Včerajší deň začal pekne a pohodovo...
Hm, ale nie ten náš. Žaba sa zobudila s plačom a s krikom mi oznámila, že chce mliečko. ,,Si smädná? Môžem Ti naliať vodičku?" Zašveholila som najsladšie ako som dokázala s jedným okom stále zatvoreným a naťahovala sa po fľaške položenej na nočnom stolíku. Môj cukrový hlas však na nášho paviánika nezabral a tak svoje ,,ne,ne,ne,ne,ne..." opakovala ďalej ako rodená blaváčka. Ja som sa však nevzdala, vodu som napriek protestu do pohára naliala, žabe podala, dúfala, že nevyleje celý obsah do našej postele a čakala..... Na moje veľké prekvapenie plač ustal, voda z pohára zmizla a nahradilo ju spokojne ,,mňaaam". Prekvapená z vývoja situácie som otvorila aj druhé oko, čo chrúst hneď zaregistroval a usúdil, že som už zobudená a môžeme sa ísť hrať. Tak som si vzdychla a našu dcérenku som nasledovala. Prezlečenie z pyžama a raňajky sme zvládli prekvapivo v pohode. No keď som sa celá natešená z prívalu slnečnej energie, ktorá k nám žiarila cez okná, rozhodla, že ideme na prechádzku, zostala som prekvapená. Po vystrčení nosa z paneláku som zistila, že krásne počasie naozaj je, ale iba za oknom a ten úbohý vták, čo stále trčal na jednom mieste tam netrepotal krídlami, lebo by sa kochal výhľadom, ale pre ten sprostý vietor nevládal letieť ďalej. Tak sme prechádzku skrátili na polovicu a tešili sa domov na teplý čaj. Čaj sme vypili, obed spapali a nastal krásny čas, uložiť našu žabu do postieľky. Ako raz ktosi múdry povedal:,, Aj to najmilšie a najposlušnejšie dieťa je najkrajšie keď spí". A že spala, 3 hodinky, čo považujem za náš rodinný rekord nakoľko väčšinou spí 1,5 - 2 hodiny (uvažovala som, že jej udelím našu vzácnu, cennú, hodnotnú rodinnú medailu, odovzdávanú z generácie na generáciu, ale ..... žiadnu nemáme).

Viete prečo naše drobeno spalo tak dlho? Aby nabrala silu (teraz by sa sem hodil diabolský smiech niečo ako ,,Muhahaha"). Ale o tom až o chvíľu.
Keď sa žaba konečne zobudila bola už tma, čo nebolo prekvapivé, keďže to zákerné, zradné slnko, čo ma ráno oklamalo, sa schovalo za mraky. Tak som zasvietila lampu a ..........TMA. Žiarovka praskla, čo by som ešte rozdýchala, ale vyhodila poistky. Samozrejme nie tie v byte, ku ktorým by som vyliezla na skladacej stoličke. Stoličku by muselo moje dieťa podopierať, aby som nespadla a nezabila sa. Ale ako našu žabu poznám miesto toho by zdrhla do spálne a vyhádzala by mi všetky uteráky zo skrine, tak ešte dobre, že to boli tie chodbové poistky, lebo by som sa mohla aj zomrieť.
No ale odbočila som... Tak sme vycupkali poslušne ako odvážne amazonky na chodbu, že si tie poistky opäť nahodíme. Pozrela som na skrinku s elektrickými meračmi a pokúsila som sa ju otvoriť. No ja, stelesnená inteligencia, miesto toho, aby som si vzala šraubovák, alebo aspoň hoc čo iné, som skriňu išla otvoriť kľúčom od bytu. Prekvapivo som neotvorila skriňu ale pokrivila jediný kľúč. Neviem, čo ma ešte pred tým osvietilo, ale našťastie som nechala vchodové dvere otvorené, bo susedia by boli asi veľmi prekvapený, keby nás nájdu sedieť na schodoch v papučiach, ružových teplákoch, tričkách s myškou Minnie a s čelenkami s myšacími uškami na hlavách, ako papáme granule mačke, ktorá odišla na prechádzku a misku nám zhovievavo nechala pri výťahu.

No dobre, zasa som odbočila, takže bilancia: skrinka s poistkami stále zatvorená, elektrina stále nefungujúca, kľúč od bytu stále pokrivený, susedia v bytoch okolo nás stále nezvestný, teda odídený=neprítomný, aby mi tú skrinku otvorili. Ešteže máme nášho zlatého uja domovníka, napadlo mi. No hneď na to mi napadlo, že býva na treťom poschodí (my na prvom) a ja nemôžem zatvoriť vchodové dvere, lebo mačka všetky granule zjedla. Tak sme hútali, teda ja, žaba ,,kradla" susedom rohožky z pod dverí (nie som si istá či im ich aj nevymenila). Dvere som podoprela doskou, moje 13 kilové mimino vzala do náručia a rýchlosťou blesku som vybehla na tretie poschodie, zazvonila, počkala, kým ujo sused otvorí, vysypala čo potrebujem a rýchlosťou druhého blesku zletela aj s mojím drobcom naspäť na prvé poschodie. Dvere sa medzičasom otvorili dokorán, ale byt nám nestihli ukradnúť, teda aspoň vyzeral, že tam stále je (večer keď som žabu uspávala mi napadlo, že by nebolo od veci, keby som hneď vtedy skontrolovala byt, či napr. pod posteľou, na ktorej ležíme, alebo v skrini, ktorú máme hneď oproti, nie je nejaký blázon zo sekerou... celkom, že adrenalín). Ujo zbehol za nami, skrinku otvoril, ja som urobila ,,šťuk šťuk,, a žaba zajasala, lebo miliónkrát vypočuté detské pesničky znova lalakali 🙂 (mne nešla skriňa otvoriť, pretože v hornej časti sú merače, v dolnej časti poistky a keďže ja som, samozrejme, otvárala časť nesprávnu, náš kľúč zomrel zbytočne). Tak sme sa pekne poďakovali, rozlúčili, urobili pápá a za odmenu poslali pusu, Teda my nie, žaba. Veď sme nemohli riskovať, že by pán sused infarkt dostal, keď ho ešte dve poschodia schodov čakajú a tešili sa, že zasa fungujeme.
No a tu je ten správny čas skončiť. Nie je. Žabe som urobila večeru, najedla sa, prezliekla som ju do pyžamka, vychystala do postieľky, uložila spinkať a konečne si sadla a vyložila nohy a čítala si knižku.
Tak tu je správny čas skončiť? HA. Stále nie. Naša dorotka spala tri hodiny, aby nabrala silu na polhodinový záchvat. Tak ešte raz, urobila som jej večeru, prezliekla ju do pyžamka a dala jej zubnú kefku nech si tie svoje perličky vydrhne. Kefku mi vrátila, že dudu (cháp cumlík), pozerám na ňu, že takto to nepôjde, najprv zuby, potom cumlík, ona pozerá na mňa, že ,,mama dudu". Nezastrašila ma, no ani ja ju, tak som pol hodinu počúvala ,,mama,beeeeeeeeeeeee, fňuuuuuuuuuuuk, mama, ne ne ne ne, mama, dudu, mama, beeeeeeeeeeeeeeeeeeeee" až to, chúďa, aj ju samotnú prestalo baviť a priniesla mi kefku, nech jej tie zubiská umyjem. A keď sme si konečne ľahli do postieľky, pokojne sa pritúlili a žaba začala pokojne odfukovať, ja so si uvedomila, že som neskontrolovala byt a neviem, čo mám pod posteľou....

...alebo: MÁME CELIAKIU.

Keď mala žabka niečo cez rok pediatrička nás poslala na gastroenterológiu. Dôvodom neboli bolesti bruška, zvracanie, ani nič podobné, ale nočné apnoické pauzy (v noci prestala na niekoľko sekúnd dýchať). Nešlo mi do hlavy čo môže mať prerušované dýchanie s gastrom, ale keďže sme už predtým navštívili ORL i pľúcneho a všetky odbery, výtery a vyšetrenia boli negatívne, naklusali sme tam. Po vyšetrení som pochopila, žabka mala pažerákový reflux. To čo zjedla, sa jej počas spánku vracalo do pažeráka, občas aj vyššie, dráždilo sliznicu, bola z toho zahlienená ... a tak ďalej :(

Keďže naša pani doktorka bola veľmi akčná v rámci vyšetrenia urobila malej aj komplexný krvný obraz vrátane alergénov. Na moje prekvapenie tam však nenašla protilátky na bielkovinu kravského mlieka (na ňu mám alergiu ja) ale protilátky na lepok. Keďže bol ale náš krpček ešte krpatý povedala, že kontrolu si dáme o 3/4 roka, keď už bude mať po oslave druhých narodenín a potom uvidíme. Aj sme uvideli :(

Keďže bývala naša slečna často chorá, odbery krvi sa uskutočnili o pár týždňov skôr. Keď mi zazvonil telefón stála som v potravinách a vyberala jogurty. Žabka v nákupnom košíku, v pravej ruke zoznam, v ľavej telefón. Keď mi lekárka povedala, že malá má nejakú hodnotu 10 násobne vyššiu ako je norma, tak som sa tam rozplakala a odišla bez nákupu.

Po všetkých tortúrach ohľadom diagnostiky, po nasadení bezlepkovej diéty a potom, čo mi došlo, že od teraz budem musieť variť a hlavne piecť úplne inak, že pred každou dovolenkou a výletom budem musieť zabezpečiť stravu, že veľký problém bude stravovanie v škôlke... som mala pocit, že to nedokážem, že sa to nedá, že je to celé zle. Asi 3 dni som preplakala, keď žaba spinkala. A keď tak jeden večer spala, hľadala som informácie na internete a ako kulisu som mala pustený televízor. Z nevysvetliteľného dôvodu program:Modré z neba, ktoré som nesledoval, lebo som pri tom stále revala, ak som to náhodou pozerala. Zamotávam sa. No podstata je tá, že tam bola nejaká reportáž o chorom dieťatku. Nepamätám sa už, o čo tam išlo, akou chorobou trpelo, ani aké malo vyhliadky do budúcnosti, no pamätám sa, že to bolo veľmi vážne a tiež si pamätám, že vtedy som si povedala: ,,Ešte že máme iba celiakiu".

Každá diagnóza určená Vášmu chrobáčikovi je zlá. Každá nemilo zaskočí, hlavne keď si uvedomíte, že nepomôžu lieky na kašeľ či dlaha. No pri niektorých diagnózach si časom uvedomíte, že to mohlo byť horšie, že to zvládnete a po pár mesiacoch sa s tým naučíte žiť. Ideálne by bolo, keby boli všetky detičky zdravé, no nie sú :(. No my sme ohromne silné, sme maminy a zvládneme aj nemožné, aby boli naši drobci v pohode 🙂

foto:pixabay