Ako Anna o zdravý rozum prišla II

"K lekárovi som šla som tam s tým, že konečne im niekto povie, že nie som blázon a začnú ma brať vážne. Muž ma čakal na chodbe. Lekárovi som porozprávala všetko. S horlivosťou a zúfalstvom. Iba počúval. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že tam budem musieť zostať, že ma budú musieť liečiť. Nechápavo som pozerala a vravím mu, to mi chcete povedať, že som blázon, že mám paranoju, či čo? S úsmevom na tvári mi vraví, že ste prvý pacient za 30 rokov mojej praxe, ktorý si sám určil diagnózu. A tak som sa dostala na psychiatriu.“

Zo začiatku liečby si toho veľa nepamätá. Hospitalizovaná bolo niekoľko mesiacov. Začiatky boli veľmi ťažké. Anna má slzy v očiach, keď mi popisuje ten pocit bezmocnosti.

Len leží na nemocničnej posteli. Cez nezastreté žalúzie na oknách presvitá na pásiky rozrezaná slnečná žiara. Plytko a zrýchlene dýcha. Zdá sa jej, že počuje kroky na chodbe. Nebola si istá. No zaručene niekto hovorí pod balkónom. Našli ju. Vedia, že tu leží. Síce tvrdili, že ju sem zatvorili iba kvôli chorobe, je si istá, že ju chceli v skutočnosti chrániť. Pred nimi. Sú neskutočne zohraní, dokážu sa maskovať, posily majú vo všetkých kruhoch a ovládajú viaceré cudzie jazyky.

        Cíti, že teraz ide o život. Silné lieky, ktorými ju dopujú jej však zabraňujú v pohybe. Je omámená, nedokáže poriadne myslieť. Ich účinok hodinami trošku zoslabol, no každú chvíľu sa otvoria dvere a dostane ranný prídel. Asi už prenikli aj na oddelenie. Nikde nie je v bezpečí. Cíti beznádej, samotu strach. Je sama proti všetkým. Nik jej nepomôže. So samotou v duši, horkosťou sklamania v srdci, čaká na najhoršie.         

        Dostáva ďalšie lieky. Musí otvoriť ústa, či ich skutočne prehltla. To znamená, že má len pár minút, kým prestane ovládať svoje telo. Z postele ako pre kojencov, z ktorej sa bez pomoci ošetrovateľa nedostane, bráni je v tom kovová sieť, schádza a ide sa poumývať, na toaletu, osprchovať. Po zaúčinkovaní liekov by nič z toho nedokázala. A takto to bolo prvé mesiace.

„Spočiatku som ležala medzi ťažkými stavmi. Sprísnený režim. Z postele som sa dostala len keď ma vypustili. Nikto sa tam s vami nemazná. Všade bolo veľa mužov, samý ošetrovateľ, žien pomenej. Ťažké prípady si vyžadovali tvrdé zásahy. Niekedy mi to pripomínalo skôr zásah kukláčov, ako pomoc chorému človeku. Milý tam nebol nikto. Veľa kriku. Spomínam si, ako som šla na obed. Pod vplyvom liekov som ledva vnímala svet. Nevedela som poriadne ani kam mám ísť. Našla som tácky a blúdila po jedálni. Ošetrovatelia len po mne kričali. Keď mi chcel jeden pacient pomôcť, nedovolili mu to. Vtedy mi bolo hrozne. Neviem prečo, no tento zážitok vo mne veľmi silno rezonuje.“

Bežným prístupom pri liečbe paranoidnej schizofrénie je aj spánková liečba alebo tzv. elektrošoky. Anna sa im vyhla. Ani sama netuší akým zázrakom. „Veľmi som sa ich bála a stále som dookola svojho lekára prosila aby mi to nerobili. Zjednodušene povedané, ide o umelé vyvolanie epileptického záchvatu elektrickým prúdom. Pacienta uvedú do anestézy, podajú lieky na uvoľnenie svalov. Epileptický záchvat teda nie je sprevádzaný kŕčmi, ako ten skutočný. V podstate sa deje len na mozgovej úrovni. Pacient vďaka tomu zabúda práve na tie bludy, ktoré sa mu zjavovali. V mojom prípade by som zabudla, že proti mne povstalo celé Chorvátsko.“

Anna sa po istom čase dostala na ľahšie oddelenie, kde bol pokojnejší režim. Mohli ísť na balkón. Neskôr na vychádzku do parku, po istom čase dokonca aj na priepustku. Spočiatku len mimo areálu cez deň, neskôr na celý víkend. Všetko si žiadalo čas.

„Mňa to z nemocnice ani príliš neťahalo. Bála som sa toho, čo je vonku. Veľa ľudí, podnetov. Bála som sa, že sa vrátia. Áno, stále som bojovala s tým, že sa to všetko stalo. Pripúšťala som, že som možno chorá, ale stále som verila, že aspoň dačo z toho bola pravda. Jednoducho tomu ťažko uveríte, že to bol blud. Pretože pre toho, čo to zažíva je to skutočné. Je to realita,“ snaží sa mi popísať, ako sa človek cíti na jej mieste. Myslím si, že chápem. Akoby vám teraz niekto tvrdil, že nie je pravda, že čítate tento článok a je to len vo vašej hlave.

Po viac ako štyroch mesiacoch nastal deň, kedy mala Anna prekročiť brány nemocnice. Neskutočne sa bála. Aká bude realita, ako bude fungovať. Prvé dni opäť počula, ako ju robotníci na lešení ich bytovky ohovárajú, že jej muž je super chlap a ona je tá bláznivá. Opäť dostala silnejšie lieky, no zvládla to doma, bez nemocničných múrov.

Dôvod hospitalizácie sa jej podarilo pred svojich okolím tajiť. Zasvätených bolo skutočne iba pár ľudí z najbližšej rodiny, jej šéfka a kolegyňa. Obe zároveň veľmi blízke priateľky.

Do spoločnosti ako takej sa začleňuje stále, aj keď je od ich prvej rodinnej dovolenky niekoľko rokov.

„Zostala som taký vlk samotár. Kedysi som bola spoločenská. Išla som do kina, divadla, na večeru či kávu s kamoškami. Nie síce často, ale šla. Teraz sa obklopujem len svojou rodinou. Davy ľudí mi nerobia dobre. Necítim sa vo svojej koži. A možno sa aj trošku bojím, aby sa niečo nezopakovalo. Začiatky v práci boli ťažké, po užití liekov som pol hoďku zostala pribrzdená, niekedy som chytala kŕče do nôh. Chvalabohu som mala oporu v šéfke a kolegyni. Oni ma kryli a podržali ma."

Anna bude až do smrti brať lieky. Ich dávky lekár postupne upravoval. Už samozrejme nie sú natoľko silné a dokáže fungovať aj v práci úplne normálne, bez toho, aby si to niekto všimol. „Doma si síce musím hodiť vždy krátkeho šlofíka, predsa lieky na hlavu sú vždy čiastočne oblbováky, ale už mám svoj režim, na ktorý si zvykla aj rodina. Môjmu manželovi budem vždy vďačná za to, čo všetko pre mňa urobil. Viete si predstaviť, niekoľko mesiacov navštevovať denno-denne niekoho v nemocnici? Prišiel každý boží deň. A to musel za mnou ísť cca 30 km v tých najväčších poobedných zápach po práci a večer unavený 30 km späť. Bol mi oporou. Navždy mu budem za to vďačná.“

Toto je príbeh Anny. Skrátený ako to len šlo. Aj tak nedokáže zachytiť to, čim všetkým si ona a jej rodina musela prejsť - peklom. Možno ju poznáte. Možno je to vášho známeho známa. A ani o tom neviete. Žije normálny život. Žije ho vďaka tomu, že jej okolie bolo ochotné spolupracovať a udržalo jej tajomstvo. Pretože, bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, kde sú psychiatrické ochorenia vnímané s pohŕdaním, s odporom a so strachom. Aj mozog je len súčasť ľudského tela. A ako vám môže odísť bedrový kĺb, môže aj „zdravý rozum“. A tak, prosím, nesúďme, aby sme neboli súdení.        

(Prvú časť článku si môžete prečítať tu.)