Chcela som mať psa
Fakt. Už ako malé dievčatko som snívala o tom, že budem mať psa. Ale takého naozajského. Mestského. Ktorý bude živou verziou plyšovej hračky. Typicky dedinského som nechcela. Za mojich detských čias chlpáči poznali len reťaz a podomácky zmajstrovanú budú z materiálov, čo dom dal. Tým šťastnejším sa ušiel ručne tkaný koberec od babičky. Tým menej šťastnejším ostalo veriť v hustú srsť, teplejšiu zimu a výdatnú stravu. Keďže neraz slúžili ako drtička na kuchynský odpad, ušlo sa im fakt kadečo. Od zemiakov cez chlieb, sviatočné koláče, až po zeleninku. Havkáči pouličnej zmesi to väčšinu zvládali. Ako sa im podarilo dožiť vysokého veku, to mi je dodnes záhadou.
Ja, ja som takého psa nechcela. Chcela som chuťňučkého yorkshírka, ktorý by sa zmestil do malej kabelky, aby som s ním mohla chodiť do mesta ako veľká dáma. Mali by sme rovnaké mašle vo vlasoch. Bola by to fenka Deisinka. Myslím, že to znamená nejaký kvet. Asi karafiát, už si nepamätám.
Keď som teda vyrástla, kúpili sme si do rodiny prvého psa. Muž ma však prehovoril že na dvor sa yorkshire nehodí. Na veľkú záhradu treba predsa veľkého psa. To dá logiku. A tak sme kúpili nemeckého ovčiaka. A viete, ako to chodí. Keď si kupujete psa od bratranca z tretieho kolena, ktorého ste naposledy videli s vypadanými mliečnymi zubami, dopadne to zle. Miesto chutňučkého šteniaka vlčiačika sme domov doniesli polročné šteňa. Posledné z vrhu, ktoré nikto nechcel. Nechceli sme ho ani my. No v rámci udržania neutrálnych rodinných vzťahov sme ho zobrali domov. “Nevadí,” pomyslela som si. Aj s vlčiakom môže byť sranda. Môžem s ním behať, presne tak krásne, ako je to vidno vo filmoch. Ty, pes, západ slnka, krásna tepláková súprava a žiaden pot. No, sranda bola. No iná, než som si myslela. Náš pes, Max, sa rozhodol nestrácať čas zbytočným čakaním. Len čo som ho dala na vodítko, prepáčte, na vôdzku, začal ma ťahať od plota k plotu. Keď som sa za ním rozbehla, zobral to ako výzvu a začal ťahať a besnieť ešte viac. Keď sme sa dostali do poľa za dedinskou slepačiarňou, zbystrili sme pozornosť. Obaja.
Pes preto, lebo zacítil kuracinu, ja preto, lebo som sa rozhodla nepustiť ho za žiadnu cenu. Resumé? Odreté koleno, zničené tepláky a uslzená tvár. Aspoň ten pes mal z prechádzky radosť. Druhýkrát sme to vzali z opačného konca. Nešli sme bežať, ale na bicykel. Dve kolesá sú predsa rýchlejšie, než štyri nohy. To dá logiku. Teda, ak počítam aj tie manželove. Pes nás však opäť prebehol. Manžel nestihol ani vysadnúť na bicykel, už ho ťahal po zemi. Aj s bicyklom. Max bol pre mňa skvelý učiteľ. Každý deň ma učil trpezlivosti. Chlpaté psisko, ktorý mal rád spoločenský život. Vždy, keď hlásil dedinský rozhlas, obrátil sa smerom k búde a spustil tú svoju. Nerozumel základným povelom, no základy akustickej fyziky ovládal dokonale. Búda niesla jeho decibely široko-ďaleko. Len som si vzdychla a zavrela okno. Prečo sme si nekúpili malú yorshírku? Môj sen sa splnil po niekoľkých rokoch. Do našej rodiny prišlo šteňa. Na yorshíra sa podobal len počas prvých týždňov. No to už je iný príbeh.
Keby si si kúpila yorka s PP, tak je taky ako ma byť. Takto kupuješ mačku vo vreci. Ak chceš konkrétne plemeno, treba mať vzdy pp
Také krásne a úprimné 🤭 odreté kolená a slzy po celej tvári poznám tiež. My sme zbystrili na mačku 🤭🤣 a daisy je sedmokráska ❤️ veľa trpezlivosti 🍀
@maxiva áno, teraz to už viem 🙂
@katkakuch1 🙂
A co je s Maxom? Este ho mate?
😅 a som psíčkar😍
Toto poznám dokonale. 😁Len namiesto vlciaka máme huskyho. Keď zbadá srnky tak ma ťahá ako handru za sebou. A rozbite kolená,lakte sú normal. 🤦
A že spieva na celú dedinu keď hrá rozhlas je o inom
Jej u nás podobne.. manžel chcel veľkého psa, tiež vlčiaka, lebo však do domu treba poriadneho psa.. ale spravili sme kompromis (keď som si predstavila ako ma víta 50-60 kg pes keď prídem z práce, prípadne ako máa venčí u nás po dedine, zhodnotila som svoje sily a som rada za nášho 25 kg😀 alebo ako ho tlačím do kufra na veterinu a pod.) a kúpili sme chodského psíka s PP , je to podobná rasa len menšieho vzrastu a úžasná povaha do rodiny a k deťom.. ale mne to stále nedalo a chcela som aj malého psíka presne ako píšeš ty..a teda o dva týždne si ideme pre čínskeho naháča šteniatko takisto s PP nech máme istotu že dostaneme zdravého psíka s vyrovnanou povahou🙂
Keď od nás odišla naša nemecká doga Ajša. Nechceli sme o ďalšom psíkovi sní počuť. Po roku a pol sme už pozerali,že na dvore je to bez psíka smutné. Začali sme hľadať plemeno. Ja dom chcela menšie keďže som nechcela také kopy spratávať ako po Ajši a s krátkou srsťou ako bola ona, lebo bola ako plyšový psík....jemnučka srsť, ktorá málo vypadávala. Chcela som pohodovú fenku, kľudnú aby nebola na ľudí agresívna. Veľa psíkov som kvôli tomu vylúčila z výberu. Manželovi sa však zapáčil BO Malinois a bolo rozhodnuté. Keď už si vybral také plemeno hovorím aspoň nech je to výstava a nie pracák. Výstavak je kľudnejší. Začali sme hľadať šteniatko a tú dobu na blízku boli len pracovné na výber. Manžel si o nich dosť naštudoval, kúpil 3 knihy o výcviku psa a tak sme kúpili Koru. Teraz má 3roky a je úžasná. Kvôli nej sme každý deň v pohybe aj keď by sme radšej vyložili nohy na gauč doma....aspoň nás drží v pohybe a nezlenivieme😁.
Keď má manžel poobednú chodím s ňou na prechádzky. Veľmi sa tomu teší ona aj ja.🙂
Keby sme sa jej nevenovali nedalo by sa s ňou vydržať. Malinois má veľmi veľa energie, ktorú potrebuje vybehať. Je tak trochu bláznivá, všade chce byť a všetko vedieť a očuchať.
Manžel sa stal jej trénerom a celá rodina s ním. Robíme skúšky . Teraz spravila SVV2 a robí nám radosť aj na pretekoch.
Kora je náš rodinný miláčik,ktorý nás stále zamestnáva.🥰
@123macko123 nie, darovali sme ho. stráži kamióny, čiže má výbehu dosť 🙂 sťahovali sme sa z domu do bytu a pre vlčiaka to nie je bohviečo 🙂
@mykaellle My sme mali keď som bola mladšia, doma u rodičov českého bradáča. Stredná veľkosť. Ale sily mal ako taký vlčiak. Pamätám si ako sme šli dole z kopca na zadku a on bežal a bežal lebo počul v dedine sliepky.. Alebo ako nám doniesol susedove sliepky keď sa pod hrabal pod plot. Rodený lovec. 😀
Som rada, že my sme si kúpili spoločenskejšiu, rozumnejšiu a aj fyzicky slabšiu border kóliu. To je oveľa vhodnejší maznáčik. A aj povely zvláda oveľa lepšie. 🙂 ak by niekto rozmýšľal nad výberom psíka, tak borderka k domu a deťom je pecka. 🙂
Ked som bola Aupair, chodila som vencit 70 kg bernskeho salasnickeho psa. Ja som mala vtedy 50 kg aj s topankami, tak ked zbadal ineho psa, len som za nim viala vo vetre ako sarkan. Poucane touto skusenostou aj ked uz mam aj ja po troch detoch vyssiu vahu, mame teraz krizenca maltezaka s jazvecikom ktory ma cca 8kg.
@mykaellle stráži kamióny?tak také psy ľutujem. Strážne psy majú ťažký život ...vidím to na firmách v okolí ..buď si na reťazi len ,nedostávajú dosť jesť atď atď .psovi nestačí len výbeh ale aj ľudská bytosť ktorá sa mu venuje ,pohľadi
A kľudne sa tu do mňa pustite ....psovi je jedno kde býva jediné na čom mu záleží je s kym býva ...stačilo s ním chodiť na výcvik aby zvládal povely atď ...známa mala v byte dva vlkodavy a žiaden problém .X ľudí má v byte väčšieho psa a je mu zabezpečený pohyb
@janynkaaa jany, píšem, pretože píšem, je to brané s nadsádzkou, tak prosím, aj tak to ber... maxa sme boli pozrieť, má sa výborne, stará sa oňho pani... príbehy píšem nie kvôli kritike, ale kvôli tomu, že to je hobby, kopec vecí, čo som zažila ja alebo okolie samozrejme nafúknem, to je princíp písania, tak prosím zhovievavosť... 🙂
Ja mam krizenceka border kolie a labradora. Je to ten najlepsi pes pod slnkom. Moje vsetko, moj maznacik, moj chlpaty vonavy pes. Ma skoro 10 rokov a milujem ju najviac na svete ako sa da. Ukazkovy pes ale byva a spi s nami v spalni. Je velmi inteligentna a pokojna. Ineho psa by som nikdy nechcela.
Začni písať komentár...
Som zvedavá, aký medveď vám narástol z nového šteniatka 😀