Únava býva veľmi často posilňovaná vzdorom voči tomu, čo sa práve deje, čo je dôsledkom našich osobných alebo kultúrnych predstav, ktoré neodrážajú naše vlastné skutočné potreby daného okamihu. Únava sama o sebe nie je nič hrozného, občas je to vcelku prirodzený stav, a pokiaľ ju prijmeme a rešpektujeme, môžeme si ju vychutnať. Keď sa jej bránime a chceme ju prekonať a nedoceníme ju ako dôležitý signál tela, môže v nás vyvolať zášť a skutočne budeme vyčerpané.

Na matky sa kladú najrôznejšie nároky a ony sa potom cítia vyčerpané. V mnohých prípadoch im prekvapivo viac pomôže, keď sa s dieťaťom spoja, než ako by sa od neho odtrhli... Isteže bývajú matky často unavené a nevyspaté. Niekedy býva najlepším riešením chvíľka odpočinku a samoty, ale ako raz niekto povedal: Únava sa najlepšie lieči vnútornou úprimnosťou.

Jedného dňa o tretej ráno, keď som práve hojdala a dojčila svojho trojmesačného syna, som sama prežila akýsi konkrétny posun k vnútornej úprimnosti. Bola som nesmierne unavená, namrzená a podráždená, že musím byť hore a sedieť s naším bábätkom, ktoré nechce ani spať, ani ležať. Hnevalo ma, že musím ísť zakúriť, aby bolo v dome teplejšie, a plížila som sa po dome ešte viac naštvaná a vyčerpaná.

A potom som si náhle uvedomila, že mi s týmito pocitmi nie je dobre, že sa môžem na celú vec nazerať inak. Pozrela som sa z okna - na oblohe sa trblietal mesiac a hviezdy, a zároveň som pri nohách ucítila oranžový plameň ohňa a vnímala blažené teplo, ktoré vychádzalo z môjho hebučkého dieťatka na prsníku. Moje odsudzovanie sa rozplynulo, ako keď sa nadvihne závoj. Zrazu som jasne videla, aké mám šťastie, že môžem túto jedinečnú a neuveriteľne krásnu chvíľu zdieľať s niekým, koho zbožňujem celým svojím srdcom. Moje vyčerpanie sa rozpustilo na sladkú, celkom znesiteľnú, a dokonca príjemnú ľahostajnosť."

Ingrid Bauer, americká poradkyňa v oblasti rodičovstva a priekopníčka hnutia "bez plienky" na Západe