Žiadny chlap ju nedokázal toľkokrát rozplakať ako Vojta
Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“
Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.
Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí, až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.
Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.
Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.
Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?
Vojtova metóda vraj nebolí. Tak prečo deti pri nej tak veľmi plačú? Lebo ich nútime robiť pohyby, ktoré sú pre ne cudzie. Ich mozog má v sebe uložené pohybové vzorce a stláčaním určitých bodov nútime reagovať telo tak, ako by reagovať malo. Obrazne povedané, mozog niekde v hĺbke vie, ako by ten ktorý pohyb mal správne vyzerať, ale telo ho nedokáže urobiť. Stimuláciou správnych bodov si telo tie pohyby osvojí a začne ich používať namiesto nesprávnych, ktoré doposiaľ využívalo. 
Že to nebolí sa však veľmi ťažko chápe matke, ktorá je už aj tak dosť vykoľajená zo samotného faktu, že jej dieťa nie je v poriadku. Akoby to nebolo už aj tak ťažké, musí vlastnými rukami niekoľkokrát denne „týrať“ svoj malý poklad. Tak si spočiatku Mama pripadala. Akoby svoju Bábiku týrala. Neskôr sa to stalo malým humorným krycím názvom pre ich cvičenie. "Iba odtýram malú a prídeme k vám..." "O hodinku týrame Bábiku, mali by sme sa miláčik poponáhľať..." Istá dávka sarkazmu a irónie jej pomohla sa s tým všetkým vyrovnať.
Nie je to len cvičenie
„Vojtovka“ nie je len cvičenie. Je to režim, spôsob života, ktorý ovplyvní chod celého dňa a celej rodiny. Dieťa musí byť vyspané, nesmie byť hladné, ani čerstvo najedené. Cvičíte väčšinou štyrikrát denne po štyri cviky. Necvičí sa na čas. Ale počítajú sa „zábery“, koľkokrát dieťa „zabralo“ a urobilo očakávaný pohyb. Čiže môžete stihnúť cvičenie aj za päť minút, no môžete sa trápiť aj pol hodiny. Byť na materskej s dieťatkom, s ktorým cvičíte Vojtovu metódu znamená, že nemôžete ísť len tak von a na výlet na pol dňa. Spočiatku máte pocit, že dieťa len papá, spí a cvičí. Vtesnať medzi to prechádzku chce dobrú logistiku.
Nemôžete ísť na návštevu k priateľom, pretože nemáte podmienky na to, aby ste cvičili. Ak aj áno, tie zhrozené pohľady v lepšom prípade a uplakané tváre v horšom vás nabudúce odradia. Máte dosť čo robiť sama so sebou, nie ešte obhajovať svoje konanie pred druhými a vysvetľovať stále rovnakú vetu - "Ale ju to nebolí. Ona plače len preto, že sa jej to nepáči..."
Každá mama sa teší z pokrokov svojho dieťatka. Keď sa otočí na bruško, posadí sa, postaví nemotorne pri gauči či spraví prvý neistý krok a hodí sa s dôverou do jej náruče. No asi nikto si nedokáže predstaviť tú radosť rodiča, ktorý si každý jeden pokrok spolu s dieťatkom odmakal. Je to pýcha, zadosťučinenie, vyslyšanie najtajnejších modlitieb.
Mama s Bábikou riešili len „kozmetické“ problémy oproti iným osudom, ktoré sú taktiež popretkávané cvičením Vojtovej metódy. Niekedy rodičia vedia, že nech sa budú akokoľvek snažiť, ich dieťa ten prvý krok nespraví. Ale bojujú, pretože vedia, že síce sa možno dieťa nepostaví, ale vďaka cvičeniu sa v mozgu vytvoria nové „prepojenia“ a tým dokážu predchádzať iným ťažkostiam, ktoré by sa pravdepodobne objavili.
Dni nabité emóciami a plačom postupne ustali a obe sa to naučili rešpektovať ako fakt. Miestami si Mama pripadala, akoby trénovala vrcholového športovca. Plač a ľútosť musia ísť bokom. Tu nie je miesto pre slabých. My dve sme silné a zvládneme to.
Po čase však zistila, že citovo otupela. Nie žeby nebola schopná lásky. Ale jej srdce a mozog sa museli obrniť, aby to zvládli. A tak keď Bábike robili vyšetrenia, neodvracala tvár ako iné mamy a neprehĺtala horké slzy. Vždy stojí pri hlave svojmu dievčatku, povzbudzuje ju a obdivuje, aká je silná. Ešte má len pár mesiacov a už je silnejšia ako niektoré dospelé ženy. Je na ňu pyšná.
Keď sa vám narodí dieťa, veríte, dúfate, prosíte Boha, osud, karmu alebo strýčka Náhodu, aby ho ochránil pred všetkým zlým. Bolesťami, chorobami. No ako sa hovorí - nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Mamu a Bábiku čakali ďalšie vyšetrenia, ktoré mali pomôcť nájsť príčinu jej problému.
A tak sa ocitli v nemocnici. Bábika oslávila 5 mesiacov. Čakali ju ranné polhodinové odbery krvi do desiatok ampuliek, papierikov, trubičiek... Mama ju položila na studený koženkový stôl v ošetrovni, postavila sa jej za hlavu a držala... Videla svoje malé dievčatko ako plače, upiera na ňu prosebné oči zaplavené slzami. Je už celá spotená od plaču, stráca hlas, skoro sa zachádza,... Mama ju len bozkávala na mokré čielko a prosila miláčik vydrž. Tak, ako už tisíckrát.
Do uška jej začala spievať . Tú ich. A ona stíchla. Len jemnúčko stonala. V tej chvíli sa rozplakala aj Mama. Tá pesnička jej pripomínala vôňu kokosu. Ich rituál, keď jej kokosovým olejom masírovala drobučké telíčko po večernom kúpaní a spievala ich pesničku. Každý večer, znova a znova po náročnom dni. Pri tých tónoch jej rástla pred očami. V tej chvíli vedela, že tá pesnička už nikdy nebude pre ňu to, čo kedysi. Trpkosladká chuť bolesti a lásky z nej spravila symbol puta medzi ňou a jej dcérou. V to ráno plakala prvý krát po veľmi dlhej dobe. Vyplakala prehltnuté a prekusnuté slzy pri všetkých cvičeniach, keď vedela, že nemôže. Lebo ona musela byť tá silná.
V rukách drží papier. Tenký priesvitný papier vytlačený ihličkovou tlačiarňou na traktorovom papieri. Usmiala sa. Doklad starý ako samotná cvičebná metóda. Vyradenie z rehabilitačného programu. Cíti pýchu, akoby jej Bábika práve dostala červený diplom. Privrela oči, za viečkami sa jej premietol ten rok. Rok života jej dcéry, ktorý bol taký krásny a zároveň náročný. A nebanuje ani jednu slzu, ani jednu minútu a ďakuje Bohu, osudu, karme aj Strýčkovi Náhode, že to zvládli, že bol niekedy nejaký pán Vojta. Má to u nej. Navždy.
Ako ste zvládali "vojtovku" vy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami a pocitmi vo WIKI. Stačí kliknúť sem. 🙂
Odporúčame
@stana03 sledujem tvoj blog a Sara je uzasna.Vzdy ma fascinuje ako vie jednoducho,jasno a trefne popisat veci,ktore by sme mi obkecavali nepotrebnymi slovami a prekryvali zbytocnym balastom. Mas uzasnu dcerku! A palec hore za tu vojtovku,je to makacka, ale so zazracnymi vysledkami.
Viem o com pises. Nastastie dcera mala len lahku hypotoniu a sklon hlavy nabok. Svoje sme si ocvicili a odplakali ale vysledky stali zato
My sme tiež cvičili vojtovku. Môj Matej sa narodil v 31. týždni. A zo začiatku sme plakali všetci. Potom sme prišli z nemocnice domov a keď moja babka videla, ako s ním cvičíme a ako on plače, tiež plakala a chcela mi malého vytrhnúť z ruky, že nech prstanem, lebo zavolá na mňa sociálku - bolo to myslené vážne! Tak osm jej povedala, že ak chce, aby mal Matej spomalený vývin, tak ju cvičiť nebudem, ale je to na jej zodpovednosť . Potom vždy radšej odišla do inej izby. Bolo to hrozné, ale prežili sme a viem, že to bolo naozaj dôležité v jeho živote. Chodiť sa sám naučil v 13 mesiacoch, čo je dosť dobré. 🙂 Som rada, že je vec, ktorá pomáha - verila som tomu, že to naozaj nebolí - skúšali sme to na sebe s manželom, že prečo tak plače, keď cvičíme 🙂
znamej sa tiez narodil chlapec skor mali cvicit a po prvom civceni aj skoncili nedokazalo to a je uplne v poriadku, ja by som to asi nedokazala
My sme tiež boli len na jednom cvičení lebo v okolí nič iné nebolo len jedna pani cvičí ma certifikát potom som vyhladala inde rehabilit.centrum a tam sme cvicili na fitlopte a ešte aj cvicime tiež plače ale už je to iný plac....ja som po tej jednej hodine vojtovky bola tak nešťastná že som nemohla toto robiť, bol tam so mmou aj manžel vtedy a tiež nechápal....obdivujem každú jednu ktorá to poctivo cviči...slzy sa mi tisli pri každom jednom riadku....
aj my sme cvicili a vdaka Bohu to boli tiez len "kozmeticke" problemy, ani sme nemuseli prisne drzat rezim, stacilo par krat pocvicit nieco nove a svaliky zabrali.... cvicili sme od troch do asi jedenast mesiacov. Maly nejak moc nekrical - teda zo zaciatku nie, ale posledne dva mesiace uz boli brutal, lebo som ho nevedela udrzat v spravnej polohe. Snaha bola, ale vzdy sa mi niektora ruka alebo noha vysmykla.... aj sestricke som musela pomoct drzat ho.
Sestricka nam hovorila, ze prave ked dieta krici a snazi sa z polohy dostat, je to ok, lebo prave vtedy zabera rychlejsie. Hovorila, ze cvici aj s dospelakmi a ze pri nich je spotena ona, lebo skutocne niekedy musi drzat cloveka aj pol hodinu v tej polohe aby to malo efekt, ze prave ked telo nekladie odpor, tak to trva dlho.....
V tych jedenastich mesiacoch sa mi maly zrazu v jednom tyzdni posadil, zacal liezt a asi o dva dni sa aj postavil pri posteli a tym nase "vojtovkovanie" skoncilo.
My sme tiež cvičili, takže presne viem, o čom píšeš a hoci to bolo veľmi náročné na psychiku, zvládli sme to a Vojtovka nám veľmi pomohla 🙂
Mala som hrcu v hrdle ... Malinky, krasny, dokonaly ...ale tiez predilekcne postavenie hlavicky .... Kto nezazije, nepochopi... Male, krehke stvorenie, ktore sa bojite hoc len zdvihnut, aby ste mu neublizili a oni vam kazu prilahnut ho, stlacat mu hlavicku okolo cela az po spanky....upenlivy plac .... Prerevali sme si tak tri ci styri mesiace a akonahle sa hlavicka upravila a zacali, ze este toto a tamto by sme mali pocvicit, tak sme skusali ine alternativy ...iste neboli take ucinne, ale boli menej bolestne a cvicenie bolo radostne a usmiate. Psychicky ma to zlozilo....neviem ci to bolelo jeho, ale mna to bolelo. A on si to pamatal este dlho, dlho ....dodnes sa boji bieleho nemocnicneho lozka...ani sadnut tam nechce. Pre nas to boli velmi trpke zaciatky, a preto vzdavam hold mamickam co sa cez to preniesli a cvicili a cvicia vojtovku poctivo rok a viac....
Aj my sme chodili cvicit s dvojickami (narod.v 32tt) a bolo to aj narocne,ale vysledky stali zato.Chlapci su zdravucki 🙂
Ahojte my sme cvicili so syncekom od 3tt hned po zhojeni jazvy po operacii razstepu miechy az do 18m kedy zacal chodit bolo to tazke ale nikdy som neuvazovala skoncit hoci som vo svojom okoli mala zname kt to vzdali verim ze aj vdaka Vojtovke je moj drobec taky sikovny 🙂 treba len vydrzat nepocuvat zname babicky svokry ze ako deti tyrame odporucam rehabilitacne oddelenie Martin sestry fizio no super a pobyty sme mali ako dofcu teda maminka mimo cvicenia 🙂Maminky hor sa dotoho !!!!!
Mamičky klobúk dole pred vami!!!
Tesim s ked dostaneme ten papier aj my
Mala som.pocit ze to niekto napisal z mojho srdca ! Dakujem,som nabudena a tesim sa kedy si to odmakame a mame potom
@ouwecka joj o vas baby napisem aj tri clanky potom!!! Velmi vam drzim palce!
@nelinkabublinka nie,o mne losat nemusis ale dakujem pekne za poklonu 🙂 cenim si to.. 😉
Pisat 😀
@ouwecka 😊
3 roky vojtovky,neskor bobatha....a stale cvicime len nieco menej "bolestive" therasuit....ale stale verime boujeme a nevzdavame sa 🙂
s vďakou spomínam na centrum Harmony, p. Terezku Kuťkovú, neúnavnú a obetetavú rehabilitačnú SESTRU, v roku 1993 sa mi narodila Alicka s parezou brachiálneho plexu, dnes je krásná, úspešná študentka Univerzity Karlovej v Prahe, ďakujem p. Vojta, ďakujem p. Dvorský, ďakujem terezka
ženy, mamky, plačem ... od ľútosti aj obdivom, my toto našťastie neriešime a ja som za to pánu Bohu vďačná, vám ale prajem veľa trpezlivosti, úspechov a lásky!
toto bolo tak nadherne a pritom tak smutne... pri kazdom riadku som mala slzy v ociach... So starsim sme tiez cvicili vojtovku.. aach jaaj a potom sme sli na kontrolu a povedali ze co tu chceme ze ved mu nic netreba a ze vsetko robi skorej ako ma... lebo sme cvicili... Moj maly drobec tak bol maly a teraz je to osemrocny chalan 🙂
Misko cvici uz dvanasty rok. Sam sa naucil len otocit na bok.Zaciatky boli kruto bolestne,no dnes mu je to smiesne.Obcas zaplace z nepohody na brusku,lebo tam ma Peg a dat hlavku na celo je stale problem.Je to bojovnik.
Akoby si o nas pisala...fascinuje ma, ako sa v tom najde kazda mamina co to s dietatom zazila, tie pocity len tak nevymyslis, to je zivot, to je skusenost, to je vojtovka... a blahozelam! Tiez sme cakatelkami..
Aj my sme si s dcérkou odcvičili svoje, 10 mesiacov
Aj ja som so starším synom cvicila vojtovku. Mali sme len poskracovane svaly na krku a maličký neotacal hlavku na jednu stranu. Bolo to ťažké počúvať svoje vymodlene a vytúžené dieťa plakať. Manžel na to odmietal pozerať a stále na mňa kričal, že ho iba trápim a nech s tým prestanem. Neprestala som, vydržala som a môj drobec bol veľmi šikovný. Dnes je z neho 5-ročný chlapček a nemá žiadne zdravotne problémy. 😊 Mám aj druhého ročného syna a našťastie som nemusela s ním cvičiť. Druhý syn je ako za odmenu 😊
Och, keď som to citala, plakala som. Mam čerstvo narodene babatko a budem dúfať, veriť, ze všetko zle nas obide. Vám všetkým prajem vela zdravicka a co najmenej slz. Drzte sa!!!!
rozplakala si ma, a to sa vacsinou podari len mojmu synovi... drzim palce!
fúúú tak na toto človek nezabudne asi nikdy, my sme začali cvičiť Vojtovu metódu od 3 týždňa až do ukončeného 4.mesiaca každý druhý deň na rehabilitačnom odd. . Malá sa narodila s tým, že posledný mesiac bola v brušku zakliesnená v jednej polohe. Takže po narodení otáčala hlavičku len na jednu stranu. Mala skrátené svaly , a nechcela sa otáčať inde. Zo začiatku keď som videla, čo sestrička stvárala s tým mojim malým uzlíčkom, poviem Vám pravdu, doplakala som sa spolu s ňou. Po mesiaci som si na to už akosi zvykla a malo to skvelý priebeh. Maličká bola už pokojnejšia a ja som bola rada, že to zvládame už aj v pohodlí domu.Všetko sa upravilo do normálu a dnes má moja slečna už skoro 12 rokov, ale na to cvičenie sa zabudnúť nedá ani po takej dlhej dobe 🙂
Takže všetkým maminkám alebo ockom želám veľa trpezlivosti a málo slzičiek 🙂
Držte sa !
Veľký obdiv, maminky aj detičky!
Cvicila som s malou od jej 4.tyzdna do cca 8.mesiaca. Znadala som to velmi velmi zle. Stale som si vtlkala do hlavy ze to robim pre jej zdravie. Bola som statocna iba do momentu ked sa spustil jej neutichajuci plac a jej pohlad s vyrazom: "preco mi to robis?" Musela som s nou cvicit sama aby pri nas nikto nebol. Nikto sa na to nedokazal pozerat. Plakali sme obe. Pamatam si ako raz vtrhol moj otec do izby a odhodil ma od nej so slovami nech ju uz netrapim. Aj ked to chapal, nevydrzal to ked ju pocul plakat. Zial cvicenie neprinasalo az take ovocie ako sme ocakavali. Preto som po 8.mesiacoch zmenila reh.centrum, fyzioterapeutku. Presli sme na jej odporucanie na bobatha. A vtedy sa mala nakopla. Nestihali sme sledovat jej uspechy. Cvicit sme prestali v jej 14.mesiacoch ked nam bolo oznamene ze uz nemusime. Jeden z najkrajsich dni. Nedavno som nahodne nasla v notebooku video z cvicenia vojtovky s reh.sestrou. Nedokazala som ho ani dopozerat pre slzy ktore ma zaliali. Je to nastastie za nami ☺ Nech je co najmenej deticiek ktore musia cvicit.
@sheronka o bobathovi som tiez vela pocula,vraj je to porovnatelne co sa tyka efektivity a ovela menej trumatizujuce. Len je to malo rozsirene este v porovnani s vojtovou metodou
@nelinkabublinka Ano je to tak. Ja som o nom nevedela az kym som nenavstivila jednu fyzioter. Studovala tuto metodu v zahranici. Cvici aj vojtu aj bobatha takze vie co je kde viac ucinne. Je to individualne. Pravdou je ze na Slovensku je zalostne malo kvalifik.fyzioterapeutov ktore tuto metodu ovladaju. Snad sa to casom zmeni. Vojtovka malej urcite pomohla ale bol cas na zmenu kedze som videla stagnaciu
Pred kazdou jednou mamou ktora si tymto prechadza snimam imaginarny klobuk!ste úžasné!
Fuuu no plakala som dost, ked som to citala. Moj hrdina sa narodil v 36tt s hypotoniou a po nejakych 2 mesiacoch nam naordinovali cvicenie. Velmi tazke zaciatky, pretoze na jednej strane som sa snazila vsetko chapat, ako to pomaha a ze ozaj ho to neboli, iba ho obmedzujem, no na druhej strane mi islo srdce odtrhnut, ked som pocula ten plac a uvedomila si, ze akokolvek mu to v konecnom dosledku pomoze, teraz - prave teraz som to vlastne ja, kto mu tie slzy sposobuje. Chvile, ked som nasadila odhodlanie, nepoznanu vnutornu silu na zvladanie cvicenia, povzbudzovanie a napredovanie mojho zazraku najuzasnejsieho striedali tie, ked sa mi z jeho placu chvelo vsetko, kotulali slziska po tvari, uprostred cvicenia som ho zodvihla, tisla k sebe a snazila sa ho utisit, aj ked som revala s nim a uz sme nedocvicili. Spociatku som na to bola sama, lebo vo chvilach, ked sa z nasej izby zacal ozyvat plac najprv vsetci zazerali, krutili hlavou a utekali (vsak nikto nechce pocuvat plac anilen cudzieho dietata), no neskor sa to otocilo a pomahali pri cviceni a podpore aj babka, aj dedko, aj teta aj stryko, kedze manzelovi nejako nevychadzalo. Pomohla len rodina a viera. Kazda kontrolna navsteva na fro bola sprevadzana otazkami co teraz a ako bude dalej. Ale od prvej chvile, ked som moje drobuliatko mala v naruci, vedela som, ze je to bojovnik! A vdakabohu za uzasnu sestricku, ktora syncekovi pomahala, podporovala a povzbudzovala nas oboch a tiez lekarke, ktora chvalila ako dobre nam to spolu ide, lebo syncek krasne napreduje. Velmi nam tato podpora pomahala. Postupne sme si na kontroly chodili po odmeny vo forme pochval, aky je maly sikovny, vyrovnany, vnimavy, smejko komunikativny a dravy a ako krasne napreduje. Az prisla asi pred mesiacom jedna, ktora vsak bola uplne vynimocna - zhodnotili, ze nas syncek je presne tam, kde ma na svoje obdobie byt (ba dokonca trosku vpred) a ze cvicit uz nemusime. Woooooow, tak to bol neoposatelne uzasny pocit. Dokazali sme to! I ked cvicit uz nemusime, odporucili nam plavanie a celkom sa nam to paci 🙂
Vojtovka nam pomohla nielen vo vyvine, ale vytvorila medzi nami este nieco silnejsie, ukazala mi, ako dokazu tieto drobatka bojovat a aki velki a silni vlastne su. Kazdy jeden usmev, sibalske oci, radostne zvuky ci novy pokrok je pre nas kednou velkou oslavou plnou radosti.
Vsetkym maminkam a malym cvicencom velmi fandime, drzime palce a prajeme vela sil! ;)
my sme tiez cvicili od 4m...maly preferoval jednu stranu na spanie a malo dvihal hlavu pri konikoch, mal to definovane ako lahku deformitu kyvaca...cvicili sme dva mesiace..prvy mesiac sa to dalo, pokroky bolo vidno hned, ale necvicili sme 4x denne, len 3x, jednoducho som mu to nevedela napasovat do rezimu...po mesiaci nam pridali druhy cvik, ktory bol uz aj na mna moc..nie som z tych, co placu pri vojtovke, ani som neplakala, ale uz sme cvicili len 2x za den, niekedy len raz....jednoducho som sa nemohla pozerat na syna ktory sa zachadzal (maly zacal plakat, len co sme vosli do miestnosti na cvicenie, nevedel sa po cviceni utisit, myslim, ze nanho na fyzioterapeutka zle vplyvala)..aj fyzioterapeutka, inak strasna masochistka, si to vsimla, ze necvicime..myslela som, ze nam ani nenapise sprievodny list na kontrolu pre doktorku, nakoniec napisala, s tym, ze sa asi znovu vidime..to som bola ale rozhodnuta uz v cviceni nepokracovat..nastastie sa maly predviedol u doktorky v plnej parade, a povedala, ze nas tam uz nikdy nechce vidiet🙂... (zaujimave ale je, ze ked som chcela dany pokrok ukazat na kontrole u fyzioterapeutky, nikdy nechcel spolupracovat, preto si myslela, ze nenapreduje)...s odstupom casu si myslim, ze mu to pomohlo (aj ked ktovie, ako by to bolo, keby necvicil), teraz ma takmer desat mesiacov a uz mesiac beha popri nabytku...ale ked si na to spomeniem, je mi z toho zle...kto to nezazil, nepochopi, a to hovorim, nie som uplakana matka, co place aj pri ockovani...
cvicili sme vojtovku rok velmi nam pomohla ale s jednym nesuhlasim ze neboli... vsak skuste nech vam niekto tak fajne zatlaci body na tele mne tak zatlacila pani co s krpcom cvicila vojtovku okrem nas rodicov a poviem vam skoro som jej jednu svihla🙂 kazdopadne je to vyborna metoda a mamicky ockovia musia byt velmi silni a statocni🙂
Ani ja celkom neverím že nebolí, keby aj nie, vytvára u dieťaťa, o matke nehovoriac, silný emočný stres..a to tiež vplýva na psychiku, spanie atd. U ťažších prípadov asi nie je inej cesty ale dnes to dávajú cviciť preventívne, skoro každému kto sa vymyká tabulkám a je trochu spomalený, proste aj u lahsích prípadov. Človek to musí zažiť aby pochopil. A jedna vec a to si musíte uvedomiť, že vela matiek doma necvičí alebo max. 1x denne. Niežeby boli nezdopovedné, ale bud nestíhajú alebo to proste psychicky nezvládajú. Poznám takých veľa. Sama som zazila čo to je stíhať 2 deti, domácnosť a ešte cvičenie..a ešte po nevyspatých nociach. To už ako keby keby niekto týral aj mna. Ak si myslíte že doktori vždy správne určia diagnozu a vedia pomoct takymto malým detom tak ste bohužial na omyle. Preto dajú skoro každemu preventívne Vojtovku. A trápte sa..a ked necvicíte tak vas roznesieme na kopytách..co ked nevládzete, nespíte 1,5r, ledva žijete..to je jedno. A sú aj iné metody, nebolestivé, netraumatizujúce (napr. Denevy terapia) ale to naše zdrav. poistovne nehradia, a su aj štáty kde Vojtovku vôbec neuznávaju.
Cvičila so synom Patrikom Vojtovu metódu taktiež, kým nedosiahol zhruba 1 1/2 roka. Bol to skutočný boj , no stále to za to. teraz sme úplne v poriadku. Zo začiatku som to chcela veľa krát vzdať, plakala som aj ja aj Paťko. Ale je to úspešne za nami a som vďačná a veľmi spokojná, že som s tým nesekla, že sme to vydržali ja aj malinký. Dnes je z neho neposedné a takmer zdravé dieťa 🙂
ahojte, potvrdzujem, že Vojtovka nebolí. Ja som to cvičila ako 12-13 ročná v Dunajskej Lužnej s pani Emmou. Bola som čiastočne pokusným králikom, liečili ma kvôli skolioze. Pomohla mi, ale navrátiť skoliozu uplne sa nedalo..o pár stupňov sa mi zlepšilo pokryvenie chrbtice, čo je lepšie, ako operácia. To celé cvičenie je hlavne o tom, že človek má nanútenú určitú pózu a musí sa namáhať a tak zapájať najslabšie svaly. Casto sa mi triasli svaly, a vždy som sa spotila, keby som behala 3km. Svoje dieťa som tiež cvičila na Vojtovku 7 mesiacov, na posilnenie a správny vývin svalov. Mala slabé brušné svaly...teraz je OK, behá, robí nám radosť. Chcela som vlastne pridať kommentár, aby som takto podporila rodičov a starých rodičov, aby vytrvali v cvičeniach. Majte sa pekne.
Dakujem vam velmi krasne za reakcie.A chcela by som vas vyzvat,ak by ste si nasli cas,aby ste ich pridali aj do wiki.Clanok o par tyzdnov upadne do zabudnutia ale vo wiki sa k vasim skusenostiam lahko dostane kazdy,kto bude hladat odpovede.
@nelinkabublinka ako sa to tam prosim Ta pridava?..dakujem..
@greenfrog Stačí kliknúť na odkaz v článku, alebo aj sem: https://www.modrykonik.sk/vojtova-metoda/ a na úplnom konci stránky máš možnosť, pridať vlastnú skúsenosť. A ja ďakujem 🙂
Tak tento clanok ma rozplakal. Rok a 9 mesiacov, kazdy tyzden na rehablitacnom stole, 3x do dna doma. Mam pocit, ze toto obdobie rehabilitacii moje podvedomie zatlacilo niekde do uzadia, akoby nebolo. Tazko sa na to spomina, ziadna podpora od rodiny. Aj manzel to vzdal po 5 mesiacoch a len "hucal", aby sme to vzdali, ze ved aj tak bez efektu. Mylil sa. Drobec ma 3 roky, uklon hlavy minimalny a je neskutocne pruzny, pevny, slachovity. Chyta sa na vsetky sporty, neobsedi. Malo to vyznam. Drzim palce vsetkym mamickam!
Pisem skor pre tych, ktori maju deti s lahkou svalovou hypotoniou alebo nespravnym sklonom hlavicky (nepisem pre tych, ktory maju nejake tazsie postihnutia, lebo to neviem posudit zo svojej skusenosti). Ja mam synceka, ktory mal nespravny uklon hlavicky aj slabsiu svalovu hypotoniu a poslala nas na rehabku, ale ked mi mamka doma ukazala video, ze co je vojtovka, odmietla som a ani som nesla na vysetrenie. Cvicila som s nim akosi intuitivne, mozno aj podobne vojtovke (ale to uz neviem presne), lenze rozdiel bol vtom (kedze som pouzivala intuiciu) ze drobec rad spolupracoval, pouzivala som hracky, ked som chcela pohyb hlavy motivovat nejakym smerom a akurat som potom este jemne potlacila rukou (co sa nespravneho uklonu hlavycky tyka, ide aj o skratene slachy, svaly na jednej strane, ktore treba postupne jemne natahovat, aj masirovanim, nie len cvicenim). Vzdy som cvicila kazdy pohyb len do momentu znervoznenia a nie plakania a len kym ho to bavilo. Radsej cvicit menej a castejsie, nez dlhsie a s placom. Uklon hlavicky, aj otacanie a pouzivanie svalov sa dalo bez problemov doporiadku. Drobec je zdravy, vesely, uvolneny, pohyblivy. Co sa tyka celkovej lahkej hypotonie, neriesila som to, naco .. zacal sa neskor plazit, aj sediet, ale no a co. Kazdy ma svoj cas, nemala som potrebu ho trapit a aj tak to dobehol. Vsetko toto je u deti vacsinou fyziologicke a casto z toho vyrastu aj sami, aj co sa uklonu hlavicky tyka. Treba im len doprait cas, verit a nestresovat zbytocne. Mam aj viacere kamaratky, ktore pockali a deti boli uplne v poriadku. S rozhodnutim cvicit Vojtovku sa naozaj netreba uponahlat! .. A tiez mam kamaratku, ktora robi dulu a ma za sebou rozne kurzy a povedala mi, ze Vojtovka sa ma spravne cvicit tak ze deti neplacu. Moja mamka s mojim bratom, ked bol babatko tiez mala cvicit vojtovku kvoli hlupej diagnoze lekarky, skusila to raz abo dvakrat a vykaslala sa na to nastastie, lebo brat sice zacal sediet neskor ale kratko na to zacal vpohode chodit a dnes je z neho dospely uplne zdravy muz bez psychickej traumy z detstva. Tolko moj nazor k tomu. Mozno az prilis dlhy, ale akosi mi to nedalo, prislo mi dolezite podelit sa o skusenosti a mozno tak zachranit par deti pred niekedy zbytocnou vojtovkou.
Ahojte, aj ja s mojou dcérou sme si to zažili, vďaka ťažkému pôrodu a "šikovnému" dr. má malá poškodený sval na pravej ruke, pol roka po pôrode s ňou vôbec nepohla, tiež som denne 4x prekonávala samu seba a bojovala s plačom, nielen mojim, ale teraz ďakujem bohu, že mi dal tú silu a že som to nevzdala, odmenou mi bolo, keď naša malá prvý krát zdvihla ručičku, na ten moment nezabudnem, myslela som, že sa mi to len zdá, ten pocit stojí za to, takže baby určite to nevzdávajte. Teraz máme 3 roky, dcéra má síce poškodený sval, takže na 100% to nebude nikdy, ale kto nevie, nespozná, vďaka za Vojtovku.....
Velmi pekny clanok!my sme tiez s dcerou cvicili vojtovku.skoro 8 mesiacov - od narodenia.Musim potvrdit (ako aj pri inych veciach)...deti vsetko zvladaju omnoho lepsie ako my dospeli.Deti vycitia pocity rodicov a preto treba byt silni🙂 ako to beru rodicia, tak to budu brat aj deti. My musime byt oporou detom a urcite sa nam to vrati v podobe lasky od nich🙂
@nelinkabublinka neskutočne pekne, pútavo a zaujímavo píšeš...už som prečítala asi tretí článok Tvoj a nevychádzam z úžasu...vďaka tým článkom začínam viac uvažovať nad rôznymi vecami... a tak VĎAKA
@mishkahaska ja dakujem
@nelinkabublinka pises velmi putavo.Super citanie.
Pri tomto clanku som si veru aj poplakala.Tiez sme sa trapili z vojtovkou a ja som plakavala viac ako dcerka......Mam to v zivej pamati,aj ked od toho ,,teroru,, ubehli uz 3 roky.
aj my cvicime vojtovku,mame poporodne ochrnutie rucicky. Velmi som si pri tomto poplakala...
viem o com pises..tiez sme si presli vojtovou metodou...zo zaciatku to bolo pre mna tazke ale zatala som sa a vedela som ze to je len a len pre jej dobro...cim bola strasia tym horsie sa cvicilo :( ale tak na odporucania sme chodili aj na plavanie a to mala tiez svoj efekt..a kooonecne sme takmer po roku vyradeni :D
Ja keby som rok poctivo necvicila s dvijickami doteraz by nechodili som vojtovke vdacna.... A to sa nenaplakali len deti ale zo zaciatku aj ja
Mile zeny, moje deti su zdrave a cvicit sme nemuseli nic, ale pred vami klobuk dole. Naozaj sa sklanam pre vasim odhodlanim a silou. Nech su tie vase deticky zdrave a prajem vela, vela sil.
My sme cvicili 5 mesiacov kvoli hypertonusu a asymetrii. Som stastna, ze uz nemusime, syn ma 8m a neurolog povedal, ze uz je v poriadku...
@nelinkabublinka aj ja cvicim moj maly ma tazku poporodnu parezu plexus pravej rucky..maly nam hybal len palcami a ruzku mal ako z gumy...☹ vojtovku sme zacali cvicit ked mal maly 5 dni..strasne plakal ale nepolavujem...uz mame vysledok ze zdvyhne rucku ale este ju neohne v lakti ...tak dufam ze cvicenm sa to vsetko napravi
moj syn mal mierny tortikolis po narodeni. z vojty sme mali jeden cvik najprv. potom druhy, od samostatneho sedu a stvornozenia uz skor cvicenia v style dennych pohybovych aktivit a upravu pohybu. cvicili sme od 4teho tyzdna a spravili sme si z toho "osviezenie" prebalovania. Maly neplakal, akurat sa unavil. A nastartovanim brusnych svalov si dobre ulavil 😀 v polroku sa do cvicenia pridal vysyp ekzemu takze som ozaj obcas mala pocit ze zivot je iba kojit, prebalovat, natierat a cvicit. Po par tyzdnoch som pochytila co a ako skombinovat a vedela som si najstcas aj zajst na prechadzku ci kavu. Dnes ma maly skoro dva a pol roka, cvicenie davno nie je potrebne a ekzem sa drzi na slusnej urovni, takze vlastne kopa casu. Nebanujem cvicenie ani najmenej, naopak, som rada, ze som synovi umoznila zacat sediet, chodit a zit vyrovnane a ze sme predisli mnoho problemom, na ktore by s najvacsou pravdepodobnostou mal nabeh.
@domin85 ahoj,dakujem ti za tvoju skuenost.mohla by som ju pridat aj do wiki?
@nelinkabublinka ahoj, kludne mozes 😉
Ja mám čo sa týka "Vojtovky" dilemu. Cvičila som ju s malou asi 5 mesiacov, nakoniec ona sama dala "výpoveď" - po cvičení rehabilitačnou sestrou sa úplne prepla - nedokázala som jej zohnúť nožičky do želaného stavu. Potom nám túto metódu zrušili. Dlho som rozmýšľala, ako by sa vyvíjala, kebyže necvičíme. U nás to nemalo až taký efekt - povedala by som, že sa viac rozbehla, keď sme začali alternatívne cvičenie. Ale úplne necvičiť by som sa bála - možno keby na Slovensku bolo viac dostupných možností - napr. viac cvičiteľov bobatha alebo iných alternatívnych cvikov. Vojtovka podľa mňa nie je pre všetkých a sú aj iné spôsoby, ako pomôcť detičkám v správnom vývoji. Ale ani ju úplne nezatracujem.
@miska2015 mohla by som pridat tvoju skusenost aj do wiki? Dakujem
Začni písať komentár...
Presne viem, o com pises... Aj ja som s dcerkou cvicila Vojtovku... Sara ma Downov syndrom, takze sme sa namakali... Tiez nas to stalo vela slz, trpezlivosti a pravidelnosti... Ale fakt je to ucinne... Oslavovali sme, ked sa prvykrat sama prevratila, ked si sadla, ked zacala stvornozkovat... A uplne naj bolo, ked sa ako 18-mesacna pustila sama chodit 🙂 A ked nas vyradili z rehabilitacneho programu, tiez som bola hrda: na Saru a pravdaze aj na mna, ze som to vydrzala 🙂