Pôrod pred 60 rokmi

Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

„Lekár mi pichol nejakú injekciu aby to urýchlil a nastrihol ma. Sestrička mi kázala zatvoriť všetky otvory od krku hore, a otvoriť od krku dole. Hlavu som mala tlačiť k bruchu aby som si chránila štítnu žľazu,“ popisuje čo sa dialo na sále.

Keď sa jej pýtam na chvíle po pôrode a popisujem dnešné trendy, ako bonding, prisatie, len krúti hlavou a smeje sa. „Čo si malá? Hneď ju vzali, takú krvavú dali pod točku, opatrili ju, obliekli, dali do vozíka. O deti sa starali sestričky. Nosili nám ich na kŕmenie. Len tá moja nechcela ani za svet piť. Ja som mala až hrče mlieka pod pazuchami, strašne to bolelo. A suseda na izbe zase nemala žiadne. To jej malé tak plakalo, na celú nemocnicu. A tak sestričke hovorím, reku, dajte mi aj tú malú, nech sa naje, hladná je. Vtedy neboli také mlieka prachové, aké máte dnes. Keď nemala matka mlieka, dávalo sa kravské riedené ryžovým odvarom. Tak som tú malú nakŕmila, spala aj niekoľko hodín. Dodnes keď sa stretneme, tak na mňa kričí - moja druhá mama,“ s hrdosťou spomína.

Čerstvú mamičku z pôrodnice priviezla domov sanitka. „Prvé dni chodila na kontrolu a na výpomoc pôrodná baba. Chodila dvakrát denne a učila ma, ako dieťa okúpať, ako sa oň postarať. Každá mala pridelené svoje rajóny v meste, v ktorých mala na starosti mamičky. Platil ju štát, no vždy sme jej nachystali pohostenie a aj nejaký proviant domov,“ s hrdosťou spomína na ich pohostinnosť.

S myšlienkami na albumy tu na Koníku Naše hábky, Šatníčkovo či Čo nosíme (so všetkou úctou k majiteľkám) som sa jej spýtala na výbavičku pre dieťa. „Jááj, aká výbavička?! Vtedy sme toho nemali veľa. Kupovalo sa na takzvaný prídelový lístok na body, ktoré mi dal lekár. Mala som zopár košieľok, dupačky či osušku. Ak som mala šťastie, mohla som si vybrať ružové alebo modré lemovanie. Kočík sme kúpili z druhej ruky. Ale zato buginu už sme mali novú,“ chváli sa hrdo. „Ja som však mala šťastie, v 1953 bola zmena meny. Určitú sumu peňazí zamenila banka v pomere 5:1, ak si mala však peňazí viac, tak zamenili až v pomere 50:1. A strýco Kabát mal peňazí, že ich mohol vidlami obracať, vedel, že mu také množstvo zamenia len v horšom kurze. A tak mi dal toľko peňazí, koľko sa do tašky zmestilo. Zamenila som na seba, muža a aj bábätko v pomere 5:1 a ujco chcel len toľko, koľko by dali jemu, v pomere 50:1. Zvyšok nám nechal. Kúpila som si zo dve plachty do postieľky a aj perinku do kočíka. Toľko radosti som mala. Nie každý majetný mal také dobré srdce,“ spomína na šťastnú príhodu a odbočuje od témy.

Je to zvláštny pocit, rozprávať sa so svojou babkou ako žena so ženou. S človekom, pre ktorého budem azda až do smrti jeho malým dievčatkom, preberať dospelácke témy. No, asi som už dospela. A som vďačná, že ešte mám ku komu ucho natŕčať, keď má potrebu sa vyrozprávať. V rokoch a vráskach býva často schovaná múdrosť, rady prežitých krívd a osudových príbehov a nadhľad človeka, čo už ťahá za kratší koniec.

Toto je príbeh pôrodu, ktorý sa uskutočnil pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Niektoré veci sa nezmenili, bohužiaľ, a niektoré áno, vďakabohu. Aký bol ten váš pôrod? Podeľte sa s vašou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem).

#porod