Horúčka (nielen) sobotňajšej noci

Sedím na chodbe s hlavou zloženou v dlaniach opretých o kolená. Po lícach mi stekajú slzy a cez škáročku medzi stehnami kvapkajú na zem. Počujem, ako plače. Sledujem kľukaté cestičky, ktoré v priebehu rokov vyryli opätky do linolea. Snažím sa byť trpezlivá a dôverovať nášmu zdravotníctvu. Alebo staršej sestričke s popolníkmi na očiach, ktorá chce trafiť do detskej žily v tých macatých, bucľatých ručičkách 9-mesačného bábätka.

Idem tam opäť, chcem byť pri nej. Otáčajú ma medzi dverami. Na sekundu sa nám stretli pohľady. V tej chvíli som si istá, že mi nikdy neodpustí, že som ju tam nechala samú. Chcela som ju hladkať po jej orosenom čielku, chcela som jej šepkať, že to už nebude dlho trvať, nech len vydrží. Trvá to už pol hodiny. Zdvíham sa druhýkrát a tentoraz sa hrdím, že sa odbiť nenechám. Vraj by som im tam len zavadzala. Tak si nestavajte ošetrovne veľké ako podpriemerný zajačník. Dávajú mi ju do náručia. Prelepené rúčky v lakťových jamkách, prelepené hánky na rukách, no infúziu sa im nepodarilo napichnúť. Na čo tu potom sme?

Horúce leto

Bolo leto, teplomer ukazoval 37 stupňov v tieni. Závidela som kamarátke „jarných“ 32, ktoré mali práve na dovolenke v Turecku. Vychystali sme sa k sestre, tak ako každý deň v poslednej dobe, pripravené okupovať jej záhradný bazén. Kde inde by sa dalo prežiť to peklo? Bol august a leto sa ukázalo v plnej sile. Do tretej sme nevychádzali z domu, pozastierané žalúzie boli skôr placebo efekt, aby mal človek pocit, že proti tomu horku má ako bojovať. Starý tehlový dom odolával niekoľko dní a držal príjemnú klímu, no po tropických nociach, kedy teplota dosahovala 27 stupňov, by bol bezbranný aj protiatómový bunker niekoľko metrov pod zemou. Od rána sa mi zdala Bambuľka akási nesvoja. Myslela som, že sa jej hádam konečne prereže prvý zúbok, veď už bolo načase.

Vidina príjemného osvieženia v bazéne skrytom pred úpekom v korunách stromov, mi odohnala pochmúrne myšlienky. Dnes môžem povedať, že skôr zatlačila materinský tušák do úzadia. Po ceste mi malinká zaspala v kočíku, schovala som ju do tieňa statného smreku a chladného múru starej šopy. Keď sa prebudila a vzala som ju do náručia, poobzerala som sa opäť okolo seba aby som sa presvedčila, že bola skutočne v tieni. Jej telo horelo. Bolo to iné ako inokedy, keď chytíte čielko a cítite, že je teplé, tentokrát mala celé telo v ohni. Teplomer nameral 38,7. Čípok zabral po hodine a teplota začala klesať. Bolo štvrtkové poobedie a ešte som ani netušila, čo všetko nás čaká.

Horúčka neklesala

Po pár hodinách teplota začínala opäť stúpať. Pripisovala som to podvedome zúbkom, možno šiestej chorobe, o ktorej som sa dozvedela, že existuje iba z Koníka a v tom období ju mali tuším všetky deti v jej veku. Aj by to sedelo. Žiadne iné príznaky. Ani soplík, ani kašeľ, ani bolesti. V podstate, okrem vysokých teplôt jej nebolo nič. Povedala som si, že len kvôli teplote na pohotovosť nepôjdem, noc nejako prečkáme a ráno pôjdeme k lekárke.

Pediatrička ju vyšetrila, popočúvala, prehmatala a nakázala priniesť v pondelok moč. Noc zo štvrtka na piatok, bola ťažká, avšak vidina rannej návštevy pediatričky mi dodávala silu. No zato víkend, ten bol hotová nočná mora.

Nikto vás nepripraví na ten pocit bezmocnosti, keď neviete pomôcť vlastnému dieťaťu. Horúčka k večeru začala nekontrolovateľne stúpať. Podávať prípravky na zníženie teploty radia až od 38,5. Poslušne som počkala, no poslednýkrát. Kým čípok zaúčinkoval, teplota stúpla na 39,7. Zábaly nemohla zniesť. Chytila ju zimnica. Vzala som jej handrové telíčko unavené od toľkej horúčavy do náručia a spolu sme stáli pod sprchou a potichúčky som jej spievala do jej malého uška. Zaspinkala.

Ďakujem tomu človeku, čo vymyslel bezdotykové teplomery. Nevedela som si predstaviť, že by som jej mala zakaždým merať teplotu v zadočku. Každú štvrťhodinku som jej odpípla čielko, ako v obchodnom dome pri pokladni čiarový kód a ak sa držala pod 39, bola som rada a dovolila som si zdriemnuť. Nastavila som si budík o ďalšiu štvrť hodinku a ak sa stále držala horúčka na uzde, posunula som si ho na neskôr. Dlhšie intervaly som si nemohla dovoliť. Pretože keď začala teplota stúpať, išlo o minúty. Nekontrolovateľne rástla a bolo treba podať liek, urobiť zábal alebo ísť do sprchy. Po štyroch hodinách som striedala čípky so sirupom a aj tak, už tá posledná hodina bola utrpením, kedy sa teplotu nedarilo udržať na uzde.

Taký bol celý víkend. Noc a deň sa splývali dohromady. Išla som už len na autopilota. Vyskúšala som všetky možné recepty na zníženie horúčky. Strúhala zemiak, prikladala plátky citróna, túlila som si ju na nahé telo a dúfala, že absorbujem aspoň časť z toho rozhorúčenia. Stále som si v duchu hovorila, to bude isto tá šiesta choroba. Ešte jedna noc, potom sa vyhádže a bude dobre. Konečne sa vyspíme. Obe.

Nejako sme to zvládli. Samé. Manžel bol odcestovaný v zahraničí. Ďakujem Bohu, za sladkú nevedomosť, že som netušila o existencii nejakých febrilných kŕčov, pretože by som sa bola asi pototo od strachu. Horšie, ak by sa boli objavili. To už si radšej ani nechcem pripustiť.

Zápal obličky

Pondelkové ráno bolo pre mňa vykúpením. Utiekala som sa k lekárke, akoby mala zázračné ruky, čo liečia dotykom. Vyrážky sa neobjavili a moja teória o šiestej chorobe, ktorá mi pomáhala nezblázniť sa od strachu, sa pomaly začala rúcať. Moč sa mi podarilo odchytiť priamo do skúmavky a niesla som ho pediatričke s patričnou dôležitosťou, ako všeliek na každú chorobu sveta. Neviem, čo všetko jej ukázal ten papierik, ale podľa výrazu v jej očiach som mala pocit, že sa v tej skúmavke asi rozložil. Urobila CRP a predpísala antibiotiká. Vraj zápal močových ciest. Moč poslali ešte na kultivačnú analýzu do laboratórií. Verila som, že antibiotiká zaberú a konečne sa nám uľaví. Obom. Bambuľke od horúčok a mne od bolesti pri srdci, ktorú cíti každá mama, keď nedokáže pomôcť vlastnému dieťaťu. Úľava však neprichádzala a my sme pokračovali v nastolenom režime z predchádzajúcich dní. Letmé zdriemnutia popretkávané vlažnými sprchami a studenými zábalmi počas tropických nocí.

Môj ranný telefonát zastihol lekárku ešte len medzi dverami, popísala som jej našu ďalšiu noc a aj napriek tomu, že ešte nemala v rukách výsledky z laboratórií, mali sme sa dostaviť pre návrh na hospitalizáciu. Horúce noci, k tomu vysoké teploty a Bambuľkino odmietanie tekutín by mohli dopadnúť zle. Potrebovala dostať infúzie. A tak sme skončili na príjme v nemocnici so zápalom obličky.

Sedím na chodbe s hlavou zloženou v dlaniach opretých o kolená. Po lícach mi stekajú slzy a cez škáročku medzi stehnami kvapkajú na zem. Počujem ako plače. Sledujem kľukaté cestičky, ktoré v priebehu rokov vyryli opätkami do linolea. Snažím sa byť trpezlivá a dôverovať nášmu zdravotníctvu. Alebo staršej sestričke, s popolníkmi na očiach, ktorá sa chce trafiť do detskej žily v tých macatých, bucľatých ručičkách 9-mesačného bábätka. Infúziu sa im nepodarilo napichnúť. Na čo tu potom sme? Zvýšili jej dávku antibiotík a nakázali prijímať väčšie množstvo tekutín.

Malej som to jednoducho vysvetlila, vzala fľašku a vypila ju do dna. Po pár minútach si vypýtala ešte jednu. Prd makový, kecám. Tak ako kecal nemocničný personál. Ako mám 9-mesačnému decku vysvetliť, že má zvýšiť príjem tekutín? Čo si myslia, že som to doma neskúšala? Snaha v štýle pokus – omyl nevychádzala. Za 5 dní horúčok a bezsenných nocí sme vyskúšali naozaj všetko - lyžičku, striekačku, čaj, džús, vodu. Všetky možné chute a všetky možné spôsoby podania. Ale poviem vám, nechala sa nakoniec predsa ukecať. Chytila sa na glukopur, tú sladkú žbrdnu, ktorú dávajú novorodencom, keď plačú počas vizity - tej jedinej pol hodinky z dňa, kedy nemáte dieťa pri sebe. Asi jej tá chuť bola povedomá. Veď o poschodie vyššie, pred trištvrte rokom, sa jej určite dačo napila.

Keď antibiotiká zabrali, teploty klesli a kultivácia ukázala, že baktérie E.coli, ktoré to všetko spôsobili pomaly hynú, pustili nás do domácej liečby v opatere pediatra a detského nefrológa. K nemu chodíme dodnes. Tieň tohto ochorenia si nosíme stále so sebou. Museli sme zabudnúť na kúpanie, nesmie plávať v bazénoch, keď tak, len v mori, pri každom ochorení sprevádzanom horúčkou musíme priniesť moč na rozbor.

Žiadne príznaky, len horúčka

Zápal obličky je pliaga, ktorá môže na detskom tele zanechať katastrofálne následky. Ak sa nasadí liečba neskoro, môže spôsobiť zmeny na tkanive obličiek, ktoré sa hojí tým, že vznikajú jazvy. Tie môžu mať za následok napríklad aj zvýšený krvný tlak, ale aj zlyhanie obličky a zápis vášho dieťaťa do čakacej listiny na transplantáciu. U malých detí je zápal obličiek asymptomatické ochorenie, bez akýchkoľvek príznakov, žiadne „rezáky“ pri močení, v podstate sa vyskytne len horúčka. Preto nikdy nezaváhajte a pri horúčkovom ochorení bez iných symptómov trvajte na vyšetrení moču.

Prekonali ste aj vy toto ochorenie, aké príznaky sa u vás objavili? Aký malo priebeh? Ako ste sa s ním popasovali? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem).

#zapal_obliciek #zdravie