Keď má mama "separačnú úzkosť"
Ani nedýcham. Zreničky mi kmitajú zo strany na stranu, akoby sa v tej tme dalo niečo vidieť. Zdá sa mi, že niečo počujem. Nejaký pukot, pravidelné ťukanie niekde v diaľke. Hodiny, sú to len hodiny, odľahlo mi. Ležím zakrytá v posteli a bojím sa pohnúť, obyčajné zavŕzganie postele znie v noci horšie ako odstrel starej budovy. Nie som si istá, ale šuchnutie v diaľke bol tuším pohyb. Počujem to opäť. K šuchotaniu látky sa pridáva prerývaný zvuk hlasného dychu. Tŕpnem, či nezačujem kroky. Hororová noc.
Ak čakáte detektívku a že na mňa niekto vybehne z nožom, tak sa mýlite. Je to len prvá noc, kedy moje malé dievčatko spí samo v posteli vo svojej izbe. A tak sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. Keď sme jej kupovali „veľkáčsku“ posteľ pred pár mesiacmi, premýšľali sme, ako jej prechod z našej spálne do jej izby čo najviac uľahčiť.
Najskôr sa na nej len tak mojkali, pozerali rozprávky a čítali knižky. Uspávali bábiky, koníkov, kačičky, žaby a všetky plyšové zvery, ktoré rodina aj napriek môjmu zákazu s obľubou nakupuje. Poslednou fázou prípravy bol poobedný spánok, ktorú sme tiež zvládli na jednotku. Všetko šlo na naše prekvapenie super.
Každý večer som sa jej pýtala, kam chce ísť spinkať, či do jej izbičky za macíkom alebo ku maminke do detskej postieľky. Na rutinnú večernú otázku z našej strany zaznela vždy rutinná odpoveď zo strany dcérky - "babackať mamičkou". Až raz... Babackať mackom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. A tak som ju z hrčou v krku uložila do jej izbičky. Pod posteľ naukladala matrace z pohovky, keby náhodou capla, nech sa nedorazí. Za 15 minút sa priplížila ako duch, objala ma a hovorí: "Za mamičkou". Takto skončil každý jej pokus o spánok osamote a bolo ich viac.
Teraz je niečo po polnoci a ja sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. A to už od 19:30. Z hodiniek vyberám baterku, lebo ich tikot mi „ruší príjem“ a vzbudzuje vo mne falošné poplachy. Okolo jednej ešte stále nespím. A z pestúnky sa ozýva plač a volanie mama, mamička. Zoskakujem z postele a utekám za ňou takou rýchlosťou, že by som tromfla aj tým Keňanov z Košického maratónu mieru. Beriem si ju do náruče a unášam k sebe do spálne.
Viem, že by stačilo pohladkanie, pobozkanie a bolo by dobre. Viem, že by sa to zopakovalo možno 5-krát za noc a na ďalšiu už len 4-krát a tak ďalej, až by kým by to "mama, mamička" nezaznelo. Ale rovnako viem, že na to nie som pripravená. Ja, nie dcérka.
Koľko rán ešte bude takých, že ma zobudí jej smiech, bľabotanie, tlieskanie či spievanie? Nechcem byť fanatická matka, ktorá bude spávať so svojim dieťaťom do 15-ky, ale ani sa nechcem nikam ponáhľať. Vnútorný hlas, ktorý ma odhováral od jej vysťahovania do susednej izby, som zaháňala predstavou, ako sa ráno rozbehne za nami do postele, vlezie a budeme sa túliť a jašiť ako každé ráno. Uvedomila som si, že skákať ku mne do postele môže aj od troch rokov do desiatich, či odkedy to začína puberta u dnešnej mládeže. Ten čas s deťmi uteká neskutočne rýchlo a nič na svete netreba uponáhľať. Pretože žiaden z tých okamihov sa už nevráti späť. Vraví sa, že aj tie najmenšie okamihy majú moc pretrvávať v srdciach po celý život. A viem, že naše rána sú jedným z nich.
Ako ste zvládli osamostatnenie detí vy? Podeľte sa so svojou skúsenosťou!
Odporúčame
@yvanielka 😀 Každá sme iná a hlavne, každé dieťa je iné a má iné potreby 🙂 Naša napríklad síce spáva s nami v izbe, ale vo svojej postieľke. A nikdy sa moc nechcela uspávať. Jasné, že mala horšie dni, kedy sme uspávali dlho spolu, ale inak fungovala tak,že ju dám do postieľky a spinká sama. Keď som čítala, ako dieťatko nezaspí bez toho, že by držalo mamu za ruku, tak som si pripadala ako odľud, ktorý svoju dcéru naučil zaspávať samú 🙂
Preboha to uz ako mozte takto dramaticky prezivat a robit z komara somara. Moje dieta od 7mesiaca spi sama v detskej,nema problemy s tmou, samotou ani zaspavanim sama.. nikdy mi kvoli tomu neplakala , proste som len z uspavania a samotneho.spanku nerobila.halooo ale normalnu vec potrebnu.k.zivotu. mamicky sa velmi nudia fakt na tej materskej.
môj spáva od 6m. sám v izbe a my sme sa chtiac či nechtiac museli presťahovať na gauč do obývačky (máme 2izb.) lebo sme ho proste rušili...nedávno sme mu spravili postieľku bez zábrany a veľmi som tŕpla ako sa s ňou zžije ale až na počudovanie skvele, ešte ani raz nespadol, spinkať sa teší a sám uteká ľažkať si a čaká kedy ho zakryjem 🙂 som na neho pyšná 🙂 my sme nikdy nespávali so synom v posteli preto to neberiem vôbec nejako tragicky 🙂
Krasne napisane. Blahozelam vsetkym,komu deti spavaju bez problemov same. Uprimne. Vravim wou. Je to super,vyspite sa vsetci. Ja vas napr neodsudzujem. Neodsudzujte ani vy mamy ktore proste su len ine. Vela pokojnych a vyspatych noci vsetkym.
Kazde dieta je ine, presne ako pise autorka. Dcera s nami spavala do 6 rokov, syn ma 3 a tiez je s nami v posteli. Dcera bude mat 12, je z nej normalne, zdrave, sebavedome dieta a rada spomina na tie casy medzi nami rodicmi 🙂
Ja som starsieho stahovala do izbycky ked mal rok a pol, tiez to bol pre mna obrovsky stres, prezivala som to podobne ako ty, hnevala som sa na muza preco tak nahlas dycha, kazdu pol hodinku som bola pozriet ci spi. Jediny rozdiel bol v tom ze malemu sa v izbicke pacilo a hned na prvy krat prespal celu noc. Nakoniec som si uvedomila ze to bolo len o mne a kludne som ho mohla prestahovat skor. Ani s dojcenim nebol problem, ked sa nahodou zobudil prisiel za mnou do spalne a povedal mami mecko. Vela krat este ani nedosiel a uz som pocula tapkat nozicky tak som mu isla oproti. Je to zvlastne ze taky tichy zvuk dokaze prebudit aj z hlbokeho spanku, to sme proste my mamy.
Som rada ,ze nie som sama 😀😀taky istý scenár bol aj u nás ,nakoniec stále skončila u nás...teraz sa bojí,keď sa v noci zobudí,takže do detskej ani spinkať ísť nechce..tiež si myslím,že nám ešte tieto chvíľky budú chýbať,ja si ich užívam 😀😀😀
akoby o sebe som citala...ako sme zvladli, starsi syn spal u nas v posteli dlho uz si nepamatam ako ma uz 20 rokov je to citlivy mlady chlap..teraz zije v uahranici myslim ze mu to spanie neublizilo ani nam..mladsia dcerka ta sa uz nezmestila do postele k na tak spala vedla..ta je ina povaha...samostatn ajednotka ale napriklad z najmladsou nema taky vrucny vztah ako starsi syn...no a nas maznacik ma uz roky postel vo svojej izbicke eset nema lebo ju kupime az kd pride ten cas...a nedramatizujem len si uzivam
@olivienka28 nenudime sa zijem svoj statsny zivot neponahlame sa neurychlujeme veci ktore sa sami pominu...ale neodsudzujem nikoho ak ma opacny nazor..😀
najmladsi maznacik ma 4 r❤
@nelinkabublinka krásne poeticky napísané. Tvoje pocity sa mi zdajú úplne prirodzené a veľmi pekne napísaný článok. Vôbec ho nepovažujem za dramatický, a navyše sa mi veľmi páči, ako si hľadáte cestu s dcérkou, na ktorej sa cítite obe dobre. Osobne si myslím, že do každého medzníku v živote dieťaťa musia vyzreť aj rodičia. Niektorí skôr, iní neskôr, ako komu vyhovuje. Ja mám 14 mesačnú dcérku a milujem ako spinkáme spolu, jej vôňu a privynutie 🙂 Zatiaľ o oddelenom spaní neuvažujem, užívam si to, aj ja aj malá🙂
@jarhal veľmi sa mi páči tá tvoja veta "žijem svoj šťastný život, neponáhľame sa a neurychlujeme veci, ktoré sa sami pominú... ale neodsudzujem nikoho ak má opačný názor" plne sa s ňou stotožňujem.
Pekne napísané a hlavne môžem povedať, že ja som mala 15 rokov a keď môj oco bol na nočnej, veľakrát sme si s mamou pustili nejaký film, urobili pukance alebo tak a bolo to super. Môj manžel spomína na podobné chvíle 🙂 tým nechcem obhajovať ani jeden postoj (paci sa mi aj keď majú deti takúto samostatnosť 🙂 ) len som si na to spomenula pri vete ze koľko krát ťa ešte ráno zobudi jej smiech babo tanie a iné detské "budíčky" 😂
Moja Marínka má 2,5 roka a v izbičke spí od Nového roka, lebo vo februári malo prísť bábätko, tak aby ju nebudilo plačom, no aby si odchod do izbicky nespájala s príchodom bráška. Ona svoju izbičku miluje a nikdy jej nenapadlo večer ísť spať inde. Kým sa malý narodil, prespala tam celú noc. Po pôrode dosť plakal, tak ju niekedy zobudil aj cez dvere a chodila k nám do postele. Teraz už malý v noci neplače, no Marínka ešte 50:50 príde okolo tretej v noci a ja to milujem, už od večera sa na ňu teším. Môj mozog sa navyše naučil vyhodnocovať, na čo sa má zobudiť a na čo nie a tak sa zobudím na Samkove tiché zamrnkanie a nakojím ho skôr, než stihne zobudiť ostatných, ale na Marínkino hrkotanie dverami ani pritulenie sa nezobudim, nájdem ju vedľa seba pri ďalšom kojení 🙂 viem, že jedného dňa príde, a to bude naposledy, tak si to užívam 🙂
Začni písať komentár...
Keď to čítam cítim sa ako krkavcia matka, lebo moja dcérka spí V detskej izbe od 8.mesiacov, jediný tik ktorý ešte mám je ten že zapinam každu jednu noc monitor dychu. Prespi celú noc do ôsmej, ráno sa zobudí do ružova vyspata a ja s manželom tiež 🙂