Deň za všetky prachy 🙂

Včerajší deň začal pekne a pohodovo...
Hm, ale nie ten náš. Žaba sa zobudila s plačom a s krikom mi oznámila, že chce mliečko. ,,Si smädná? Môžem Ti naliať vodičku?" Zašveholila som najsladšie ako som dokázala s jedným okom stále zatvoreným a naťahovala sa po fľaške položenej na nočnom stolíku. Môj cukrový hlas však na nášho paviánika nezabral a tak svoje ,,ne,ne,ne,ne,ne..." opakovala ďalej ako rodená blaváčka. Ja som sa však nevzdala, vodu som napriek protestu do pohára naliala, žabe podala, dúfala, že nevyleje celý obsah do našej postele a čakala..... Na moje veľké prekvapenie plač ustal, voda z pohára zmizla a nahradilo ju spokojne ,,mňaaam". Prekvapená z vývoja situácie som otvorila aj druhé oko, čo chrúst hneď zaregistroval a usúdil, že som už zobudená a môžeme sa ísť hrať. Tak som si vzdychla a našu dcérenku som nasledovala. Prezlečenie z pyžama a raňajky sme zvládli prekvapivo v pohode. No keď som sa celá natešená z prívalu slnečnej energie, ktorá k nám žiarila cez okná, rozhodla, že ideme na prechádzku, zostala som prekvapená. Po vystrčení nosa z paneláku som zistila, že krásne počasie naozaj je, ale iba za oknom a ten úbohý vták, čo stále trčal na jednom mieste tam netrepotal krídlami, lebo by sa kochal výhľadom, ale pre ten sprostý vietor nevládal letieť ďalej. Tak sme prechádzku skrátili na polovicu a tešili sa domov na teplý čaj. Čaj sme vypili, obed spapali a nastal krásny čas, uložiť našu žabu do postieľky. Ako raz ktosi múdry povedal:,, Aj to najmilšie a najposlušnejšie dieťa je najkrajšie keď spí". A že spala, 3 hodinky, čo považujem za náš rodinný rekord nakoľko väčšinou spí 1,5 - 2 hodiny (uvažovala som, že jej udelím našu vzácnu, cennú, hodnotnú rodinnú medailu, odovzdávanú z generácie na generáciu, ale ..... žiadnu nemáme).

Viete prečo naše drobeno spalo tak dlho? Aby nabrala silu (teraz by sa sem hodil diabolský smiech niečo ako ,,Muhahaha"). Ale o tom až o chvíľu.
Keď sa žaba konečne zobudila bola už tma, čo nebolo prekvapivé, keďže to zákerné, zradné slnko, čo ma ráno oklamalo, sa schovalo za mraky. Tak som zasvietila lampu a ..........TMA. Žiarovka praskla, čo by som ešte rozdýchala, ale vyhodila poistky. Samozrejme nie tie v byte, ku ktorým by som vyliezla na skladacej stoličke. Stoličku by muselo moje dieťa podopierať, aby som nespadla a nezabila sa. Ale ako našu žabu poznám miesto toho by zdrhla do spálne a vyhádzala by mi všetky uteráky zo skrine, tak ešte dobre, že to boli tie chodbové poistky, lebo by som sa mohla aj zomrieť.
No ale odbočila som... Tak sme vycupkali poslušne ako odvážne amazonky na chodbu, že si tie poistky opäť nahodíme. Pozrela som na skrinku s elektrickými meračmi a pokúsila som sa ju otvoriť. No ja, stelesnená inteligencia, miesto toho, aby som si vzala šraubovák, alebo aspoň hoc čo iné, som skriňu išla otvoriť kľúčom od bytu. Prekvapivo som neotvorila skriňu ale pokrivila jediný kľúč. Neviem, čo ma ešte pred tým osvietilo, ale našťastie som nechala vchodové dvere otvorené, bo susedia by boli asi veľmi prekvapený, keby nás nájdu sedieť na schodoch v papučiach, ružových teplákoch, tričkách s myškou Minnie a s čelenkami s myšacími uškami na hlavách, ako papáme granule mačke, ktorá odišla na prechádzku a misku nám zhovievavo nechala pri výťahu.

No dobre, zasa som odbočila, takže bilancia: skrinka s poistkami stále zatvorená, elektrina stále nefungujúca, kľúč od bytu stále pokrivený, susedia v bytoch okolo nás stále nezvestný, teda odídený=neprítomný, aby mi tú skrinku otvorili. Ešteže máme nášho zlatého uja domovníka, napadlo mi. No hneď na to mi napadlo, že býva na treťom poschodí (my na prvom) a ja nemôžem zatvoriť vchodové dvere, lebo mačka všetky granule zjedla. Tak sme hútali, teda ja, žaba ,,kradla" susedom rohožky z pod dverí (nie som si istá či im ich aj nevymenila). Dvere som podoprela doskou, moje 13 kilové mimino vzala do náručia a rýchlosťou blesku som vybehla na tretie poschodie, zazvonila, počkala, kým ujo sused otvorí, vysypala čo potrebujem a rýchlosťou druhého blesku zletela aj s mojím drobcom naspäť na prvé poschodie. Dvere sa medzičasom otvorili dokorán, ale byt nám nestihli ukradnúť, teda aspoň vyzeral, že tam stále je (večer keď som žabu uspávala mi napadlo, že by nebolo od veci, keby som hneď vtedy skontrolovala byt, či napr. pod posteľou, na ktorej ležíme, alebo v skrini, ktorú máme hneď oproti, nie je nejaký blázon zo sekerou... celkom, že adrenalín). Ujo zbehol za nami, skrinku otvoril, ja som urobila ,,šťuk šťuk,, a žaba zajasala, lebo miliónkrát vypočuté detské pesničky znova lalakali 🙂 (mne nešla skriňa otvoriť, pretože v hornej časti sú merače, v dolnej časti poistky a keďže ja som, samozrejme, otvárala časť nesprávnu, náš kľúč zomrel zbytočne). Tak sme sa pekne poďakovali, rozlúčili, urobili pápá a za odmenu poslali pusu, Teda my nie, žaba. Veď sme nemohli riskovať, že by pán sused infarkt dostal, keď ho ešte dve poschodia schodov čakajú a tešili sa, že zasa fungujeme.
No a tu je ten správny čas skončiť. Nie je. Žabe som urobila večeru, najedla sa, prezliekla som ju do pyžamka, vychystala do postieľky, uložila spinkať a konečne si sadla a vyložila nohy a čítala si knižku.
Tak tu je správny čas skončiť? HA. Stále nie. Naša dorotka spala tri hodiny, aby nabrala silu na polhodinový záchvat. Tak ešte raz, urobila som jej večeru, prezliekla ju do pyžamka a dala jej zubnú kefku nech si tie svoje perličky vydrhne. Kefku mi vrátila, že dudu (cháp cumlík), pozerám na ňu, že takto to nepôjde, najprv zuby, potom cumlík, ona pozerá na mňa, že ,,mama dudu". Nezastrašila ma, no ani ja ju, tak som pol hodinu počúvala ,,mama,beeeeeeeeeeeee, fňuuuuuuuuuuuk, mama, ne ne ne ne, mama, dudu, mama, beeeeeeeeeeeeeeeeeeeee" až to, chúďa, aj ju samotnú prestalo baviť a priniesla mi kefku, nech jej tie zubiská umyjem. A keď sme si konečne ľahli do postieľky, pokojne sa pritúlili a žaba začala pokojne odfukovať, ja so si uvedomila, že som neskontrolovala byt a neviem, čo mám pod posteľou....