Špeciálna škola, strašiak pre rodičov 🙂
Určite ste počuli o úspechu rodičov Emky, ktorým najvyšší súd dal za pravdu a ich dcéra má právo byť integrovaná v základnej škole. Rozhodli sa bojovať a uspeli, to je skvelé.
Trochu ma však zamrzel komentár pani redaktorky, ktorá dodala, že deti v špeciálnych školách sú na okraji spoločnosti.
Prečítala som si aj iný článok na internete, kde mamička so zmeneným menom, aj menom svojho dieťaťa opisuje návštevu špeciálnej školy, kde mal byť integrovaný jej syn, vo variante B: ,,V triede boli ešte štyri "veľmi postihnuté" deti, nič sa neučili, učiteľka im iba púšťala rozprávky, aby boli ticho."
Obe mamičky a ja máme niečo spoločné - dieťa s downovým syndrómom.
Keď sa Vám narodí choré dieťa
Vyrovnáte sa so situáciou a v duchu si poviete, vychovám z Teba toho najlepšieho a najšikovnejšieho človeka. Venujem Ti svoj čas, svoju energiu, všetko Ťa naučím a Ty tie zdravé deti dobehneš. Budem sa o to snažiť, budem to robiť najlepšie ako viem. Hipoterapia, kanisterapia, jasle, škôlky, školy, pomôcky, vitamínové doplnky, kontakt so zdravými deťmi a kopec iných vecí, aby sme našim deťom čo najviac skvalitnili život.
Často sa stretneme s vetou: Ale moje dieťa nie je také... Nie je také postihnuté...
Vie... Dokáže... Naučilo sa...
To všetko ste dosiahli, dokázali a patrí Vám za to uznanie, všetko je vydreté, z každého úspechu máte radosť.
ALE!
Porovnávame. Zdravé deti s chorými, choré s viac chorými. Ak máte to šťastie a vidíte vedľa chorého dieťaťa rásť zdravé, zistíte, aké je to nezmyselné, je to neporovnateľné, pretože sú to dve rozdielne bytosti. Ako rodičia máme subjektívny názor na svoje dieťa ovplyvnený láskou a všetkými pozitívnymi vecami, ktoré sme spolu zažili a vieme o nich iba my.
Uvedomte si: Nie sme rovnakí ako rodičia zdravých detí? Pozeráte sa na iné postihnuté dieťa s odporom? Lebo nie je Vaše, nie ste citovo zainteresovaní, nie je také pekné, má inú diagnózu, možno nemá svoj deň.
Možno ste si urobili unáhlený úsudok z prvého dojmu. Bože, čo to dieťa robí, to ako sedí, ako sa správa, vydáva zvuky, nerozpráva? Ešte sa to moje šikovné dieťa od neho naučí jeho zlozvyky, začne po ňom opakovať, napodobňovať.
Tak to teda NIE!
A to je presne dôvod, prečo sa pred nami zatvárajú dvere v bežných základných školách. Ako tie deti vidíte vy, tak ostatní vidia vás, Vaše dieťa.
Pritom je pravdepodobné, že to cudzie "veľmi postihnuté dieťa" možno vyniká v iných veciach, o ktorých Vy neviete 🙂 V každej spoločnosti Vás môže niekto obohatiť, ak chcete.
Všetky základné školy sú dobré, všetky špeciálne školy sú zlé?
Myslím, že každú školu tvoria všetci zamestnanci, pedagógovia, riaditeľ/ka, deti a rodičia.
Samozrejme, kdesi na začiatku som aj ja mala svoju vysnívanú cestu integrácie, ako to moju dcéru posunie a obohatí. A tak som sa o to začala zaujímať.
Úroveň integrácie na Slovensku, čo to vlastne znamená? Aký majú názor učitelia, psychológovia, čo je dobré pre moje dieťa a čo pre mňa?
Riaditeľ ZŠ
V celom okrese 30x NIE, s úsmevom, bez úsmevu, s výhovorkami, sľubmi, bez slov.
Pedagóg
Mám čo robiť aj s tými deťmi, ktoré mám v triede. V noci opravujem písomky, hľadám materiály. Pre mňa je to práca navyše, ktorú mi nik nezaplatí. Rodičia si myslia, že keď dieťa integrujú, všetko sa naučí od zdravých detí, že im nalejeme rozum do hlavy a všetko za nich odmakáme.
Psychológ
3x úplne rozdielny názor, dvaja odporúčajú variant A, jeden integráciu, druhý špeciálnu školu a variant A a tretí variant B. Ďalej mi rozprávajú, aké by to bolo prospešné, keby to fungovalo tak ako je to navrhnuté, ako sa k nim deti vracajú zo škôl s traumami.
Rodič
Premýšľa dni, noci, týždne, mesiace, aby vybral správny štart pre svoje dieťa, veď predsa na škole záleží. Dostane sa z tej špeciálnej školy niekam?
Rozhodnete sa vtedy, keď pochopíte, že škola tvorí iba malú časť. K čomu ho budete viesť vo voľnom čase, v tom Vás nikto neobmedzuje. Ak niekto tvrdí, že deti zo špeciálnych škôl sú outsideri, na okraji spoločnosti, nie je to chyba školy. Iba Vy rozhodujete, kam Vaše dieťa bude chodiť, či ho budete izolovať, alebo sa bude stretávať s rodinou, priateľmi a venovať sa svojim záľubám. Vzory, ktoré ho ovplyvňujú, má všade okolo seba v rodičoch, súrodencoch, rodine, priateľoch, nie iba v cudzích zdravých deťoch.
Ako to funguje v praxi?
Určite na každej základnej škole inak. Deti môžu byť integrované iba vo variante A, ale dá sa individuálne prispôsobiť. Čítala som viac príbehov o šťastnej integrácii a majú jedno spoločné: ,,Našim deťom sa darí, sú také šikovné a majú samé jednotky!"
A čo vedia? UMMM... Vedia, veď majú samé jednotky! Píšu? Ako píšu? Počítajú? Čítajú? Písmená, slová, vety? Čítajú na jednotky, aj keď nevedia artikulovať, tvoriť vety?
Ako to zvládajú?
Sú tie známky objektívne, alebo skôr motivačné? Všetci sú spokojní. Má to zmysel? Pre rodičov určite, veď vychodil normálnu základnú školu. Áno, to môžeme povedať človeku, ktorý tomu nerozumie, pretože akonáhle je tam raz variant A, obsah učiva je rovnaký, jedine na inom mieste. Možno nie tak kontrolovanom, ako v špeciálnej škole, kde hodnotenie zodpovedá znalostiam detí.
Prečo by som mala chcieť pre moju dcéru samé jednotky? Nech má takú známku, na akú má. Nech je všade každé dieťa hodnotené tak, ako má.
Prečo som sa rozhodla pre špeciálnu školu?
V jednom článku sa ma pán redaktor opýtal, či som sa vzdala, veď som chcela dcéru integrovať. Nie. Iba som našla správnych ľudí, správne miesto. Už som si nepotrebovala pozrieť ďalších desať škôl a potom sa rozhodnúť. Mali sme dobrý pocit, žiadna neistota.
Preto rozumiem iným rodičom, ak si vyberú inú cestu a hľadajú miesto, kde sa budú ich deti cítiť dobre, je dôležité riadiť sa v živote dobrými pocitmi.
Ľudia odsudzujú veci, ktoré nepoznajú.
Nahlas rozmýšľajú, je tá špeciálna škola vôbec škola? Učia sa tam vôbec?
Môžem napísať iba o tej, ktorú poznám ja, o tej našej.
Deti tam chodia s radosťou. Kladie sa dôraz na také zabudnuté veci ako slušnosť, správanie, kreativita či súdržnosť. Nie preto, že sa to musí, ale preto, že z toho majú radosť. Deti sú hodnotené podľa znalostí zo zvládnutého učiva. Ak ho nezvládajú, hľadajú odpoveď prečo.
Každoročne sú prehodnocované psychológom, či sú v správnom variante, či ho zvládajú celý, alebo ho potrebujú individuálne prispôsobiť. Učitelia sa vzdelávajú, vyrábajú si pomôcky, hľadajú si cesty.
Vidíte pokroky, keď deti, ktoré nevedeli komunikovať, sa to naučia prostredníctvom komunikačných pier a vytvorených knižiek komunikátorov, slabohovoriace sa zdokonaľujú v reči a hovoriaci si obohacujú slovnú zásobu, lebo na to majú vytvorené predmety a programy. Rovnako to platí pre rozvoj logiky, motoriky a celkový rozvoj.
V kolektíve ide všetko ľahšie ako individuálne, samozrejme sa prihliada aj na ochorenia a diagnózy detí.
V špeciálnej škole nie sú všetky deti mentálne zaostalé, niektoré sú postihnuté telesne, majú oneskorený vývin, alebo poruchy správania.
Všetky školy nie sú na rovnakej úrovni, preto nie je správne písať o všetkých rovnako.
O to viac sa teším, že existujú také ako naša moderná, vybavená iPadmi, interaktívnymi tabuľami, názornými pomôckami, čítacími perami, výškovo nastaviteľným nábytkom s priestorom na relaxáciu, knižnicou, učebňami pre informatiku a praktické vyučovanie, dieľňou či cvičnou kuchynkou.
Škola organizuje a zúčastňuje sa súťaží, deti chodia na exkurzie, podujatia a školské výlety, kde majú rovnaké zážitky ako zdravé deti v bežnej škole. Je zabezpečený dozor pred, cez aj po vyučovaní, je tu aj školská družina a máme na výber zo záujmových krúžkov.
Pedagógovia komunikujú s rodičmi a vždy si na nich urobia čas, aby sa porozprávali ako zjednodušiť, zdokonaliť a skvalitniť učenie, aby ťahali za jeden povraz, veď majú spoločný cieľ.
Deti sem dochádzajú z viacerých okresov, aj to o niečom svedčí.
Želám si, aby si každý vybral pre seba a svoje dieťa, čo je pre nich najlepšie. Aby deti neintegrovali preto, že sa to musí, lebo to nariadil súd, alebo je to moderné, ale preto, aby im uľahčili život. Aby nemuseli dochádzať toľko kilometrov, keď chcú pre svoje dieťa vzdelanie.
Nech sa rozhodnete akokoľvek, treba vidieť obe cesty.
Špeciálna škola je škola, nie je to detský kútik, jej učitelia si zaslúžia rešpekt a uznanie rovnako ako každé dieťa, ktoré do nej chodí. 🙂
Ďakujem ti za tento článok, pridávam do Vybrali sme 🙂
@mariosmykal dakujem, vazim si to
@mystery1 Velmi krasny clanok. Velmi dobre napisany.
Neda mi pristavit sa pri mojej nepriamej skusenosti. Mame pred domom specialnu zakladnu aj matersku skolu a doslova ma srdce boli, ked vidim, ako s tymi detmi zaobchadzaju ucitelky, vychovavatelky. Raz som bola svedkom toho, ako vychovavatelka na vychadzke doslova tahala dieta za sebou, jeho ruka vytiahnuta pod jej krkom, aby nemohlo dieta urobit krok inam, nez chce ucitelka (chuda malo vobec problem kracat, skor vlieklo nohy po zemi za sebou). Viedla toho "nespratnika" nazad do budovy. Druha vychovavatelka jej len drukovala. "Len mu ukaz, len mu daj! Zlom ho, inak si s nim neporadime!" Ostatne deti hadzali vystrasene pohlady jedno na druhe, nechapajuc, co zle ich spoluziak urobil (moj syn sa hral na ihrisku, ale ako pocul ten krik, zacal situaciu sledovat a vystraseny pohlad hadzal aj on na mna :-/). A nebola to jedina takato nasilna situacia. Ano, chapem, ze to maju s takymito detami tazke. Neviem si predstavit, ake to je, mat take dieta a ake to je starat sa on v skolke/skole. Ale uz kvoli tym detom by som si priala, aby takych specialnych skol, o akych pises, bolo viac. Alebo vlastne, nie skol. Aby bolo viac specialnych pedagogov, ktori si toto povolanie vybrali dobrovolne, z urciteho dovodu a aby na tie dovody nezabudali. Aby mali pre tieto deti pochopenie, aby k nim chovali uctu, respekt v akejkolvek tazkej situacii. Su to deti ako ktorekolvek ine, "len" maju svoju diagnozu.
super článok!
palec hore!
aj naša špecka je výborná...
lebo v nej moje dieťatko ľubia, prijímajú, berú také je a chápu...
sme si istí, že žiadna integrácia by mu nedala tento individuálny prístup, aký má práve tu... pretože asi v žiadnej triede bežných škôl nie je tak málo detí a tak veľa akceptujúcej pozornosti zo strany pedagógov...
som rada, že sme natrafili na skvelých ľudí...
pretože vždy je to o ľuďoch a nie len o type školy...
Super článok! Len dodám,že často tých rodičov zneistia aj samotné CPPPPP-čka....Napríklad mne na rovinu povedala, že do špeciálnej odporúča až od variantu B, takže aj pri ĽMR odporúča integrovať. Bavili sme sa zatiaľ teoreticky, ešte pôjde do nultého,ale ak vyjde rovnako v testoch ako teraz,tak ju do špeciálnej neodporučí. Pritom je jasné,že by sa tam naučila oveľa viac ako v triede s 24 a viac deťmi...tam bude preliezať len tak tak,ak nerachne hneď v 1.triede a s veľkou pravdepodobnosťou v tej špeciálnej raz skončí. Ale načo by sme dieťaťu dopriali úspešný štart v škole, keď ho môžeme zdeptať pár rokmi neúspechu...
Ako špec. pedagog tlieskam mamicke! Keby bolo viac rodicov s takymto pohladom na vec. Rodicov co chcu spokojne dieta a nie len vysvedcenie zo ZŠ, casto absolutne neobjektivne.
ono je to tak individualne... a navyše ked treba ešte rátať, že v mnohých rodinách nemaju jedinačika... a kludne im može vyjsť, že 5 deti budu na 8,00 nosiť na 5 miest a je to brutál potom... (a aj nemožné!!!).. takže sa hlada nie len vhodný variant s ohladom na schopnosti dieťaťa ale aj rodičov.... 🙂 😉
@kofoluska Ďakujem Ti. V každom zamestnaní sú ľudia ktorých to baví a takí ktorí to robia lebo musia, s takymto správaním sa stretneš aj v zdravotníctve, na úradoch, v domovoch dôchodcov...ľudia by nemali byť ľahostajní, niektorí využívajú, že su ľudia ticho a svoje správanie berú za normálne...Najhoršie asi je, že niektoré deti to nevedia povedať.
@najjulinka aj u nás je to tak mladšia je v škôlke od siedmej, aby som so staršou stihla prísť do školy pred ôsmou 🙂
No, aj ja by som pre svoje dieťa brala radšej dobrú špeciálnu školu, s postihnutými deťmi, ale deťmi bez svrabu, vší, bĺch, so základnými hygienickými návykmi... nie od mala žijúce tak ako vidia v jednej kolibe zbitej z umakartu, dreva bez vody a elektriny (a viem, že aj v takej sa dá žiť slušne, sama som mala prácu, kde sme mesiace prebývali takto)......v mnohých školách na Spiši a Gemetri ani nenájdete dieťa postihnuté v zmysle downovho syndrómu, DMO z rodiny, kde im na ňom záleží.....bohužiaľ sa tieto školy stávajú akýmsi odkladišťom pre deti zo sociálne úplne najslabších rodín (viem o čom hovorím, na našej bežnej základnej škole je len cca 20%detí bielych, Ďalších 50% detí z rómskych rodín, ktoré ale žijú životom chudobným avšak slušným, morálnym,dbajú v medziach možností na hygienu....zbytok sú detičky, ktoré rodičia kľudne vypravia do školy bez ponožiek, husto zablšené, zavšivené, ktoré v 8rokoch prevrátia spolužiačku do kríkov so slovami Ideme je.ať! , ktoré sa tam chodia zohriať a napapať, učiteľom aj družinárkam klobúk dole, lebo sa snažia....) no a potom máme školu špeciálnu, kde sa tiež nájdu super nadané a čisté detičky z rómskych rodín, ale prevažne tam idú detičky tých, ktorí si už úplne nevedia zariadiť život tak, aby ste vedľa ich dieťaťa posadili v špeciálnej škole to svoje. Aj tam sa učitelia snažia, aj tam viem a poznám deti, vedľa ktorých by som kľudne svoje deti posadila-tiež sú obe rómky, ale zároveň viem, že v celom kolektíve ako takom by pravdepodobne skĺzli na morálnu úroveň väčšiny. Čo s tým? Kto u nás má dieťa postihnuté v zmysle downovho syndrómu, nejakej strednej mr....ho buď vozí 30km do okresného mesta alebo silou mocou integruje v základke....
Aj zo základky mi deti nosia viackrát ročne domov blchu......čo potom z tej špecky? Ono nie celé Slovensko má možnosti aké sú vo veľkých mestách...a tým, bohužiaľ , potom trpí aj povesť a ocenenie špeciálnych základných škôl. Inak s autorkou plne súhlasím-čo psychlóg, to názor, čo riaditeľ zš-to rôzna miera tolerancie, čo pedagóg to iná schopnosť empatie a zvládania rôznorodého kolektívu......
A nie, určite nik nepaušalizuje, že všetky šzš sú zlé a všetky zš dobré....... všetky mamky detí, kde sú poruchy učenia, intelektu, sociálneho chápania by radšej brali pre svoje dieťa DOBRÚ šzš, s malým počtom detí v triede, asistentami, zmenšeným objemom učiva...... ale nie každý rodič túto možnosť má.
@mystery1 u nas mame 2 specialky,jednu pre deti s tel.postihnutim,ta ma aku taku uroven a potom taku tu "odkladaciu" pre problemovych romov,co sa nevedeli prisposobit klasickej skole,prepadali,zle sa spravali atd.a tam je to katastrofa,ale nie kvoli pedagogom,ale kvoli detom a pristupu rodicov...inak krasny clanok.ja pracujem ako asistentka ucitela na zs a teda sama vidim,aka je to pomoc pre ucitela,pretoze integ.deti si vyzaduju naozaj viac pozornosti a osobity pristup a pre samotneho pedagoga je to popri "zdravych" detoch naozaj velmi navyse a zatazujuce a samozrejme aj nezaplatene...ale samotna integracia je podla mna skvely napad,no ked uz skola deti integruje,musi im vytvorit na to aj podmienky
Stojím si za svojím, že každý rodič by bral dobrú špeciálnu školu so sociálnym zložením žiakov z približne rovnakého sociálneho štandardu, ale častokrát nás okolnosti nútia to dieťa integrovať v normálnej základke-čo ide na úkor všetkých, dieťaťa, ostatných detí, učiteľa, rodičov..... A verím, že také špecky na Slovensku sú, ale je ich málo. V tých ostatných môžu byť pedagógovia skvelí, obetaví, prostredie perfektné, ale kôli zloženiu kolektívu detí ktoré tam je-a nemám na mysli postihnutie v zmysle dmo, ľmr, downov sy., autizmus.........kôli prostrediu, z ktorého tie deti pochádzajú..... radšej zvolí integráciu. Keďže deti s ľmr môžu chodiť aj do normoškoly- čo je aj súčasný trend, a aj do šzš....tak má rodič na výber.
@mystery1 2 deti na dve rozne miesta je ešte nič... resp. dosť zaberák.. ale 5 detí na 5 roznych miest je brutál... a najlepšie ak pri rozvoze treba 2-3x prejsť korkom k alebo od centra mesta........ proste nemožne.... a na dedinach to nemaju asi o nič lepšie....... ked musia voziť deti do mesta a pod....... a je ina mať 2 zdrave deti na rozvoz a 2 postihnuté z 5 a pod.... take, že nakladanie na invalidak a podobne srandy... pripadne s invalidným sa teperiť na poschodie do triedy v školke a ine srandy.. vravim, že niekde to ani realne nie je mať každe dieťa na idealnej škole pre dieťa.... a to si vravime variant, kedy rodičia maju auto... nie ked sa toto absolvuje v MHD a vlakocha pod.... proste chapem aj prečo silou mocou mnohí chcu integrovať.. lebo napr. tak postihnutého surodenc a budu voziť na to isté miesto ako zdrave dieťa, resp. možno ho dať do spadovej školy - rovno pod nosom 😉
príklad z praxe: ono sú deti a deti... môžete mať v triede integrované dieťa, ktoré sa zapája do vyučovacieho procesu a snaží sa ako sa len dá a aj keď mu to až tak nejde všetci mu pomáhajú (učitelia, spolužiaci), má vlastnú asistentku ktorá sa venuje len jemu a potom je tu prípad kedy dieťa rozbije celú vyučovaciu hodinu útočí fyzicky na asistentku na učiteľov (narazí spolužiakovi prst, druhému urobí monokel, deti sa ho boja) a rodič nechápe na vine sú všetci, škola učitelia, starosta, primátor, prezident.... až kým sa to nedostane do stavu že nahnevaní ostatní rodičia, ktorých deti sa za 4 mesiace nenaučili nič, sa to rozhodnú riešiť... dieťa zo školy odíjde na inú školu a do mesiaca je vrátené naspäť preto, že ho tam nevedia zvládnuť.
@nnikka no to je ten problem... u nas je POVINNA SKOLSKA DOCHADZKA.... musi byť dosť važny problem, aby učitelka chodila domov.. .inak je dieťa v kolektive... a teda už je len smola ostatných detí do ktoreho kolektívu padne... rodičom nezavidim. .ani rodičom toho jedneho decka a ani rodičom tých ostatných detí.... ale na toto myslim u nas nie je riešenie...
Riesenie je povinne skolske vzdelavanie - cize nie dochadzat do skoly ale vzdelavat doma/komunitnej skole atd
presne nie je dieťa ako dieťa, mám skúsenosť , že aj dieťa s DS dokáže naučiť pre vlastnú spokojnosť 🙂 a dokonca byť integrovane aj bez asistenta učiteľa v bežnej škole. viť. tu písomka o ktorej rodič i žiak ani len netušil akú formu písomku dostane a o príprave na ňu v škole asi tak ,že odtiaľto potiaľto sa to nauč. 🙂 a príprava doma samostatná a zo strany rodiča iba preskúšanie vedomosti a vysvetlenie pár slov ktorým dieťa nerozumelo vyznám ,alebo to malo vysvetlene po svojom 🙂
@vlkolakova s DS sa da aj zmaturovať.. DS je tak všelijaka.. .ako mnohe diagnozy...
význam článku je trošku inde 🙂 ... asi tam, že keď sa môže pozítívne písať o integrácii, môže sa pozitívne písať aj o špeciálnej škole
super článok. som rada, že sú i rodičia ako ty. niektorí rodičia sa bohužiaľ domnievajú, že špec.škola vyrieši ich celý problém, čo s dieťaťom. celú zodpovednosť nechajú na škole, čo nepomáha dieťaťu, ani pedagógom.
keď na zastávke stretneme nejakého nášho žiaka, pozdravíme sa, porozprávame čo nové. môj muž sa vždy čuduje - on je z vašej školy? ľudia si niekedy predstavujú, že v špeckách sú decká, čo sú viditeľne "postihnuté". mali sme aj žiaka Janka, ktorý mal niekoľko výstav, doma nám od neho visia obrázky a niekoľko opíc, ktoré vyrába z papiera, a za ktoré som mu aj zaplatila. niektorí naši žiaci praxovali v Kempinski u šéfcukrára, ktorý s nimi bol tak spokojný, že ich tam nechali pracovať aj cez prázdniny. decká za pásom v tescu, dokladači tovaru v kauflande - to sú tiež naši žiaci. kto s vysokou školou by vydržal robiť za pokladňou alebo dokladal tovar niekoľko rokov? len oni, a sú vďační za to, že to môžu robiť, stereotyp im pritom nevadí, to skôr naopak, vyhovuje im rovnakosť pracovného prostredia, práce, kolektívu. bohužiaľ je doba, že z VŠ sa stal štandard doby, čo naše decká z učilišťa naozaj posúva na okraj. čoskoro ale, keď nám nebude mať kto byty maľovať, tak ja verím, že prídu do popredia. už by sa mohla spoločnosť spamätať a uvedomiť si, že nie každý človek je vhodný na štúdium VŠ a každý sme dobrý na niečo. tak netlačme naše deti na VŠ, ale ich radšej starostlivo počúvajme, počúvajme aj to, čo nevyslovili. aby sa nemuseli trápiť integrovaní na bežných školách alebo na vysokej škole, ale aby mohli v živote robiť to, čo ich bude baviť a na čo majú aj talent.
nie je ale škola ako škola. pre mňa ako zamestnanca špecky - OU, je najdôležitejšie, že riaditeľ má ten správny názor a humánny pohľad na vec. že si môžem byť istá tým, že keď mu ako psychológ vysvetlím pohľad dieťaťa, žiaka, tak ma vždy vypočuje a riadi sa nie pravidlami, ale tým, čo je v daný moment pre žiaka najlepšie (napr. ho nevylúči len preto, že blicuje, pretože nakoniec vysvitne, že sa mu rodičia rozvádzajú, čo chlapec veľmi ťažko znáša). bohužiaľ sa nám aj tak vždy nedarí komunikovať s rodičmi k vzájomnej spokojnosti. niekedy vnímam, že tá bariéra našej profesionality alebo zviazanosť zákonmi, ale i nerealistické predstavy, či prílišná úzkostlivosť rodičov nás odďaľujú od spoločného ťaženia. snáď sa to bude zlepšovať, keď začneme každý od seba.
@najjulinka ale nie zo špecky, teda odborného učilišťa. bohužiaľ zatiaľ je zákon takto zle riešený.
Ja mám syna v špeciálnej škole a ja som ho naopak chcela do špeciálnej dať. Nevedela by som si predstaviť aby bol v bežnej škole, kde je 25-30 žiakov. Nemáme DS ale som nesmierne rada,že som ho do špeciálnej umiestnila a nehanbím sa za to, som vďačná , že som tú možnosť mala a nechápem rodičov, ktorí si nedokážu pripustiť, že majú trochu ,, iné ,, deti a snažia sa ich umiestniť do normálnych škôl.
Začni písať komentár...
😵