Ako Anna o zdravý rozum prišla

Anna sa z môjho života vytratila dávnejšie. Poznáte to, keď vás vietor zaveje na iné svetové strany. Nájdete si partnerov, založíte rodiny. Teda ja, ona tú svoju už mala. Boli sme si blízke, no nie natoľko, aby sme zostali v úzkom kontakte, aj napriek „časopriestorovým“ prekážkam. Po rokoch sme sa stretli. Leto je už raz také, spája aj rozdelené chodníčky. Slovo dalo slovo. A vznikol tento rozhovor, alebo skôr pokec dvoch starých známych.

Dlho som premýšľala, ako dať všetkým mojim poznámkam hlavu a pätu. Podať všetko tak, aby som zachytila, čo chcela Anna povedať a neprekrútila na to, čo chcú ľudia počuť. Som jej veľmi vďačná, za odvahu, pretože aj keď chce zostať v anonymite (Anna nie je jej skutočné meno), tak sa môže stať, že niekto jej príbeh spozná.

Po tom, ako sme sa rozlúčili, som iba tak sedela. Bola som vydesená z toho, čo všetko sa môže stať s ľudským telom. Že sa jednoducho niečo „pokazí“ a prestane fungovať. Anna má paranoidnú schizofréniu. Aj mozog je len súčasťou ľudského tela. Kamarátovi odišlo koleno a musel podstúpiť operáciu. Anne odišiel zdravý rozum a musela podstúpiť liečbu.

„Ja som bola vždy veľmi vzťahovačná povaha. Už od detstva. Stačilo, že sa na mňa niekto vyložene neusmieval, už som mala pocit, že proti mne niečo má. Rovnako som potrebovala byť stále chválená, ubezpečovaná, že to čo robím, robím dobre. Pochvala či poďakovanie bolo pre mňa hnacím motorom. Keď to zhrniem, okolie veľmi zasahovalo do môjho sveta, môjho života, zmýšľania. Príliš mi záležalo na názoroch druhých, čo si o mne pomyslia susedia, kolegovia, spolužiaci a podobne. Nenazvala by som sa pokrytcom, skôr takým senzibilom. Vďaka mojej precitlivelosti som chcela byť strašne so všetkými zadobre, so všetkými si rozumieť a každému sa zapáčiť. Myslím si, že aj moje povahové črty samotné boli predispozíciou pre to, čo u mňa vypuklo.“

Anna bola obyčajná mama. Mama dvoch detí, chlapčeka a dcérky. Bežný rodinný stereotyp, ktorý by možno niekto nazval nudou, ona nazývala darom z nebies. Rodina, psík, práca a relax na záhradke, na tom malom štvorci zeme, ktorý si prenajímali na konci ich mesta.

"Dnes, keď spätne premýšľam, prvé príznaky u mňa prepukli, keď sa k nám nasťahovali noví susedia. Mladí neprispôsobiví ožrani, ktorí robili bordel od raná do večera. Nemohli sme spávať, žiť, premýšľať. Bolo to strašné. Volali sme na nich policajtov, všetko zbytočne. Klopal u nich manžel, zbytočne. Raz si ma jeden z nich odchytil pri výťahu. Postavil sa tesne pred moju tvár a povedal mi, ty máš dve deti, však? Nič viac a nič menej a dišiel. Premkol ma strašný strach. Vtedy som mala pravdepodobne prvý „záchvat“. To viem až dnes, s odstupom rokov, po tom všetkom, čo už o mojej chorobe viem. Prešiel necelý rok, kým nových susedov nevysťahovali ako neplatičov.“

Anna nemohla spávať. Nielen pre objektívny hluk, ktorý rušil aj ostatných členov domácnosti. Stále mala pocit, že počuje ako plánujú pomstu, že si ich podajú, keďže sa sťažovali, kde sa dalo. „Neraz som sa zatvorila do špajze a s hrnčekom počúvala o čom sa rozprávajú. Jeden z nich vravel po maďarsky a ja som dokázala volať svojej sesternici, ktorá po maďarsky rozumie, čítať jej zapísané slová a skladať si v hlave svoj vlastný trihler.“

Takto to trvalo mesiace. Niekedy bolo lepšie, niekedy horšie. V noci dobre nespávala, zaspala len vďaka liekom, ktoré si zohnala po známosti. Väčšinu jej spánku tvorili denné zdriemnutia pri zapnutom televízore, vďaka ktorému nepočula susedov rozprávať sa a kuť plány. „Našťastie ich vysťahovali a mne sa polepšilo. No celkovo som zostala viac depresívna, trpela som nespavosťou. Nebolo to už také akútne, no skôr dlhodobé.“

Po dvoch rokoch od odsťahovania sa "drahých" susedov, sa vybrali s rodinkou na dovolenku. Niečo sa podarilo našetriť a tak navštívili naše slovenské more v Chorvátsku. „Tam som zažila, čo je peklo na zemi. A moja rodina so mnou. Dodnes mám pred očami vydesené pohľady mojich detí. Zúfalstvo môjho muža,“ spomína Anna.

Začalo to nevinne. Mala pocit, že ich rodinu stále niekto sleduje, pozoruje, rieši. „Naše deti boli vždy hlučné, ale tak normálne. Žiadne scény. Jednoducho, jašiace sa deti na dovolenke, ktoré sa smejú, pištia. A ja som jeden večer počula, ako sa naša domáca sťažuje svojmu mužovi, že to sa nedá vydržať, že nás budú musieť vyhodiť.“ Annin muž jej samozrejme veril. Nemal dôvod nedôverovať svojej žene. A tak počúval jej sťažnosti. Averzia domorodcov voči ich rodine sa začala stupňovať. Už na nich poukazovali aj na pláži. Zreteľne počula, ako sa na vedľajšej deke vyhrážajú, že si ich podajú. Už nielen jej rodinu, ale aj známych, s ktorými sa na dovolenku vybrali.

„Chlapi sa na večeru obliekli športovo a pohodlne, keďže som si vypočula, že si nás chcú toho dňa podať. Nechceli, aby im pri prípadnom útoku niečo zavadzalo a boli schopní brániť seba a svoje rodiny. Ja s kamarátkou a deťmi sme sledovali každé šuchnutie a naši muži, nadupaní endorfínmi, očakávali za každým rohom úder. Možno sa to zdá hlúpe, že mi môj muž veril. No predstav si, že by ti niečo podobné tvrdil tvoj partner. Poznáte sa roky, viete kde začína a končí humor toho druhého. Muž bol už zúfalý. Kým on spal, ja som na balkóne počúvala plány na zničenie našej rodiny a predovšetkým mňa. Keďže ja som bola tá, ktorá im rozumie a vie o ich tajných plánoch.“

Na ďalší večer, skôr ako šli spať, nastražili videokameru na balkón, aby zachytila rozhovor osôb, ktoré sa im snažia ublížiť. Ako inak, na kamere nebolo nič, len hrobové ticho. Anna však manželovi živo zreferovala všetky podstatné veci, ktoré sa cez noc dozvedela. „Manžel bol čoraz viac a viac zmätený. Dokonca sme sa začali chodiť kúpať do niekoľko desiatok kilometrov vzdialeného mesta. Tam na mňa kričali malé deti, že je jedno, kam pôjdem, že im sa neschovám,“ snaží sa mi Anna popísať svoje vtedajšie zúfalstvo.

„Nikto ich nepočul, len ja. Rodina a priatelia začali byť v koncoch. Čoraz viac ma konfrontovali s mojimi výrokmi. Nechápali, prečo ich ja počujem a oni nie. Vysvetľovala som, že keď počúvajú aj moji blízki, tak hovoria po slovensky a česky. Nič podstatné, len bežné frázy. Ale keď nedávajú pozor, tak prepnú do chorvátštiny a hovoria na mňa tak. Vedia, že im rozumiem. Moje konšpirácie prestávali dávať postupne zmysel. A celé moje okolie pochopilo, že je problém vo mne. A síce ma vypočuli, no stratili doteraz zjavný záujem, ktorý bol samozrejmý, kým si mysleli, že je to všetko pravda. Vtedy ešte len nastal pocit zúfalstva a osamelosti. Nikto mi neveril a tým pádom ma ani nechránil. Vedela som, že vyhrali, že teraz, keď ostatní stratili ostražitosť, tak sme všetci príliš zraniteľní."

Dovolenku ukončili o pár dní skôr. Nemalo to význam. O oddychu sa nedalo hovoriť. Všetci sa báli o Annu. Jej pohľad bol čoraz viac nepríčetný. A prestávala komunikovať. Veď nebolo o čom. Nikto jej neveril a ona túžila chrániť len svoju rodinu. „Predstav si, že vieš, že tvojej rodine hrozí nebezpečenstvo. Že jej chce niekto ublížiť a nikto ti neverí. Ty chápeš, že sama drobná žena nič proti toľkým nezmôžeš. A si zúfalá. Viem, teraz si povieš, ale veď to bolo len v tvojej hlave. No pre mňa to bolo skutočné. Zreteľne som ich počula. Videla som ako im slová vychádzajú z úst. Videla som, ako na mňa a moju rodinu ukazujú prstom,“ spomína so spoteným čelom Anna.

Cesta domov bola náročná. Chorvátske spojky prenikli aj do iných krajín, boli pri ceste, pri benzínových pumpách, na hraniciach. Svojich mali aj medzi policajtami.

Anna s mužom si vybavili ešte pár dní dovolenky v práci. Išli na chatu, ktorú im požičal manželov kolega. Malá drevenička, veľkosťou pripomínajúca skôr rozľahlejší záhradný domček. No na oddych, hlavne psychický, bola ideálna. Deti nechali u starých rodičov. Verili, že jej kľud a ticho v lese pomôže. Anna spala. Celú noc. Síce vďaka sedatívam, ale spala. Problém nastal na ďalší deň, keď do vedľajšej chatky prišli susedia. Celý kolotoč sa roztočil znovu. „Bola to chorvátska spojka. Ona bola sesternica našej domácej, on bol nastrčený, len sa tváril ako jej muž. Ich syna som si zreteľne pamätala z pláže. Opäť, keď bol nablízku môj muž, hovorili po slovensky, keď zašiel, spustili po chorvátsky.“

Kľúče od chaty vrátil kolegovi o niekoľko dní skôr a išli na návštevu k svokre, vyzdvihnúť deti. Annin muž sa potreboval o tom všetkom s niekým porozprávať. Poradiť sa. To nie sú veci, na ktoré sa spýtaš kolegyne v práci alebo kamoša pri pive. Spoločnými silami spracovali Annu na návštevu lekára.

„Súhlasila som. Išla som tam s tým, že konečne im niekto povie, že nie som blázon a začnú ma brať vážne. Muž ma čakal na chodbe. Lekárovi som porozprávala všetko. S horlivosťou a zúfalstvom. Iba počúval. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že tam budem musieť zostať, že ma budú musieť liečiť. Nechápavo som pozerala a vravím mu, to mi chcete povedať, že som blázon, že mám paranoju, či čo? S úsmevom na tvári mi vraví, že ste prvý pacient za 30 rokov mojej praxe, ktorý si sám určil diagnózu. A tak som sa dostala na psychiatriu.“

Ak sa chcete dozvedieť, ako to s Annou nakoniec dopadlo, prečítajte si aj pokračovanie.