Môj život po gympli 🙂

Rozhodla som sa napísať tento článok, pretože mnoho ľudí si myslí, že keď má žena dieťa hneď po škole, znamená to totálnu pohromu, aspoň mne to v niektorých prípadoch kvôli reakciám tak pripadá. 

Chodila som na gymnázium a veľmi som túžila po dieťati. Samozrejme, všetci si mysleli, že hneď po skončení gympla pôjdem na výšku, ale budem si na ňu po nociach sama zarábať, keďže peniaze na ňu neboli, že po výške pôjdem pracovať a uprostred kariéry (niekedy okolo 30ky-35ky) sa rozhodnem mať rodinu. Takže moja správa o tehotenstve hneď po škole všetkých šokovala a každý pochoval môj život, hoci ja som vedela, že presne toto som chcela. Nemala som záujem o nekonečné učenie sa a prácu, kariéru, chcela som rodinu. Takže keď som sa dozvedela, že som tehotná, moje srdce jasalo a ďakovala som Bohu za dieťa, ktoré som nosila pod srdcom. 

Mesiace ubiehali a ja som sa čoraz viac tešila na našu malú slečnu, ktorá si rástla v brušku. Jediná priorita bola odísť od svokrovcov, nájsť si byt, kde budeme môcť s manželom a našou dcérkou žiť ako rodina bez toho, aby sa nám niekto staral do výchovy. To sa nám podarilo dva mesiace pred narodením našej lásky, a tak nám už nič nebránilo v tom začať sa pripravovať na rodičovstvo. Dcérka sa narodila 8. februára 2013. Bol to krásny pocit, vidieť ju po tých dlhých mesiacoch a po 8 hodinách bolestí, ktoré boli zbytočné, keďže aj tak ma nakoniec brali akútne na sekciu. Ale nevadilo mi to. Tak veľmi som sa tešila sa svoju dcérku, že mi nevadili tie bolesti, túžila som ju len držať v náručí. Keď sme prišli domov, chodila mi mamina pomáhať upratovať, starať sa o malú, pretože vedela, že to musí byť pre mňa náročné, nakoľko som ledva vstala z postele, nieto ešte stáť napr. pri umývaní riadov. Časom bolesti ustáli, ja som sa naučila využiť voľný čas a tak som mala neskôr aj viac času na oddych. 

Ubehol jeden školský rok, končil sa druhý, ja som si užívala materstvo plnými dúškami, nepotrebovala som žiadne diskotéky ani chaty, kávičky či akýkoľvek čas bez dcérky, lenže ako čas ubiehal, začala som rozmýšľať, čo po materskej, keď dcérka bude mať 3 roky a ja ostanem bez peňazí a bez roboty. Nejakou náhodou som sa dozvedela o absolventskej praxi a tak som si začala zisťovať, či mám na ňu nárok a tieto veci okolo toho. Nakoľko som už bola dva roky po škole, nárok som na ňu nemala a tak som rozmýšľala, že čo môžem pre svoj budúci kariérny rast urobiť. Vedela som, že na škole, ktorú mám od domu len kúsok (cez cestu), otvárajú každý rok jednu triedu pomaturitného štúdia a tak som sa išla na to opýtať. Veľmi ma potešilo, že na škole sa neplatí žiadny poplatok, ktorý sa platí na väčšine vysokých škôl a ak by bolo treba, môžem si požiadať o individuálny študijný plán. A tak som sa hneď zapísala a od septembra som začala túto školu navštevovať.

Veľmi som sa bála, že dcérka bude toto naše odlúčenie denne na niekoľko hodín zle znášať, ale rýchlo sa naučila, že mama je doobeda preč a poobede keď príde, tak sme už len spolu. V škole som spoznala nových ľudí, som medzi "deckami" v mojom veku, s ktorými si veľmi dobre rozumiem, na tú istú školu chodí aj moja sestra, takže som s ňou v častejšom kontakte a občas vezmem do školy aj dcérku. Kým som v škole, dcérku stráži buď manžel, keď nie je v robote a ak je v robote, tak svokra. Našťastie mám jednu z tých svokier, ktoré majú veľa voľného času, takže aspoň takýmto spôsobom nám a teda hlavne mne pomáha. Aj keď ju nemám zrovna v láske, nakoľko sa medzi nami stalo veľa zlého, ale v tomto mi veľmi pomáha a za to som jej veľmi vďačná. Učivo mi do hlavy skáče dá sa povedať samo, takže ak sa aj učím, tak len veľmi málo. Od začiatku roka som už bola na dvoch súťažiach na jednej som sa umiestnila medzi úspešnými riešiteľmi a na druhej som vyhrala 1. miesto. Táto škola ma skutočne baví, mám ju len na skok, vynikajúci kolektív a chápajúcich učiteľov. Toto by sa mi nepodarilo zariadiť, ak by som to plánovala aj 10 rokov. Toto jednoducho mohol zariadiť iba Boh. A ja viem, že On to zariadil, pretože som mu svoj život odovzdala do rúk, aby On viedol moje kroky cestou, ktorou ich viesť chce. 

Milujem svoju rodinu, milujem svoj život a milujem Boha. Nikdy by som s nikým nemenila. Pretože toto je môj život, ktorý som zverila do rúk Božích a viem, že žiadne Jeho rozhodnutie nie je zlé. Veľkou skúškou bude pre nás budúci rok posledné 4 mesiace, kedy už nebudem dostávať materskú, ale ešte budem chodiť do školy. Samozrejme, ak chcem po škole nastúpiť do práce, musím dcérku od septembra umiestniť do škôlky, čo je v dnešnej dobe takmer nemožné, keďže uprednostňujú deti, ktoré už majú tri roky a ona bude mať len dva a pol. Verím, že Boh nám pomôže zvládnuť aj toto ťažšie obdobie a že bez problémov dokončím školu a potom sa čo najskôr zamestnám. Všetko je to len a len v Božíš rukách.  Dôverujte Bohu (osudu, životu - je na vás, ako si Ho nazvete), On vždy povedie váš život správnym smerom. Ale musíte sa Mu odovzdať.Rozmýšľať síce do budúcna, ale žiť pre dnešok. Pretože zajtrajšok len príde a ak vždy budete myslieť na zajtrajšok, zabudnete na to, aké je veľmi dôležité žiť v prítomnosti a jedného dňa sa zobudíte, budete mať 70-80 rokov a zistíte, že ste sa celý život naháňali len za starobou, ale nebudete mať moc vrátiť čas späť. Tak veľa šťastia v živote, nech Boh vedie vaše cesty tým správnym smerom + 🙂