Prečo nekupovať pochybné napodobeniny luxusného tovaru, o tom bol jeden z mojich predchádzajúcich príspevkov. Pridám však ešte jeden nie zanedbateľný dôvod. Výroba a distribúcia falošne označeného tovaru (tzv. „fakeov“) totiž spravidla porušuje právne predpisy, pričom nezriedka možno hovoriť aj o porušení predpisov trestného práva. Je teda na zamyslenie, či takýto pseudobiznis podporíte.

Ak sa chcete vyhnúť investícii do produktu, ktorý nesplní Vaše očakávania, prípadne tomu, aby ste naleteli na niekoho klamlivú „reklamu“ tovaru, ktorý nie je tým, za čo sa vydáva, mám niekoľko rád skúsenej nákupnej maniačky posadnutej vášňou pre autenticitu.

1.     Cena

Prvým varovným signálom je nezvykle nízka cena. Pre jej posúdenie je samozrejme nevyhnutné mať aspoň základnú predstavu o tom, koľko trebárs také „manolky“ bežne stoja. Takéto zisťovanie sa nezaobíde bez znalosti internetu a cudzích jazykov, nakoľko na Slovensku je tento druh tovaru ešte stále zriedkavejší a ceny neraz prestrelené. Pre základnú orientáciu však dopĺňam, že napríklad cena základných lodičiek od špičkových dizajnérov začína na sume 500 eur, plná cena sofistikovanejších modelov neraz prekročí štvormiestnu sumu.

A hoci sa s trochou šťastia a skúseností dajú tieto vecičky kúpiť aj v rôznych výpredajoch, napríklad v prípade „louboutiniek“ zľavy dosahujú s ohľadom na atraktivitu a dopyt po výrobkoch tejto značky zriedka viac ako 20%; bežne však tieto lodičky stoja 700 a viac eur. V prípade značiek ako gucci, dolce & gabbana či jimmy choo sa v sezónnych výpredajoch objavuje tovar so zľavou 30-50%, avšak čím vyššia zľava, tým menšia ponuka dostupných modelov a samozrejme veľkostí.

Ak si teda vezmeme, že cena značkových topánok aj po výraznej zľave predstavuje niekoľko sto eur, ak niekto takéto topánky ponúka za niekoľko desiatok eur, je takmer isté, že sa jedná o podvrh. Lodičky od manola sa skrátka za 50 eur nikde na svete kúpiť nedajú J bohužiaľ...

1. Zdroj

Existuje množstvo internetových obchodov, kde sa dajú značkové veci kúpiť. Netreba byť jadrový génius, stačí použiť google, prípadne si pozrieť recenzie konkrétneho obchodu, paletu ponúkaného tovaru, jeho ceny a napríklad aj lehoty dodania (ak vidíte 3-5 týždňov, spomeňte, či Vám to nepripomína lehotu dodania z Číny J).

Zabehnuté internetové obchody známych a overených značiek spravidla ponúkajú prevažne luxusnejší tovar adekvátnych cien, pričom sezónne mávajú zaujímavé výpredaje. Na stránkach nájdete veľmi jasne uvedené obchodné podmienky vrátane možnosti vrátenia tovaru, ktorú máte v rámci EÚ garantovanú. Mnohé z týchto obchodov Vám pritom tovar nielen doručia kuriérom, ale zároveň ponúkajú bezplatnú možnosť vrátenie tovaru prostredníctvom rovnakej kuriérskej spoločnosti. Nakupovanie Vám tak výrazne uľahčia.

Pokiaľ veci kupujete z bazárikov, treba si preveriť hodnotenia predávajúcich, ja osobne bývam zvedavá aj na ostatný ponúkaný tovar (ak má predávajúci jeden proklamovaný mimoriadne luxusný kúsok a popri tom množstvo extrémne lacných vecí, je to opäť malé varovanie). Aby ste mali istotu je fajn sa prinajmenšom opýtať, z akého zdroja vec pochádza, seriózny predávajúci nemôže mať problém Vám túto informáciu dať.

1. Model

Značkové modely, špeciálne topánky a kabelky, mávajú názvy, pod ktorými ich výrobcovia neraz niekoľko rokov v rôznych sezónnych obmenách predávajú. A veľká časť najčastejšie dostupných kúskov luxusného tovaru predstavuje práve notoricky najznámejšie, alebo aspoň bežne dostupné modely. Tak napríklad svadobné lodičky Carrie Bradshaw z filmu Sex v meste sú modelom Hangisi, klasické supervysoké ihly od Christiana Louboutina nájdete pod označením So Kate apod. Ak je teda ponúkaný model originál, spravidla sa dá dohľadať aj jeho modelové označenie a podľa toho si viete – keď už nič iné – preveriť, či vôbec daný model príslušný módny dom naozaj vytvoril.

1. Kvalita

Cez fotografie to ide možno ťažšie, ale niekedy je úroveň podradnej napodobeniny tak nízka, že už z fotografie je zrejmé, že sa nejedná o originál. Ak už danú vec držíte v ruke, sústreďte sa na kvalitu šitia a materiálov, kvapky od lepidla, trčiace nitky a nedokonalo vypracované detaily často svedčia o tom, že sa nejedná o tovar za stovky eur, ale o lacný šmejd.

Tu treba povedať, že internetové obchody ponúkajúce lujvifonky made in China neraz používajú fotografie originálnych modelov, takže obrázky majú výpovednú hodnotu skôr v prípade bazárikových vecí, kde miestami na pohľad vidno, že opätok je akýsi krivý alebo podrážka šikmo prilepená.

Pri písaní tohto príspevku som si položila na pohľad banálnu otázku. Čo je to vlastne ten “fejk”? Falzifikát, alebo aj napodobenina, ktorou jedni pohŕdajú a iní ju odvážne a sebavedome nosia s pocitom zadosťučinenia a ušetrených peňazí? A prečo by vlastne táto skratka k luxusnému logu na topánke či kabelke neviedla k honosnému cieľu?

Poďme na to od začiatku. Vo svete módy platí, že to, čo sa bude najbližšiu sezónu nosiť (alebo prinajmenšom masovo predávať), je v rukách popredných návrhárov a módnych domov. Tie vždy s veľkou pompou predstavujú svoje nové kolekcie a aktuálne výstrelky. Čo nasleduje? Lacnejšie značky si tieto trendy dôsledne odsledujú a prispôsobia im dizajn svojich vlastných produktov. Dá sa hovoriť o krádeži? Sotva. Bez vplyvu na módu určenú pre spotrebiteľov, pre ktorých sú luxusné značky dostupné asi ako spiatočná letenka na mesiac, by totiž strácali virtuózi svetovej módy aj časť svojho opodstatnenia. Na to ich predsa máme, aby vymysleli, čo sa nám bude páčiť a ako to nosiť.

A to platí aj o topánkach. Že Christian Louboutin vrátil slávu ihlovému opätku je čin hodný génia. Kým však nemáte zbytočných 500 a viac eur, vďaka ktorým by ste oslňovali svet v legendárnych topánkach s červenou podrážkou, tak vám zrejme význam tohto gesta unikne. Teda - unikol by, keby Louboutinov objav nenašiel odraz v tvorbe dostupnejších značiek, ktoré ihlový opätok vrátili do svojich butikov bez hraníc cenovej kategórie.

A potom je tu iný spôsob, ako využiť fantáziu špičkových dizajnérov. A nie len ich fantáziu, ale aj značku. Hups - značka. Čo to vlastne je? Prečo chceme vlastniť kabelku Louis Vuitton, lodičky Manolo Blahnik či šatku Gucci? Prečo nestačí kabelka z Carpisa, lodičky z Baťa a šatka z H&M? A čo je zlé na tom hrdiť sa na pohľad dokonalou napodobeninou doplnenou cajchom originálu? Veď väčšinu z toho, čo tu dnes máme, vymyslel niekto už dávno a bolo to tisíckrát okopírované. Alebo…?

Prečo platíme za značku?

Od čoho teda svetoznáme módne značky odvíjajú svoju slávu a kde berú odvahu zavesiť na svoje diela cenovku s trojcifernou, prípadne štvorcifernou či nebodaj vyššou sumou?

Prvým dôvodom, prečo siahame po luxusnom tovare, je originalita. Výrobky prestížnych značiek majú svoje špecifiká, ktoré ich na prvý pohľad odlišujú od iných. Sú rôzne.

Jednu skupinu bezpečných znakov tvoria na pohľad zrejmé značky, ktoré okamžite identifikujú pôvod výrobku. Veľké písmena MK, DKNY, Guess, ale aj PRADA, D&G, FENDI, GUCCI a LV jasne identifikujú páchateľa, ktorý sa podpísal pod daný dizajn. Obdobnú funkciu tvoria iné vizuálne typické znaky ako orbit Vivienne Westwood, zajačik Playboy a červená podrážka Christiana Louboutina. Mimochodom ochrana týchto znakov (povedzme ochranných známok) stojí ich majiteľov nemalé prostriedky.

A potom sú tu znaky rozoznateľné pre cvičené oko, no o nič menej popisné. Ak vedľa seba postavíte jednofarebné lodičky Dolce & Gabbanna, Christian Louboutin, Manolo Blahnik a Gianvito Rossi, podľa tvaru ihly či špičky okamžite správny maniak - rozumej patologický milovník topánok, prípadne vážny odborník - neomylne identifikuje značku.

Načo toľko slov? Obe skupiny identifikátorov sú pre dané značky špecifickým podpisom hlásiacim okoliu, že sú jedinečným a originálnym dielom niektorého z hviezdnych dizajnérov.

Hodnota luxusného tovaru je však aj v niečom inom, čo sa prevažne ázijským producentom takzvaných “fejkov” napodobňuje ťažšie. Je to kvalita materiálov a prevedenia. Poďme na to cez botičky.

Malé majstrovské diela

Keď držíte v ruke lodičku Gucci, Fendi alebo Manolo Blahnik, držíte malé majstrovské dielko, na ktorom si dal niekto záležať. Nikde nenájdete odstrávajúcu nitku, stopy lepidla, nepodarený švík či krivo prilepenú podrážku. Topánka je skrátka ručne spracovaná a každý detail je perfektne vypracovaný. To zaručuje topánkam nielen špičkový dizajn bez ohľadu na konkrétny model, ale aj trvácnosť.

Uznávam, že svojich pár značkových lodičiek nevyťažujem tak, ako ich vzdialené príbuzné, ktoré stáli o málo viac ako nákup potravín na nedeľný obed. Na druhej strane je naozaj vysoko nepravdepodobné, že sa Vám na takejto topánke odlepí podrážka alebo zošúcha farba. Aby sme boli fér - ide o vysoko citlivé kúsky, čo je spôsobené práve delikátnosťou použitých materiálov, ale to už je iná téma.

No a materiály. Topánky zvučných mien sú spravidla šité z mäkkunkej kože, ktorá Vašej nôžke dovolí nájsť si tú správnu polohu. Neprispôsobuje sa teda chodidlo tuhej a často nie ideálne tvarovanej lacnej koženke, ale kvalitná koža topánky obopne nôžku ako dobrý priateľ. Dizajnéri si naviac dávajú záležať aj na sklone topánky tak, aby Vaše chodidlo znieslo aj na pohľad ťažko tolerovateľné výšky. Všetky tieto výhody Vám však napodobeniny hlásiace sa k značkám, ktorým nepatria, sotva poskytnú.

A ten pocit…

Aby sme neboli prehnaní idealisti, je samozrejmé, že nezanedbateľnú časť ceny luxusných topánok tvorí práve značka. Platíme skrátka za to, že sa naše topánky honosia (oprávnene) drobným nápisom Prada, Miu Miu či Sophia Webster.

Je to však práve tá pečať luxusu, vďaka ktorej narastieme o centimetre ďaleko prevyšujúce výšku opätku. Jednoducho to, čím je pre milovníkov áut Ferrari, pre labužníkov Michelin, je pre nás, botoholičky, mať v skrini krabicu s nápisom Jimmy Choo. Je to hriech? Nie.

Som úprimne presvedčená, že tak, ako majú milovníci vína neskrývaný pôžitok z pohára naplneného skvelým Cabernetom, tak máme my nárok na nespútanú pýchu a radosť z hriešne drahej obuvi, vďaka ktorej sa z našich chodidiel stáva prudko príťažlivá časť tela.

Ak však lodičky s červenou podrážkou, superštíhlou ihlou na prvý pohľad na nerozoznanie od slávnych So Kate, zabalené v béžovej krabici popísanej dekoratívnym písmom pochádzajú z Číny a sú vyrobené z lacného kusu plastu, aká je ich pridaná hodnota? Nehovoriac o tom, že aj cena týchto “duplikátov” nie je práve zanedbateľná.

Nedávno som náhodou a s prekvapením zachytila ponuku istého nemenovaného internetového obchodu, ktorý odvážne ponúkal takúto “repliku” za “zanedbateľných” 140 EUR (!?!). Za čo majú kupujúce v tomto prípade platiť? Pretože ani originalita, ani dokonalá kvalita, ktorá je pre danú značku absolútne zásadnou nevyhnutnosťou, to nebude.

Som ďaleko od spochybňovania významu masovo dostupných značiek ako Blink, Baťa či mnohých iných. Práve naopak. Som presvedčená, že nie je nič zlé na kúpe adekvátne ocenených topánok, ktoré Vás zaujmú. Dokonca si myslím, že je absolútne žiaduce, aby tvorili prevažnú časť obuvi (v tom najpozitívnejšom slova zmysle) obyčajnej ženy. Práve vo výnimočnosti sa totiž skrýva čaro luxusných kúskov.

A ešte drobná parafráza na záver. Slávna Tamara Mellon, bývalá šéfka jednej z top topánočkových značiek Jimmy Choo povedala, že ak máte na sebe krásne topánky alebo luxusnú kabelku, je celkom jedno, čo máte oblečené… A ja len dopĺňam - pokojne aj nič… (botoholik)

Márne hľadajúc zaujímavý blog výlučne o topánkach narazila som na svojský príspevok. Článok mladučnej dámy o tom, že každá topánka sa - aj za cenu bolesti, pľuzgierov a raniek - nakoniec časom rozchodí. Okamžite mi tá myšlienka spôsobila vrásku medzi očami. Rozchádzať topánky? Trpieť bolesťou a pľuzgiermi? Striaslo ma. 

Fakt je, že sedemnásť som mala… no skrátka už dávnejšie. Dokonca ani dvadsaťjeden nemám už v takej živej pamäti, ako by sa mi páčilo. Možno jeto naozaj zrelším vekom, možno materstvom, možno jednoducho nadobudnutou sebaúctou a úprimnou radosťou zo života. Už dlhšiu dobu sa mám skrátka príliš rada na to, aby som trpela kvôli priúzkym, pritesným či zle tvarovaným lodičkám. 

Dôvod je prostý. Na svete existuje nekonečné množstvo topánok. A prekvapivo aj nekonečné množstvo dostupných a nádherných topánok. A čo je úplný šok - približne polovica z tohto nekonečného množstva je poruke v našich obchodoch, prípade na internete. Takže bolesť a otlaky? Určite nie. 

Nedávno sa mi podarilo prečítať si rozhovor s často spomínaným Christianom Louboutinom. Tento návrhár údajne ostentatívne pohŕda riešením toho, či sa v jeho topánkach vôbec dá chodiť. Vtipne a pritom trefne klincuje: “Či sa v tak vysokých topánkach dá chodiť? No, možno nedá. No a? Veď v nich nemusíte chodiť.” 

Je to jednoducho umelec a ako sám vraví, jeho prácou je tvoriť krásne, nie však nutne pohodlné či dokonca nositeľné topánočky. Mimochodom niektoré jeho výtvory by sa pokojne uživili v novodobých ústavoch na výkon trestu telesného zmrzačenia. Napriek tomu tento veľký a sebavedomý návrhár vyslovil, že žiadna žena nevyzerá dobre, ak sa tak necíti. 

Netvrdím, že som si nikdy neodtrpela niekoľko hodín na vysokých opätkoch. Zvlášť, keď som tie hodiny strávila tancovaním. Vysoké opätky nesú riziká (bohužiaľ aj zdravotné) a ich nosenie niečo stojí. O tom polemizovať nemá význam. Ale práve preto má zmysel odpustiť si kúpu topánok, ktorá by znamenala niekoľkotýždňové lepenie pľuzgierov a otlakov. Krásne topánočky predsa majú tešiť a nie zamestnávať myseľ nepríjemným pocitom a panickým zdesením pri predstave prejdenia každého ďalšieho kroku navyše…

A záver? V živote si možno treba zvyknúť, že niektoré veci človeku nie sú celkom po vôli. Rozchádzame straty, bolesti, rozchody. A preto keď nájdete topánky, ktoré sa Vám páčia, ale zas tak veľmi Vám nesedia, vzdajte sa ich. Verte mi - veľmi skoro prídu iné, rovnako krásne, ktoré boli vyrobené práve pre Vás…a nebudú jedny. (botoholik)

V časoch dávno minulých, kedy som namiesto kancelárskych stolov drala školské lavice (doslova - vždy v júni predsa bolo treba odstrániť šmirgľom ťaháky a spraviť tak priestor pre ďalšie generácie), nebolo ničím nezvyčajným nakupovať oblečenie či obuv na vyhlásenom bratislavskom trhovisku. A keďže pôvodcovia tamojšieho tovaru sa snažili uspokojiť dopyt po značkovom oblečení a obuvi, kreativite nebolo konca. 

Adidos, Nikke, dokonca aj tradícia (r)Umu určite našla svoj pôvod niekde v tých svetlých dobách. Výsledkom kurióznych pokusov o vytvorenie napodobenín značkového tovaru boli miestami pikantné pokusy a vyjadrením rezignácie heslo “čím viac prúžkov, tým viac…” veď je to asi jasné. 

Už vtedy sa však - okrem drobných prejavov dysgrafie - vyznačovali tieto vecičky podivnými vlastnosťami. Napríklad pachovou stopou, ktorá mohla konkurovať cesnakovej nátierke od mamičky. Alebo trvácnosťou ženského uspokojenia z novej handry. Suma sumárum však napriek tomu nebolo ničím neobvyklým chodiť po svete trebárs v tých Adidoskách…vážne milé spomienky. 

Lenže doba pokročila, prišli tie internety a weby a značky o pár úrovní vyššej úrovne ako Puma či Hilfiger. Čo sa zjavne nezmenilo je vášeň pre veci, ktoré niekto vydáva za to, čím v skutočnosti nie sú.

Nedávno som na tejto zázračnej sieti s veľkým záujmom zachytila inzerát internetového obchodu s luxusným názvom na ikonické So Kate od Christiana Louboutina (to sú také nenositeľné lodičky s 12 centimetrovou ihlou). Zahĺbila som sa teda do sortimentu tejto rajskej záhrady. A musím povedať, že nadšene, pretože topánky tejto značky sa na Slovensku ešte stále vidia zriedka. 

Skepsa sa dostavila okamžite, keďže na stránke hrdo kraľovali všetky superznáme superlogá - LV, GUCCI, Manolo Blahnik. Istota sa dostavila pri prečítaní podmienok predaja. “Máme všetko, čo nemáme zoženieme - pošlite fotku, opis, predstavu, dodacia lehota 3 týždne.” No áno - už som tuším niekde čítala, že asi toľko trvá tá cesta z PRC (to je tuším teraz moderná alternatívna pre “Made in China”). 

Mala som v živote pár fakt úžasných nápadov. Geniálnych podnikateľských zámerov. Akurát nevýhodou človeka s právnickým vzdelaním je tá znalosť všetkých právnych predpisov a obmedzení. Ak sa k tomu pridá prirodzená potreba dodržiavať pravidlá a ne…kabátiť ľudí, tak sa potom tieto zámery realizujú ťažšie. Ešteže nie každý trpí takýmito zábranami pri ceste k úspechu 🙂. (botoholik)