konečnom dôsledku psychicky i fyzicky úplne vyčerpaný, značnou záťažou (Szabó, 2001)

Ak sa objaví u člena rodiny demencia ako prejav Alzheimerovej choroby, alebo iného ochorenia, čaká rodinu jedna z najnáročnejších úloh – dlhodobá, niekoľko rokov trvajúca opatera a starostlivosť. Ponuka možností a sociálnych služieb je dnes lepšia ako v minulosti, i keď nie celkom uspokojujúca (Matoušek, 2005). Existujú najmä poradenské centrá a denné stacionáre pre osoby v skorších štádiach demencie. Možnosť zaistiť dôstojnú inštitúcializovanú starostlivosť o človeka v pokročilom štádiu demencie je však doposiaľ stále nedostučujúca. Poskytujú ju najmä gerontopsychiatrické oddelenia psychiatrických liečební, špecializované domovy sociálnych služieb a za vysoké poplatky aj niektoré súkromné zariadenia. Starostlivosť o človeka s Alzheimerovou chorobou je však natoľko náročná, vyžadujúca špeciálnu kvalifikáciu a chránené, optimálne architektonicky upravené prostredie, že sa najlepšie osvedčuje opatera v špecializovaných zariadeniach, alebo aspoň na samostatných oddeleniach domovov dôchodcov. Pri zvažovaní, či separovať, alebo integrovať človeka s demenciou, je potreba mať na pamäti záujem klienta – čo podporuje jeho dôstojnosť, spokojnosť, pocit zvládania a úspechov v každodennom živote, kde má možnosť využiť zachované schopnosti, kde nájde individuálnu starostlivosť a personál, ktorý s ním dokáže komunikovať a rozumie jeho problematickému správaniu, kde je prostredie, ktoré v ňom nevyvoláva agresivitu a iné nepriaznivé reakcie. Takéto chránené a podporné prostredie je možné vytvoriť v špecializovanom domove dôchodcov alebo v dennom stacionári. Denný stacionár poskytuje „úľavu“ pri opatere klienta rodinám, ktoré tak majú možnosť si oddýchnuť a načerpať silu, prípadne pokračovať ďalej v svojom bežnom pracovnom procese. Rodina opatruje klienta večer, v noci a počas víkendov. Denný program zaisťujú terapeuti, špeciálne školené opatrovateľky a sociálni pracovníci. Človek žije vo svojom domácom prostredí a počas dňa prebýva v stacionári (centre sociálnych služieb) kam ho odvezie buď jeho rodina, alebo je doprava klientov súčasťou ponuky služieb. Návštevy denného centra môžu evokovať cestu do práce alebo medzi ľudí, do spoločnosti, kde je človeku z demenciou príjemne. Zariadenie, v ktorom žijú alebo sa pohybujú klienti s Alzheimerovou chorobou, by malo byť zabezpečené proti možnému odchodu klienta, malo by vytvárať pocit domova, s dostupnou toaletou a bezpečným nábytkom, miesto umožňujúce odpočinok aj celú radu aktivít. K tým najvhodnejším aktivitám patria činnostiam, ktoré predtým klienti vykonávali celý život a sú zafixované v ich dlhodobej pamäti – spev, varenie, upratovanie, práce v záhrade, spoločné stolovanie, prezeranie fotografií – všetko, čo podporuje kognitívne funkcie a telesnú zdatnosť (Zgola In: Maotušek, 2005). Aj človek v neskorom štádiu ochorenia je schopný vnímať ľudský hlas, rôzne príjemné či nepríjemné podnety, do istej miery aj vyjadriť svoje priania a spolupracovať s opatrovateľmi. (Matoušek, 2005)

Demenciu a Alzheimerovu chorobu je potrebné pochopiť ako syndróm zahrňujúci psychické a psychiatrické ťažkosti, ale zároveň aj ťažkosti pri vykonávaní bežných denných aktivít (Zárit et. al, 2001)

Alzheimerova choroba je vekovo závislé neurologické ochorenie, ktoré devastuje pacienta, jeho rodinu i priateľov (Roland, 2001)

Poruchy kognitívnych aj nekognitívnych funkcií vedú k úbytku, až úplnej strate sebestačnosti, k neschopnosti vykonávať bežnú dennú rutinu. Kvôli týmto významným obmedzeniam v bežných aktivitách dochádza k inštitucionalizácii klienta – k jeho umiestneniu v nemocnici, špecializovanom domove dôchodcov i na gerontopsychiatrii (Hoschl et. al, 2002).

Aj keď v dnešnej dobe presne nepoznáme, čo spôsobuje Alzheimerovu chorobu, niektoré faktory sa u ľudí s týmto ochorením objavujú spoločne. Odborníci sa preto zhodujú, že istá kombinácia nasledujúcich faktorov môže vytvárať predpoklady pre vznik tohto ochrorenia:

• Pokročilý vek
• Niekedy dokázaná dedičnosť, ale prevažujú prípady sporadického výskytu, teda bez dokázanej genetickej dispozície
• Výskyt rizikových faktorov, ktoré podmieňujú aj vznik srdcovo-cievnych ochorení – vysoký krvný tlak, fajčenie, obezita, cukrovka, vysoký cholesterol
• Predchádzajúce úrazy hlavy
• Stres
• Vysoká miera úzkosti a pesimizmu
• Škodlivé pôsobiace  vplyvy prostredia (Švarcová, 2009)

Pravá a presná príčina tohto ochorenia nie je známa, no môže sa týkať každého z nás. Je známe, že v niektorých rodinách sa Alzheimeova choroba vyskytuje častejšie, no i v rodinách, kde sa doposiaľ nevyskytovala, môže niekto ochorieť. Hovorí sa že tí, ktorí sú duševne aktívni sú menej náchylní k tomuto ochoreniu. Stále sa vedú diskusie o vplyve fajčenia, užívania alkoholu ďalších faktorov životného prostredia. Aj tu sú však poznatky a znalosti rozporuplné. Uvažovalo sa aj o vplyve hliníku v tele – opäť sú však znalosti rozpačité (Holmerová, 2002)

 ŠTÁDIA ALZHEIMEROVEJ CHOROBY

 Poznanie štádia demencie je dôležité v sociálnej práci z dôvodu odporučenia sociálnej pomoci. Poznáme tieto štádia:

Prvé štádium

Klienti si ešte pamätá mená detí, orientuje sa v čase, priestore aj v svojej osobe. Dokáže ešte čítať a písať, či pri rozhovore voliť správne slová. Spočiatku trpia iba nepatrnými stratami zraku, sluchu a mobility. Sú prítomné prvé známky ochorenia ako vytváranie si „zásob“ do budúcnosti, odkladanie a schovávanie osobných vecí a peňazí ako strach z nasledujúceho obdobia. Odmietajú intímnosti, ich reakcie na porušenie osobnej zóny sú neprimerané až agresívne, no dobre nadväzujú vzťah rešpektovanej a dôveryhodnej autorite. Pri práci s klientom v prvej fáze ochorenia je prvoradé rešpektovanie  ich osobnosti a tohto „nového“ správania. Základom je počúvanie, pričom klient a sociálny pracovník (terapeut) sú v rovnakej partnerskej pozícii (Hrozenská et. al, 2008)

 Druhé štádium

Sú už prítomné značné a poznateľné telesné a sociálne straty. Pri vykonávaní každodenných bežných aktivít potrebuje stále väčšiu pomoc. Postihnutý už nespoznáva príbuzných, nedokáže sa zorientovať na jemu známych miestach, nedokáže sa už postarať o vlastnú hygienu. V jeho správaní je prítomná agresivita, mrzutosť, negativizmus a nevypočítateľnosť. Objavujú sa ťažkosti s pomenovaním predmetov, opakovanie jedného slova alebo myšlienky. Klient sa už stáva závislý od pomoci inej osoby (Szabó, 2001)

Väčšina klientov je už umiestnená v nemocniciach, špecializovaných strediskách či denných stacionároch, kde ešte môžu podstupovať terapie na zachovanie momentálneho  stavu. Dĺžka tohto stavu sa pohybuje od 1 roka do 10 rokov  (Hrozenská et. al, 2008)

    Tretie štádium

Nazýva sa aj fázou  „demencie“ či dokonca „vegetácie“ -  je to trvalý stav ťažkého a výrazného úpadku všetkých oblastí osobnosti. Je tu  potrebná nepretržitá starostlivosť a opatera, klient je už úplne nesamostatný, vysoko narušené vnímanie reality, úsudku, komunikácie a dorozumievania sa a sociálnych schopností Nárastom  príznakov v pokročilých štádiách ochorenia, zvlášť nepokoja, porúch spánku, negativizmu a agresivity sa  tieto príčiny môžu stať dôvodom úplného vyčerpania osôb, ktoré klientov  opatrujú a následnej inštitucionalizácie -umiestnenie do nemocnice, neskôr do lôžkového zariadenia sociálnej starostlivosti (Huňavá – Konošová, 2009)

           Okamžitú podporu, pomoc a starostlivosť osobe s demenciou najčastejšie poskytuje jeho najbližšia rodina. To, akým spôsobom mu bude poskytovaná pomoc v jeho ochorení závisí od priebehu ochorenia, štádia, v ktorom sa klient nachádza, finančnej situácie a možností rodiny, ako aj od kvality rodinných vzťahov. (Szabó, 2001)

                        Je síce prirodzené, že milujúca rodina odmieta pomoc od iných ľudí a inštitúcii, no časom všetka ťarcha pripadne ako veľmi psychicky a fyzicky vyčerpávajúca a náročná. Tu nastupuje ako pomocná ruka sociálna práca, kde nám ukazuje možnosti pomoci pri starostlivosti o dementné osoby a ich rodiny.

  Test, vďaka ktorému by bolo možné  diagnostikovanie  Alzheimerovej choroby ešte počas života, neexistuje. Stopercentná  diagnóza je možná iba po smrti. Odhalenie charakteristických plak a neurónových buniek je možná iba po smrti. Kým je človek nažive, je možné túto  diagnózu stanoviť s 90% presnosťou pomocou systémového  použitia  batérie testov, ktorými daným postupom, jednu po druhej, vylúčime ostatné možné príčiny progresívneho a náhleho úpadku poznávacích funkcií. Pri podozrení na toto ochorenie je potrebné navštíviť lekára – neurológa,  ktorý je odborníkom  v neurodiagnostike. Pri prvej návšteve niektorí lekári radšej hovoria s jeho blízkymi, ktorí ho dlhšiu dobu sledovali. Priatelia a členovia rodiny si budú výpadky  pamäte a známky zmätenosti uvedomovať viac, než človek u ktorého už prebieha  demencia. Ďalší krok, ktorý lekár či iný profesionálny špecialista  vykoná, je vyšetrenie duševného stavu pacienta, aby tak získal objektívne potvrdenie problémov s poznávacími funkciami. Štandardné vyšetrenie duševného stavu hodnotí krátkodobú pamäť, pozornosť, schopnosť plniť jednouché obrázky a podobné úlohy. Úlohy v takýchto testoch sú tak jednoduché, že problémy so zodpovedaním čo iba malého percenta otázok svedčí o výskyte problémov s poznávacími funkciami. Prvotné  príznaky Alzheimerovej choroby ostávajú často nepovšimnuté, pretože pripomínajú bežné známky starnutia (Bragdon – Gamon, 2009)

Toto ochorenie spôsobuje progresívne odumieranie nervových buniek v mozgovej hemisfére. Vývoj ochorenia môže trvať 8 až 20 rokov, v závislosti na podmienkach a zdravotnom stave jedinca. Aj keď existujú podobné prejavy tejto Alzheimerovej choroby, každý postihnutý jedinec ich pociťuje individuálne. Ochorenie postupuje svojim vlastným tempom a zhoršenie u sa u jednotlivcov neobjavuje v jednotnej forme a nemá rovnaké príznaky (Callone et. Al. 2008)

V súčasnosti sa odhaduje počet postihnutých týmto ochorením  na Slovensku na 50000 ľudí. Starnutím populácie sa ich počet bude postupne z roka na rok neúmerne zvyšovať. Okrem toho toto ochorenie zasahuje do života ďalších 100 000 ľudí, ktorí sa starajú o týchto postihnutých, často  24 hodín denne. Pre spomalenie celkového priebehu ochorenia je vhodná kombinácia farmakologickej liečby a špecifických terapeutických postupov, ktoré zahŕňajú nácvik sebaobslužných činností a denných aktivít, stimuláciu vnímania, myslenia, komunikácie a kladú dôraz na dôstojnosť postihnutého. (Maier, 2004). Alzheimerova choroba sa zaraďeuje  do skupiny neurodegeneratívnych procesov. S vekom sa prirodzene znižuje hmotnosť a veľkosť mozgu. Pokles hmotnosti mozgu zostáva významným činiteľom  aj po korelácii antropologických zmien populácie, ku ktorým dochádza v priebehu storočí.. Pri Alzheimerovej chorobe prebiehajú podobné zmeny ako pri starnutí. Klesá hmotnosť a objem mozgu, znižuje sa šírka mozgovej kôry, rozširujú sa mozgové komory. Zmeny na mozgu sú podstatne nápadnejšie u predsenilných ochorení, u ktorých môže pokles hmotnosti mozgu dosiahnuť 200 až 300g. (Koukolík - Jirák,1998).

Charakteristické pre normálny proces starnutia je, že obecná inteligencia (to, čo lekári nazývajú psychomotorické či kognitívne funkcie) ostáva nezmenené a logické myslenie sa nezhoršuje. Symptómy Alzheimerovej choroby sú mnohom problematickejšie, než iba jednotuché vypadávanie pamäti. Hlbšie príznaky začínajú ohrozovať schopnosť vykonávať bežné činnosti. Tieto zmeny nie sú náhle, ale behom dlhšej doby sa postupne stávajú zreteľnejšie. Ani jeden z prejavov uvedeného chovania nemôže byť použitý pre diagnózu Alzhaimerovej choroby. Pokiaľ sa však u človeka prejavuje viac týchto príznakov zmien chovania, je pravdepodobné, že sa už nejedná o prirodzené starnutie mozgu, ale niečo závažnejšie. Môže ísť o demenciu, čo je odborný termín, označujúci progresívnu stratu intelektuálnych schopností. Alzhaimerova choroba je však iba jednou z mnohých typov zmien v mozgu, ktoré môžu spôsobiť demenciu. Je potrebné podrobné lekárske a neurologické vyšetrenie, aby bolo možné stanoviť, či ide skutočne o nevyliečiteľnú chorobu. Až keď vylúčime všetky možné liečiteľné dôvody, potom začíname uvažovať, že dôvodom postupnej demencie je dysfunkcia mozgu, známa u Alzhaimerovej choroby, ktorá nezvrátne likviduje nervové bunky. Ľudia majú často neúplné znalosti o vlastnom fungovaní  a preto môžu výpadky pamäti spôsobovať obavy a úzkosť (Callone et. al., 2008)

Chorí spočiatku zabúdajú na mená, dôležité termíny, spoločenské a politické zmeny no často sa zachováva pamäť v oblastiach, ktoré chorého zaujímajú ako aj veci, ktoré sa udiali už dávno. Avšak strata časovej a priestorovej orientácie, ťažkosti s rečou a neschopnosť fungovať v bežnom dennom režime už sú príznakmi niečoho závažnejšieho, ako je bežné starnutie. Počiatok ochorenia môže mať podobné príznaky ako depriesia, čiže strata záujmov, aktivít, výkonnosti, bolesti hlavy a smútok bez zjavného dôvodu. Často je toto obdobie okolím považované za akúsi „dočasnú krízu“ pochopiteľnú v staršom veku. Keďže chorí si tieto príznaky často ani neuvedomujú, aj okolie pokladá ich zmeny v správaní za normálne. Niektorí jedinci si však zmeny svojho správania uvedomujú a svoje deficity ukrývajú pod určitou „maskou“ neprimeranej, hranej  veselosti a vystupovaním svojich charakteristických čŕt v neprimeranej miere. Citové reakcie sa tiež spočiatku nezdajú byť poškodené. Poruchy pamäti sú vyvíjané  pomaly, s nevysvetliteľným začiatkom a pokračujú ďalej. Postupom času sa čoraz viac a nápadne  zhoršuje výkonnosť postihnutého. Tieto osoby majú strach že sa stanú príťažou pre svoje okolie a trpia bludnými predstavami a panickým strachom z budúcnosti (Maier, 2004).

OSN už v roku 1982 prišla s varovaním, že svetu hrozia štyri globálne nebezpečenstva – vojny, hlad, rýchle vyčerpávanie energetických rezerv a rýchly rast a starnutie populácie. Na začiatku 19. Storočia žilo na zemi 978 miliónov, na začiatku 20 storočia už 1,65 miliardy a na začiatku 21. Storočia 6,1 miliárd ľudí. Pretože stredná dĺžka života obyvateľstva, najmä ekonomicky vyspelých krajinách, sa neustále predlžuje, najrýchlejšie rastúcim segmentom populácie sú osoby vo vyššom veku (Horejší, 1999). Jedným z následkov starnutia populácie je aj častejší výskyt Alzheimerovej choroby.    Čím je človek  starší, tým viac je citlivý na stresové pod­mienky a viac  náchylný ochorieť na rôzne choroby a postupne sa  do určitej mie­ry narušuje celá  vnútorná rovnováha organizmu. Prognózy nasved­čujú, že ak v Spojených štátoch dnes žije 1,5 milióna ľudí, ktorí sú starší než 90 rokov, do roku 2050 ich bude 10 miliónov. Veľ­mi podobné štatistiky sú v Európskej únii a podobne to platí aj pre rozvíjajúce sa krajiny v Ázii. Čiže, počet ľudí, ktorí prekro­čia mýtický vek 80 rokov, sa bude prudko zvyšovať a teda, sú­časne sa budú zvyšovať aj počty ľudí, ktorí trpia ochore­niami, ktoré sú priamo viazané na vysoký vek  (Žilka, 2009)          

Starnutie je proces individuálny s komplexným dosahom na organizmus. Charakterizuje ho znížená schopnosť odolávať stresu, homeostatická nerovnováha a zvýšená ná­chylnosť ku chorobám. Starnutie je proces istý a neodvratný. Starnutie s demenciou je do určitej mie­ry pravdepodobné (Žilka, 2009)

Demencia je organicky podmienený, trvale nezvratný pokles rôznych zložiek intelektu, ktorý významne limituje kognitívne, funkčné a behaviorálne schopnosti, z týchto dôvodov aj každodenné sociálne a ekonomické aktivity postihnutého. Odtiaľto pochádza názov demencia, ktorý vznikol spojením slov de (bez) a mens (myseľ, vedomie, rozum) (Horejší, 1999)

Alzheimerova choroba je jednou z najrozšírenejších foriem demencií. V priemyselne vyspelých krajinách je Alzheimerova choroba najčastejším typom demencie a s predlžujúcim sa vekom a rastúcim podielom starších osôb sa jej počet v populácii trvalo zvyšuje (Doležal, 1998)

Starnutie populácie ako celosvetový trend pri súčasnom poklese populácie mobilizuje všetky odvetvia spoločenského života, ako aj mnohých vedeckých odborov pripraviť sa na narastajúce problémy starších ľudí. Všetky formy demencie, no najmä Alzheimerova choroba predstavuje mimoriadnu záťaž pre starostlivosť o dementných starých, či už pôjde o rodinu, príbuzných, alebo zdravotnícke a sociálne zariadenia. Nielen zdravotnícka a ošetrovateľská starostlivosť, ale celá sociálna sféra musí s nárastom starých ľudí počítať a pripraviť sa na to (Šoltés In: Roland, 2001)

Neustály pokrok v rôznych odvetviach medicíny prispieva na jednej strane k významnému predĺženiu priemerného ľudského života, na druhej strane však predstavuje riziko zvýšenia výskytu ochorení vyššieho veku. Syndróm demencie je najčastejším z nich. V rámci demencií sa najpočetnejšou skupinou ukazuje Alzheimerova choroba (Roland, 2001)

Pri porovnaní bežného starnutia s Alzheimerovou chorobou je možné povedať, že toto ochorenie je akceleráciou priebehu prirodzeného starnutia. Vďaka genetickej predispozícii sú niektorí ľudia odolní voči tomuto ochoreniu, ako osoby ktoré dovŕšili vek 90 rokov pri zachovaní dobrej pamäti a kognitívnych schopnostiach, čo znamená, že niektoré genetické danosti dokážu všetky nepriaznivé vplyvy prekonať (Žilka, 2009)

Ľudský organizmus je od momentu počatia konfrontovaný s mnohými faktormi vonkajšieho a vnútorného prostredia, ktorým musí čeliť, aby nedošlo k porušeniu integrity organizmu, ktorá sa prejaví porušením zdravotného stavu.[1]

Sociálna podstata človeka sa zvýrazňuje predovšetkým spôsobom jeho života, profesionálnou činnosťou, prácou a preto treba, aby lekári hlbšie zhodnocovali význam sociálnych faktorov na vytváranie zdravotného stavu obyvateľstva. V sociálnom prostredí pôsobí veľa faktorov, ktoré priaznivo pôsobia na rozvoj organizmu, a to smerom k vývoju pozitívneho zdravia. Dôležitú úlohu pri vytváraní sociálneho prostredia majú subjektívne činitele a z nich najmä zdravotné uvedomenie človeka. Zdravie a choroba sú základné kategórie sociálneho lekárstva. Pri definícii vychádzame z toho, že zdravie a choroba predstavujú dynamický proces, ktorý prebieha v integrálnom systéme – človek a prostredie. Zdravie sa musí chrániť starostlivosťou o zdravé životné podmienky, zdravé podmienky vývoja detí a mládeže, zdravú výživu obyvateľstva, zdravé pracovné podmienky.[2]

ZDRAVIE – je výrazom rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Zdravie ako životný proces sa stále mení v závislosti od zmeny oboch prvkov systému: organizmus – prostredie. Výkyvy v nárokoch vonkajšieho prostredia a meniaci sa stupeň odolnosti organizmu majú za následok variabilnú odpoveď: zachovanie zdravia alebo vznik choroby. Zdravie je taký stav regulačných mechanizmov, ktoré zabezpečujú ľudskému organizmu optimálnu telesnú, duševnú aj duchovnú a sociálnu pohodu, komfort.[3]

Svetová zdravotnícka organizácia /WHO/ definuje zdravie ako stav optimálneho telesného, duševného a sociálneho uspokojenia a nielen neprítomnosť choroby alebo chyby. Zdravotný stav človeka – jedinca je významným determinantom postavenia človeka v rodine, v práci i v ďalších oblastiach spoločenského života. Zdravie spoločnosti je kritériom posudzovania jej existencie, rozvoja i reprodukcie.[4]

Ľudský život a zdravie prestavujú v určitom zmysle absolútne a nemerateľné hodnoty. Každý človek je vo svojej osobitosti nenahraditeľný. Ľudské zdravie a život predstavujú nielen pre jednotlivca a rodinu, ale aj pre celú spoločnosť aj ekonomické hodnoty. Na jednej strane môže zdravie pozitívne alebo negatívne ovplyvňovať spoločnosť a jej vývoj, na druhej strane spoločnosť môže pozitívne alebo negatívne ovplyvňovať vývoj zdravia.[5]

Choroba je objektívne zistiteľná porucha zdravia a môže existovať i vtedy, keď človek nepociťuje žiadne príznaky.

Obraz choroby má tieto stránky:

• senzitívnu – pociťovanie lokálnych bolestí a ťažkostí
• emočnú – citové prežívanie choroby, strach z nej a možných komplikácií, bolestivých výkonov, obavy zo smrti alebo naopak nádej
  • vôľovú – úsilie odolávať chorobe, znášať bolesť, spolupracovať
  • racionálnu – hodnotenie choroby na základe vedomostí o nej, spôsob spracovania informácií o svojom stave, liečebných postupoch, kde väčšina telesných chorôb prináša so sebou aj určité psychické zmeny, na ktoré vplýva rad faktorov – spôsob, ako človek prežíva chorobu, ako sa choroba dotýka jeho sebavedomia, sebadôvery, sebarealizácie. V nemalej miere záleží na temperamente chorého, na jeho osobnosti pred ochorením, existujúcich alebo novovzniknutých konfliktoch.[6]

CHOROBA je výrazom narušenia rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Choroba je porucha zdravia, je potenciál vlastností organizmu, ktoré obmedzujú jeho možnosti vyrovnať sa počas života s určitými nárokmi pôsobením vonkajšieho a vnútorného prostredia bez porušenia životných funkcií. Ochrana zdravia je súhrn opatrení spočívajúcich v predchádzaní vzniku, šírenia a v obmedzovaní výskytu ochorení a iných porúch zdravia, v zlepšení zdravia prostredníctvom starostlivosti o zdravé životné podmienky, pracovné podmienky a zdravý spôsob života a vo výkone štátneho zdravotného dozoru.[7]

V súčasnosti rozlišujeme šesť základných skupín sociálnych udalostí súvisiacich so zdravotným stavom – choroba, invalidita, smrť, s nezamestnanosťou, s materstvom, zakladaním rodiny a s výchovou detí v rodine, so starobou, s hmotnou a sociálnou núdzou a so sociálnou dezintegráciou ľudí alebo sociálnych skupín, neprispôsobených normálnemu životu.[8]

Počas choroby alebo po utrpení úrazu, následkom ktorého je invalidita, obraz vlastného tela sa musí upraviť na takú úroveň, aby zodpovedal novej, vzniknutej situácii. Vyrovnanie sa postihnutého s náročnými záťažovými životnými situáciami závisí od toho, ako sa dokáže prispôsobiť životu. Veľkú úlohu tu zohráva vnútorná vyrovnanosť človeka s postihom. Pomoc druhých ľudí vrátane sociálnych pracovníkov spočíva predovšetkým v prispôsobovaní vlastných postojov vzhľadom na postihnutie. Je preto potrebné nedávať najavo vnímanie zmeneného stavu postihnutého, naopak, usilovať sa o prejavenie pochopenia a získania dôvery. Prejavy ľútosti, súcit, snahy pomoci ťažko prijímajú a často odmietajú ľudia zdravotne postihnutí. Medzi typy osobnostných zmien v chorobe patria zmeny postojov a môžu ich vyvolať náhle zmeny životnej situácie ako úraz a následne postihnutie, choroba s trvalými následkami vyúsťujúca v priznanie invalidity. Človek, najmä ak je chorý, dlhší čas prehodnocuje vlastný život, vzťahy s blízkymi, spolupracovníkmi aj vlastné postoje.[9]

Zmyslom stratégie pre rozvoj zdravia je zachovať ľudí a spoločenstvo zdravé, a to posilňovaním zdravia, predchádzaním nemociam a poraneniam, poskytovaním zdravotnej starostlivosti, kde existujú tri kategórie intervencie:

- Akcie k posilňovaniu zdravia prevenciou nemoci a úrazov,

- Zabezpečenie dobrej zdravotnej starostlivosti tým, ktorí majú poruchu zdravia,

- Inovácia mechanizmu mobilizácie spoločenských zdrojov pre rozvoj

 zdravia, kde sa

vychádza sa zo základných hodnôt pre 21. storočie:

1. zdravie ako kľúč ku spoločenskému rozvoju,
2. rovnováha a solidarita v zdraví,
3. rozvoj zdravia zameraného na človeka,
4. súcit a etika ako základ zdravotníckych akcií,
5. udržateľnosť stratégie zdravia.[10]

         Zdravie ako hodnota stojí u väčšiny obyvateľstva na piedestále najvyššom. Zdravý človek nemá potrebu o svoje zdravie bojovať, zlepšovať ho. Akonáhle sa objavia príznaky zdravotných problémov, začne uvažovať, ako sa ich zbaviť a nadobudnúť niekdajšiu rovnováhu. Hodnota zdravia stúpa. Problémy pominú a opäť nastáva ten istý životný rytmus, ktorý predtým spôsobil v organizme disharmóniu. Človek je svojou podstatou hedonista. Chce sa mať v daných podmienkach čo najlepšie. Zároveň túži po spravodlivosti: ak niekto veľa pracuje, má sa mať dobre. Rovnaké šance pre všetkých, ale nie všetkým rovnako, lebo spoločnosti rovnako nedávali. Chce byť solidárny, ale len k tým, ktorí nevládzu, a tá mu dá pocit slobody. Malé filozofické zamyslenie pre každého, ktorý pozerá do budúcnosti z pohľadu subsidiarity v sociálnej politike – rozdiel medzi tým, aký som, aký by som mal byť, aký by som chcel byť, ako som k tomu prispel a čo od toho očakávam.[11]

[1] Porov. BAČINSKÝ, M.: Civilizačné choroby. Bratislava : Harmónia 1997, s. 8.

[2] STANEK,V. a kol.: Sociálna politika. Bratislava : SRINT 1999, s. 253.

[3] Porov. BAČINSKÝ, M.: Civilizačné choroby.  s. 8.

[4] JUSKO, P.: Sociálna politika pre sociálnych a misijných pracovníkov. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta 2004. s. 48.

[5] Porov. STANEK, V. a kol.: Sociálna politika. s. 366.

[6] Porov. ŽIAKOVÁ, E. - ČECHOVÁ, J. - KREDÁTUS, J.: Psychosociálne aspekty sociálnej práce. s. 82-83.

[7] Porov. STANEK, V. a kol.: Sociálna politika. s. 363-365.

[8] Porov. JUSKO, P.: Základy sociálnej politiky. B. Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta 2002, s. 58.

[9] Porov. ŽIAKOVÁ, E. - ČECHOVÁ, J. - KREDÁTUS, J.: Psychosociálne aspekty sociálnej práce. s. 84.

[10] Porov. STANEK, V. a kol.: Sociálna politika. s. 376.

[11] TOKÁROVÁ, A., KREDÁTUS, J., FRK, V.: Kvalita života a rovnosť príležitosti.  s. 184-185.

Psychiatria je medicicínskym odborom, ktorý v sebe spojuje dva vedné okruhy, resp. dva smery ľudského poznania: vedy prírodnej a vedy humanitnej. [1]

Psychiatria je základná lekárska disciplína, ktorá sa zaoberá diagnostikou, liečbou, prevenciou a výskumom ľudí s duševnými poruchami.[2] Je to odbor veľmi náročný, lebo sa zaoberá tým, čo je pre človeka najtypickejšie, jeho psychickým životom a poruchami tohto života. V súčasnosti vychádza najčastejšie z koncepcie, že ľudské bytie je podmienené biopsychosociálnymi faktormi a má individuálny charakter. Psychiatria je samostatný špecializačný odbor, ktorý sa zaoberá prevenciou, diagnostikou, liečbou a doliečovaním duševných porúch a porúch správania u osôb vo všetkých vekových kategoriích. Odbor psychiatria kladie dôraz nielen na biologické, ale aj na psychoterapeutické a socioterapeutické metódy v prístupe k chorým.[3]

 Ústavná starostlivosť zahŕňa prijatie a pobyt pacienta na lôžkovom oddelení nemocnice alebo iného zdravotníckeho zariadenia. Na Slovensku sa môže poskytovať v rámci psychiatrických oddelení nemocníc, samostatných psychiatrických nemocníc či kliník, psychiatrických liečební, protialkoholických liečební, psychiatrických oddelení pre ochrannú liečbu, zariadení sociálnych služieb so zvýšenou psychiatrickou starostlivosťou. Psychiatrické oddelenia v nemocničných zariadeniach sa v základnom ponímaní delia na oddelenia pre dospelých, oddelenia pre deti a dorast, oddelenia gerontopsychiatrické, doliečovacie, rehabilitačné a oddelenia pre liečbu drogových závislostí. Psychiatrické liečebne slúžia predovšetkým dlhodobo chronickým pacientom a poskytujú dlhodobú hospitalizáciu, v nevyhnutnom prípade aj dlhodobú detenciu.[4] Do ústavnej starostlivosti môžu byť osoby prijaté, so súhlasom a bez súhlasu pacienta v závislosti na okolnostiach. Oddelenia ústavných zariadení môžu byť uzavreté alebo otvorené, mužské, ženské, alebo zmiešané. Pacienti v ústavnej starostlivosti sú posudzovaní ohľadom spôsobilosti a stupňa rizika, sú pod neustálym dohľadom, a dohliada na nich interdisciplinárny tím pracovníkov. Ambulantná starostlivosť zahŕňa pravidelné krátkodobé návštevy klinického odborníka v rámci jeho ordinácie. Medzi zvláštne zariadenia špecializovanej ambulantnej starostlivosti patria aj zariadenia komunitnej starostlivosti, ktoré sú na Slovensku reprezentované predovšetkým psychiatrickými stacionármi.

 [1] Porov. RABOCH, J. – ZVOLSKÝ, P.: Psychiatrie. Praha : Galén 2001, s. 563

[2] Porov. KAFKA, J. a kol.: Mentálne zdravie, psychiatria a ošetrovateľstvo. Košice : Mercury -  Smékal 2004, s. 8

[3] Porov. Ministersvo zdravotníctva SR.: Koncepcia zdravotnej starostlivosti v odbore psychiatria. In: http://www.psychiatry.sk/?psychiatricka_spolocnost_sls=koncepcia_psychiatrie&slovak_psychiatric_association=9 (20. 01. 2010).

[4] Porov. Ministersvo zdravotníctva SR.: Koncepci zdravotnej starostlivosti v odbore psychiatria. In: http://www.psychiatry.sk/?psychiatricka_spolocnost_sls=koncepcia_psychiatrie&slovak_psychiatric_association=9 (20. 01. 2010).

 Štátna politika zdravia v SR bola prijatá vládou SR v novembri 2000 so zámerom napomôcť v mobilizovaní spoločnosti pri podpore a ochrane zdravia, snaží sa pri tejto aktivite získať aj občanov. Zlepšenie duševného zdravia je jednou z jej základných priorít. V rámci tejto priority sa kladie dôraz na:

• vytváranie podmienok psychosociálnej pohody,
• zlepšenie schopnosti ľudí vyrovnať sa so stresujúcimi udalosťami,
• iniciovanie medzirezortných projektov duševného zdravia
• odstránenie všetkých foriem diskriminácie duševne chorých a hendikepovaných.

Svetová zdravotnícka organizácia odporučila krajinám vytvorenie vlastných programov duševného zdravia. V r. 2002 vláda SR uložila ministerstvám zdravotníctva, školstva, práce , sociálnych vecí a rodiny vypracovať Národný program duševného zdravia. Pri vypracovávaní Národného programu duševného zdravia podstatnú úlohu splnil aj vstup SR do EÚ v r. 2004, čím sa zvýšil tlak na reformy v oblasti zdravotníctva. Stal sa významným strategicko – koncepčným materiálom. Jeho cieľom sa stala predovšetkým destigmatizácia osôb s duševnou poruchou, vytvorenie služieb krízovej intervencie a rozvoj programov v záujme ochrany duševného zdravia. Konkrétne zámery NPDZ sa týkajú troch hlavných okruhov:

• prevencia
• účasti ľudí s duševnou poruchou a ich príbuzných na plánovaní, realizácii a hodnotení procesu starostlivosti o duševné zdravie
• právomoci kompetentných s cieľom decentralizácie a riadenia služieb podľa dopytu

V rámci plnenia úloh NPDZ sa okrem iného dôraz kladie na vypracovanie metodického pokynu pre premiestnenie ľudí s duševným ochorením z ústavnej starostlivosti do komunitnej starostlivosti.

Zdravie je relatívne optimálny, dynamický stav telesnej,  psychickej  a sociálnej  pohody  pri  zachovaní  funkcie  všetkých  orgánov, spoločenských  rol  a so  schopnosťou  organizmu  adaptovať  sa  na  zmenené  podmienky prostredia.  Protikladom  zdravia  je  choroba,  ktorá  vzniká  porušením  aspoň  jednej  z vyššie spomenutých  zložiek. Predpokladá  sa,  že  chorý  človek  je  ohrozený  nejakým  limitujúcim faktorom  prostredia  a adaptačnými  možnosťami  organizmu. To  vedie  k situácii,  že  je   na nejakú  dobu  vyradený  z pracovnej  činnosti  a z plnenia  bežných  povinností  a spoločenských  rol. Pomocou  rôznych  terapeutických  zásahov  –  medikamenty,  diétoterapia,  psychoterapia a iné, tiež opaterou a dozorom odborníkov sa jeho adaptačné schopnosti obnovujú a vracia sa mu schopnosť pokračovať v predchádzajúcej aktivite.[1] Zdravotný stav človeka do veľkej miery ovplyvňuje jeho výkon v zamestnaní, nadväzovanie či udržanie medziľudských vzťahov, možnosť a schopnosť aktívneho oddychu a sebarealizácie, vlastne všetky aspekty života. Zdravie môže byť narušené ochorením, úrazom, prípadne zmeneným zdravotným stavom, ktorý je vrodený či získaný krátko po narodení. Ochorenie  môže byť náhle, s krátkym priebehom alebo dlhodobé. Úraz či ochorenie môžu na človeku zanechať zdravotné následky, ktoré ho obmedzujú  pri bežných výkonoch osobného či pracovného života. Vtedy hovoríme o zdravotnom postihnutí. Zdravotné postihnutie je teda porucha  fungovania ľudského organizmu, alebo jeho časti, prípadne strata či nedostatok určitých funkcií, spôsobený úrazom, ochorením, či vrodeným zdravotným stavom. Zdravotné postihnutie môže byť telesné, psychické alebo kombinované. K duševnému postihnutiu môžu viesť duševné poruchy či ochorenia, ak svojou závažnosťou limitujú plnohodnotné uplatnenie  človeka v spoločnosti a tiež sem patrí  vrodená či získaná duševná zaostalosť.[2]

DUŠEVNÉ OCHORENIE

Duševné ochorenie človeka väčšinou sprevádza niekoľko rokov, či desaťročí, alebo dokonca celý život. Typ, intenzita a trvanie symptómov sú u jednotlivcov rôzne, aj keď sa jedná o rovnaké ochorenie. Duševnú poruchu, vďaka dnes dostupným moderným liekom s minimálnymi negatívnymi vedľajšími účinkami, nevidno. V tom sa líši od iných typov zdravotného postihnutia. Človeka duševná porucha ovplyvňuje najmä v medziľudských vzťahoch, doma a v zamestnaní. Prejavuje sa najmä zasiahnutím schopnosti komunikácie, schopnosti nadväzovania kontaktov a v udržaní koncentrácie. Hlavnými prejavmi sú problémy s vyjadrením emócií a postihnutie myslenia, prejavom sú napríklad ploché emócie, či svojrázna logika. Vďaka tomu je kontakt s inými ľuďmi iný, zvláštny. Takýto človek často stráca priateľov a porozumenie okolia. Ďalším prejavom je strata sebavedomia a dôvery vo svoje schopnosti, čo spôsobuje podceňovanie sa.[3]

 DUŠEVNÉ ZDRAVIE A DUŠEVNÁ HYGIENA.

Problematika zdravia a osobitne duševného zdravia je neobyčajne rozsiahla a presahuje možnosti medicíny. Pri troch odlišných pohľadoch na duševné zdravie možno vydeliť aj tri príslušné okruhy starostlivosti o duševné zdravie:

• Duševné zdravie sa môže chápať ako neprítomnosť duševných porúch, čo je najužšie chápanie a zodpovedá možnostiam psychiatrie a primárnej prevencii.
• Duševné zdravie sa môže chápať ako schopnosť prekonať aj nadmerné podnety vonkajšieho či vnútorného prostredia a reagovať na ne adekvátne. Takéto chápanie už presahuje možnosti psychiatrie, lebo starostlivosť patrí nielen medicíne, ale aj ďalším humanitným vedám.
• ,,Duševné zdravie možno definovať ako stav rovnováhy medzi jednotlivcom a okolitým svetom. Zdravie a choroba sú iba súčasťou základného vzťahu človeka k svetu, súčasťou jeho existencie. Starostlivosť o zdravie patrí len druhotne zdravotníctvu, lebo predovšetkým prislúcha celej spoločnosti a každému jednotlivcovi osobitne.“[4]

Duševná hygiena ako interdiciplinárna veda študuje podmienky a možnosti ochrany duševného zdravia a možnosti ochrany duševného zdravia od počatia až po smrť.

Určuje pravidlá, ako si počínať, aby bolo riziko ochorenia čo najmenšie, a ako čo možno najoptimálnejšie realizovať svoj život. Možno ich načrtnúť iba v hrubých obrysoch, lebo život každého človeka je individuálny a neopakovateľný. Napriek tomu je potrebné poznať tieto skúsenosti a podľa možnosti aj rešpektovať základné pravidlá. Pre ranné detstvo je nenahraditeľná starostlivosť obidvoch rodičov a ich láskavý vzťah k dieťaťu, v školskom veku je to osobnosť učiteľa a celého školského kolektívu. V dospievaní je potrebná náležitá sexuálna výchova, dotváranie osobnosti a jej zameranie na duchovné hodnoty. Aj pre dospelosť, najmä v súvislosti so založením rodiny a s pracovným zaradením, má duševná hygiena dostatok poznatkov , ako si počínať a ako sa vyvarovať nepotrebných napätí a prežiť svoj život naplno a užitočne. Staroba môže byť takisto šťastným obdobím života, ak sa jej starý človek dožije v zdraví a má možnosť odovzdávať svoje životné skúsenosti.[5]

Do oblasti duševnej hygieny patrí aj hygiena duševnej práce a základné pravidlá životosprávy: práca a odpočinok, spánok, výživa, pohyb, dýchanie, odstraňovanie zlozvykov, relaxácia. Duševná hygiena študuje aj sebavýchovu a adekvátne interpersonálne vzťahy, ktoré pomáha vytvárať každému človeku.

[1] Porov. KovalčíKová, N.: Medicínsky orientovaná sociálna práca. In: LEVICKÁ, J.: Quo Vadis sociálna práca slovenská? Trnava : FZaSP TU 2008, s.145

[2] Porov. BRAŽINOVÁ, A. – REHÁKOVÁ, A.: Zdravie a zdravotné postihnutie. Zdravotné postihnutie a diskriminácia.  Bratislava : Mirius 2006, s. 4

[3] BRAŽIKOVÁ, A.: Sociálna rehabilitácia ľudí s duševnými poruchami. In: http://www.nrozp.sk/index.php/soc-rehabilitacia/psychicke-postihnutie/98-socialna-rehabilitacia-ludi-s-dusevnymi-poruchami ( 20.1.2010 ).

[4] Kafka, J. a kol.: Psychiatria. Martin : Osveta 1998, s. 115

[5] Porov. Kafka, J. a kol.: Psychiatria, s. 115

História ľudstva potvrdzuje , že v každej spoločnosti sa užívali drogy s cieľom dosiahnuť zmenu nálady , myslenia a vnímania. Samozrejme vždy boli jedinci , ktorí prekračovali sociálne akceptované zvyklosti a tieto drogy zneužívali ako prostriedok na vyrovnávanie sa so stresom a s problémami i na predvedenie protestu proti normám a hodnotám spoločnosti. Každá droga ,či už legálna alebo nelegálna , je predmetom zneužívania.

 Koľko sa už popísalo kníh, článkov, a koľko bolo urobených štúdií o nebezpečnosti užívania psychoaktívnych látok. Počujeme o tom všetci ,a vieme o tom všetci. V školách sa tiež venujú protidrogovej tematike na hodinách ale aj v rôznych preventívnych programoch. Ale aká je skutočnosť?

 Napriek všetkým diskusiám o psychoaktívnych látkach väčšina ľudí nechce veriť, že sa to môže stať aj v ich rodine.

Keď sa spamätajú je už väčšinou neskoro. V rodine nastal medzičasom už tak vážny skrat ,že to vlastne už ani sami bez pomoci nevedia riešiť. Väčšina ľudí si myslí ,že všetky drogy sú nelegálne. Vždy to tak nie je. Máme ich doma .Jednou z nich je tabak, smrteľný dlhodobý zabijak tých, ktorí mu podľahli už v mladosti. Ďalšia droga je najhoršia ,najčastejšia ,najviac zneužívaná po ktorej môžu siahnuť aj naše deti, lebo ju doma máme ,  a to je alkohol. V konečnom dôsledku sme mi rodičia zodpovední či naše deti užívajú alkohol a iné drogy. Rodina sama o sebe má mať charakter a mentalitu ,,my,, .Rodina odráža ducha vzájomnosti. Ale ako môže fungovať rodina dobre keď  nastali problémy , ktoré sú spôsobené užívaním drog? Či  sú konzumentom drog deti ,alebo ich rodičia je to problém pre celú rodinu. Rodina prestáva plniť svoju funkciu a dochádza k nabaľovaniu problémov v každej oblasti. Pre rodičov v práci , medzi priateľmi, medzi sebou a pre dieťa nastávajú problémy v škole  a medzi vrstovníckou skupinou. V konečnom dôsledku dochádza k narušeniu vzťahov aj v samotnej rodine. A ako konkrétne?

Uvediem príklad dospievajúceho zneužívajúceho drogu. Pre dospievajúceho je život radom extrémov .Dobré obdobia sa striedajú so zlými. Prospech , kamaráti , prijatie do kolektívu , telesné zmeny , problémy s láskou. Z každodenného odmietania sa stávajú krízy. Ak v rodine dospievajúceho nie je čas na riešenie týchto problémov , pomoc začne hľadať inde ,a ak ju nenájde ani tam od tohto momentu je už len krôčik k prvému pokusu alebo experimentu s drogou. Samozrejme začne dvojaký život , príde zmena kamarátov , dieťa je náladové, zrieka sa koníčkov a mimoškolských aktivít. Horší sa mu prospech v škole .Začínajú sa klamstvá , požičiavanie si a krádeže. Prichádza  k zhoršeniu správania , klamaniu ,  prichádza aj celkové zhoršenie zdravotného stavu. Často sú prítomné problémy s políciou. V takomto kolotoči je už len krôčik k depresiám a k samovražedným myšlienkam. Prečo vlastne deti užívajú drogy , čo ich k tomu vedie? Môže to byť túžba po euforizačnom účinku. Ďalej si myslím ,že je to zvedavosť a nuda. Dieťa hľadá dobrodružstvo a vzrušenie ,nové skúsenosti , poznanie ,zručnosti a schopnosti. Dôležitý je vplyv rovesníckej skupiny. Ja si však myslím ,že najdôležitejší je útek pred problémami. Veľa problémov ,ktorým deti čelia ,prežívala a prežíva väčšina ľudí . V škole boli vždy problémy, rodičia veľa očakávali a sex bol lákavou záhadou. Bieda a predsudky zredukovali možnosti mnohých mladých ľudí, ktorí mohli zo života vyťažiť viac. Puberta nebola a nie je nikdy ľahká. Ani jeden z týchto problémov nezmizol , ale plno nových zvyšuje napätie, ktoré zase zvyšuje tlak takmer na každé dieťa. Máme veľa nemanželských detí , strašne veľa detí žije iba s jedným rodičom. Väčšina rodičov, či už ide o rodiny s jedným alebo s oboma rodičmi, pracuje dlho do večera a tak vychováva generáciu detí, ktoré sú takmer celý deň bez nich. Rodičia bývajú obeťou rovnakého tlaku. Milióny dospelých majú sami problém a alkoholom alebo drogami a zaťahujú deti do pasce svojho trápenia. Veľmi časté je aj rodičovské emocionálne  a fyzické zneužívanie detí. V rodine viazne komunikácia , nie je v nej pomoc. Prítomné je len klamstvo a popieranie. Veď čo je už lepšie , ak si s nejakým problémom nevieme dať radu ,tak popierame.

Drogy majú vplyv na celú rodinu. Zneužívanie drog spôsobuje v rodine a v rodinných vzťahoch tlak a napätie. Často krát  sa začne kaziť aj vzťah rodičov medzi sebou. Boja sa o situácii doma hovoriť otvorene ,nahovárajú si, že situácia nie je až taká vážna. Aj medzi nimi začína škrípať všetko čo bolo vybudované po celé roky trvania manželstva. Rodičia si veľmi často kladú za vinu správanie svojich detí. Mnohí sa cítia vinní, že sa s nimi menej vidia, lebo majú veľa práce. Osamelí rodičia sa zasa cítia vinní za rozvod, prísni rodičia cítia , že dohnali svoje deti k neposlušnosti, zhovievavý rodičia si myslia, že neboli dosť prísny. Veĺa rodičov sa zúfalo pokúša držať problémy detí bezpečne pod pokrievkou doma a ponáhľajú sa brániť ich pred trestom vonkajšieho sveta. Boja sa ,že by mohli ich dieťa vyhodiť zo školy alebo rozšíriť jeho záznam na polícii, takže sa usilujú ho kryť. Neuvedomujú si ,že sa už aj oni dostali do kolotoča klamstiev.

Treba zabezpečiť aby k niečomu takému ani nedošlo. Vždy je ten správny čas ,bez ohľadu na vek detí začať hovoriť o rizikách zneužívania. Tak ako rodičia začnú zavčasu hovoriť s deťmi o sexe ,  postupne, keď dospievajú, tak informácie o drogách musia podávať zrozumiteľnejšie a podrobnejšie. Hovoriť s deťmi o drogách nie je nikdy ani privčas ,ani prineskoro. Deti nevymysleli drogy a ich užívanie. Naučili sa to od dospelých. Dospelí podávajú mládeži drogy tisícorakými spôsobmi. Reklamami na cigarety v časopisoch , fascinujúcimi portrétmi toxikomanov v kinách a niekedy rodičia vlastným príkladom.

 Rodičia , ktorí chcú pôsobiť dôveryhodne ,keď sa budú s deťmi zhovárať o drogách , by mali obmedziť na rozumnú mieru vlastnú konzumáciu alkoholu a iných drog, alebo ešte lepšie , celkom s ňou prestať. Rodičia majú určiť pravidlá , nerobiť dohody.

 Keď je drogovo závislý jeden rodič , alebo obaja , nemožno ani pomyslieť na rodinnú atmosféru , kde sa nebudú drogy zdôrazňovať. Rodičia by sa mali sami niečo naučiť o drogách. Učiť  sa rozpoznávať varovné signály , ukazovatele užívania drog. Zaujať pevný postoj proti užívaniu. Byť pre deti vzorom .vybudovať pevné rodinné vzťahy , kde deti môžu otvorene rozprávať o svojich problémoch  , o drogách ,škole a priateľoch. Určiť hlavnú líniu a pravidlá , ktoré treba plniť. Povzbudzovať deti v tvorivých podnetných a zaujímavých činnostiach. Pomáhať svojim deťom budovať si sebaúctu , nezávislosť ,zodpovednosť a iné kladné vlastnosti. Poznať svojich susedov a rodičov kamarátov  svojich detí. Nabádať deti ,aby vodili kamarátov domov ,aby sme vedeli s kým sa stretávajú. Dobre počúvať svoje deti , čo vravia. Rodičia nesmú považovať opíjanie  a opájanie sa drogami za normálne. Nesmú podporovať  alebo ospravedlňovať také činnosti , ktoré nedokážu kontrolovať , napríklad ak dieťa využíva byt či dom v neprítomnosti rodičov na oslavu. V  každom prípade treba vytvoriť domov bez drog. Určite sa nedá vyčistiť od drog celý svet ,ale je možnosť vytvoriť pre svoje deti zónu bez drog.

 Mgr.Lucia Kleinová

 Dnes už nikto nepochybuje o tom, že drogy zasiahli na Slovensku značnú časť ľudí , predovšetkým mládež. Veková hranica záujemcov o drogy za posledné roky značne klesla. Okrem zníženia vekovej hranice neustále sa rozvíjajúci drogový trh spôsobuje nárast počtu mladých, ktorí sa podieľajú na drogovom obchode. So vzrastajúcim drogovým trhom úmerne stúpa delikvencia mládeže, brutalita a iné asociálne spoločenské prejavy.

            Problematika drogovej závislosti vo vzťahu k mládeži je veľmi zložitá a citlivá. V rôznych súčasných sociologických výskumoch rodičia jednoznačne uvádzajú , že ich dieťa drogy neužíva Pripúšťajú síce vážnosť tohto spoločenského procesu, ale súčasne jednoznačne konštatujú, že to nie je problém ich rodín. Je len pochopiteľné, že žiadny rodič nechce veriť, alebo pripustiť, že práve jeho dieťa by mohlo mať dočinenia s drogami, prípadne byť ich obeťou. Rodičia by predovšetkým mali poznať prvé signály pri užívaný drog. V literatúre sa uvádza, že prvoradou prevenciou by mal byť dôverný vzťah rodiča k dieťaťu založený na komunikácií, vzájomnom rešpekte a pochopení. V prostredí toxikomanov je rozšírený názor, že drogová závislosť je ich osobná záležitosť. Ide však o hlboký omyl, veľmi sebecký a nebezpečný. Spoločnosť totiž v záujme svojej ochrany nemôže súhlasiť s tým, aby vznikali materiálne a sociálne škody, aby dochádzalo ku kriminalite.

             Protidrogová výchova nesmie mať kampaňovitý, ale systematický charakter. Ak chceme dostať drogovú problematiku pod kontrolu je nutná rozvinutejšia medzinárodná spolupráca, je potrebná lepšia príprava pedagógov na primárnu prevenciu. Ďalším nutným krokom je riešenie problematiky voľného času. Dôležitá je prepracovanejšia spolupráca s masmédiami, kultúrou a umením. Musíme zapojiť vedu a výskum, systematickejšie monitorovanie sociálnopatologických javov , je nutná interdisciplinárna spolupráca a hlavne vznik špecializovaných profesií zameraných na protidrogové aktivity.

Mgr.Lucia Kleinová