Od prvých dvoch čiarok na tehotenskom teste uplynulo osem rokov. Okolo mňa sa tmolia (behajú, lezú, skáču a padajú) traja potomkovia. Mám po tridsiatke, hypotéku a manžela, čo ma automaticky radí medzi tzv. “zaslúžilé matky”. V očiach širokej verejnosti (rozumej: lekári, učiteľky, dôchodkyne v MHD) mám však vek a kukuč “mladunkej prvomamičky”, na čom by v zásade nebolo nič zlé, ak by tým hodnotili len môj výzor (namyslený smajlík) a nie aj moju schopnosť postarať sa o tri deti naraz (-:

Nie, nemám patent na rozum. Robím chyby, hnevám sa na seba, padám na hubu a ľutujem sa. Ale tých osem rokov mamy-bytia ma priviedlo k zopár záverom, ktoré mi pomáhajú prežiť, brať veci s nadhľadom a ostať sama sebou.

1. Plány sú na nič. Neplánuj otehotnenie, neplánuj pôrod, neplánuj radostnú rodinu a bezhraničnú materinskú lásku. Neplánuj prvý krok ani skrytý talent svojho dieťaťa. Jediný plán, ktorého sa má zmysel držať je veriť sebe, svojím pocitom a vlastnej intuícii. A zvyšok sa poddá.
2. Na väčšine vecí nezáleží. Kočík, oblečenie, hračky – to všetko sú len naše ženské radosti. Deti nepotrebujú veľa a ak im to dovolíme, nájdu si svoju cestu. Budú spať v rozheganom kočíku po susedke, nosiť čokoľvek (a v neuveriteľných kombináciach) a zahrajú sa prakticky s čímkoľvek. Jediné, čo potrebujú, je pozornosť milujúceho človeka.
3. Deti sa rodia hotové. Ak ich k niečomu neťahá srdce, nepomôžu nijaké kurzy ani prenatálne, ani baby-álne, ani celoživotné. Výchova je zjemňovanie hrán, nie prestavba duše. Aj u detí platí, že zmena musí prísť od nich, v čase, ktorý im doprajeme a v priestore, ktorý im vymedzíme našou dôverou v nich a hranicami, ktoré im dáme.
4. Nedostatok je požehnaním. Nemusia mať všetko. Nemusíme ich pred všetkým chrániť. Nemusíme byť dokonalé. Aby sa dokázali tešiť z mála, aby získali dôveru v seba samého a aby sa naučili, že láska nie je odmenou za naplnenie očakávania druhých, potrebujú spoznať rôzne pocity. Aj hnev, frustráciu a chyby.
5. Sme im príkladom. Nechcime po nich, aby robili to, čo nerobíme ani my. Buďme sami sebou, ukážme im ako sa tešiť zo života a na čom naozaj záleží.

V podstate to je jednoduché: Mama a tato sa ľúbia, ľúbia aj Teba a doprajú Ti čas, aby si zistil, kým si, v bezpečí a v rámci hraníc, ktoré Ti určia.

Už to len uviesť do praxe. (-:

Snáď ma moje drahé kolegyne látkarky neukameňujú a toto krátke zamyslenie splní svoj účel - tj. ukázať, že látkovanie naozaj je ekologickejšie, zdravšie a LACNEJŠIE než obalovať zadočky našich drobcov do bieleného papieru s gélovým vnútrom.

Doma sa mi tmolia dvaja - donedávna obaja oplienkovaní - drobci vo veku do 2.5 roka. Staršieho látkujem od jeho troch mesiacov, fešanda si musela počkať na látku kým ju pustili z pôrodnice. Skúsenosť s prebalovaním, praním a sušením látkových plienok mám teda dostatočne bohatú na to, aby som mohla s kľudným svedomím skonštatovať, že látkovanie nie je nijaká veda. K tomuto poznaniu som sa však musela prebojovať a veru boli to krušné chvíle. No ale pekne po poriadku.

Každá ašpirujúca látkarka začína podobne - s rastúcim bruškom a odhodlaním urobiť to najlepšie pre svoje dieťa sa prihlási na nejakú tú maminkovskú stránku a začne študovať. Po prvom týždni je jej nadšenie pochované pod záplavou informácii o tisíckach druhov plienok, ktoré prichádzajú pre jej poklad do úvahy a zmätok narastá. Každá maminka v látkujúcej téme má svoj vlastný zoznam tých najlepších a neprekonateľne najfamóznejších plienok. Štvorcové, viacvrstvové, rovné, tvarované, jednoveľkostné, viacveľkostné, AIO, SIO, pop-in, PULky, vlniačiky, flisiaky... no zbohom! Ak sa nešťastná tehuľka v rámci už bežiacej materskej predsalen prepracuje touto kopou nových poznatkov (či už sama alebo z pomoci nejakej tej názornej ukážky) a odhodlá sa na nákup, stojí pred ďalšou dilemou - ako tie stovky eur, ktoré práve chystá investovať do výbavičky prvého potomka, vysvetlí svojmu zákonitému? Ekologický argument je síce zaujímavý, ale žeby sa preň oplatilo obetoval financie a vlastné pohodlie? Drahý ušetríme! Manžel neveriacky krúti halvou, vyťahuje kalkulačku, letáky z okolitých obchodných domov s akciovými ponukami, do výpočtov pridáva položku vody, elektriny, prášku na pranie a položku čas... a ani argument, že to je investícia aj pre ďalšie spoločné ratolesti nema veľmi šancu oproti predstave ako sa z každej prechádzky vracia s páchnucim balíčkom použitých plienok. Nakoniec však kapituluje, veď čo by neurobil pre zdravie svojho dieťaťa a kľud v domácnosti.

Drobec sa narodí, maminka ho s pýchou balí do najkrajšej plienočky a robí pri tom osvetu prizerajúcej sa rodine. No po prvom týždni nadšenie upadá. Práčka je plná pokakaných plienok, rodičia nevyspatí, plienok málo... Ak nová látkarka v túto chvíľu nekapituje a nepridá sa do druhého tábora, vrhne sa s odhodlaním do internetových diskusii a začne hladať tú správnu plienku, ktorá by udržala novorodenecké kakanice, rýchlo schla, ktorú by krpec nevyrástol o dva týždne a ktorá by nezruinovala rodinný rozpočet. A to ešte netuší čo ju čaká - každá nová (už určite posledná) várka plienok je po čase neaktuálna - krpec rastie, tučnie, viac ciká, menej kaká, štvornožkuje, rozopína si plienky a mamička stále nachádza riešenie na všetky tieto problémy v podobe nových zaručene najlepších plienok. A kedže správna plienka stojí minimálne 10 Euro, tie najdokonalejšie držiaky podobne a o všetko-v-jednom plenuchách ani nehovoriac, po roku látkovania už len máloktorá verí, že látkuje kvôli financiám. Ešteže je tu stále to ekologické a zdravotné hladisko... a koniec koncov, prečo by som mala šetriť na vlastnom dieťati a nedopriať mu to najlepšie, navyše, keď ma to tak baví?

Možno som naozaj príliš racionálna. Ale takto to vidím ja.

1. Chcem svojmu dieťaťu dopriať to najlepšie a som pre to ochotná obetovať svoje pohodlie a svoj čas. Porovnám nezávislé štúdie a vyjadrenia lekárov a uzatváram, že látkovky sú tou lepšou, zdravšou variantou plienkovania. Mám práčku, žehličku, dve zdravé ruky a presvedčenie, že výchova detí neznamená sedieť s ním na koberci celý deň, ale ukázať im aj, o čom je život, že mama pracuje, varí, perie, žehlí, no vždy tu je pre ne, keď to potrebujú.

2. Chcem ušetriť. Som predsa na materskej, splácame hypotéku, auto a peniaze chcem míňať na dôležitejšie veci, než na tony papiera, ktorý hneď vyhodím. Porovnám ceny, možnosti a skúsenosti iných a rozhodujem sa pre cenovo najvýhodnejšie slovenské/české plienky v kombinácíi s podedenými štvorcovkami. Ak som šikovná začnem šiť, prípadne poverím ochotnú babičku uštrikovaním vlniačikov.

3. Chcem byť ekologická. Objednávam preto plienky z prírodných materiálov, nebielené a podľa možnosti z regiónu, teda také, ktorých presun ku mne domov vyžadoval čo najmenší zásah do životného prostredia. Tu sa mi príjemne spája tento bod aj s predchádzajúcimi dvoma - takéto plienky sú zväčša najlacnejšie a keďže má drobec zadoček v prírodných materiáloch (nie na nejakej stay-dry flisovej vrstve v "akože látkovke" - snáď mi zaryté látkarky odpustia), minimalizujem zapareniny, absorbciu chemických látok a prípadné problémy s budúcou plodnosťou. Neobjednávam stále nové a nové plienky z druhého konca sveta.

Takéto látkovanie je ekologické, prospešné pre dieťa a nezaťaží rodinný rozpočet. Áno, treba najmä chcieť a počítať s tým, že tak ako mnoho iných rozhodnutí vo výchove detí, aj toto je jedno z tých, kedy tý pohodlnejšia, rýchlejšia a jednoduchšia cesta nemusí byť tou najsprávnejšou.

(-: Vaša Nšoči

PS.: Aby ste vedeli, že sa neflákam... pri treťom drobčekovi je moja vysoko ekologická látková výbava zložená z podedených plienok a vložiek a z novej výbavy, ktorú som za veľmi lacnú cenu odkúpila od kamošky, ktorá nakúpila a nakoniec nelátkovala.