Zo života mamy.

Včera večer stojím pri sporáku, pečie sa mi piata palacinka, spokojne sa usmievam, tým úsmevom, ktorý proste mám po práci, keď doma robím nejakú veľmi monotónnu aktivitu pri ktorej nemusím uvažovať pragmaticky. Snáď to poznáte.. 😅 A tak som obrátila palacinku, prichádza moja staršia dcéra a hovorí: "Maminka ty si najlepšiááááá, to iba tak budú palacinkýýýý?" a ja že: "veď ako iba tááák, veď včera som vám sľúbila, že budú jahodové palacinky láska" 😉 .. hmkajúc odtancovala za mladšou, aby jej oznámila túto správu dňa, ďalej sa pokojne usmievam. Vyklápam palacinku, nalievam ďalšiu, začínam krájať banány, jahody, usmievam sa priblblo stále a hovorím si, že snáď to robím dobre, keď som si pamätala, že som sľúbila Ninke tie ja ... ho .... dy ?

Prestávam sa usmievať. Zamyslene opriem ruku v bok a premýšľam ako to vlastne bolo. Z práce som chcela ísť do Kauflandu, prechádzajúc trasu do lekárne som zbadala krásne vyzerajúce jahody, tak som k nim išla, zaplatila som, tešiac som nastúpila do auta ..... a úplne som zabudla na jahodový sirup na kašeľ, ktorý som šla pôvodne kúpiť. 😵

A tak si vravím, že hej. Materská demencia sa definitívne vytratila za ten rok, čo zase pracujem. Totálne ... :D 😅