Najprv sa trošku predstavím : volám sa Nina mám 20 rokov, bývam v dedinke pri Galante a mám teraz už sedemmesačnú dcérku. Som slobodná mamina, už od tretieho mesiaca tehu som na to bola sama, no našla som oporu v rodine. Zojka so mnou maturovala (dva krát :D ). Asi od šiesteho mesiaca som sa zmenila na krowkožrúta a aj to výrazne prispelo k tomu, že som pribrala 30kg. No nahovárala som si, že to som len zavodnená, že to potom „vycikám“ :D . TP som mala 30.12.2014.

   Je Silvester pol tretej ráno, druhý deň po TP, budím sa zo sna na bolesť krížov, „čo to je?“ zľakla som sa, no po chvíľke to prešlo, tak si hovorím že asi poslíčkovia. O piatej znova bolesť a tá mi už spať nedala, vstala som a snažila prísť na to či už rodím, alebo je to len obyčajná bolesť krížov? Mám v sebe malé sloníča tak by som sa ani nedivila. No asi po hodinke to zas prešlo a takto sa to opakovalo dookola, mama mi povedala že to pôrod asi nebude, lebo ona keď rodila tak „trhala obkladačky v kúpeľni“. Takto sa to striedalo celý deň chvíľku klud, chvíľku bolesti no tie boli nepravidelné. Tato za mnou stále chodil (približne v 15min. intervaloch) a nervózne sa vypytoval, „no čo už?“ Poobede prišla mama z roboty. Stále sme riešili či ísť do nemocnice či nie. Nakoniec sme sa dohodli, že po večery pôjdeme. O šiestej sme zasadli k slávnostnej večery. A potom se vyrazili. Naši mi sľúbili, že nechajú jeden ohňostroj pre Zojku keď prídeme domov. Áno hádate správne ten ohňostroj je doteraz v šuplíku J.

Na príjme boli dve sestričky, napojili ma na CTG a zhodnotili, že to ešte nič nieje, že pôrod to síce je, ale ešte je ďaleko do cieľa, že ak chcem môžem ísť domov. Rozhodla som sa zostať veď predsa nebudem behať hore dole, keď sa to môže rozbehnúť aj za pol hodinku (no čoskoro som to rozhodnutie oľutovala). Pri príjmových formalitách sa ma sestrička prekvapene pýta, vy ste pribrala 30kg? Nie vôbec som sa necítila trápne. Keď ma prijali išla som za našimi na chodbu a oznámila im že už čoskoro budú starí rodičia. Dúfala som, že mama ostane so mnou, aby som nebola sama pri pôrode, no tá mi s urevaným, roztraseným hlasom povedala, že by to nezvládla, že by s ňou mali viac roboty ako so mnou. Ako som sa na ňu pozerala uznala som, že to tak bude lepšie. Tato sa tváril jak najväčší trvďas, no videla som na ňom, že mu neni všetko jedno. Tak som sa rozlúčila a šla som si ľahnúť.

Za pár minút prišla ďalšia rodička, prijali ju, rozlúčila sa s manželom a upelešila sa na vedľajšej posteli. Čakala chlapca, už druhého J . Bolesti sa mi stupňovali a boli čoraz častejšie, lekárka ma vyšetrila, a povedala, že som sa ešte málo otvorila, že si ešte počkáme. Blížila sa polnoc, moja „spolubývajúca“ silno stonala od bolestí a chodila hore dole po izbe, no zhodnotila, že ak to má porovnať s prvým pôrodom, tak teraz ani nevie že rodí. To ma trošku vystrašilo. Znova si nás obzrela doktorka ja som bola stále málo otvórená no suseda to už mala kúsok do cieľa. O pár minút sme spolu sledovali ohňostroje, vybuchovali asi odvšadiaľ, z deviateho poschodia sme mali perfektný výhľad. Trvalo to dlho, asi 45min. a moje bolesti zas začali ustupovať. Ľahla som si do postele a zaspala...

Okolo pol druhej som sa zobudila na krik, kým som spala moju susedu napojili na oxytocín a zrovna jej išli robiť klystír, zaspala som znovu, o pár minút som už bola zas hore, zobudil ma krik idúci z pôrodnej sály, rodička strašne kričala, nech už konečne vylezie, že už nevládze, bolo mi jej ľúto, bola som vystrašená a vtedy to prišlo. Zo sály sa ozýval plač malého rozplakala som sa od dojatia, stačilo mi to počuť, bolo to krásne. Malinkého odviezli preč a zo sály sa zas bolo počuť krik! „Prečo kriči???? Šak už porodila!!!“ pomyslela som si. „Čo jej tam pre Boha robia?“ ( o niekoľko hodín som na to prišla ) .... Čoskoro som znovu zaspala.

Zobudila som sa okolo šiestej ráno, zrovna sa menili sestričky (úprimne som sa potešila, tie čo mali nočnú boli dosť nepríjemné). Neskôr prišla doktorka ( tiež už iná ) a prezrela ma, pýtala sa ma na bolesti, keď som jej povedala, že po polnoci ma bolesti prešli, a objavili sa zas pred pár minútami nechcela mi veriť, lebo som sa vraj cez noc otvorila o 4cm. Ja som už ale bola zúfalá, bola som hladná (to je u mňa veľký prúser, keď mám hlad, tak sa mi začne točiť hlava, celá sa roztrasiem a idem odpadnúť). Dúfala som, že mi donesú nejaké raňajky, nedoniesli. Preklínala som samú seba, že som nešla nazad domov, že som kludne mohla stráviť Silvestra s našimi a prísť až ráno (najedená medovníkov a kroviek J) . Keby som si aspoň pribalila nejaký keksík. V duchu som sa povzbudzovala a snažila sa nemyslieť na hlad. Sestrička mi pichla glukózu že aby som nebola moc vyčerpaná „ha ha ha“ . Asi o deviatej zas prišla doktorka a prepichla mi plodovú vodu aby malej trošku pomohla. Bolesti silneli, boli častejšie a ja som sa tešila že už to bude J.

Asi o desiatej prišla ďalšia rodička, vraj jej odtiekla voda. Prišla aj s manželom, ten ostal s ňou. Sestričky ich umiestnili do inej izby, aby sme mali každá súkromie. Povedali jej že už je skoro otvorená, že si má ísť predýchavať na fitloptu. Počula som len tiché ach-uch. Urobili jej klystír a pred dvanástou už bola na sále, trošku stonania a znova sa ozval ten dojímavý plač... Bolo to pekné no v tej chvíli som sa už cítila ako Rachel v seriáli Priatelia. Rodičky prichádzali a odchádzali a ja? Ja nič!

Dostala som klystír, poviem vám, trápnejšie ako vtedy som sa ešte nikdy necítila. Prepichnutie plodovej vody síce pomohlo, no nie dostatočne a tak som dostala oxytocín a vtedy začala tá sranda. Už som vedela, čo mama myslela tím trhaním obkladačiek. Po pár minútach som už od bolesti plakala a prosila sestričky nech ma už vezmú na sál, že už chcem rodiť no tie ma ukludňovali a snažili sa mi vysvetliť, že to ešte nič neni... V duchu som preklínala všetkých svätých aj nesvätých :D ... Môj neutíchajúci rev ich presvedčil a zobrali ma na sálu. Išla som okolo sály, kde rodila tá pani pred tím, usmievali sa na mňa aj s manželom, v tej chvíli by som im skôr vrazila jednu do ksichtu za ten výšker, ako im ho opätovať.

Konečne! Som na sále! Sestričky mi kázali  oprieť sa zozadu o kreslo. Oprela som sa, obzrela, sestričky odišli do vedľajšej miestnosti vyniesť nejaký kôš a vtedy bum! Toto som už zažila! Toto sa mi snívalo, prežívala som pôrod druhý krát. Bolo to zvláštne. Prosila som o to aby som si už mohla ľahnúť, nevládala som stáť, triasla som sa, bola som hladná, vyčerpaná. V hlave som si stále opakovala, že raz to musí skončiť a čoskoro uvidím moju princeznú. Dovolili mi ľahnúť si, už sa čakalo len na doktorku, tej však nebolo, sestrička mi povedala, že keď budem cítiť že mám tlačiť, môžem. Doktorka dorazila, v sekunde bola oblečená a začala som tlačiť. Povzbudzovali ma, že mi to ide super no ešte treba tlačiť, asi po druhej kontrakcii, mi doktorka hovorí že už vidí vlásky. „JO! Nie je plešatá!!“ prebehlo mi hlavou (keby ste videli mňa ako dieťa chápali by ste “Mr. Propr čistí čisto, že sa sami vidíte“). Doktorka ma musela nastrihnúť, cítila som len štipnutie. Kázali mi znovu tlačiť, teraz už vyšla hlavička. Doktorka vraví, „už len raz potlačíte“. Prišla kontrakcia, ja som zatlačila a Zojka bola na svete. Cítila som uvoľnenie a radosť. Počula som slabý plač, položili mi ju na brucho, bola krásna, najkrajšie dieťa na svete. V tej chvíli nemyslíte na to, že ste slobodná mamina, že ste zmaturovali na druhý krát, že nepôjdete na výšku, že možno už ostanete tučná do konca života, že budete príveskom pre rodičov, že za posledných 9 mesiacov videlo vaše intímne partie asi 15 ľudí a pritom s nikým z nich ste nemali sex......Vaša mysel je vtedy zahmlená a jediné čo vnímate je váš anjielik, každý záhyb jeho tela, každý vlások, každý tón plaču, tie malé ešte stále modré pršteky, obrovské mihalnice a bublinky idúce z ústočiek. V tom momente vzniká to najsilnejšie puto na svete, v tej sekunde som vedela, že už nikdy nikoho nebudem milovať viac, a jediný pohľad mi stačil na to, aby som vedela, že by som za ňu život položila. Dodnes nechápem ako som mohla vynosiť také krásne a inteligentné stvorenie (vážne, ja?) :D... a naozaj mala vlasy! :D ...Sestrička sa ma pýtala, či ju nechcem odfotiť, že keď jej zapnem foťák na mobile, tak mi ju vyfotí no namiesto fotenia točila :D ....tak mám krásne video prvých Zojkiných sekúnd na sveteJ . Zobrali mi ju že ju idú pomerať a vrátia mi ju. Mala krásnych 3400g a 50cm. V tom sa doktorka pýta, koľko je vlastne hodín? Pozriem na hodiny a hovorím „ trištvrte na dve“ áno zabudli sme riešiť čas narodenie. Vrátili mi ju, no už len na chvíľku, sestrička ju vzala na novorodenecké. Porodila som placentu a doktorka ma začala zošívať (už som zistila, prečo kričala, aj po pôrode).

   To bol môj príbeh o láske na prvý pohľad. Ďakujem Bohu, vesmíru, osudu, karme... doplňte si čo chcete, za to, že som mala tú česť stať sa MAMOU. Zojka  je môj najväčší úspech v živote. Úprimne, od kedy som ju porodila je zo mňa čistí egoista 🙂 🙂  ...