Prečo nekupovať pochybné napodobeniny luxusného tovaru, o tom bol jeden z mojich predchádzajúcich príspevkov. Pridám však ešte jeden nie zanedbateľný dôvod. Výroba a distribúcia falošne označeného tovaru (tzv. „fakeov“) totiž spravidla porušuje právne predpisy, pričom nezriedka možno hovoriť aj o porušení predpisov trestného práva. Je teda na zamyslenie, či takýto pseudobiznis podporíte.

Ak sa chcete vyhnúť investícii do produktu, ktorý nesplní Vaše očakávania, prípadne tomu, aby ste naleteli na niekoho klamlivú „reklamu“ tovaru, ktorý nie je tým, za čo sa vydáva, mám niekoľko rád skúsenej nákupnej maniačky posadnutej vášňou pre autenticitu.

1.     Cena

Prvým varovným signálom je nezvykle nízka cena. Pre jej posúdenie je samozrejme nevyhnutné mať aspoň základnú predstavu o tom, koľko trebárs také „manolky“ bežne stoja. Takéto zisťovanie sa nezaobíde bez znalosti internetu a cudzích jazykov, nakoľko na Slovensku je tento druh tovaru ešte stále zriedkavejší a ceny neraz prestrelené. Pre základnú orientáciu však dopĺňam, že napríklad cena základných lodičiek od špičkových dizajnérov začína na sume 500 eur, plná cena sofistikovanejších modelov neraz prekročí štvormiestnu sumu.

A hoci sa s trochou šťastia a skúseností dajú tieto vecičky kúpiť aj v rôznych výpredajoch, napríklad v prípade „louboutiniek“ zľavy dosahujú s ohľadom na atraktivitu a dopyt po výrobkoch tejto značky zriedka viac ako 20%; bežne však tieto lodičky stoja 700 a viac eur. V prípade značiek ako gucci, dolce & gabbana či jimmy choo sa v sezónnych výpredajoch objavuje tovar so zľavou 30-50%, avšak čím vyššia zľava, tým menšia ponuka dostupných modelov a samozrejme veľkostí.

Ak si teda vezmeme, že cena značkových topánok aj po výraznej zľave predstavuje niekoľko sto eur, ak niekto takéto topánky ponúka za niekoľko desiatok eur, je takmer isté, že sa jedná o podvrh. Lodičky od manola sa skrátka za 50 eur nikde na svete kúpiť nedajú J bohužiaľ...

Pri písaní tohto príspevku som si položila na pohľad banálnu otázku. Čo je to vlastne ten “fejk”? Falzifikát, alebo aj napodobenina, ktorou jedni pohŕdajú a iní ju odvážne a sebavedome nosia s pocitom zadosťučinenia a ušetrených peňazí? A prečo by vlastne táto skratka k luxusnému logu na topánke či kabelke neviedla k honosnému cieľu?

Poďme na to od začiatku. Vo svete módy platí, že to, čo sa bude najbližšiu sezónu nosiť (alebo prinajmenšom masovo predávať), je v rukách popredných návrhárov a módnych domov. Tie vždy s veľkou pompou predstavujú svoje nové kolekcie a aktuálne výstrelky. Čo nasleduje? Lacnejšie značky si tieto trendy dôsledne odsledujú a prispôsobia im dizajn svojich vlastných produktov. Dá sa hovoriť o krádeži? Sotva. Bez vplyvu na módu určenú pre spotrebiteľov, pre ktorých sú luxusné značky dostupné asi ako spiatočná letenka na mesiac, by totiž strácali virtuózi svetovej módy aj časť svojho opodstatnenia. Na to ich predsa máme, aby vymysleli, čo sa nám bude páčiť a ako to nosiť.

A to platí aj o topánkach. Že Christian Louboutin vrátil slávu ihlovému opätku je čin hodný génia. Kým však nemáte zbytočných 500 a viac eur, vďaka ktorým by ste oslňovali svet v legendárnych topánkach s červenou podrážkou, tak vám zrejme význam tohto gesta unikne. Teda - unikol by, keby Louboutinov objav nenašiel odraz v tvorbe dostupnejších značiek, ktoré ihlový opätok vrátili do svojich butikov bez hraníc cenovej kategórie.

A potom je tu iný spôsob, ako využiť fantáziu špičkových dizajnérov. A nie len ich fantáziu, ale aj značku. Hups - značka. Čo to vlastne je? Prečo chceme vlastniť kabelku Louis Vuitton, lodičky Manolo Blahnik či šatku Gucci? Prečo nestačí kabelka z Carpisa, lodičky z Baťa a šatka z H&M? A čo je zlé na tom hrdiť sa na pohľad dokonalou napodobeninou doplnenou cajchom originálu? Veď väčšinu z toho, čo tu dnes máme, vymyslel niekto už dávno a bolo to tisíckrát okopírované. Alebo…?

Prečo platíme za značku?

Od čoho teda svetoznáme módne značky odvíjajú svoju slávu a kde berú odvahu zavesiť na svoje diela cenovku s trojcifernou, prípadne štvorcifernou či nebodaj vyššou sumou?

Márne hľadajúc zaujímavý blog výlučne o topánkach narazila som na svojský príspevok. Článok mladučnej dámy o tom, že každá topánka sa - aj za cenu bolesti, pľuzgierov a raniek - nakoniec časom rozchodí. Okamžite mi tá myšlienka spôsobila vrásku medzi očami. Rozchádzať topánky? Trpieť bolesťou a pľuzgiermi? Striaslo ma. 

Fakt je, že sedemnásť som mala… no skrátka už dávnejšie. Dokonca ani dvadsaťjeden nemám už v takej živej pamäti, ako by sa mi páčilo. Možno jeto naozaj zrelším vekom, možno materstvom, možno jednoducho nadobudnutou sebaúctou a úprimnou radosťou zo života. Už dlhšiu dobu sa mám skrátka príliš rada na to, aby som trpela kvôli priúzkym, pritesným či zle tvarovaným lodičkám. 

Dôvod je prostý. Na svete existuje nekonečné množstvo topánok. A prekvapivo aj nekonečné množstvo dostupných a nádherných topánok. A čo je úplný šok - približne polovica z tohto nekonečného množstva je poruke v našich obchodoch, prípade na internete. Takže bolesť a otlaky? Určite nie. 

Nedávno sa mi podarilo prečítať si rozhovor s často spomínaným Christianom Louboutinom. Tento návrhár údajne ostentatívne pohŕda riešením toho, či sa v jeho topánkach vôbec dá chodiť. Vtipne a pritom trefne klincuje: “Či sa v tak vysokých topánkach dá chodiť? No, možno nedá. No a? Veď v nich nemusíte chodiť.” 

Je to jednoducho umelec a ako sám vraví, jeho prácou je tvoriť krásne, nie však nutne pohodlné či dokonca nositeľné topánočky. Mimochodom niektoré jeho výtvory by sa pokojne uživili v novodobých ústavoch na výkon trestu telesného zmrzačenia. Napriek tomu tento veľký a sebavedomý návrhár vyslovil, že žiadna žena nevyzerá dobre, ak sa tak necíti. 

Netvrdím, že som si nikdy neodtrpela niekoľko hodín na vysokých opätkoch. Zvlášť, keď som tie hodiny strávila tancovaním. Vysoké opätky nesú riziká (bohužiaľ aj zdravotné) a ich nosenie niečo stojí. O tom polemizovať nemá význam. Ale práve preto má zmysel odpustiť si kúpu topánok, ktorá by znamenala niekoľkotýždňové lepenie pľuzgierov a otlakov. Krásne topánočky predsa majú tešiť a nie zamestnávať myseľ nepríjemným pocitom a panickým zdesením pri predstave prejdenia každého ďalšieho kroku navyše…

V časoch dávno minulých, kedy som namiesto kancelárskych stolov drala školské lavice (doslova - vždy v júni predsa bolo treba odstrániť šmirgľom ťaháky a spraviť tak priestor pre ďalšie generácie), nebolo ničím nezvyčajným nakupovať oblečenie či obuv na vyhlásenom bratislavskom trhovisku. A keďže pôvodcovia tamojšieho tovaru sa snažili uspokojiť dopyt po značkovom oblečení a obuvi, kreativite nebolo konca. 

Adidos, Nikke, dokonca aj tradícia (r)Umu určite našla svoj pôvod niekde v tých svetlých dobách. Výsledkom kurióznych pokusov o vytvorenie napodobenín značkového tovaru boli miestami pikantné pokusy a vyjadrením rezignácie heslo “čím viac prúžkov, tým viac…” veď je to asi jasné. 

Už vtedy sa však - okrem drobných prejavov dysgrafie - vyznačovali tieto vecičky podivnými vlastnosťami. Napríklad pachovou stopou, ktorá mohla konkurovať cesnakovej nátierke od mamičky. Alebo trvácnosťou ženského uspokojenia z novej handry. Suma sumárum však napriek tomu nebolo ničím neobvyklým chodiť po svete trebárs v tých Adidoskách…vážne milé spomienky. 

Lenže doba pokročila, prišli tie internety a weby a značky o pár úrovní vyššej úrovne ako Puma či Hilfiger. Čo sa zjavne nezmenilo je vášeň pre veci, ktoré niekto vydáva za to, čím v skutočnosti nie sú.

Nedávno som na tejto zázračnej sieti s veľkým záujmom zachytila inzerát internetového obchodu s luxusným názvom na ikonické So Kate od Christiana Louboutina (to sú také nenositeľné lodičky s 12 centimetrovou ihlou). Zahĺbila som sa teda do sortimentu tejto rajskej záhrady. A musím povedať, že nadšene, pretože topánky tejto značky sa na Slovensku ešte stále vidia zriedka. 

Skepsa sa dostavila okamžite, keďže na stránke hrdo kraľovali všetky superznáme superlogá - LV, GUCCI, Manolo Blahnik. Istota sa dostavila pri prečítaní podmienok predaja. “Máme všetko, čo nemáme zoženieme - pošlite fotku, opis, predstavu, dodacia lehota 3 týždne.” No áno - už som tuším niekde čítala, že asi toľko trvá tá cesta z PRC (to je tuším teraz moderná alternatívna pre “Made in China”).