My ženy, my sme také naivné a romantické stvorenia. Máme rady vzťahy, rady sa rozprávame, rady počúvame, máme rady spoločnosť a túžime po dobrej kamarátke. Každá to pozná, vyliať si srdce, posťažovať sa, zasmiať sa spolu i poplakať. Môže to byť kolegyňa, suseda, spolužiačka z detstva, sestra, ale pozor dajte, keď by tou osobou mala byť svokra. 

Svokra, aké nesympatické slovo. Možno by mi to malo byť nabudúce výstrahou. 

Mnohé to zažili, najprv len také rozhovory o počasí, ale postupne si Vás tá druhá mamička získa. Máte ju radi, rešpektujete ju a návštevy u mužových rodičov máte naozaj rada a udivené kolegyne v práci sa nestačia čudovať. "Naozaj? máš takú dobrú svokru?"

Áno, naozaj, ale potom príde prvé dieťa a s jeho narodením aj tá osudná chyba: Dovolíte, aby prišla k Vám pomôcť. Však je to prirodzené. Staršia generácia pomáha tej mladšej. A však to všetky svokry chodia pomáhať.

Aj u mňa to tak bolo. Fajn svokra, fajn svokor a aj problém s "pohlavím dieťaťa" sa už vyriešil, akosi si zvykli, že to nebol chlapec a svokra priletela (na lietadle, metlou nedisponuje). Priletela pomôcť. Ale vyskytol sa problém: vôbec nepomáhala.
Jeden, dva, tri dni, to by človek odpustil, veď nech sa aklimatizuje. Zistí, kde je obchod, kde nakúpi, však asi chce vlastné ingrediencie, keď bude variť. Pokuká po byte a nájde metlu, vysávač, handru... Ale ona našla gauč. Gauč a fajný výhľad cez naše francúzske okno na ulicu. A ona sedí a sedí a díva sa. A po desiatich dňoch, hajde domov. Ale som si dobre oddýchla, pochvaľuje si.
Odvtedy prešli dva roky a tých návštev bolo viac a ja už nedúfam, že sa raz chytí do roboty tak, ako svokry mojich kamarátok, ktoré im vypekajú a vyvárajú. Teraz mi je požehnaním, ak sa aspoň nepletie pod nohy. Ale vrátim sa k téme priateľstva. Tak už som sa jej otvorila, snažím sa s ňou mať dobrý vzťah, rozprávam o hocičom a rozumieme si celkom dobre. Lenže svokre je u nás tááák dobre. nejde domov vo štvrtok ako plánovala, odloží to na sobotu a ja už nevládzem. Druhému bábu rastú zuby a je v noci hore každú chvíľku a ráno vstáva zavčasu a ja s ním. 6:00 a ja hore, rozmýšľam, prečo drahá svokra, ktorá deň čo deň sa vraj budí okolo piatej nevylezie z postele a nedaruje mi hodinku spánku navyše. Tento týždeň spím najhoršie, odkedy sa druhé narodilo. Som tolerantná, ako nikdy predtým, ale napätie sa stupňuje. Svokra je moje tretie dieťa, ktoré mi hrá na nervové zakončenia intenzívne celý týždeň a ja si dovolujem povzdychnúť a utrúsiť, že mala strážiť dieťa a ono počarbalo fixou po stene za tú jednu minútu, čo som bola preč. A už je oheň na streche. Nie, už je celý dom v plameňoch!

Môj muž sa ozval. Môj muž sa ozval!!! Ten muž, čo mi sľuboval vernosť v dobrom aj zlom sa ozval brániť svoju milú, no spomalenú mamičku. 

Som tyran a tyranizujem svoje okolie. Tyranizujem jeho nevinnú mamičku (áno, kto nič nerobí, nič nepokazí). Viac mi nebolo ani povedané (len svokra čosi vykrikovala, pustila sa do mňa a ja som ju iba uzemnila, nech nevykrikuje po mňe v mojom dome). A je po kamarátstve. A ja som zlá. 

A čo z toho vyplýva? Teda aspoň podľa mňa? 

Svokru spoznáš, až keď budeš na metrskej a ona sa Ti nasáčkuje do bytu a možno priateľstvo so svokrou situáciu zhoršuje. Keby ste nemali taký dobrý vzťah, tak u Teba nevysedáva tak dlho, ale berie sa domov. 
Raz som čítala akúsi radu psychológa: so svokrovcami sa stretávaj len v prítomnosti ich syna, nech vidí všetko, čo sa deje, nech počuje všetko, čo hovoríte. Lebo hrozí, že keď dôjde ku konfliktu, bude ľutovať svoju mamičku, nie Teba... 

A ja teraz budem rozmýšľať, ako nabudúce svokre naznačím, že je čas ísť domov...