Tento príbeh je o jednej učiteľke z materskej škôlky. Pani učiteľka pomáha dieťaťu obuť si malé kovbojské topánky. A dieťa ju poprosilo:
-“Pani učiteľka, pomôžte!”
Tak obaja tlačili, ťahali, stále sa do tých topánok nemohli dostať. A keď sa to konečne podarilo, tak si obaja upotení sadli, chlapček sa pozrie na topánky a hovorí:
-“Pani učiteľka, my sme dali topánky obrátene..”
Tak sa učiteľka pozrela a naozaj. Zachovala však kľud, topánky s menšou námahou dala dole a znovu ich tlačili tentokrát na správne nohy. Potom sa chlapček na topánky pozrie a hovorí:
-“To ale nie sú moje topánky.”
Učiteľka sa kusla do jazyka, aby nekričala:
-“To si nevedel skôr?” a dávala mu topánky znova dole a chlapček hovorí:
-“To nie sú moje topánky, to sú topánky môjho brata a mama mi ich necháva nosiť!”
Učiteľka už nevedela, či sa má smiať alebo plakať a znovu pomohla chlapčekovi do topánok. A keď mu po tej úpornej námahe pomáhala do kabátu, tak sa spýtala:
-“A kde máš rukavičky?”
A chlapček hovorí:
-“Já ich mám napchaté v topánkach!”